Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Publikované : 12.09.2019 | Zobrazení: 4582 |
7 minút čítania

Posledné minúty pred útokom sa zdali byť nekonečné. Mesiace príprav sa tej noci zo 6. na 7. júna 1917 mali pretaviť v úspech alebo v porážku. Keď hodinky ukázali čas 3:10, dôstojníci stlačili detonátory. Nasledoval obrovský výbuch 19 podzemných náloží, ktoré nakrátko premenili noc na deň. V tom okamihu sa začala bitka pri Messines. 

 

Bitka pri MessinesDohodoví Spojenci pri Messines (dnes Belgicko) neútočili náhodou. Ešte koncom roka 1916 pripravili spoločný plán, ako zvrátiť víťazstvo vo vojne na svoju stranu. Súčasťou tejto stratégie mala byť aj ofenzíva pri meste Ypres. No skôr než Briti a Francúzi mohli začať pripravovať rozsiahlu operáciu, museli sa najskôr vysporiadať s nemeckými pozíciami v okolí Messines, ktoré sa nachádzali južne od miesta, kde plánovali veľký útok.

Messines by sa v mierových časoch zrejme nijako nelíšilo od ostatných dedín vo Flámsku. Počas zúriacej vojny sa však z neho a ďalších okolitých obcí stalo strategicky významné územie. Nachádzalo sa totiž v mierne zvlnenom teréne, ktorý tvorila sieť nevysokých kopcov. Najvyšší z nich dosahoval výšku sotva 85 metrov nad morom. Vojaci dané miesto posmešne volali Flámske Alpy.

Hoci sa takáto drobná terénna vyvýšenina mohla zdať nepodstatná, zo širšej perspektívy mala svoju nesmiernu cenu. Krajina v okolí Messines je takmer dokonalá rovina. Preto aj takýto malý kopec umožňoval vidieť za protivníkove línie a zistiť, aké sú jeho úmysly. A tieto výhodné pozície držali v rukách Nemci.

 

Vojna pod zemou

Mapa bitky pri MessinePokiaľ by zostali pánmi tohto územia nemeckí vojaci, akékoľvek utajené prípravy na ofenzívu pri Ypres neprichádzali do úvahy. Flámske Alpy bolo potrebné dobyť.

A nebola to vôbec jednoduchá úloha. Na dohodových Spojencov na druhej strane čakali pevné nemecké postavenia tvorené širokou sieťou zákopov v niekoľkých paralelných líniách, stovky metrov ostnatých drôtov a takmer nezničiteľných železobetónových bunkrov. Premýšľať nad frontálnym útokom nemalo význam. Ak teda chceli Briti s Francúzmi uspieť, museli na svojho protivníka vyrukovať s niečím novým. Prišli však s riešením, ktoré ani zďaleka nebolo vo vojenstve novinkou. Rozhodli sa vyhodiť nemecké pozície do vzduchu podzemnými náložami.

Podobné pohnútky mala už v minulosti nejedna armáda. Napríklad v novoveku sa obliehatelia snažili podkopať sa pod opevnenie konkrétnej pevnosti, aby tam uložili výbušniny. Explózia mala zničiť alebo aspoň narušiť hradby tak, aby sa pevnosť dala dobyť priamym útokom.

Táto taktika s príchodom 20. storočia nevymizla. Podobne ako ďalšie praktiky z vojenskej histórie, zažila počas svetového konfliktu svoju renesanciu. Ako prví po nej siahli Nemci, a to ešte v decembri 1914. Odvtedy sa stala legitímnym spôsobom vedenia zákopovej vojny. Šlo však skôr o výnimočné počiny, ktoré mali len malý úspech. Veľkými písmenami sa do vojenskej histórie zapísalo až odpálenie náloží, ktoré odštartovali bitku pri Messines.

Pritom všetko mohlo byť inak. Myšlienka podkopať sa pod nemecké pozície vo Flámsku sa zdala byť úplne šialená. V tejto oblasti totiž stačilo zaťať rýľ niekoľko desiatok centimetrov pod povrch zeme a už sa objavila podzemná voda. To bol dôvod, prečo na rozdiel od iných častí frontu vojaci nekopali zákopy do zeme, ale navršovali vrecia so zeminou na seba. Takto vznikli akési valy, za ktorými sa muži mohli skrývať.

Ani zloženie pôdy v okolí Messines tomuto zámeru neprialo. Pri kopaní sa minéri museli dostať cez vrchné hlinité a hlinitopieščité pôdy. Potom však nasledovala zhruba 15–metrov hrubá vrstva plávajúceho piesku. Táto nočná mora minérov dokázala veľmi rýchlo doslova zaplaviť akýkoľvek pokus o výkop. Austrálski vojaci kopú zákopyPo nej prišiel na rad tzv. modrý íl. Ten bol pomerne stabilný, no pri kontakte s kyslíkom sa začal rozpínať.

Komplikované pôdne pomery pri Messines však neodradili sira Johna Norhona Griffithsa. Člen britského parlamentu a podnikateľ v stavebníctve sa už od začiatku vojny zasadzoval za aktívnejšie využívanie podzemných mín. Sám sa ponúkol, že prevezme velenie nad podzemnými prácami v pripravovanej operácii.

 

Hra nervov v podzemí

Pod nemeckými líniami malo byť umiestnených 22 podzemných náloží. Griffiths sa rozhodol kopať práve vo vrstve modrého ílu. Skúsenosti s týmto typom zeme mal z výstavby londýnskeho metra, kde bolo podobné pôdne zloženie. S prvými výkopmi sa začalo 18 mesiacov pred spustením operácie. Z rôznych jednotiek boli do zákopníckej činnosti posťahovaní vojaci, ktorí sa v civilnom zamestnaní živili  ako baníci. Nešlo však len o Britov, ale aj o Austrálčanov a Novozélanďanov.

Do zeme najskôr vykopali dve šachty. Na mieste, kde sa prekopávali vrstvou plávajúceho piesku použili minéri systém ako pri kopaní studní. Postupne na seba vŕšili jednu oceľovú skruž za druhou. Keď sa prekopali do hĺbky približne 30 metrov, začali kopať spleť vodorovných tunelov.

Pre potreby bitky pri Messines vykopali takmer päť a pol kilometra štôlní vysokých 120 cm a širokých len 60 cm. Išlo o nesmierne náročnú prácu. Vojaci sa pod zemou v hĺbke asi 30 metrov museli vysporiadať s teplom, ale aj s neustálou hrozbou katastrofy. Kedykoľvek mohlo dôjsť k závalu spôsobenému vodou alebo rozpínajúcim sa ílom.

Delostrelectvo v akcii počas bitkyŽivotunebezpečný bol aj protivník. Ak by zistil prítomnosť cudzích minérov, začal by kopať vlastné tunely,  ktoré by následne naplnil výbušninami a vo vhodnej chvíli by ich odpálil. Obidve strany mali preto pod zemou vyhĺbené odpočúvacie pozície. Službukonajúci vojaci sa pomocou stetoskopov a neskôr aj geoskopov snažili dostatočne včas zachytiť prípadné nepriateľské tunelárske aktivity.

Napriek všetkým snahám sa Britom a ich Spojencom nepodarilo svoj zámer utajiť. Nemci však netušili rozsah prác a hlavne nepredpokladali, že protivník môže kopať až do takej hĺbky. Preto sa im do spustenia útoku podarilo odhaliť iba jednu podzemnú nálož – v auguste 1916.

 

Čulý ruch na povrchu zeme

Kým pod zemou sa odohrávala trpezlivá a nebezpečná hra nervov, na jej povrchu vládol čulý ruch. K útoku na približne 16 km širokom fronte sa koncentrovala artiléria v počte zhruba 2300 diel a 800 ťažkých mínometov. Spoločne sa mali pred a počas útoku postarať o zničenie obranných prvkov protivníka, aby tak dielo skazy bolo dokonalé. Informácie o cieľoch dodávali delostrelcom letci. Tí brázdili krajinu nad Messines a robili stovky fotiek. Z nich potom analytici určili potenciálne oporné body, ktoré malo delostrelectvo premeniť na prach.

Spojenecký vojak sleduje ostreľovanie nepriateľských líniíAni pechota nečakala so založenými rukami. Pre potreby útoku boli rozširované zákopy, aby z nich masa vojakov mohla čo najľahšie vyliezť. V zázemí chodili dôstojníci a poddôstojníci študovať budúce bojisko na maketu zaberajúcu plochu dvoch tenisových ihrísk. Velitelia tak mali poznať každý kút bojového poľa a v bojoch ich nemalo nič prekvapiť.

Plán útoku pri Messines bol jednoduchý. Výbuch podzemných náloží mal vytvoriť moment prekvapenia. Kým by sa protivník spamätal, mala zaútočiť pechota. Útok bol v priebehu prvého dňa rozdelený na tri fázy v troch líniách, ktoré bolo potrebné obsadiť. Prvú tzv. modrú líniu, mali dosiahnuť za jednu hodinu a štyridsať minút od spustenia útoku.

Po nej mala nasledovať dvojhodinová pauza,  ktorú malo prerušiť pokračovanie útoku smerom k čiernej línii. Do piatich hodín od spustenia ofenzívy mali vojaci ukončiť túto druhú fázu a začať upevňovať svoje postavenia. O 13:10 sa mali dostať k slovu posily čakajúce v zálohe. Ich úloha spočívala v obsadení línie Oosttaverne. Vzdialenosť medzi jednotlivými pozíciami bola približne 1 km.

 

Výbuch, ktorý pocítili až v Londýne

21. mája 1917 spustili dohodoví delostrelci paľbu. Počas nepretržitej kanonády vystrieľali  do 7. júna na nemecké pozície vyše tri milióny delostreleckých granátov a mín. Potom o 2:50 náhle všetko utíchlo. Predohra k operácii Opus magnum sa práve skončila.

V čase, keď stíchlo dohodové delostrelectvo, bolo v podzemí všetko pripravené na veľké finále. Do 21 tunelov bolo naprataných dovedna 455 ton výbušnín. Všetci s napätím čakali na čas 3:10. Potom dôstojníci stlačili rozbušky a rozpútalo sa peklo.

Nemecké zákopy zničené explóziouV priebehu približne dvadsiatich sekúnd došlo k devätnástim explóziám. Dve podzemné nálože neexplodovali. Efekt zvyšných náloží však bol dostatočný. Zem sa chvela ako pri zemetrasení, pričom otrasy spôsobené výbuchmi bolo cítiť až Londýne. Priamo na bojisku to však bolo omnoho horšie. Podzemné výbuchy rozsievali smrť nielen v epicentre, ale aj v jeho okolí. V okamihu bolo do vzduchu vychrlené obrovské množstvo zeminy. Dopadajúce kusy zeme pôsobili ako delostrelecké šrapnely a zraňovali vojakov.

Po výbuchu sa slova opäť ujalo delostrelectvo. To pokračovalo v ničení nemeckých pozícií a bránilo Nemcom v reakcii na vzniknutú situáciu. Pod krycou paľbou diel a guľometov sa do útoku vydala pechota. To, čo našla na mieste protivníkových pozícií, bola čistá púšť. Výbuchy mali na obrancov devastačné účinky. Na mieste explózií vznikli ohromné krátery. Najväčší z nich, pomenovaný Kráter osamelého stromu, mal priemer 76 metrov a hĺbku 12 metrov.

Tí šťastlivci, ktorých nezmietla explózia, sa v šoku ponevierali po zvyškoch toho, čo vzdialene pripomínalo zákopy. Britom a ich spojencom sa tak podarilo nemeckých vojakov veľmi rýchlo zajať a dobyť vytýčené ciele. Len na niekoľkých miestach sa Nemci zmohli na odpor, no aj ten bol vďaka početnej prevahe prekonaný.

Bitka pokračovala nasledujúcich sedem dní. Iniciatívu tentokrát prevzali Nemci, ktorí sa pokúšali dobyť stratené pozície. Karta sa obrátila a tentokrát to boli nemeckí vojaci, ktorí útočili do kopca na pripravené pozície protivníka. Dohodoví Spojenci sa nemali kam ponáhľať, splnili cieľ a odrážali jeden útok za druhým. 14. júna sa Nemci zmierili s tým, že kopec zmenil pána a útoky prestali. Tento deň je zároveň považovaný za koniec bitky pri Messines.

Udalosti okolo ofenzívy pri Messines dnes pripomínajú rôzne pamätihodnosti. Predovšetkým sú to rôzne cintoríny a pamätníky v blízkom okolí bojiska. Najzaujímavejším prvkom z nich je však nepochybne Jazero mieru vo Wijtschate, ktorého základ vznikol práve explóziou jednej z podzemných náloží.

 

Mgr. Vladimír Koppan PhD.

 

Mgr. Vladimír Koppan PhD., je absolventom Katedre histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.

 

 

 

 

 

Použitá literatúra

Cave, N.: Hill 60. Barnsley 2013.

Edmonds, J.: Military Operations France and Belgium 1917. Volume II 7th June - 10th November. Londýn 1948.

Passingham. I.: Pillars of Fire. The Battle of Messines Ridge June 1917. Stroud 2012.

Turner, A.: Messines 1917. The Zenith of Siege Warfare. Oxford 2010.

Westwell, I.: I. svetová vojna. Bratislava 2009.

 

Obrazová príloha: V. Koppan, UBC Library Digital Collections, The Commonwealth War Graves Commission, National Library of Scotland

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

Kým boli Veľká Británia a Francúzsko zamestnané mobilizáciou a plánovaním nikdy neuskutočnenej ofenzívy na západe, Poľsko sa bránilo proti nemeckej presile. 17. septembra vstúpil do hry Sovietsky zväz. Sovieti deklarovali, že sú „bratia Slovania“... celý článok

Ako prebiehal začiatok vojny?

Ako prebiehal začiatok vojny?

1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko. No druhá svetová vojna v podstate vypukla až o dva dni neskôr, keď Nemecku vyhlásili vojnu Veľká Británia a Francúzsko. Čo sa v priebehu týchto 72 hodín v trojuholníku Berlín – Londýn – Paríž odohrávalo? celý článok

Proti kapitalizmu bojovali hašišom a pudingom

Proti kapitalizmu bojovali hašišom a pudingom

„Musím zdôrazniť, že to či sa fašizmus, bude alebo nebude opakovať, nie je ani tak otázkou psychologickou ako otázkou spoločenskou,“ celý článok

Dubček sa v maďarskej televízii postavil na Gorbačovovu stranu

Dubček sa v maďarskej televízii postavil na Gorbačovovu stranu

21. august si Česi a Slováci tradične pripomínajú jedno z najtraumatickejších výročí svojej histórie – inváziu vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968. celý článok

Kto napísal pozývací list?

Kto napísal pozývací list?

Československo bolo pre Sovietsky zväz mimoriadne dôležité. Vďaka svojej geografickej polohe v strednej Európe malo východiskovú pozíciu pre záujmové sféry ZSSR. celý článok

Diskusia