Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Víly existujú a ja vám to dokážem, tvrdil autor Sherlocka Holmesa

Publikované : 17.02.2020 | Zobrazení: 4542 |
8 minút čítania

Prečo geniálny autor detektívok sir Arthur Conan Doyle na sklonku života uveril vo víly a zapálene obhajoval ich existenciu?

 

Začiatkom leta roku 1917 sa v Cottingley, predmestí Bradfordu v severoanglickom Yorkshire, odohral incident, ktorého dohra spochybnila povesť a úsudok jedného z najuznávanejších spisovateľov a najrešpektovanejších osobností Veľkej Británie. Tým incidentom bol detský plač zoči-voči rodičovským výčitkám.

Elsie Wrightová s postavami víl na fotografii z roku 1917„Chodím sa tam pozerať na víly. Preto tam chodím, pozerám sa na víly!“ odvetila s plačom deväťročná Frances Griffithsová svojej matke, keď ju opäť karhala za to, že sa so sesternicou Elsie Wrightovou zašla hrať k potoku v záhrade, odkiaľ sa dievčatá ustavične vracali s premočenými šatami.

Šestnásťročná Elsie sa postavila za mladšiu sesternicu. Potvrdila, že pri potoku v záhrade vídavajú víly, a dokonca škriatkov. Rodičia dievčat však tvrdenia považovali len za fantastickú výhovorku a reagovali posmešne. To dievčatá frustrovalo. Lenže čo keby získali dôkaz? Elsie dostala nápad.

O niekoľko dní neskôr presvedčila otca, aby jej požičal fotoaparát. S Frances sa vybrala k potoku, odkiaľ sa po asi polhodine triumfálne vrátila aj s „úlovkom“.

 

Historický okamih?    

V roku 1920 sa vo vianočnom čísle magazínu The Strand objavil pozoruhodný článok. Volal sa Fairies Photographed – An  Epoch-making Event (Odfotené víly – historická udalosť) a obsahoval dve fotografie od Frances a Elsie – fotografie víl, ktoré údajne stretávali v záhrade, kam sa chodili hrať. Autorom článku nebol nik iný ako sir Arthur Conan Doyle.

Frances Griffitshová s vílou na fotografii z roku 1920O fotografiách sa Doyle dozvedel niekoľko mesiacov predtým – v máji 1920 od editora špiritistického časopisu Light. Napokon mu ich sprostredkoval Edward Gardner, vedúci člen londýnskej Teozofickej spoločnosti. Do Gardnerovej pozornosti sa dostali vďaka ďalšej členke tejto náboženskej komunity, a to Elsiinej matke Polly Wrightovej. Polly fotky priniesla na prednášku o vílach, ktorá sa uskutočnila na stretnutí spoločnosti v Bradforde v lete 1919.

Gardner Doyla v júli 1920 informoval, že výtlačky fotografií spoločne s originálnymi fotografickými platňami dal preskúmať Haroldovi Snellingovi, „odborníkovi na fotografie“ s tridsaťročnými skúsenosťami. „Tieto dva negatívy sú úplne pravé, neboli sfalšované,“ konštatoval Snelling. „Fotografie vykazujú pohyb postáv víl a chýba akýkoľvek náznak použitia kartónových alebo papierových modelov.“

Nadšený z tohto povzbudivého posudku, Doyle sa rozhodol získať ďalší. V ten istý mesiac snímky doručil technikom fotografickej spoločnosti Kodak. Tí súhlasili so záverom Harolda Snellinga, že zábery „nenesú žiadnu stopu po manipulácii“. No ohradili sa, že túto skutočnosť „nie je možné považovať za definitívny dôkaz ..., že ide o autentické fotografie víl.“ Spoločnosť Kodak napokon odmietla vydať certifikát o autenticite snímok.

Doyle s Gardnerom následne kontaktovali Elsie a Frances s rodinami a dievčatám požičali fotoaparáty, aby zhotovili ďalšie fotografie víl. V auguste 1920 tak pribudli ďalšie tri, ktoré Doyle zverejnil v magazíne The Strand v roku 1921 v pokračovaní článku o vílach z decembra predchádzajúceho roku. Sir Arthur o nových fotografiách vyhlásil, že je „nemožné, aby boli sfalšované“. Argumentoval, že „fotografické triky sú celkom nad schopnosti“ oboch dievčat. Obhajobe existencie víl napokon venoval celú knihu nazvanú The Coming of the Fairies (Príchod víl), ktorá vyšla v roku 1922. Uzatvára ju konštatovaním: „Hoci uvítam ďalšie dôkazy, už teraz je ich dosť na to, aby presvedčili každého rozumného človeka, že existenciu víl nemožno odmietnuť.“

 

Veľká aféra z jednoduchého hoaxu

Arthur Conan Doyle na sklonku života uveril v špiritizmus aj existenciu vílPodľa kúzelníka Jamesa Randiho, ktorý sa špecializuje na odhaľovanie „paranormálnych podvodov“ a najrôznejších šarlatánov, môže prípad „víl z Cottingley“ pôsobiť na prvý pohľad veľmi vierohodne, „ak sa rozhodnete veriť tvrdeniam v takej podobe, ako sú prezentované. A teda že experti boli naozajstní odborníci, Arthur Conan Doyle logicky uvažujúci človek a dievčatá jednoducho nemohli vytvoriť falošné fotografie, keďže nemali motív.“

S tým však legendárny kúzelník nesúhlasí: „Podľa mňa boli tieto dievčatá veľmi chytré a schopné presvedčivo klamať, takže im niektorí naivní a nie až tak múdri ľudia ľahko uverili a dokázali premeniť jednoduchý hoax na veľký podvod, na ktorý sa dodnes spomína.”

Napriek Doylovej enormnej autorite niektorí kritici už krátko po zverejnení prvých fotografií upozorňovali, že víly na záberoch sa podozrivo podobajú na postavičky z tradičných detských príbehov o vílach, že majú „veľmi módne účesy“ a vyzerajú dvojrozmerne. Fotografie dokonca spochybnil aj Elsiin otec Arthur – tento vášnivý amatérsky fotograf považoval postavy víl na záberoch za výstrižky z kartónu, takže po zhotovení druhej fotografie dievčatám svoj fotoaparát viac nepožičal.

Podozrenie vzbudila podľa kritikov taktiež skutočnosť, že dodatočné tri fotografie vznikli až potom, ako Frances a Elsie zostali osamote. Dievčatá totiž trvali na tom, že víly sa neukážu, keď sa ostatní pozerajú. (Keď Frances a Elsie v záhrade sprevádzal jasnovidec Geoffrey Hodson, dievčatá tvrdili, že v jeho prítomnosti víly nevideli. Paradoxne, Hodson ich vraj videl všade.)

Definitívne rozuzlenie prípadu priniesol prelom 70. a 80. rokov minulého storočia. V roku 1978 tím Výboru pre vedecký výskum paranormálnych javov (CSICOP) pod vedením Jamesa Randiho preskúmal fotografie pomocou počítačového spracovania záberov. Elsie Wrightová s vílou na fotografii z roku 1920Výskumníci dospeli k záveru, že víly na fotografiách sú dvojrozmerné, zrejme z papiera vystrihnuté modely a že fotografie predstavujú vcelku neohrabaný podvod. Fotografie dôsledne analyzoval taktiež expert na fotografie Geoffrey Crawley. V sérii odborných článkov, ktoré zverejnil v rokoch 1982 a 1983, dospel k záveru, že ide o falzifikáty.

Pôvod postavičiek na fotkách odhalil britský historik umenia Fred Gettings. V roku 1978 si v knihe Princess Mary's Gift Book všimol kresby tancujúcich dievčat pozoruhodne pripomínajúce víly na fotografiách víl z Cottingley. Táto populárna detská knižka vyšla v roku 1915, čiže krátko pred zhotovením prvých fotografií. Dievčatá – s najväčšou pravdepodobnosťou staršia a umelecky nadaná Elsie – očividne s minimálnymi zmenami odkopírovali postavy a pridali im krídla. Kresbu napokon vystrihli. „Neexistuje ani najmenšia šanca, že by Elsie zhodou okolnosti odfotografovala víly v podobnom postoji, aký mali postavy v knižke, ktorú mohla mať doma,“ konštatuje James Randi.

 

Túžba uveriť a nedôsledný výskum

Prípad víl z Cottingley podľa Jamesa Randiho vykazuje všetky typické chyby, aké nastávajú pri nekritickom vyšetrovaní údajných paranormálnych javov: „dôverčivosť, polopravdy, zveličenia, klamstvá, selektívne podávané informácie, potrebu veriť, veľkorysé množstvo pochybnej logiky a falošnej odbornosti,“ menuje slávny kúzelník.

Randi obzvlášť ostro kritizuje Harolda Snellinga, ktorý prehliadol indície, že na fotografiách sú zachytené modely vystrihnuté z papiera alebo kartónu. „Snelling bol celkom nekompetentný,“ zdôrazňuje James Randi. „Fotografie sú očividné a jednoducho odhaliteľné podvody a on ich podľa všetkého nepodrobil takej dôslednej analýze, aká by sa očakávala od každého profesionála. Jednoducho bol ohromený účasťou sira Arthura Conana Doyla a príliš nadšený, že sa stal súčasťou takého historického momentu.“

Randi taktiež pripomína, že Gardner s Doylom ignorovali skutočnosť, že Elsie krátko pred vznikom fotografií pracovala vo fotografickom ateliéri. Medzi jej úlohy patrilo retušovať, alebo rôznym spôsobom upravovať fotografie – napríklad vkladať alebo vyberať zo záberov konkrétne postavy pre zhotovenie skupinových alebo, naopak, individuálnych portrétov. A pripomína, že aj Elsiina matka v roku 1920 pripustila, že jej dcéra „má mimoriadne búrlivú predstavivosť“ a že sa „celé roky venuje kresleniu víl“. „Implikácie tieto skutočnosti sú očividné,“ konštatuje Randi.

Laxný prístup Doyla s Gardnerom k vyšetrovaniu fotografií údajných víl kritizovala v pamätiach dokonca samotná Frances Griffithsová: „Nikdy nehľadali žiadne vysvetlenie. Stačilo im, že mohli získať copyright na naše fotografie.“

 

Križiak špiritizmu

Kúzelník James Randi kráča v šľapajach Harryho Houdiniho a odhaľuje šarlatánov a podvody týkajúce sa údajných paranormálnych javov. (Zdroj: James Randi Educational Foundation)V priebehu 20. rokov minulého storočia sir Arthur Conan Doyle nielenže obhajoval existenciu víl, ale taktiež špiritizmus, komunikáciu s duchmi zosnulých prostredníctvom seáns a sprostredkovateľov – „médií“.  Mnohí ľudia nedokázali pochopiť, ako je možné, že práve on, literárny otec symbolu racionálneho úsudku – detektíva Sherlocka Holmesa – tak zapálene obhajuje víly a komunikáciu s duchmi.

„Veril veľmi oduševnene, ako križiak, ktorý musí šíriť svoje posolstvo,“ komentoval denník The New York Tribune. Niektoré médiá, spájajúc autora s jeho literárnou kreáciou, bez servítky deklarovali, že sa „Sherlock Holmes zbláznil“. Iné len poznamenali, že by sa hodilo, aby prípad víl z Cottingley „dôsledne prešetril nezaujatý detektív – aká škoda, že k dispozícii nemáme služby Sherlocka Holmesa!“.

Zhodou okolností, kým Doyle po celom svete organizoval prednášky, v ktorých obhajoval víly a špiritizmus, jeho priateľ, slávny kúzelník Harry Houdini, v rovnakom čase systematicky demaskoval podvodné praktiky špiritistických médií. (Doyle uveril, že sám Houdini je mimoriadne silné špiritistické médium a kúzelnícke triky predvádza vďaka nadprirodzeným schopnostiam!) Na rozdiel od novinárov, Houdini Doyla nikdy verejne nezosmiešnil. V knihe A Magician Among Spirits (Kúzelník medzi duchmi, 1924) poznamenáva: „Sú chvíle, keď takmer pochybujem o úprimnosti niektorých tvrdení sira Arthura, hoci nepochybujem o úprimnosti jeho presvedčenia.“

 

Poznačený stratou syna

Ilustrácie z knihy Princess Mary's Gift Book, ktoré Elsie poslúžili ako vzor pre modely vílFolkloristka Francesca Bihetová argumentuje, že rozpor medzi genialitou sira Arthura Conana Doyla a jeho horlivým obhajovaním špiritizmu a existencie víl pomôže pochopiť historický kontext. „Po prvej svetovej vojne mnohí ľudia hľadali útechu v špiritizme a teozofickom hnutí,“ píše Bihetová. „Aj v pozadí cottingleyskej aféry sa črtajú tiene obetí prvej svetovej vojny a pomáhajú vysvetliť súvis tejto aféry s dobovými duchovnými presvedčeniami.“

Folkloristka pripomína, že Doyle patril medzi ľudí, ktorí počas vojny stratili viacerých členov rodiny. Okrem iného zahynul jeho synovec a syn. „Podobne ako mnohí iní, hľadal útechu v špiritizme,“ konštatuje Bihetová. Medzi ďalších patril Harry Houdini, ktorý po tragickej smrti matky navštevoval špiritistické seansy na oboch brehoch Atlantiku. Na rozdiel od Doyla však Houdini ako kúzelník podvody a triky špiritistických seáns poľahky prekukol.

„Na fotografie víl hľadel očami špiritistu,“ píše Bihetová na margo Doyla. „Dúfal, že fotografické dôkazy môžu otvoriť materialistické mysle, aby zvážili názory za hranicou konsenzu o bežnej realite.“ Folkloristka pripomína, že v liste Edwardovi Gardnerovi explicitne uviedol: „Ak uznajú existenciu našich víl, iné nadprirodzené javy budú oveľa ľahšie akceptovateľné.“ V podobnom duchu uzatváral článok o fotografiách víl vo vianočnom vydaní The Strand: „Uznanie ich existencie bude znamenať otrasenie materialistického svetonázoru.“

Sir Arthur Conan Doyle veril v existenciu víl aj autenticitu fotografií z Cottingley až do svojej smrti v roku 1930.

 

Priznania

Porovnanie údajných víl na fotografiách z Cottingley a postáv z detskej knižky Princess Mary's Gift BookNa rozdiel od Doyla, Elsie a Frances napokon prestali obhajovať pravosť fotografií. V roku 1983 sesternice v časopise The Unexplained pripustili, že fotografie boli sfalšované, aj keď obidve tvrdili, že naozaj videli víly. Zároveň potvrdili, že Elsie skopírovala ilustrácie víl z knižky Princess Mary's Gift Book a uviedli, že potom vystrihnuté postavy zafixovali ihlicami.

Neskôr v roku 1988 Elsie Wrightová v liste Geoffreymu Crawleymu uviedla: „Celá aféra bol kanadský žart, ktorý sa nevydaril podľa plánu. Na smiech sme boli my.“

Frances Griffithsová vo svojich posmrtne zverejnených memoároch vysvetlila, prečo sa dievčatá odhodlali na podvod s fotografiami víl. Jej sesternica Elsie chcela, aby si dospelí z dievčat prestali uťahovať pre víly, v ktoré verili. „Toto nimi otrasie,“ vyhlásila Elsie. „Budú musieť prestať si z nás uťahovať.“

„Potom to už nebol žartík. Ľudia to brali príliš vážne a celkom sa to vymklo z rúk,“ uzatvára Frances.

 

Mgr. Dušan Valent

Mgr. Dušan Valent vyštudoval geológiu a paleontológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Venuje sa vedeckej publicistike a popularizačným prednáškam pre deti a mládež. Je vedeckým redaktorom portálov Zive.sk a  In Vivo magazín.

 

 

Použitá literatúra:

Bihet, F.: Sprites, spiritualists and sleuths: the intersecting ownership of transcendent proofs in the Cottingley Fairy Fraud. In: Afterlife: 18th Postgraduate Religion and Theology Conference, 8-9 March 2013, University of Bristol. Nepublikované.

Doyle, A. C.: The Coming of the Fairies. London 1922.

Griffiths, F.: Reflections on the Cottingley Fairies. Belfast 2009.

Houdini, H.: A Magician Among the Spirits. London 1924.

Randi, J.: Flim-flam! Psychics, ESP, Unicorns, and Other Delusions. Buffalo 1982.

Smith, P.: The Cottingley Fairies: The End of a Legend. In: P. Narváez  (ed.): The Good People: New Fairylore Essays. Lexington 1997,  371 – 405.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Bitka o Gallipoli – odvážne vylodenie sprevádzalo množstvo problémov

Bitka o Gallipoli – odvážne vylodenie sprevádzalo množstvo problémov

Polostrov Gallipoli sa otriasal pod výbuchmi. Britské a francúzske lode sa snažili premeniť tento malý kúsok tureckej zeme na mesačnú krajinu. celý článok

Prečo nechal Stalin zavraždiť tisícky poľských dôstojníkov?

Prečo nechal Stalin zavraždiť tisícky poľských dôstojníkov?

Zavraždenie niekoľkých tisícov poľských dôstojníkov na jar 1940, ku ktorému sovietske vedenie vydalo rozkaz presne pred 80 rokmi 5. marca 1940, patrí medzi najodpornejšie zločiny Stalinovej diktatúry. Aké boli Stalinove motívy? celý článok

„Deti robiť nie je umenie, ale starať sa o ne áno“

„Deti robiť nie je umenie, ale starať sa o ne áno“

Počas existencie vojnovej Slovenskej republiky sa populačná otázka stala nielen „morálnou“ a kresťanskou otázkou, no najmä politickou snahou o zvýšenie počtu čisto kresťanského slovenského obyvateľstva. Ideológiu vojnovej Slovenskej republiky charakterizovalo zameranie na tzv. tradičnú úlohu žien celý článok

Počas SNP hľadali nacisti odbojárov podľa zoznamu

Počas SNP hľadali nacisti odbojárov podľa zoznamu

Nacistické bezpečnostné orgány, ktoré prichádzali na Slovensko počas Slovenského národného povstania, urýchlene vytvorili zoznam „banditov“, protištátnych živlov a nepriateľov režimu, ktorí mali byť zadržaní. Pri pohľade naň neprekvapia len mená, ktoré obsahuje, ale i mená, ktoré na ňom chýbajú. celý článok

Národovca Jána Bulíka zavraždili nacisti

Národovca Jána Bulíka zavraždili nacisti

Ján Bulík, výrazná osobnosť vojvodinských Slovákov, je neprávom opomínaná postava slovenských dejín. Jeho život, aj keď predčasne ukončený, bol nadpriemerne činorodý – bol úspešným športovcom, aktívnym predstaviteľom menšiny, advokátom, politikom, a nakoniec pracovníkom protifašistického odboja. celý článok

Diskusia