Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Vyvraždil neolitických Európanov „najnásilnejší ľud všetkých čias“?

Publikované : 30.01.2020 | Zobrazení: 6319 |
9 minút čítania

Pred 5000 rokmi mala väčšina Európanov geneticky blízko k neolitickým roľníkom z Anatólie. O tisíc rokov neskôr už obyvatelia strednej a severnej Európy odvodzovali väčšinu genetického pôvodu od pastierov pontsko-kaspickej stepi. Obzvlášť ťažkú ranu utŕžila pôvodná mužská populácia.

 

„Som presvedčený, že sa muselo odohrať niečo na spôsob genocídy,“ hovorí dánsky archeológ Kristian Kristiansen. „Museli prísť vo veľkých počtoch. Gény domácich neolitických mužov sa na severe Európy sa takmer vytratili.“ Naopak, „stepné“ línie chromozómu Y (dedí sa z otca na syna) prevládli naprieč Európou. „Zrodila sa moderná Európa,“ konštatuje Kristiansen. „Od tých čias sa genetické zloženie európskej populácie výraznejšie nezmenilo.“

Za vinníkov „genocídy“ považuje dánsky archeológ kočovníkov zo stepi pri Čiernom mori – ľudí jamovej kultúry. Bulvár ich označil za „najnásilnejší ľud, aký kedy žil“, a dokonca písal o „systematickom vyvražďovaní“ domorodých mužov a uchvacovaní miestnych žien. Čo skutočne vieme o udalostiach, ktoré v 3. tisícročí pred n. l. transformovali populáciu Európy?

 

Domovy na kolesách

Všetko sa začalo niekedy v priebehu 33. storočia pred n. l. v stepi severovýchodne od Čierneho mora. „Pohľad na vŕzgajúce vozy, kolísajúce sa naprieč ovcami zaplnenými trávnatými priestranstvami, sa zmenil z fascinujúcej kuriozity na bežnú súčasť stepného života,“ píše expert na stepné kultúry neolitu a doby bronzovej David Anthony. „Krajina, zdanlivo pustá a divoká, sa zmenila na pastviny, ktoré niekomu patrili.“

Vozy s volským záprahom a ďalšia novinka – jazdenie na koni – podľa Anthonyho umožnili vlastniť väčšie stáda a neustále sa presúvať. Na východ od rieky Don vďaka tomu vznikli prvé celoročne kočujúce komunity: stabilné osady sa vytratili, prítomnosť ľudí prezrádzajú len pohrebiská zakladané aj hlboko v stepi a ďaleko od väčších tokov.

Ľudí jamovej kultúry nespájal iba pohyblivejší spôsob života, ale aj náboženské predstavy. Od brehov Čierneho mora po step severne od Kaspického mora vykonávali ten istý, prísny pohrebný rituál: telo nebohého uložili do jamy (odtiaľ názov jamovej kultúry) v polohe na chrbte s pokrčeným nohami, posypali ho okrom a nad ním navŕšili mohylu – kurgan.

Nevyzerali ako vtedajší Stredoeurópania: archeogenetické a antropologické štúdie zistili, že mali svetlejšie (hnedé) vlasy aj pokožku, pričom vďaka genetickým predispozíciám a strave bohatej na bielkoviny (mliečne produkty, mäso) boli podľa Kristiana Kristiansena v priemere asi o 15 až 20 cm vyšší.

 

Tisíce a tisíce migrantov?

Nositelia jamovej kultúry si podmanili pontsko-kaspickú step a na prelome 4. a 3. tisícročia pred n. l. expandovali do Karpatskej kotliny. V nemalom počte – zanechali tu tisíce kurganov, niektoré so zvyškami až ôsmich ľudí. Pohreb v kurgane pritom nečakal každého, ale len významné osoby.

Podľa špecialistu na stredoeurópske kultúry 3. tisícročia pred n. l. Volkera Heyda sa očividne odohrala veľká migrácia. Prebiehala však postupne. „Niekedy prichádzali väčšie, inokedy menšie skupiny ľudí,“ píše.

V príchode kočovníkov na západný Balkán a východ Karpatskej kotliny Volker Heyd nevidí násilnú inváziu, ale hľadanie nových pastvín v prostredí, ktoré bolo podobné ich stepnému domovu. Predchádzal mu nárast populácie spôsobený priaznivejšou klímou a účinnejšou pastierskou ekonómiou. „Neprenikali do areálov domácej populácie, ani ju neutláčali,“ pripomína. „Presun nositeľov jamovej kultúry do Karpatskej kotliny nebol dobyvačný, a nebol ani traumatickou udalosťou.“

 

Žiadni uchvatitelia žien 

Nasledoval sever Európy, široká oblasť od Pobaltia po dnešné Nemecko, ktorú koncom 29. storočia pred n. l. osídlili komunity zdobiace keramiku typickým „stepným“ ornamentom – šnúrou a pochovávajúce pod mohylami. Mnohé prvky hmotnej kultúry (tvary amfor a sekeromlatov) prevzali od domáceho neolitického obyvateľstva, čo miatlo archeológov pri úvahách o ich pôvode. Archeogenetické zistenia však potvrdili stepný pôvod: ľudia kultúry so šnúrovou keramikou mali geneticky veľmi blízko k nositeľom jamovej kultúry.

Lenže scenár násilnej invázie zo stepi sa nedá prijať ani tentoraz. Protirečí mu skutočnosť, že komunity kultúry so šnúrovou keramikou nažívali bok po boku s domácimi neolitickými kultúrami celé stáročia. „Šnúrový ľud“ pritom zväčša obýval okrajové oblasti ich rozšírenia alebo oblasti, ktorým sa „starousadlíci“ vyhýbali.

Hoci niektoré zistenia potvrdzujú príležitostnú integráciu „domorodých“ žien, a to predovšetkým v západnej periférii rozšírenia tejto kultúry, nedochádzalo k tomu systematicky. „Zloženie haploskupín naznačuje, že zo stepi migrovali muži aj ženy,“ zdôrazňuje David Anthony. Pripomína, že aj niektoré neskoré (25. – 23. storočie pred n. l.) komunity kultúry so šnúrovou keramikou z Nemecka odvodzujú až takmer 80 % genetického pôvodu od nositeľov stepnej jamovej kultúry. „To naznačuje, že sa miešaniu s domácou populáciou aktívne vyhýbali,“ konštatuje Anthony. Inými slovami, muži stepného pôvodu rozhodne neboli „uchvatiteľmi“ miestnych žien.

Prečo sa stepné komunity odhodlali vstúpiť do cudzieho, lesného prostredia? Podľa Volkera Heyda ich zrejme lákal dostatok otvorených priestranstiev. Na území severnej Ukrajiny a Bieloruska ich nachádzali pri močiaroch, väčších jazerách a nivách. Lesy strednej a severnej Európy pre zmenu zdecimovali klimatické zmeny a ľudská činnosť – odlesňovanie poľnohospodárskymi komunitami od 5. tisícročia pred n. l. K úbytku lesov výrazne prispel 500-ročný chladný a vlhký výkyv trvajúci do 33. storočia pred n. l. Štúdie z Jutska navyše naznačujú, že tam, kde otvorené priestranstvá nevznikli, ľud šnúrovej keramiky lesy vypaľoval.

 

Osvojenie pyrenejskej kultúry

Ďalší kľúčový krok v expanzii (pôvodom) stepných komunít nastal niekedy v 26. storočí pred n. l. Na území dnešného Nemecka alebo Maďarska si niektoré z nich osvojili typické prvky kultúry zvoncovitých pohárov: bohato zdobené, azda rituálne využívané poháre v tvare prevráteného zvona a lukostreleckú výbavu (dôraz na lukostrelectvo nahradil „obsesiu“ sekeromlatmi).

Kultúra zvoncovitých pohárov vznikla na Pyrenejskom polostrove a sprvu sa šírila bez sťahovania väčšieho počtu ľudí, azda ako prejav akejsi ideológie. Stredoeurópske, geneticky so stepou späté komunity, ktoré si kultúru zvoncovitých pohárov osvojili, však migrovali. V druhej polovici 25. storočia pred n. l. prenikli na Britské ostrovy a prakticky nahradili domáce obyvateľstvo – u ľudí žijúcich o tisíc rokov neskôr tvorili gény pôvodnej populácie menej ako 10 %. Podobný scenár sa odohral na Pyrenejskom polostrove. Archeogenetici zistili, že na prelome 3. a 2. tisícročia pred n. l. tu takmer úplne zanikli domáce mužské línie chromozómu Y a „stepný komponent“ génov nieslo až 40 % populácie.

 

Ojedinelé násilie, častý mor? 

Kristian Kristiansen tieto zistenia interpretuje ako indíciu „genocídy“. „Tvrdiť, že muži Pyrenejského polostrova boli vyvraždení alebo násilne vytlačení, by bolo unáhlené,“ namieta archeogenetik Iñigo Olalde. „Archeologický záznam pre dané obdobie nič také nenaznačuje.“

„Dáta ukazujú, že násilie bolo veľmi ojedinelé. Osteologické dôkazy násilného úmrtia alebo stopy po bojoch a konfliktoch takmer nenachádzame,“ upozorňuje španielsky archeológ Ignacio Soriano s kolegami v štúdii stôp násilia asociovaných s kultúrou zvoncovitých pohárov na Pyrenejskom polostrove. To isté podľa neho platí pre zvyšok Európy: „Dôkazy o násilí spojené s kultúrou zvoncovitých pohárov sú aj v širšom európskom priestore zanedbateľné.“

Kľúčom k vysvetleniu zániku línií neolitických mužov Pyrenejského polostrova je podľa Olaldeho spoločenský systém založený na dedení v mužskej línii (patrilinealita) a vyšší spoločenský status prisťahovalcov. „Ich mužskí potomkovia dedili bohatstvo aj spoločenské postavenie, vďaka čomu mali oveľa vyšší reprodukčný úspech,“ vysvetľuje. „Dedičom by bol najstarší syn a mladší synovia by hľadali spôsob, ako sa uplatniť inde a založiť vlastné klany, šíriac tak svoje línie chromozómu Y v nových teritóriách.“

Existenciu takéhoto patrilineálneho spoločenského systému nedávno potvrdili archeogenetické výskumy. Zistili, že v stepných komunitách počas 4. tisícročia pred n. l. výrazne klesla rozmanitosť haploskupín chromozómu Y. To výskumníci interpretujú ako dôsledok existencie vzájomne si konkurujúcich patrilineálnych klanov – vzájomné konflikty viedli nielen k zániku porazených zoskupení, ale aj k zániku haploskupín, ktoré boli pre ich členov typické. Čo je dôležité, existencia takýchto klanov podľa genetických analýz charakterizovala aj komunity stepného pôvodu šíriace sa Európou počas 3. tisícročia pred n. l. 

Náhly, dramatický zlom v populácii Britských ostrovov môže pre zmenu vysvetliť prepuknutie morovej epidémie. Mor sa v priebehu 3. tisícročia pred n. l. podarilo doložiť prakticky z celej Európy: od Švédska a Pobaltia cez Nemecko do Chorvátska. „Trasa šírenia, ktorá vyplýva z archeologických nálezov, sa presne zhoduje s cestou, ktorú možno predpokladať pre migrantov zo stepi,“ píše archeogenetik Johannes Krause. „Choroba mohla veľkému sťahovaniu predchádzať a zanechať prakticky ľudoprázdne regióny.“

 

Stepná invázia na Slovensku?

Stepná invázia podľa niektorých názorov zasiahla aj územie dnešného Slovenska. Archeológovia Jozef Vladár, Egon Wiedermann a Jozef Bátora si všimli, že začiatkom 3. tisícročia pred n. l. sa na náleziskách výšinných osád okrem keramiky „domácich“ komunít vyskytuje aj keramika prisudzovaná jamovej kultúre. Vo svojich prácach preto argumentovali, že ľud jamovej kultúry našu oblasť začiatkom 3. tisícročia pred n. l. „etapovito kolonizoval“, spôsobil zánik nížinného osídlenia a podnietil budovanie reťazcov výšinných opevnení. Anton Točík dokonca hovoril o vyľudnení Karpatskej kotliny v dôsledku príchodu stepných komunít.

Ich mladší kolegovia však upozornili, že zo súdobých „výšinných pevností“ chýbajú akékoľvek doklady vojenských stretov. Naopak, hrubé kultúrne vrstvy s bohatými nálezmi svedčia o intenzívnom a násilne neprerušenom využívaní. „Tradičné spájanie tohto fenoménu s obranou, zvlášť vojenskou obranou obyvateľov, dnes už nie je prijímané bez výhrad a proti tejto téze existujú viaceré argumenty,“ upozorňuje archeológ Víťazoslav Struhár. „Mnohé eneolitické osady, alebo skôr stanice zakladané na ostrohoch, majú takú malú disponibilnú plochu, že sotva mohli slúžiť ako refúgiá pre členov okolitých osád v prípade náhleho ohrozenia.“

Výšinné opevnenia zo začiatku 3. tisícročia pred n. l. by sme podľa Struhára mohli považovať skôr za akési „trhové či obchodné centrá“ a miesta, kde sa dohadovali spoločenské zmluvy, dochádzalo k výmene partnerov či svadbám a prebiehali tu rozmanité kultové činnosti. „Početné nálezy fragmentov nádob určených na tekutiny a tzv. picie servisy indikujú, že sa pritom konali aj festivaly a ‚bankety‘, pri ktorých sa hodovalo, konzumovali sa prestížne alkoholické nápoje a súčasťou bolo vari aj užívanie narkotík,“ konštatuje archeológ.

 

Indoeurópske jazyky

Scenár invázie násilníkov zo stepi upútal predstavivosť bulváru aj niektorých archeológov. Podľa iných výskumníkov však máme dobré dôvody považovať šírenie „stepných génov“ za výsledok stáročného procesu a súhry viacerých faktorov, ako boli klimatické zmeny, infekčné choroby a spoločenská štruktúra.

V neposlednom rade, transformácia európskej populácie počas 3. tisícročia pred n. l. mala nielen genetický, ale podľa všetkého aj jazykový rozmer. Šírenie stepných génov zrejme sprevádzalo šírenie raných indoeurópskych jazykov alebo ich spoločného predka.

Filológovia už v 18. storočí rozpoznali, že vzájomné podobnosti medzi sanskritom (stará indičtina), perzštinou, latinčinou, gréčtinou a angličtinou nie sú náhodné, ale naznačujú existenciu dávno zaniknutého spoločného prajazyka, praindoeurópčiny. Dnes vieme, že z neho vznikli taktiež keltské, slovanské a ďalšie jazyky.

Historickí jazykovedci praindoeurópčinu čiastočne zrekonštruovali. Jej slovná zásoba – 1500 slovných koreňov – indikuje, že „Praindoeurópania“ žili v patrilinálnej pastierskej spoločnosti, poznali koleso a vozy, látky z ovčej vlny a pili medovinu. Už desiatky rokov preto väčšina historických jazykovedcov a archeológov situuje pravlasť indoeurópskych jazykov práve do pontsko-kaspickej stepi.

„Jamová kultúra v mnohých smeroch presne zodpovedá tomu, čo by sme očakávali od neskorej praindoeurópskej kultúry,“ píše David Anthony. „Existovala v správnom čase, na správnom mieste a pozorujeme v nej očakávanú prítomnosť vozov, koní, zvieracích obiet a kmeňového pastierskeho usporiadania spoločnosti. Navyše bola východiskom migrácií do očakávaných smerov a v očakávanom poradí.“


Mgr. Dušan Valent vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je vedeckým redaktorom portálov Zive.sk a  In Vivo magazín.

 

 

Výber z použitej literatúry:

Anthony, D.: The Horse, the Wheel, and Language: How Bronze Age Riders from the Eurasian Steppes Shaped the Modern World. Princeton 2007.

Anthony, D.: Archaeology and Language: Why Archaeologists Care About the Indo-European Problem. In: P.J. Crabtree/P. Bogucki (eds.): European Archaeology as Anthropology: Essays in Memory of Bernard Wailes. University of Pennsylvania Museum of Archaeology and Anthropology, Philadelphia 2017,  9 – 39.

Bátora, J.: The question of the presence of the Yamnaya and Catacomb culture in the area of the Middle Danube and North Carpathians. In: A. Zanoci et al. (eds.): Mensch, Kultur und Gesellschaft von der Kupferzeit bis zur frühen Eisenzeit im Nördlichen Eurasien: Beiträge zu Ehren zum 60. Geburtstag von Eugen Sava. Chisinau 2016, 103 – 115.

Czebreszuk, J./Szmyt, M.: Identities, Differentiation and Interactions on the Central European Plain in the 3rd millennium BC. In: S. Hansen/J. Müller (eds.): Sozialarchäologische Perspektive: Gesellschaftlicher Wandel 5000-1500 v. Chr. zwischen Atlantik und Kaukasus. Mainz 2011, 269 – 291.

Frı̑nculeasa., A./Preda, B./Heyd, V.: Pit-graves, Yamnaya and Kurgans along the Lower Danube: Disentangling IVth and IIIrd Millennium BC Burial Customs, Equipment and Chronology. Praehistorische Zeitschrift 90, 2015, 45 – 113.

Heyd, V.: Yamnaya groups and tumuli west of the Black Sea. In: S. Müller Celka & E. Borgna (ed.): Ancestral landscapes: burial mounds in the Copper and Bronze Ages. Lyon 2011, 535 – 555.

Kadrow, S.: Settlements and Subsistance strategies of the Corded Ware in the 3rd millennium BC in Southeastern Poland and in Western Ukraine. In: W. Dörfler/J. Müller (ed.): Umwelt – Wirtschaft – Siedlungen im dritten vorchristlichen Jahrtausend Mitteleusropas und Skandinavien. Neumünster 2008, 243 – 252.

Krause, J./Trappe, T.: Die Reie Unserer Gene. Berlin 2019.

Olalde, I. et al.: The genomic history of the Iberian Peninsula over the past 8000 years. Science 363, 2019, 1230 – 1234.

Reich, D.: Who are We and How We Got Here. New York 2018.

Soriano, I./Gibaja, J. F./Vila, L.: Open Warfare or the Odd Skirmish? Bell Beaker Violence in the North-Eastern Iberian Peninsula. Oxford Journal of Archaeology 34(2), 2015, 157 – 183. 

Struhár, V.: Využívanie výšinných polôh na Slovensku v staršom praveku. In: Jenčík, P./Struhár, V. (eds.): Hradiská: Svedkovia dávnych čias. Dolná Mariková 2015, 7 – 22.

Vladár, J./Wiedermann, E.: Z pontských stepí na západ – ku karpatským autochtónom. Studia Historica Nitriensia 21, 2017, 237 – 253.

Zeng, T. Ch. et al.: Cultural hitchhiking and competition between patrilineal kin groups explain the post-Neolithic Y-chromosome bottleneck. Nature Communications 9, 2018, 2077.

 

Internetové zdroje:

a)     Kristiansen, K.: Towards a New European prehistory: Genes, Archaeology and Language. 2019. Prednáška: https://www.hf.uio.no/dnir/forskning/lorange-forelesningene/

b)     Rincon, P.: Ancient migration transformed Spain's DNA. 15. 3. 2019. https://www.bbc.com/news/science-environment-47540792

 

Obrazová príloha: M. Rojo-Guerra,  L. Pascual-Repiso, K. Schauer,  E. Schütze N. Thopsom, Wikimédia

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Slávny Stonehenge postavili ako prejav úcty k mŕtvym

Slávny Stonehenge postavili ako prejav úcty k mŕtvym

Nepostavili ho Kelti, nebolo svätyňou druidov, neslúžilo ako astronomické observatórium... Mnohé z toho, čo väčšina ľudí počula o Stonehenge, je prinajmenšom nepresné či neúplné. celý článok

Mohol vírus krymsko-konžskej hemoragickej horúčky spôsobiť keltskú expanziu?

Mohol vírus krymsko-konžskej hemoragickej horúčky spôsobiť keltskú expanziu?

V 5. storočí pred Kr. sa v Európe objavili nové bojovné kmene. Pochádzali zo západu a aj antickí autori mali o nich len hmlisté predstavy. celý článok

Meče z hlbín: prečo ľudia doby bronzovej hádzali zbrane do vody?

Meče z hlbín: prečo ľudia doby bronzovej hádzali zbrane do vody?

Patrili medzi najpôsobivejšie odznaky prestíže a moci, vyvolávajúce úžas zlatistým leskom a azda aj hrôzu schopnosťou v okamihu – jediným pohybom – ukončiť ľudský život. celý článok

10 najvýznamnejších archeologických objavov roku 2019

10 najvýznamnejších archeologických objavov roku 2019

Archeológovia aj minulý rok objavili množstvo zaujímavostí. Mnohé z nich sú výsledkom spolupráce archeológie s rôznymi prírodnými vedami. Tradične v našom rebríčku nedominujú zlaté poklady, ale výsledky vedeckej práce množstva bádateľov. celý článok

Kone v starovekých náboženstvách sprevádzali slnko aj duše mŕtvych

Kone v starovekých náboženstvách sprevádzali slnko aj duše mŕtvych

Všetci poznáme rozprávku o Popolvárovi a jeho starom prašivom koníkovi, ktorý sa zázračne menil na hovoriaceho tátoša, či rozprávku o slncovom koni, ktorý prinášal krajine svetlo ako slnko. celý článok

Diskusia