Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Zabudnutá britská armáda porazila maláriu i Japoncov

Publikované : 27.04.2020 | Zobrazení: 4750 |
9 minút čítania

Britská barmská kampaň z rokov 1944 až 1945 je jednou z najopomínanejších kapitol druhej svetovej vojny. Nepriateľom „zabudnutej“ 14. armády pritom v Barme neboli len Japonci, ale aj nebezpečná malária. Vďaka disciplíne, vede a kompetentnému veleniu sa jej podarilo poraziť obidvoch.

 

Po sérii ohromujúcich víťazstiev japonskej cisárskej armády v roku 1942 sa britský ústup na ázijskom bojisku zastavil až v Indii. Japonská armáda spočiatku neplánovala obsadiť aj Barmu, no velitelia si rýchlo uvedomili jej strategickú polohu. Ak by boli nechali kontrolu nad Barmou Spojencom, tí by boli mohli využiť tamojšie dopravné spojenie na zásobovanie čínskej armády, ktorú sa Japoncom napriek mnohým čiastkovým víťazstvám nedarilo definitívne poraziť. Japonský postup (červenou) a spojenecký ústup (modrou) roku 1942Japonci okrem toho verili, že ich propagandistická kampaň („Ázia Aziatom“) zapôsobí i na Indov a že v Indii sa nevyhnutne musí rozpútať povstanie proti britskej koloniálnej nadvláde. Bolo lepšie mať v takom prípade svoje jednotky na hraniciach.

Pred valiacou sa japonskou armádou sa narýchlo vytvorené, demoralizované a zlé vyzbrojené britské jednotky (1. barmská a 17. indická divízia) zastavili až v máji 1942 v Indii. Britský protiútok a snaha o znovuzískanie Arakanu, pobrežnej oblasti v Barme, sa koncom roku 1942 skončil katastrofou. Morálka oboch divízií bola na bode mrazu. V danej chvíli došlo k výmene vrchného veliteľa, generála Archibalda Wavella nahradil charizmatický lord Louis Mountbatten. Aj vďaka svojmu vplyvu dokázal získať od britskej vlády aspoň malú leteckú podporu a pustil sa do budovania 14. armády.

 

Zabudnutá armáda

14. armáda, vytvorená v priebehu roku 1943 vo východnej časti vtedajšej Indie, bola multietnickou formáciou zloženou z jednotiek z takmer celého britského Commonwealthu. Väčšinu mužstva tvorili Indovia a Briti, no výrazné zastúpenie mali i divízie a jednotky zo západnej a východnej Afriky. Napriek tomu, že do konca vojny sa z nej stala najväčšia armáda britského impéria a zároveň najväčšia armáda na svete (mala približne milión mužov), veľmi skoro získala prívlastok „zabudnutá“. Už počas vojny o nej médiá informovali len minimálne, a sústreďovali sa skôr na európske fronty, prípadne na boje v Afrike. India a Barma boli jednoducho príliš ďaleko a príliš mimo záujmu. V istom zmysle tento nezáujem trvá dodnes a 14. armáda je dodnes „zabudnutou“.

Logo 14. armádyVelenia 14. armády sa ujal dynamický generál William Slim, ktorý priniesol nové metódy boja a dbal na vysokú bojovú morálku. Britské jednotky prestali pred Japoncami ustupovať pomocou taktiky rozptylu ako dovtedy, a namiesto toho dostali rozkaz brániť sa tam, kde boli. Pomáhalo im pritom zásobovanie zo vzduchu a letecká podpora, ktorú sa podarilo zariadiť Mountbattenovi. Významné zvýšenie bojaschopnosti a sily britskej armády si všimli i Japonci, ktorí sa rozhodli nepokračovať vo svojej ofenzíve ďalej do Indie. Ich prioritou sa teraz stal útok na oblasť indického štátu Ásam (v tej dobe administratívne omnoho väčší, než dnes), kde chceli obsadiť dve strategicky dôležité mestá, okolo ktorých plánovali vybudovať svoju obrannú líniu: Imphál a Kohima (ofenzíva U-Go). Ďalší japonský útok smeroval do Arakanu. Takmer neporaziteľnú japonskú cisársku armádu však čakalo nemilé prekvapenie – tvrdý britský odpor. Medzi marcom a júlom 1944 (v období monzúnov sa nebojovalo) prebiehal na všetkých frontoch tejto oblasti nepredstaviteľne zúrivý a vyčerpávajúci boj. Zabudnutá armáda však nebojovala len s Japoncami. Jedným z jej najväčších nepriateľov bola malária.

 

Hoaxy a dezinformácie

Rýchly postup japonskej armády naprieč juhovýchodnou Áziou v roku 1942 spôsobil Spojencom zásadný problém pri boji so všadeprítomnou maláriou. Keď Japonci obsadili Holandskú Východnú Indiu (dnes územie Indonézie), získali 90 % svetovej produkcie chinínu, ktorý bol vtedy jediným liekom proti malárii (dodnes sa používa). Pre Spojencov predstavovala strata prístupu k chinínu (a tiež k indonézskej rope, kaučuku a cínu) významný problém. Americkí vedci začali zápas s časom o urýchlené nájdenie náhrady za chinín, resp. o alternatívny spôsob jeho výroby.

Plagát americkej armády urgujúci k užívaniu AtabrineV rokoch 1942 a 1943 sa prioritou tohto výskumu stali tri veci: syntéza nových zlúčenín, pochopenie princípu na akom funguje liek atabrine, a vývoj chlorochínu. Vedci vyskúšali vyše 14 000 rôznych zlúčenín vrátane derivátov látok meflochín a malaronea. Najsľubnejší z nich bol chlorochín, no jeho vývoj a všetky testy trvali prakticky až do konca vojny. Meflochín a malaronea sa začali používať až po roku 1957. Ostával teda atabrine. Len v roku 1943 dokázali Spojenci vyrobiť 1,8 miliardy tabletiek, v roku 1944 už to bolo 2,5 miliardy. Atabrine však mal jeden zásadný problém – vedľajšie účinky. Kým s rôznymi očkovaniami pre boj v džungli vojaci nemali problém, dôstojníci narážali na čím ďalej, tým väčší odpor, keď nútili vojakov užívať atabrine.

Atabrine mal totiž veľmi nepríjemnú horkú chuť, spôsoboval bolesti hlavy a svalstva, no čo bolo ešte horšie, jedným z jeho vedľajších účinkov bolo aj zožltnutie kože a očných bielok, a tiež neprirodzená farba moču. Vo výnimočných prípadoch spôsoboval aj zvracanie, hnačky a psychózu. Netrvalo dlho a medzi vojakmi sa rozšírila klebeta (dnešnou terminológiou by sme to asi nazvali hoax), že atabrine spôsobuje mužskú sterilitu a impotenciu. Japonské velenie veľmi rýchlo pochopilo, akú obrovskú strategickú výhodu by dali Spojencom účinné tabletky proti malárii, a tak sa ich propaganda okamžite sústredila práve na tieto správy. Všemožnými spôsobmi ich medzi spojeneckými vojakmi ďalej šírila. Netrvalo dlho a pre Spojencov sa odmietanie užívania atabrine stalo vážnym problémom.

 

Disciplína!

To, čo dokáže v boji proti chorobám disciplína, ukázal generál William Slim, veliteľ „zabudnutej“ britskej 14. armády. Zdravotný stav mužstva bol po efektívnom zásobovaním hneď druhou Slimovou prioritou. V roku 1943 zasiahla malária 60 % jeho mužov, pričom bojové jednotky v prvých líniách trpeli spravidla oveľa viac. Napríklad 6. indická pechotná divízia počas bitky o Arakan na začiatku roku 1943 hlásila, že 100 % jej vojakov je nakazených maláriou. Varovanie US Army, aby vojaci užívali atabrineV pamätiach publikovaných po vojne Slim spomínal na spôsob, akým docielil, aby vojaci naozaj užívali atabrine:  „Dobrí lekári sú bez disciplíny nanič. Viac ako polovicu boja proti chorobám nemôžu vybojovať lekári, ale dôstojníci plukov. Sú to oni, kto dohliada na to, či vojaci užijú svoju dennú dávku Mepacrineu [atabrine – pozn. J.D.] ... ak vojaci neužívali Mepacrine, vyhodil som dôstojníka. Musel som to ale urobiť len trikrát; potom pochopili, že to myslím vážne (Slim 1956).“

Slim však nebol sám. Na odporúčanie odborníka na maláriu generálmajora sira Gordona Covella, začali armádne špičky vyžadovať užívanie liekov počas barmskej kampane s plnou vervou. Zašlo to až tak ďaleko, že dôstojníci dozerali na užívanie liekov pri rannom nástupe a vojaci museli pred svojimi veliteľmi močiť, aby dokázali, že atabrine naozaj berú. Slim získal na svoju stranu i lorda Mountbattena, ktorý sa o zdravotný stav vojakov osobne zaujímal a neustále tlačil na miestnu indickú administratívu, aby zefektívnila dodávky liekov.

Briti zároveň spustili masívnu edukačnú kampaň, ktorá čochvíľa priniesla svoje výsledky. Podľa správy britských síl počas operácií v Arakane medzi marcom a júnom 1943 „napriek kasárenským klebetám, že liek spôsobuje impotenciu, sa naň začali vojaci významne spoliehať a bežne sa stávalo, že vojaci, ktorí liek z nejakého dôvodu neužili, si ho prišli vypýtať (cit. podľa Harrison 1996).

Okrem toho začali Spojenci v juhovýchodnej Ázii masívne používať i DDT (dichlórdifenyltrichlóretán), jeden z najstarších a najznámejších insekticídov. Cieľom bolo vyhubiť čo najväčšiu časť populácie komárov, ktoré maláriu prenášali. Pri ofenzívach bolo celkom bežné, že špeciálne upravené stíhačky Hurricane rozprašovali DDT do oblastí, do ktorých sa mala presunúť spojenecká armáda.

Mountbattenova a najmä Slimova snaha a nekompromisnosť nakoniec priniesli svoje ovocie. Nakazenie maláriou medzi britskými vojakmi v Barme kleslo zo 60 % v roku 1943 na 10 % v roku 1945. Výrazne sa tiež znížila úmrtnosť a medzi májom 1944 a novembrom 1945 zaznamenali armádni lekári len šesť úmrtí zo 14 000 prípadov (aj keď tieto čísla treba brať s rezervou – nie každý vojak sa z džungle reálne dostal aj do nemocnice, kde sa viedli štatistiky).

 

O výhodách kompetentného vedenia

Portrét generála SlimaSchopnosť efektívne bojovať s maláriou dala Spojencom v Barme nezanedbateľnú výhodu. Dokonca sa dá tvrdiť, že vďaka nej mohli Mountbatten a Slim pokračovať v ofenzíve aj po začiatku monzúnu (v apríli 1945 počas operácie Dracula sa začal skôr, než sa predpokladalo). Naopak, japonská armáda, trpiaca obrovskými problémami, nedokázala svojich vojakov zásobovať liekmi dostatočne. Vzorky krvi zajatých japonských vojakov ukazujú, že maláriou trpelo 30 až 49 % mužstva. Zásobovanie liekmi skolabovalo a ako japonská armáda ustupovala a morálka jednotiek upadala, dôstojníci si nedokázali vymôcť disciplínu.

Aj keď prostriedky na boj s maláriou poskytli Spojencom zásadnú výhodu, tvrdenia, že Slim si ako miesta ozbrojených stretov naschvál vyberal maláriou najviac postihnuté oblasti zrejme nebude založená na pravde. Sám Slim to vždy popieral, keďže podľa jeho vlastných slov, účinnosťou atabrinu si nikdy nebol stopercentné istý. Dôkazom azda môže byť i to, že vo viacerých prípadoch si Slim na boj vybral jednotky z východnej Afriky, o ktorých sa verilo, že majú lepšie vyvinutú imunitu voči malárii.

Nie všetky britské jednotky v tejto oblasti však k zdravotnej situácii mužstva pristúpili s rovnakou naliehavosťou a zodpovednosťou. Obrovský rozdiel bol napríklad medzi 14. armádou generála Slima a Špeciálnymi jednotkami britskej armády (Chindits/Činditi) generálmajora Ordea Wingatea. Činditi boli čosi ako zvláštne partizánske oddiely. Boli naverbovaní z miestnych indických jednotiek, ale veľkú časť z celkového počtu 9- až 12-tisíc mužov tvorili i Briti. Ich úlohou bolo dostať sa hlboko za nepriateľské línie a tam bojovať v princípe partizánskym spôsobom: narušovať komunikačné a zásobovacie línie japonskej armády, ničiť továrne a výrobu a spôsobovať chaos.

Muži z 1. práporu Devonshirského pluku 80. pechotnej brigády 20. indickej pechotnej divízie s japonskými vlajkami ukoristenými  počas bitiek o Kohimu a ImphalGenerál Slim bol síce striktný a prísny, no zároveň vysoko kompetentný a moderne uvažujúci veliteľ. Nemal problém prijať názor expertov, ktorí mu radili prísne dodržiavať zdravotnícke nariadenia. Generál Wingate bol, naopak, staromódny a tvrdohlavý vojak, ktorý tvrdil, že zdravotníci nevedia o vedení boja nič. Lekárov doslova neznášal a v hláseniach medicínskych pracovníkov sa často objavujú sťažnosti, že im nechcel dovoliť ani tie najzakladanejšie úkony. 

Wingate dokonca vyhlasoval, že lekárov pri svojich jednotkách trpí len preto, aby udržal morálku a aby sa rodiny doma nestrachovali, inak by ich všetkých poslal preč. Bol presvedčený, že pre víťazstvo je nutné priniesť i obete. Vzhľadom na charakter operácií a činnosť Činditov nemáme presné štatistiky a je pomerne ťažké robiť akékoľvek závery, no odborníci sa zhodujú, že Činditi mali jednu z najvyšších mier nákazy a úmrtnosti na maláriu spomedzi všetkých spojeneckých jednotiek.

 

Víťazstvo v Barme

V roku 1944 už japonská armáda hromadne ustupovala zo všetkých svojich pozícií v Barme a k zastaveniu došlo až počas monzúnovej sezóny. Hneď začiatkom roka 1945 Slimova armáda obnovila ofenzívu a postupne sa dostala z džungle k bojom na rozsiahlych barmských rovinách. V marci 1945 obsadila Mandalaj, po Rangúne druhé najväčšie mesto Barmy. Slim naplánoval a brilantne zvládol prekročenie rieky Iravadi a 3. mája 1945 zavŕšili Briti obsadenie Rangúnu. V tomto období sa však už naplno začala prejavovať nevraživosť medzi Mountbattenom a Slimom. 15. júna 1945 usporiadal Mountbatten v Rangúne víťaznú vojenskú prehliadku a to napriek faktu, že tisíce Japoncov stále zúrivo bojovali vo väčších i menších skupinách za britskými líniami, v snahe prebojovať sa do Thajska. Slim však na prehliadke chýbal.

Indický ľahký tank Stuart pri postupe na RangúnVyvrcholením tejto antipatie bolo Slimovo odvolanie z veliteľskej pozície. V čase jeho najväčších triumfov na bojovom poli ho Mountbatten zbavil velenia, pričom oficiálnym dôvodom bola únava a potreba oddychu. Pre britskú armádu to bola bezpochyby škoda, Slim patril v priebehu druhej svetovej vojny k jedným z jej najlepších veliteľov. Prežil drvivé porážky, no dokázal sa znova postaviť na nohy, zvýšiť morálku mužstva a vybojovať obrovské víťazstvá. Jeho odvolanie výrazne negatívne zasiahlo aj morálku „zabudnutej“ armády, v danej dobe však už Japonci ustupovali a našťastie pre Britov bolo o ich víťazstve de facto rozhodnuté.

Britská armáda počas druhej svetovej vojny dokázala, že sa z laxného prístupu, ktorý ju stál v priebehu predchádzajúcich konfliktov mnoho mužov, poučila a na rady zdravotníckych expertov kládli jej velitelia náležitý dôraz. Úspech atabrinu bol totiž závislý na striktnom dodržiavaní nariadení. A to sa darilo len zásluhou tvrdej disciplíny, premysleného plánovania, zásobovania, a v neposlednom rade tiež vzdelávania jednotiek a vysvetľovania nevyhnutnosti dodržiavať nariadenia. To všetko sa Britom podarilo najmä vďaka mužom, akým bol William Slim. Odmenou bola strategická výhoda, vďaka ktorej uštedrili japonskej cisárskej armáde v boji o Imphál najväčšiu porážku za druhej svetovej vojny a podľa mnohých historikov i najväčšiu porážku v japonských dejinách vôbec.

 

Text je súčasťou pripravovanej knihy Kovár, B./Zajac, O. (Ed.): Epidémie v dejinách. Premedia : Bratislava 2020.

 

 

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.Mgr. Jakub Drábik, Ph.D., vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami dejín juhovýchodnej Ázie. V akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je spoluautorom monografie História pre zaneprázdnených. Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas).

 

Literatúra:

Bayly, Ch./Harper, T.: Forgotten Armies: Britain's Asian Empire and the War with Japan. London 2005.

Harrison, M.: Medicine and the Culture of Command: the Case of Malaria Control in the British Army during the two World Wars. Medical History 40, 1996, 437–452.

Harrison, M.: Medicine and victory: British military medicine in the Second World War. Oxford 2004.

Lyman, R.: Japan’s Last Bid for Victory: The Invasion of India 1944. Barnsley 2011.

Slater, L.: War and Disease: Biomedical Research on Malaria in the Twentieth Century. New Brunswick 2014.

Slim, W.: Defeat into victory. London 1956.

Smallman-Raynor, M. R./Cliff, A. D.: War Epidemics. An Historical Geography of Infectious Diseases in Military Conflict and Civil Strife, 1850–2000. Oxford 2004.

Stone, J. H. (ed.): Crisis Fleeting. Original Reports on Military Medicine in India and Burma in the Second World War. Washington 1969.

Winegard, T.: Mosquito. A human history of our deadliest predator. New York 2019.

 

Pozn. autora: Barmská vojenská junta zmenila v júni 1989 názov krajiny z Barmy na Mjanmarsko. OSN a väčšina štátov vrátane Slovenska zmenu prijali, no opozičné strany ju kritizovali a konsenzus neexistuje. Ani odborné a vedecké publikácie nie sú jednotné. V tomto texte som sa však priklonil k názvu Barma, keďže ide o názov krajiny v tom čase.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ella priťahovala tragédie, zomrela na Leninov príkaz

Ella priťahovala tragédie, zomrela na Leninov príkaz

Alžbeta Hessenská bola pre Rusko stvorená, avšak jej život na východe priniesol mnohé tragédie. Napriek tomu jej odkaz žije dodnes. celý článok

Američania sa počas studenej vojny báli komunistov vo vlastnej vlasti

Američania sa počas studenej vojny báli komunistov vo vlastnej vlasti

Hovorkyňa čínskeho ministerstva zahraničia Hua Chunying (slov. Chua Ťunjing) napísala 30. mája 2020 na twitterovom účte po anglicky: „I can not breathe.“ celý článok

Pred sedemdesiatimi rokmi sa začala krvavá kórejská vojna

Pred sedemdesiatimi rokmi sa začala krvavá kórejská vojna

Kórejská vojna bola kľúčovým konfliktom ranej fázy studenej vojny. Vojna vypukla presne pred sedemdesiatimi rokmi 25. júna 1950. celý článok

Porážka Francúzska Hitlerom spôsobila Stalinovi šok

Porážka Francúzska Hitlerom spôsobila Stalinovi šok

Presne pred 80 rokmi 22. júna 1940 sa v Compiegne uskutočnil starostlivo zinscenovaný podpis kapitulácie Francúzska. V rovnakom železničnom vagóne a na rovnakom mieste sa po prvej svetovej vojne podpísalo prímerie s Nemeckom v roku 1918. celý článok

Cesta k podpisu Trianonskej mierovej zmluvy bola dlhá

Cesta k podpisu Trianonskej mierovej zmluvy bola dlhá

Len málo udalostí je lepším dokladom toho, do akej miery rozdielna perspektíva a historická pamäť ovplyvňujú hodnotenie dejín. celý článok

Diskusia