Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Zámerom sionizmu bolo presídliť Židov, nie vykoreniť Palestínčanov

Publikované : 08.06.2020 | Zobrazení: 634 |
7 minút čítania

HistoryWeb.sk v spolupráci s vydavateľstvom HADART Publishing Vám prináša ukážku z knihy Listy môjmu palestínskemu susedovi z pera izraelského autora Yossiho Kleina Haleviho. Obsahuje súbor fiktívnych listov, ktoré sú adresované nie až tak fiktívnym susedom – Palestínčanom. Publikácia je v arabskom jazyku dostupná online zadarmo, aby sa dostala k čo najväčšiemu publiku a vyvolala tak dialóg medzi oboma stranami konfliktu.

 

Časť 4. listu – Naratív a prítomnosť

Mladí sionisti pricestovali s mocným naratívom - štyritisícročným príbehom, ktorý spája ich národ s touto zemou. Prišli, aby sa stali staviteľmi, oráčmi či pastiermi kôz - opakom Židov z fotografií sultána Abdülhamida. Úspešne znovu udomácnili židovský ľud a opäť v tejto krajine mohla vyrastať jedna generácia miestnych Židov za druhou.

Palestínčania zvyknú vravieť, že tak, ako svojho času prišli a zas odišli osmanskí Turci a prišli a odišli Briti, jedného dňa odídu aj sionisti. Táto analógia však neberie do úvahy jedinečný výdobytok sionizmu. Ani jeden z tých votrelcov nezaložil prosperujúcu spoločnosť, o suverénnom štáte ani nehovoriac. Napokon sa vrátili do svojich vlastných domovín. Viac než čokoľvek iné potrebujem, aby si pochopil toto: Židia uspeli tam, kde zlyhali križiaci a Turci a Briti, pretože my sme sem len tak neprišli. My sme sa sem vrátili.

V rôznych fázach konfliktu sa obe strany s tragickými následkami pokúšali vzájomne si odoprieť legitimitu národnej identity a odôvodniť, prečo ten druhý nemôže samostatne existovať. Niektorí Židia sa pokúšajú „dokázať“, že palestínska národná identita je fikciou, že ste vymyslený národ. Samozrejme, že ste - rovnako ako aj my. Zo samotnej definície pojmu vyplýva, že všetky národy sú vymyslené: v istej chvíli sa skupiny ľudí rozhodnú, že toho, čo ich spája, je viac než toho, čo ich rozdeľuje, a zadefinujú sa ako národ so spoločným jazykom, pamäťou a vyvíjajúcim sa príbehom. Vznik národa je vo svojej podstate subjektívny proces. Ako vraví stará hebrejská pieseň o zrode moderného sionizmu, „odrazu sa človek ráno zobudí, cíti sa ako národ a začne kráčať“. Nepoznám lepší opis vytvorenia národa.

Musíme vzájomne rešpektovať svoje právo rozprávať vlastné príbehy. Preto Ti, sused, píšem, aby som Ti porozprával svoj príbeh, nie Tvoj. Ak sa rozhodneš odpísať mi, v čo dúfam, porozprávaš mi svoje chápanie dejín. Rešpektujem Tvoje právo definovať seba samého a trvám na rovnakom práve pre seba. To je cesta k mieru.

Keď som slúžil ako vojak počas prvej intifády, pochopil som niečo zo sily palestínskej národnej identity. Na strážnych pochôdzkach v Gaze a na Západnom brehu som stál zoči-voči mladým ľuďom hádžucim kamene na vojakov so zbraňami. Bojovali za svoj národ a ja som k nim cítil rešpekt ako k dôstojnému protivníkovi. Na ich mieste by som urobil to isté. Prvá intifáda bola momentom, keď si mnohí Izraelčania začali uvedomovať, že urobili chybu, keď odmietali palestínsku štátnosť. Väčšina Izraelčanov sa postupne zhodla na riešení v podobe dvoch štátov, na postoji, ktorý dovtedy zastávala predovšetkým krajná ľavica. Právo Palestínčanov na sebaurčenie sa stalo súčasťou všeobecnej diskusie v Izraeli.

Palestínske národné hnutie, od Fatahu až po Hamás, spoločne s väčšinou arabského a moslimského sveta však naďalej odmieta samotnú myšlienku židovského národa. Toto odmietanie bolo spočiatku pochopiteľné. Židia predsa po stáročia žili v područí islamu ako náboženská menšina. Moslimovia vraveli: prečo by sme mali akceptovať znovuobjavenie Židov ako národa v 19. storočí? Toto vnímanie bolo založené na nesprávnom pochopení toho, ako Židia odjakživa chápali seba samých: ako ľud so špecifickou vierou. Žili ako náboženská menšina, pretože ich k tomu donútili okolnosti. Nikdy neprestali očakávať chvíľu, keď budú opäť pretvorení na zvrchovaný národ. Táto nádej bola základom ich náboženskej viery.

Keď vypukol konflikt, táto krajina bola takmer vyľudnená. To je celkový dojem, ktorý vyvolávajú fotografie sultána Abdülhamida a štatistiky to potvrdzujú. Ku koncu 19. storočia tam žilo necelého pol milióna obyvateľov, drvivú väčšinu tvorili Arabi. (Dnes žije medzi riekou a morom takmer trinásť miliónov ľudí, Izraelčanov a Palestínčanov.) A hoci početnosť arabských a židovských komunít narastala, krajina bola schopná poskytnúť domov obom národom.

Zámerom sionizmu bolo presídliť Židov, nie vykoreniť Palestínčanov. Dokonca aj sionistický vodca z čias pred vznikom štátu a známy maximalista Ze’ev Žabotinskij považoval za samozrejmosť, že súčasťou budúceho židovského štátu bude aj početná arabská menšina, ktorá, ako písal, bude mať zabezpečenú rovnoprávnosť so Židmi.

Bol konflikt medzi našimi národmi naozaj nevyhnutný?

Vzhľadom na naratívy a potreby našich národov bola možnosť spolužitia aj pri spätnom pohľade nepravdepodobná. V tridsiatych rokoch sionistickí a palestínski lídri v tichosti hľadali kompromis. No kým všeobecný sionistický postoj v tých rokoch podporoval riešenie dvoch štátov pre dva národy, prevládajúce palestínske postoje odmietali židovskú zvrchovanosť v ktorejkoľvek a akokoľvek drobnej časti krajiny.

Konflikt sa sústredil predovšetkým na židovskú imigráciu. Židia sa potrebovali znovu ustanoviť ako zvrchovaná väčšina aspoň v časti krajiny, čo znamenalo priviezť veľké počty imigrantov. Palestínčania sa naopak snažili predísť tomu, aby sa dostali do pozície menšiny, a to v ktorejkoľvek časti územia, čo znamenalo blokovať židovskú imigráciu.

Ďalším rozkolom v základných otázkach bola „židovská pracovná sila“ - étos socialistických sionistov, ktorý nabádal mladých Židov, aby prijali životný štýl manuálnej práce. Vtedy bol sionistický hlavný prúd zväčša socialistický, so silnou radikálne ľavicovou platformou. Podľa tradičnej socialistickej sionistickej ideológie utrpel židovský život vo vyhnanstve rôznymi spôsobmi, predovšetkým ekonomicky. Po stáročia mali Židia často zakázané vlastniť pôdu a stať sa farmármi, a tak boli vykázaní na ekonomický okraj spoločnosti. Z pohľadu socialistických sionistov sa vyliečenie židovského národa rovnalo pretvoreniu Židov z obchodníkov a intelektuálnych rojkov na roľníkov a pracujúcu triedu. Socialistickí sionisti tvrdili, že jediný spôsob, ako sa v zemi izraelskej dá vybudovať sebestačná židovská spoločnosť, je vytvoriť židovský proletariát - a za každú cenu sa vyhnúť rozvrstvenej spoločnosti, v ktorej by boli Židia manažérmi a Arabi robotníkmi.

Keď však na začiatku 20. storočia začali do krajiny prúdiť socialistickí priekopníci, zdesene a zahanbene tam narazili na úplne inú realitu. Nesocialistickí priekopníci, ktorí prišli pred nimi v prvej sionistickej vlne, ktorá sa začala v roku 1882, založili poľnohospodárske osady, ktoré ako lacnú pracovnú silu zamestnávali arabských roľníkov. Bola to najhoršia nočná mora socialistov. Ako môže židovský štát vybudovať trieda, ktorá vlastní pôdu? Z pohľadu socialistov od vytvorenia židovskej pracujúcej triedy závisela samotná budúcnosť židovského národa. A tak sa mladí priekopníci zorganizovali, vytvorili odbory a súťažili s Arabmi o manuálnu prácu na poliach. Cieľom nebolo obrať Arabov o prácu, ale dosiahnuť, aby Židia pracovali. Výsledkom bolo vytvorenie židovskej pracujúcej triedy - niekedy na úkor arabských robotníkov. Koncept „židovskej práce“ je zaujímavý, pretože odhaľuje patové situácie, pred ktorými stál sionizmus. Vyber si nesocialistickú cestu a skončíš ako vládca arabských robotníkov, rozhodni sa pre socialistickú cestu a zmeníš trh práce na boj medzi dvoma národmi. Najväčším zdrojom konfliktu medzi našimi národmi bola pôda. Sionistické hnutie skupovalo pásy zeme, najprv počas osmanskej vlády, potom pod britskou nadvládou - a za každý dunam osídlený Židmi v tých desaťročiach zaplatilo. Počas tejto rozhodujúcej fázy znovuvysádzania aktívnej židovskej prítomnosti nedochádzalo ku konfiškácii pôdy. Sionistické hnutie nakupovalo pôdu od každého, kto ju bol zo zákona oprávnený predať. To často znamenalo neprítomných arabských vlastníkov pôdy. Niekedy išlo o neobývané územia - močiare nakazené maláriou či kamenistú pôdu -, za ktoré sionisti platili premrštené ceny. (Cena pôdy medzi rokmi 1910 a 1944 narástla 5000-násobne, najmä z dôvodu sionistického výkupu.) Tvrdohlaví Židia však premenili aj tie zdanlivo neobývateľné územia na polia a záhrady.

Niektoré z týchto území patriacich neprítomným majiteľom obývali arabskí roľníci, ktorí na nich pracovali celý svoj život a odrazu boli vykázaní, i keď s istým peňažným odškodnením. Irónia osudu je o to silnejšia, že na novozískaných územiach zakladali rovnostárske komúny často práve radikálni socialisti. Je to ďalší kúsok skladačky rozvíjajúcej sa tragédie, v ktorej sa ani jedna strana nevedela pozrieť na tú druhú inak ako na prekážku stojacu v ceste jej najzákladnejším potrebám.

Ako tak premýšľam o týchto dejinách, časť môjho vnútra jasá a druhá je hlboko zarmútená. Napĺňajú ma radosťou hrdinskí mladí ľudia, tesne po puberte, ktorí obetovali najlepšie roky svojho života, aby sadili rastliny a obrábali pôdu a pripravovali zem na návrat Židov. A smútim za Tvojím ľudom, sused, za ľuďmi na sultánových fotografiách, ktorých životy sa postupne narušili, a keď konflikt medzi našimi stranami dospel v roku 1948 do kľúčového bodu, boli vykorenené a zničené. A smútim, drahý sused, aj kvôli Tebe a kvôli sebe, pretože tak, ako sa v roku 1947 premrhala šanca na riešenie v podobe dvoch štátov, aj my sme akosi zacyklení v protirečivej logike existenčného konfliktu, ku ktorému každá generácia pridáva svoju vlastnú dávku trpkosti a vzájomných krívd.

Sú chvíle, keď už tieto spory medzi nami nedokážem uniesť. Nech už ktokoľvek z nás predloží akýkoľvek argument - o dejinách, ideológii, politike -, ten zjavne obsahuje už aj vlastný protiargument. Koľko energie sme premárnili pokusmi dokázať oprávnenosť svojich požiadaviek a údajnú prázdnotu tvrdení toho druhého? Koľko svetovej pozornosti sa už venovalo tomuto zdanlivo nekonečnému súboju? Jeden môj arménsky známy, historik, mi raz povedal, aké neznesiteľné je preňho plytvať časom na písanie o genocíde spáchanej na jeho národe, na vyvracanie tureckého popierania. Povedal, že ho to ponižuje a intelektuálne ničí. Lamentoval nad tým, koľko nenapísaných kníh už obetoval arménskej polemike.

Aj ja cítim, ako ma táto naša polemika vyčerpáva. Pokračujem v nej však, pretože ide o útok na legitimitu príbehu Izraela a ohrozuje samotné jadro židovskej existencie. Moja definícia Židov je nasledovná: sme príbeh o tom, kto si myslíme, že sme. Preto je ústredným židovským rituálom, ktorý dodržiava väčšina Židov, nech už sú akokoľvek vzdialení od judaizmu, seder v rámci osláv Pesachu, teda opätovné vyrozprávanie nášho pradávneho pôvodu ako národa.

Dúfam, že príde čas, keď už nebudeme cítiť potrebu hádať sa o spoločnej traumatickej minulosti a namiesto toho sa sústredíme na spoločnú budúcnosť.

 

Yossi Klein Halevi: Listy môjmu palestínskemu susedovi. Bratislava : Hadart, 2020, 210 strán, brožovaná väzba. ISBN 978-80-99941-13-8. 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Európske svätenie jari skončilo v zákopoch Veľkej vojny

Európske svätenie jari skončilo v zákopoch Veľkej vojny

Veľká vojna a zrod modernej doby – s týmto podtitulom vyšiel minulý rok český preklad dnes už takmer legendárnej knihy kanadského historika s lotyšskými koreňmi Modrisa Eksteinsa Svätenie jari, ktorá vyšla prvý raz v roku 1989. celý článok

Epidémie v dejinách sú dôkazom, že ľudstvo sa z histórie nepoučilo

Epidémie v dejinách sú dôkazom, že ľudstvo sa z histórie nepoučilo

V súčasnosti, keď na Slovensku a rovnako aj vo svete stále zúri vírus spôsobujúci ochorenie COVID-19, sa téma epidémií dostáva väčšmi do popredia. Ľudia o nich intenzívnejšie čítajú, diskutujú alebo ich porovnávajú naprieč storočiami. celý článok

Vychádza kniha venovaná potratom a ich úlohe v slovenských kultúrnych vojnách

Vychádza kniha venovaná potratom a ich úlohe v slovenských kultúrnych vojnách

V knižnej edícii Denníka N vychádza kniha venovaná potratom a ich úlohe v slovenských kultúrnych vojnách. O téme interrupcií sa v parlamente od vzniku Slovenskej republiky hlasovalo celkovo 11-krát. celý článok

Príbeh veduty Bratislavy nezostane slovenskému čitateľovi skrytý

Príbeh veduty Bratislavy nezostane slovenskému čitateľovi skrytý

O vedute Bratislavy vo Florencii ste už možno niekde počuli. Mnohí ju videli na vlastné oči počas potuliek Florenciou. Iní ju obišli bez toho, aby rozpoznali, že maľba zobrazuje naše hlavné mesto. Ukrýva sa totiž pod historickým názvom Possonia či Posonium. celý článok

Štefánik sa stal ideálnym slovenským symbolom

Štefánik sa stal ideálnym slovenským symbolom

Milan Rastislav Štefánik sa po svojej smrti stal témou oficiálnej propagandy, legitimizačným nástrojom a prostredníctvom obsadzovania verejného priestoru sa vytváral jeho posmrtný kult. Nová kniha Petra Macha vysvetľuje proces vytvárania národného hrdinu prvej veľkosti. celý článok

Diskusia