Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Židovská vojna a Josephus Flavius

Publikované : 04.03.2016 | Zobrazení: 7687 |
8 minút čítania

Josephus Flavius je jedným z najznámejších, ale aj najzaujímavejších starovekých historikov. Prežil dobrodružný život a niekoľkokrát sa ocitol na prahu smrti. Vlastný národ ho zavrhol ako podlého zradcu, a naopak, oslavovali ho slávni kresťanskí učenci. Kým vlastne bol a aký má pre nás dodnes význam?

 

Josephus Flavius je z najzaujímavejších starovekých historikovMuž, ktorého poznáme pod menom Josephus Flavius, sa narodil ako Iosephus ben Mattijahú v roku 37 po Kr. v Jeruzaleme. Jeho matka pochádzala z hasmoneovskej dynastie, bývalého židovského kráľovského rodu, otec Matiáš sa narodil v aristokratickej kňazskej rodine a sám bol kňazom v jeruzalemskom chráme. Josephus získal aj s bratom kvalitné vzdelanie. Bol natoľko bystrý a učený, že už keď mal 14 rokov, pýtali si od neho rady a odpovede samotní kňazi. Keď si ako mladík vyberal, ku ktorému smeru židovstva sa má pridať, rozhodol sa ich najskôr podrobne spoznať. Preto okrem iného strávil tri roky na púšti ako učeník pustovníka Bannua. Po návrate do Jeruzalema sa pridal k skupine farizejov.

 

Obľúbenec Nerónovej manželky

V roku 64 po Kr. cestoval vyjednávať do Ríma, aby oslobodil niekoľkých rabínov. Loď sa však v búrke potopila. Josephus plával celú noc v rozbúrenom mori. Ráno ho spolu asi s osemdesiatimi preživšími z pôvodných 600 cestujúcich zachránila ďalšia loď. Po príchode do hlavného mesta sa Josephovi s pomocou židovského herca Alituria podarilo preniknúť k Nerónovej druhej manželke – Poppei Sabine. Tá si mladého Žida obľúbila a zariadila prepustenie väzňov. Josephus sa po úspešnom splnení svojej úlohy vrátil domov.

Druhá Nerónova manželka – Poppaea  SabinaV Judei to medzitým vrelo. Séria zle zvolených miestodržiteľov sa starala skôr o vlastné obohatenie než o správu nepokojnej oblasti. Finálnu roztržku spôsobila udalosť, keď dal prefekt Florus v lete roku 66 vybrať z chrámovej pokladnice sedemnásť talentov, argumentujúc, že tieto peniaze patria cisárovi. Židia reagovali protestmi a výsmechom, dávajúc po uliciach kolovať košík s tým, že zbierajú peniaze pre prefekta ako pre žobráka. Florus dal nespokojencov rozohnať vojskom, pričom zahynuli tisíce neozbrojených civilistov, a dokonca odsúdil na ukrižovanie niekoľko vodcov protestov, napriek tomu, že išlo o rímskych občanov.

Jeruzalem zachvátila vzbura. Časť posádky, ktorá sa nestiahla, rebeli premohli a po kapitulácii zlynčovali. Na potlačenie povstania vyrazil správca Sýrie Cestius Gallus. Jeho légie dorazili k Jeruzalemu, ale po neúspešnom útoku na mesto sa rímske vojsko začalo sťahovať. Pri Beth Horone prepadli ustupujúceho Galla židovské milície, ktoré Rimanov na hlavu porazili. Zničená bola celá XII. légia a Gallovi sa so zvyškom vojska len tesne podarilo vyviaznuť.

 

Nejednotnosť povstalcov

Vzbura zachvátila celú krajinu. Povstanie však od začiatku trpelo na nejednotnosť, pretože v rámci neho pôsobili dva hlavné prúdy. Jedným bola relatívne umiernená aristokracia a chrámové kňažstvo, čiže skupiny saducejov a farizejov. Uvedomovali si moc Ríma a snažili sa skôr o dohodu a mierové riešenie. Ich vodcom bol bývalý veľkňaz Ananus ben Ananus (v slovenskom preklade Annáš). Aj Josephus patril do tejto skupiny. Na druhej strane stáli radikálne skupiny zelótov a sikariov. Odmietali akýkoľvek kompromis s Rimanmi, žiadajúc boj až do konca. Zelóti často útočili a vraždili nielen Rimanov a Grékov, ale aj umiernených Židov. Samotný Josephus ich vo svojom diele Židovská vojna neprestajne označuje za lupičov a banditov.Romantická predstava obliehania Jeruzalema.

Cisár Nero na správy o vypuknutí povstania zareagoval vyslaním skúseného vojvodcu Vespasiana, ktorý sa osvedčil už pri dobytí Británie. Vespasianus dorazil do mesta Ptolemais v apríli roku 67 po Kr. spolu s dvomi légiami. Zároveň mu syn Titus priviedol z Egypta ďalšiu légiu. Otec a syn na čele armády v sile 60 000 mužov vrátane mnohých miestnych pomocných zborov vyrazili do Galileie.

Josephus sa po vypuknutí povstania stal vrchným veliteľom práve v Galilei. Neustále mal spory s miestnymi zelótmi, ktorí ho obviňovali zo zrady a sťažovali sa na neho v Jeruzaleme. Jedným z Josephových hlavných protivníkov bol Justus z Tiberiady. Josephus ho chcel dať, údajne pre jeho zločiny popraviť, ale Justus ušiel a vzdal sa židovskému kráľovi Agrippovi, ktorý bojoval na strane Rimanov. Agrippa Justa zachránil pred rímskou pomstou. Nepriateľstvo Josepha a Justa tak mohlo nerušene pokračovať.

Pred postupujúcimi Rimanmi sa Josephus v lete roku 67 stiahol do opevneného mesta Jotapata. Mesto bolo dobre zásobené potravinami, malo však významný nedostatok – chýbal mu výdatný zdroj pitnej vody. Rimania mesto po krátkom obliehaní dobyli, keď Titus s vybranou skupinou vojakov za úsvitu preliezli hradby, zabili stráže a otvorili bránu. Po páde mesta sa Josephus so štyridsiatimi spoločníkmi ukryli v jaskyni. Odmietli sa vzdať, preferujúc kolektívnu samovraždu pred podrobením sa nepriateľovi. Ťahali lósy a podľa poradia zabíjali jeden druhého. Vtedy nastal jeden z najtemnejších momentov v Josephovom živote. Podarilo sa mu ostať nažive ako jednému z posledných dvoch. Neskoršia predstava o obliehaní Jeruralema (Maľba: Davit, Robberts)Namiesto pokračovania v losovaní potom svojho druha presvedčil, aby sa vzdali Rimanom. Josephovo prežitie inšpirovalo matematickú hádanku, známu ako Josephov problém, respektíve Rímska ruleta. Skupina ľudí pri nej stojí v kruhu, vždy sa vopred určený počet ľudí preskočí a nasledujúci človek je popravený. Podstatou rulety je vybrať si na začiatku také miesto v kruhu, aby človek ostal ako posledný. Nie je azda príliš opovážlivé podozrievať inteligentného Josepha, že si na začiatku starostlivo vypočítal miesto, na ktoré sa postavil.

Zajatie

Keď zajatého židovského veliteľa priviedli pred Vespasiana, predpovedal mu, že sa jedného dňa stane cisárom. A skutočne, o rok neskôr spáchal zosadený cisár Nero samovraždu a pred veliteľom východnej armády sa otvorili nečakané možnosti. Vespasianus poveril syna dokončením vojny a sám sa vybral do Egypta, aby si túto kľúčovú provinciu zaistil. Po vyplnení veštby Josepha prepustili. Následne sprevádzal Tita ako tlmočník a vyjednávač počas útoku na Jeruzalem v roku 70 po Kr. Jeho pokusy dohodnúť kapituláciu však boli neúspešné.

Mesto po Ananovom zavraždení ovládli radikáli Šimon bar Giora a Ján z Giškaly, ktorí bojovali proti Rimanom aj medzi sebou navzájom. Obliehanie tak skončilo pomalým a urputným bojom o jednotlivé časti mesta. Nakoniec bol zničený samotný chrám, podľa Josepha proti Titovej vôli. Obliehanie bolo pre Josepha tragické aj osobne, zahynuli pri ňom totiž jeho rodičia a prvá žena. Josephovi sa podarilo zachrániť aspoň svojho brata, ktorého Rimania zajali.

Deštrukcia chrámu v Jeruzaleme (Maľba: F. Hayez)Josephus sa nakoniec v roku 71 po Kr. vrátil s Titom do Ríma a usadil sa tu. Stal sa rímskym občanom a klientom vládnucej dynastie Flaviovcov. Takto získal meno Titus Flavius, hoci naďalej používal meno Josephus. Skrz svojich patrónov sa mu tiež podarilo získať v zničenej Judei majetok a slušnú pravidelnú penziu. Josephus bol celkovo štyrikrát ženatý a mal troch synov, ktorí sa dožili dospelosti. Za svojho pobytu v Ríme nepochybne sledoval aj stavbu presláveného Kolosea, ktorá bola financovaná aj z pokladov vydrancovaného jeruzalemského chrámu.

Vzhľadom na jeho kariéru ho vlastní považovali za zradcu a zavrhli ho. Niekoľkokrát sa ho pokúsili pred jeho novými patrónmi zdiskreditovať. Vespasianov syn, cisár Domitianus, však namiesto toho potrestal ohováračov, a dokonca oslobodil Josephov majetok v Judei od platenia daní.

 

Literárna činnosť

Počas svojho pobytu v Ríme sa Josephus dal na dráhu historika. Jeho prvotinou bola Židovská vojna (v latinčine De bello Judaico libri VII). V siedmich knihách rozpráva o histórii Judey od dobytia Jeruzalema Antiochom Epifanom v roku 164 pred Kr. až po zničenie Jeruzalema Rimanmi v roku 70 po Kr. Josephus obviňuje židovských radikálov, ktorých fanatizmus zabránil dohode a vyústil do katastrofy a zničenia chrámu. Titov triumf po víťazstve nad ŽidmiDielo bolo pôvodne napísané a vydané v aramejčine po roku 73 a bolo určené pre Židov v diaspóre v Partii, v Babylónii, v Adiabene a v Arábii. Nezaznamenalo však žiadny ohlas a dodnes sa nezachovalo. Josephus si následne, napriek tomu, že sám vedel po grécky, prizval na pomoc niekoľko prekladateľov. Vydaná grécka verzia mala už väčší úspech a stala sa v podstate oficiálnou imperiálnou verziou konfliktu.

Nasledovali Židovské starožitnosti (Antiquitates Judaicae). V dvadsiatich knihách sa venujú histórii Židov od počiatku až do Josephových čias a vysvetľujú židovské právo a zvyky. Dielo bolo dokončené v roku 93, respektíve 94 po Kr.

K dvom kratším dielam patrí Proti Appiónovi (Contra Apionem alebo In Apionem), obrana starobylosti judaizmu proti útokom pogréčteného Egypťana Apióna, a  Život Jozefa Flavia (Vita), krátky text, ktorý je vlastne prvou zachovanou antickou autobiografiou (vzhľadom  na to, že autobiografia druhého rímskeho cisára Tiberia sa stratila). Vita bol pravdepodobne doplnením Starožitností a vznikol ako reakcia na obvinenia, ktorými Josepha zahrnul jeho starý protivník Justus z Tiberiady. Jedno z neskorších vydaní knihy Josepha Flavia (Židovská vojna)Justus sa po konci židovskej vojny uchytil ako tajomník kráľa Agrippu. Kráľ ho však nakoniec zo svojich služieb vyhnal. Josephus vo svojej autobiografii obviňuje Justa, že svoju knihu o židovskej vzbure vydal až po smrti očitých svedkov vrátane Vespasiana, Tita a kráľa Agrippu.

Josephovi bolo tiež v minulosti pripisované autorstvo diela, ktoré nebolo jeho výtvorom. Išlo o spis Machabejským s podtitulom O vládnucom rozume (známy aj pod názvom Štvrtá kniha Machabejská). Pokladať Josepha za jej autora je krutou iróniou, pretože v knihe uvádzaná teória o tom, ako zbožný rozum ovláda ľudskú slabosť aj pod hrozbou smrti, bola presným protikladom toho, ako sa Josephus v Jotapate zachoval.

 

Smrť

Josephus zomrel pravdepodobne v Ríme niekedy po roku 100 po Kr. Podľa neskorších autorov (Eusebius z Caesarey, svätý Hieronym) mu po smrti v hlavnom meste ríše postavili dokonca sochu. Obaja si židovského autora vážili, Eusebius označuje Josepha za najučenejšieho muža svojich čias a Hieronym ho nazýva gréckym Líviom a nesprávne ho pokladá za kresťana. Josephus v skutočnosti ostal do konca života úprimne veriacim, hoci z kultúrneho hľadiska helenizovaným Židom.

Nejednoznačná postava židovského autora často budila záujem historikov. Ich hodnotenia oscilovali od podlého zradcu, ktorý opustil svoj národ a nehanebne slúžil nepriateľom, po muža, ktorý si uvedomil márnosť odporu a rozhodol sa zachrániť, čo sa dá.

Josephovo dielo vďaka svojej téme prirodzene vzbudzovalo záujem kresťanských Stránka zo stredovekého prepisu Židovských starožitnostíautorov. Práve Židovská vojna bola po Biblii často druhou knihou, ktorá sa dala nájsť v kresťanskej domácnosti. Mimoriadnej pozornosti sa tešili zmienky o Ježišovi Nazaretskom a prvotnej cirkvi. Hlavnou časťou týchto informácií je tzv. Testimonium Flavianum, pasáž z 18. knihy Židovských starožitností. Je to najdiskutovanejšia a najkontroverznejšia časť celého Josephovho diela. Píše v nej o Ježišovi, múdrom mužovi, ktorý vykonal mnoho zázrakov a získal mnoho nasledovníkov. Potom ako ho dal Pilát na popud popredných Židov ukrižovať, sa na tretí deň zjavil svojim učeníkom, tak ako predpovedali proroci. Skupina kresťanov potom pretrvala od tých čias až doteraz. Takto máme danú pasáž zachovanú v diele už spomínaného Eusebia z Caesarey. O jej pravosti sa viedlo mnoho sporov. V súčasnosti panuje väčšinový názor, že jadro citátu pochádza z autentického Josephovho diela a týka sa ukrižovania Krista Pilátom. Toto jadro bolo následne rozšírené kresťanskými autormi.

V rovnakej knihe Josephus spomína popravu Jána Krstiteľa, ktorý padol za obeť Herodesovmu strachu z jeho popularity. Posledná významná zmienka týkajúca sa kresťanstva sa nachádza v 20. knihe Starožitností. Josephus tu spomína ukameňovanie Jakuba, Ježišovho brata, ktoré v roku 62 nariadil práve vtedajší veľkňaz Ananus ben Ananus.

Podobne ako boli diela Tacita a Suetonia najlepšie spopularizované Robertom Gravesom v románe Ja, Claudius, Josephus tiež nie je širokej verejnosti známy vďaka svojim dielam, ale vďaka románovému spracovaniu Liona Feuchtwangera. Tento židovský autor pochádzajúci z Nemecka vydal v rokoch 1932 – 1942 trilógiu nazvanú Zasľúbená zem, ktorej ústrednou postavou bol práve Josephus Flavius a jeho pestré životné osudy.

 

Adam Rada

Mgr. Adam Rada vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.

 

 

Použité pramene

Josephus Flavius: Válka židovská I. a II. Praha 1990.

Josephus Flavius: O starobylosti Židu, Můj život. Praha 2006.

 

Použitá literatúra

The Cambridge Ancient History, Volume X : The Augustan Empire, 44 B.C. – A.D. 70. Cambridge 1934.

 

Internetové odkazy:

a)     http://www.biblestudytools.com/history/flavius-josephus/antiquities-jews/

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Na východných hraniciach Rímskej ríše sa nachádzali krajiny, ktoré si Rimania nikdy nepodrobili. Najskôr tu existovala Partská, po nej Novoperzská – Sasánovská – ríša. celý článok

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Bitka pri Telamone patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. celý článok

Diskusia