Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Zachránil nemecký tesár Anglicko od porážky?

Publikované : 08.11.2019 | Zobrazení: 4784 |
11 minút čítania

Druhá svetová vojna už trvala takmer 70 dní. Poľsko zmizlo z mapy Európy a politici, vojaci aj diplomati v Londýne, Paríži a Berlíne napäto čakali, čo urobí ten druhý. O ďalšom osude Európy však mohol rozhodnúť jeden naštvaný tesár.

 

Nečakane rýchla porážka Poľska dala Hitlerovi dve možnosti – vo vojne pokračovať, alebo ju ukončiť. Podmienkou však bolo, že presvedčí Veľkú Britániu k ďalšej „mníchovskej“ konferencii, prinúti ju k „odpísaniu“ Poľska a novo si s ňou rozdelí sféry vplyvu, tak ako to urobil s Moskvou. Tlačil ho čas, bol presvedčený, že ďalšie predlžovanie „vojny posediačky“ bude hrať do kariet Západu, ktorý sa snažil vo vyzbrojovaní dohnať stratený čas appeasmentu.

Hitler síce podľa historika Brendana Simmsa neopustil svoju myšlienku nemeckej expanzie na východ, ale v októbri 1939 sa musel zmieriť s faktom, že ZSSR sa stalo dočasne jeho spojencom. Prenasledovaný nemeckou „nočnou morou“ prvej svetovej vojny o vyčerpávajúcom boji na dvoch frontoch si nemohol dovoliť pokračovať vo svojich východných plánoch, kým nebude mať zaistený „chrbát“ na Západe. 6. októbra 1939 preto vo svojom prejave v Reichstagu smeroval na Londýn olivovú ratolesť. Ako dodáva historik Ian Kershaw, mal to byť mier podľa Hitlerových podmienok.

Historik Tim Bouverie uvádza, že britská vláda bola minimálne pripravená počúvať, ale vopred jasne odmietala rokovať priamo s Hitlerom, lebo dôvera v neho bola aj u zarytých prívržencov appeasmentu z mnohých dobrých dôvodov zničená.

 

Vojna „sa skončí do jari“

Britskej ochote načúvať nahrávalo niekoľko faktorov. Chamberlain nepôsobil ako vojnový vodca, čo sa okrem iného prejavovalo aj absenciou viditeľných vojenských akcí proti Nemecku. Problém bol v definícii britských vojnových cieľov. Ak Británia vstúpila do vojny preto, aby bránila Poľsko, na začiatku októbra bol už tento cieľ irelevantný. Hitler mohol tvrdiť, že s Londýnom už teda nemá žiadny ďalší spor, čo však hovoril aj po Mníchove. Situáciu komplikoval aj sovietsky podiel na likvidácii Poľska. Ak Londýn bojoval za Poľsko, potom mal vojnu vyhlásiť aj Moskve. Táto pre britskú verejnosť mätúca neistota však britskému premiérovi nebránila v súkromnej korešpondencii vyjadrovať optimizmus ohľadom budúceho vývoja vojny. Bol presvedčený, že Hitler na Západ nezaútočí, a ešte 5. novembra písal svojej sestre Ide, že do jari sa vojna skončí.

Skončiť sa mohla aj za podmienky, žeby Chamberlain vypočul nie práve slabý hlas časti verejnosti a elít, aby sa  pokúsil s Hitlerom uzavrieť mier. Ako dodáva Bouverie, len počas prvého októbrového týždňa dostal Chamberlain 2450 listov, z ktorých ho 1860 pisateľov žiadalo, aby vojnu zastavil.

Chamberlaina však viac znepokojovala aktivita „pronemeckej strany“, do ktorej sa zapojila rada vysoko postavených šľachticov. Bol medzi nimi antisemita, ultrapravičiar, a tiež jeden z najbohatších mužov v krajine Hugh Richard Arthur Grosvenor, druhý vojvoda z Westminsteru (1879 – 1953), cez ktorého sa neskôr snažili Nemci kontaktovať Churchilla s ponukou na podpísanie separátnej mierovej zmluvy; konzervatívec a priaznivec Nemecka Walter John Montagu Douglas Scott, ôsmy vojvoda z Buccleuchu (1894 – 1973), člen anglo-nemeckého spolu, zarytý appeaser a priateľ nemeckého ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa; John Edward Bernard Seely, prvý barón Mottistone (1868 – 1947); bývalý minister práce Henry Bucknall Betterton, prvý barón Rushcliffe (1872 – 1949); novinár sir Philip Armand Hamilton Gibbs (1877 – 1962); či podporovateľ Britského zväzu fašistov (British Union of Fascists, BUF) Henry Maxence Cavendish Drummond Wolff (1899 – 1982).

Na stretnutí 12. októbra sa podpísali pod vyhlásenie, v ktorom podľa Bouverieho odsudzovali tlač „vedenú ľavicou a Židmi“ za to, že odmieta akúkoľvek dohodu s nacistickým režimom. Signatári ľutovali, že dve tak blízke rasy spolu bojujú, a zároveň vyzývali vládu, aby pri najbližšej príležitosti preskúmala možnosti mierovej dohody. Logika bola typicky „appeaserská“ – Poľsko už bolo dobyté a rozparcelované a Nemecko bolo na pevnine neporaziteľné. Výzva začala kolovať na najvyšších miestach, a keď sa o nej dozvedel Churchill, varoval svojho inak priateľa vojvodu z Westminsteru, aby si dal pozor na takéto „defétistické reči“. 12. októbra 1939 síce Chamberlain Hitlerovu ponuku odmietol, ale na pronemeckú stranu si on a neskôr aj Churchill museli dávať pozor.

 

Schyľuje sa k vojne na západnom fronte

Hitler s britským „nie“ počítal a s novou stratégiou – Moskva ako ideologický nepriateľ, ale dočasný spojenec, a naopak Británia ako možný spojenec, ale súčasný nepriateľ – sa už zmieril. Britániu sa rozhodol poraziť a zničiť v čo najkratšom čase. Vyčkávanie či odďaľovanie konfliktu malo podľa neho hrať skôr do kariet Británie. Hitlera podľa Simmsa fascinovala údajná britská vnútorná sila a aj v jeho videní sveta vysoká „rasová hodnota“ Britov. V britskom odhodlaní a schopnosti mobilizovať videl nebezpečenstvo aj preto, že potenciálne posilňovalo Francúzov a ich odhodlanie brániť sa.

So svojím plánom oboznámil svojich vojenských veliteľov ešte skôr, než prišlo finálne „nie“ z Londýna. 9. októbra 1939 nechal vypracovať memorandum, v ktorom zdôvodňoval svoje rozhodnutie útoku na Západ a 10. októbra s ním zoznámil náčelníka štábu hlavného veliteľstva pozemných síl (Oberkommando des Heeres, OKH) Franza Haldera (1884 – 1972) a náčelníka Vrchného veliteľstva pozemného vojska OKH Walthera von Brauchitscha (1881 – 1948). Útok na Francúzsku sa mal viesť cez Belgicko a Holandsko s cieľom zničiť francúzske ozbrojené sily a vytvoriť základňu pre útok na Britániu.

12. októbra 1939 Brauchitschovi a Halderovi zopakoval, že chystá rozhodný útok na Západ s cieľom predísť možnému francúzskemu útoku v Porúrí. Termín bol stanovený na 25. novembra 1939. Nacistický režim tiež spustil ostrú protibritskú kampaň. Podľa historika Petra Longericha chcel Hitler Chamberlainovo odmietnutie využiť na to, aby vinu za pokračovanie vojny preniesol na Londýn a Paríž.

Hitler sa chcel podľa Simmsa zamerať na dva aspekty fungovania britského impéria. Jednak argumentoval tým, že Nemecko v Európe robí len to, čo Británia po celom svete, len to realizuje efektívnejšie. Porovnával napríklad údajný chaos v britských mandátoch na Strednom východe s nemeckou „pevnou rukou“, ktorá „upratala“ Slovanov v strednej Európe. Hitlera tiež popudzovalo, že Británia v globálnom pohľade Nemecko „zotročuje“ predovšetkým pomocou závislosti na medzinárodnom obchode a finančných trhoch, ktoré boli kontrolované z Londýna. „Ťažký osud“ Nemcov prirovnával k utrpeniu  stovky miliónov Indov.

Podľa Simmsa si Hitler boj proti britskému impériu interpretoval svojím spôsobom ako medzinárodný triedny boj, v ktorom triedy nahradil národmi. Boj proti Londýnu tak nemal vyústiť len do národného oslobodenia Nemecka z jarma britskej dominancie, ale aj do celosvetového povstania proti „anglo-americkému“ kapitalizmu a imperializmu. Do toho istého medzinárodného rámca sa Hitler pokúšal zasadiť aj antisemitizmus a boj proti svetovému židovstvu, ovládajúce podľa neho obchod a medzinárodnú mienku.

Podľa Kershawa dospel Hitler k záveru, že Briti zasadnú k rokovaciemu stolu až potom, keď budú vojensky porazení. 16. októbra 1939 oznámil Brauchitschovi, že dátum útoku na Francúzsko posunul na 12. november. Bol si istý svojím úspechom, problém však bol v tom, že sa stretol s nesúhlasom v najvyššom vojenskom velení. Generáli boli podľa Longericha skeptickí voči úspechu v tejto vojne a vzhľadom na existujúci stav vyzbrojenia vylučovali väčšiu ofenzívu.

 

Opozícia voči Hitlerovým plánom

Podobne ako v Británii boli aj v Nemecku ľudia, ktorí s vojnou nesúhlasili. Ako podotýka Kershaw, jednotlivým ostrovčekom protihitlerovskej opozície v armáde, Abwehre či na ministerstve zahraničia chýbal vodca. Skupina mladých dôstojníkov sa preto snažila získať podporu náčelníka generálneho štábu Franza Haldera, ktorý sa podľa Longericha v záujme ukončenia vojny na Západe nebránil násilnej zmene režimu.

14. októbra nadhodil Halder v debate s Brauchitschom (v reakcii na Chamberlainovo odmietnutie mierovej konferencie) tri možné scenáre – útok na Západ, zachovanie súčasného stavu (t. j. vyčkávanie) a „zásadné zmeny“, čo sa dalo vyložiť aj ako zvrhnutie Hitlera. Z ich stretnutia však podľa Kershawa nevzišiel žiadny konkrétny plán. Zvlášť Brauchitsch sa snažil pokračovať vo svojej snahe presvedčiť Hitlera, aby upustil od svojho plánu útoku na Západ, a v tomto zmysle chcel zaangažovať aj ďalších príslušníkov generality.

Hitler podľa Longericha tento skepticizmus vnímal a usiloval sa presvedčiť vojakov aj straníckych funkcionárov tým, čo vedel najlepšie – svojimi prejavmi. Dňa 21. októbra mal niekoľkohodinový prejav pred straníckymi bossmi, v ktorom hlásal, že je rozhodnutý viesť nevyhnutnú vojnu, a to nemilosrdne a všetkými prostriedkami. Po istej porážke Francúzska a Veľkej Británie sa chcel opäť obrátiť na východ.

Pre Haldera to bola z jeho pohľadu neriešiteľná úloha. Pokúsil se preto pre prípadný otvorený konflikt s Hitlerom získať na svoju stranu veliteľov troch armádnych skupín na západe. Podľa Longericha však len jeden z nich, generál Wihelm von Leep, reagoval pozitívne, hoci aj ostatní generáli mali kritické výhrady proti útoku na Západ.

O tri dni neskôr Hitler debatoval s najvyššími predstaviteľmi armády a tí sa odvážili vzniesť námietky. Po nich nariadil v pláne vojenského útoku zmeny – upustil od okupácie Holandska, nariadil zničiť sily protivníka severne od rieky Somma a smerovať ofenzívu predovšetkým k prístavom na pobreží.

O niečo podobné jako Halder sa pokúsil aj Brauchitsch, ktorý sa 5. novembra na poludnie „stretol“ s Hitlerom vo vyhrotenej výmene názorov ohľadom útoku na Západ. Bol najvyšší čas. Ak sa mal útok začať 12. novembra, musela nemecká armáda do 13:00 dostať príkaz na prípravu. Halder sa debaty nezúčastnil, čakal v predizbe. Okrem argumentov o nepripravenosti armády ako celku Brauchitsch poukázal na to, že v priebehu poľskej kampane sa u niektorých jednotiek ukázal nedostatok morálky. Tým urobil podľa Kershawa zásadnú komunikačnú chybu, lebo Hitlera rozzúril do nepríčetnosti. Vodca okamžite žiadal mená a počet popráv, ktoré boli vykonané v záujme obnovenia disciplíny. Hitler odmietol obavy zo zlého počasia aj z nedostatočnej prípravy a naznačil, že skutočným dôvodom je odpor armádnych špičiek, ktorý hodlal tvrdo potlačiť. Potom nahnevane praskol dverami a Brauchitsch zostal v miestnosti údajne biely ako krieda. Hitler názory svojho velenia nevzal do úvahy a o pol druhej popoludní dal rozkaz k začatiu ofenzívy proti Západu. Príznačné bolo, že o dva dni neskôr bol útok pre zlé počasie odložený.

Hitlerov výstup mal však podľa Kershawa vplyv aj na Haldera, ktorý sa zľakol Hitlerovej zmienky o zničení „starých kádrov“ v predtuche, že už sa chystá nejaká represívna akcie gestapa. Rýchlo opustil všetky myšlienky na sprisahanie, nariadil spáliť kompromitujúce poznámky a prepadol fatalizmu v zmysle, že s Hitlerom a s jeho zámerom zaútočiť na Západ, sa aj tak už nedá nič robiť. Ako dodáva Longerich, následne aj mladší, radikálnejšie naladení dôstojníci opustili svoje plány. Ukázalo sa, že Hitler nemá v najvyššom velení protivníka, ktorý by bol schopný vytvoriť reálnu opozíciu proti jeho vojnovým plánom.

 

Osamelý vlk

Ako podotýka Kershaw, Hitler mohol byť koncom roka 1939 zvrhnutý iba dvoma spôsobmi – prevratom, organizovaným vplyvnými a mocnými ľuďmi vnútri systému, alebo ho mohol zastaviť niekto, kto fungoval nielen mimo mocenského systému, ale nefiguroval ani v opozícii známej nacistickým bezpečnostným zložkám. Jednotlivec, konajúci na vlastnú päsť. Jeden taký sa skutočne objavil a ako dodáva Kershaw, až do júla 1944 bol práve on najbližšie tomu, aby odstránik Hitlera.

Johann Georg Elser (1903 – 1945) bol samotársky tesár bez zvláštneho vzdelania či politického ukotvenia. Bol sice členom členom Roter Frontkämpferbund (paramilitárna organizácia spájaná s Komunistickou stranou Nemecka (KSN), ktorú v roku 1929 zakázali ako extrémistická) a KSN aj volil, ale s jej programom sa príliš nestotožnil. Od roku 1933 rástla jeho nespokojnosť s režimom, ktorá sa postupne pretavila do myšlienky, že jedinou šancou na zastavenia vojny je zbaviť sa Adolfa Hitlera. Po Mníchovskej dohode začal systematicky pracovať na svojom pláne a ako miesto atentátu si vyhliadol Mníchov.

8. novembra 1939 sa v mníchovskej pivnici Bürgerbräukeller každoročne schádzala stará stranícka garda NSDAP vrátane Hitlera. V roku 1939 sa Hitler tohto stretnutia pôvodne nechcel zúčastniť vzhľadom na prebiehajúce prípravy na vojnu, ale nakoniec deň predtým oznámil, že svoj pravidelný prejav prednesie. Ako píše Kershaw, obyčajne trval od 20:30 do 22:00. No v roku 1939 začal Hitler svoj ostro protibritský prejav už o 20:10 a skončil o 21:07. Po prejave Hitler zvyčajne zostával v družnom hovore so svojimi Parteikameraden, ale tentoraz hodlal odísť čo najskôr, aby sa mohol vrátiť do Berlína. Ofenzíva na Západ bola do 7. novembra dočasne pozastavená a 9. novembra musel byť Hitler opäť v Berlíne, aby rozhodol, ako ďalej pokračovať.   

Hitlera tak vlastne zachránilo zlé počasie – v Mníchove bola v tú dobu hustá hmla, a Hitler preto nemohol použiť lietadlo ako obvykle. Keby áno, nemusel by sa toľko ponáhľať a zostal by v pivnici o niečo dlhšie.

Takto musel podľa Longericha stihnúť pravidelný vlak z Mníchova, ku ktorému bol pripojený jeho špeciálny vagón. A týchto niekoľko minút ho zachránilo. O 21:20 vybuchla na mieste, kde predtým stál Hitler, Elserova bomba a zničila všetko okolo. Keby tam bol Hitler zostal, bol by určite mŕtvy.

Je zaujímavé, že podľa Simmsa „zachránila“ Hitlera jeho obdivovateľka a britská fašistka Unity Mitfordová (1914 – 1948), ktorá bola v rovnakom čase po neúspešnom pokuse o samovraždu hospitalizovaná v nemocnici v Mníchove. Hitler ju často navštevoval a práve onoho 8. novembra sa mal z pivárne odobrať skôr práve preto, aby ju stihol navštíviť a potom odcestovať do Berlína. Hitler sa až v Norimbergu dozvedel, čo sa stalo, a podľa Kershawa sa spočiatku domnieval, že je to mystifikácia.

Elser síce konal osamotene, ale primárne sa snažil skôr zabrániť vojne ako zvrhnúť režim. To odrážalo časté nálady v nemeckej spoločnosti, ktorá sa po eufórii jednoduchých diplomatických a vojenských úspechov rokov 1938 – 1939 obávala rozšírenia, a teda aj predĺženia konfliktu. Kershaw napríklad rekapituluje hlásenie bezpečnostných zložiek z jesene 1939 o znepokojení medzi robotníkmi a o sťažnostiach na zhoršovanie životných podmienok spôsobených vojnovou ekonomikou, vrátane vyšších daní, nadčasov, zmrazenia miezd, zvyšovania cien potravín či nedostatku paliva.

Ako dodáva Longerich, pre režim bolo krajne znepokojujúce (a pre mediálnu prezentáciu neprijateľné), aby osamelý tesár takmer úspešne zabil Hitlera a ďalšie vysoko postavené osoby režimu.

Neúspešné atentáty majú tú nevýhodu, že ich obete dokážu často premeniť vo svoj prospech a nakoniec to ich pozíciu posilní. Po počiatočnom šoku sa nacistická propaganda rozbehla naplno a už 10. novembra velebila prozretelnosť za to, že ochránila vodcu.

Tak isto vinník sa zdal byť jasný – západné mocnosti a predovšetkým Veľká Británia. Pre propagandu bolo nutné dosadiť Elsera do rovnice, kde by figurovala široká sieť vnútorných i vonkajších nepriateľov. Elserov útek do Švajčiarska, kde predtým ako tesár pracoval, prepojili s nacistickým odpadlíkom Ottom Strasserom (1897 – 1974), ktorý tam v tom čase žil, a to všetko dali do súvislosti s britskými tajnými službami. 9. novembra 1939 boli z holandského Venlo odvlečení britskí agenti Richard Stevens a Sigismund Payne Best, čo pomohlo režimu okolo Elsera verejne vystavať strasserovsko-britské sprisahanie.

Atentát pasoval Hitlera do úlohy obete, a vyvolal tak v spoločnosti novú vlnu popularity a podpory. Britská „stopa“ pomohla režimu udržiavať vojnovú horúčku a posilniť odhodlanie bojovať s neústupným Albionom. Armádnym pučistom bolo jasné, že v takejto situácii sú nejaké ďalšie pokusy o zvrat vylúčené.

Ako však dodáva Longerich, o afére sa začalo písať v západnej tlači a pozornosť pritiahol aj únos britských agentov z neutrálneho Holandska. V takejto atmosfére sa výrazne snížil efekt prekvapivého útoku na Západ, ktorý bol niekoľkokrát odložený. V tomto zmysle sa dá špekulovať, že Francúzsko a Spojené kráľovstvo získali čas, aby sa na konečné stretnutia s Hitlerom ešte lepšie pripravili a vyzbrojili. Francúzsku to v konečnom dôsledku nepomohlo, Anglicku áno.

 

Mgr. Jan Adamec, PhD., vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953 – 1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953 – 1968. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013 – 2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.

 

Použitá literatúra

Bouverie, T.: Appeasing Hitler. Chamberlain, Churchill and the Road to War. New York 2019.

Kershaw, I.: Hitler: 1936-1945. Nemesis. New York. 2000.

Longerich, P.: Hitler: A Biography. Oxford 2019.

Simms, B.: Hitler: A Global Biography. New York 2019.

Schweizer, S. R.:  Er wollte ein noch grösseres Blutvergiessen verhindern – mit einer Bombe: Georg Elser, der Schreiner, der Hitler töten wollte, Neue Zürcher Zeitung, 5.11.2019.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Slobodní Francúzi zvíťazili na Sahare

Slobodní Francúzi zvíťazili na Sahare

K najmenej známym bojiskám druhej svetovej vojny určite patrí čadsko-líbyjské pohraničie, kde prebiehali urputné boje medzi Talianmi a Slobodnými Francúzmi. celý článok

Ako Slobodní Francúzi uskutočnili prevrat v rovníkovej Afrike

Ako Slobodní Francúzi uskutočnili prevrat v rovníkovej Afrike

Druhá svetová vojna bola skutočne globálnym svetovým konfliktom, ktorý sa odohrával v podstate na všetkých kontinentoch a všetkých moriach. Obsahuje množstvo okrajových, dnes prakticky zabudnutých epizód, ktoré však pomáhajú ilustrovať jeho rozsah, a tiež vysvetliť globálne stratégie jeho aktérov. celý článok

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Móhandás Karamčand Gándhí je predovšetkým v Indii vnímaný ako úspešný politik, vizionár a neúnavný bojovník za indickú nezávislosť. Mal však aj temné stránky. Nedávno sme si pripomínali 150 rokov od jeho narodenia. Aký v skutočnosti bol? celý článok

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Eli Kohen bol špiónom tajnej služby Mosad a v Izraeli je oslavovaný ako národný hrdina. O jeho fascinujúcom životnom príbehu bolo napísaných niekoľko kníh, desiatky článkov i film. Teraz si na Netflixe môžete pozrieť minisériu Špión. celý článok

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

Kým boli Veľká Británia a Francúzsko zamestnané mobilizáciou a plánovaním nikdy neuskutočnenej ofenzívy na západe, Poľsko sa bránilo proti nemeckej presile. 17. septembra vstúpil do hry Sovietsky zväz. Sovieti deklarovali, že sú „bratia Slovania“... celý článok

Diskusia