Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

V tieni cisára Františka Jozefa

Publikované : 20.11.2016 | Zobrazení: 8421 |
8 minút čítania

V priebehu neuveriteľných šesťdesiatosem rokov vlády Františka Jozefa sa na pozícii následníka trónu vystriedal celý sprievod jeho najbližších príbuzných z habsbursko-lotrinskej dynastie.

 

21. novembra uplynie presne 100 rokov od úmrtia cisára Františka Jozefa I., ktorého panovanie ohraničovali nepokoje „meruôsmych rokov“ a apokalypsa prvej svetovej vojny. Málokto si Františka Jozefa po roku 1916 pripomínal ako nepopulárneho absolutistického vladára, ktorý hneď po korunovácii potlačil revolúciu 1848/49 a v nasledujúcich rokoch dôsledne prenasledoval reálnych i potenciálnych politických odporcov. Naopak, pamätníkmi bol nostalgicky vnímaný ako živý symbol starej zlatej éry, ako integrujúci činiteľ národnostne rozdrobenej monarchie. Dodnes je pojem „staručký mocnár“ synonymom jeho mena a obraz bradatého cisára v uniforme je dotváraný legendami o jeho skromnosti, pracovnej morálke, religiozite a starostlivosti o národy ríše.

 

Ústupky modernizácii

I keď za jeho panovania prešla krajina nevyhnutnými modernizačnými zmenami, sám cisár, pre ktorého konsolidácia pomerov znamenala návrat o polstoročie dozadu, tieto procesy skôr brzdil, než podporoval. Opierajúc sa o armádu, byrokraciu a cirkev, František Jozef celý život bojoval s liberalizmom a nacionalizmom, ktoré predstavovali najvýznamnejšie katalyzátory 19. storočia.

Neúspešná zahraničná politika a hromadenie neriešených vnútorných problémov monarchie viedli napokon k strate jej veľmocenskej pozície a k rozdeleniu na dva takmer samostatné celky – Rakúsko a Uhorsko (1867), ako aj k vybudovaniu základov konštitučného systému v rakúskej časti. Žiadny modernizačný krok navyše nebol dotiahnutý, a tak neuspokojil ani jednu zainteresovanú stranu. Viacerí z cisárových následníkov mali vlastný recept na liečenie chátrajúcej monarchie, ale František Jozef bol presvedčený, že ako panovník z Božej milosti sa za svoje činy zodpovedal len najvyššej bytosti, preto sa obklopoval podriadenými, ochotnými napĺňať jeho vôľu, a žiadneho nástupcu k politickému spolurozhodovaniu neprizval. Možnosti na nápravu biedneho stavu impéria tak opozícia videla jedine v personálnej výmene na tróne.

 

Ambiciózny brat

Prvý raz sa problém nástupníctva stal aktuálnym už v roku 1853, keď mladého Františka Jozefa počas prechádzky po viedenských uliciach bodol do šije krajčírsky tovariš János Lebényi. Do hlavného mesta ríše bol vzápätí z Terstu privolaný o dva roky mladší brat vtedy bezdetného cisára Ferdinand Maximilián (1832 – 1867), ktorý mal v prípade najčernejšieho scenára zasadnúť na uvoľnený trón.

František Jozef však toto zranenie prekonal bez vážnejších následkov a Maximiliána neskôr podozrieval z prehnanej dychtivosti po vláde. Ich súrodenecké puto bolo odmalička oslabované tým, že František Jozef Maximiliánovi závidel jeho intelekt a popularitu v rodine, kým Maximilián žiarlil na spoločenské postavenie staršieho brata, a táto udalosť ich vzťah ešte viac poznačila. Medzi dvoma bratmi panoval navyše názorový nesúlad na spôsob panovania. Kým cisár bol typickým monarchom starej školy, Maximilián v politike zaujímal liberálnejší postoj, ktorý spolu s jeho výnimočnými schopnosťami uplatňoval už ako dvadsaťdvaročný veliteľ námorníctva pri jeho reorganizácii. Obdobné tendencie sa uňho prejavili aj vo funkcii guvernéra Lombardsko-benátskeho kráľovstva, ktoré bolo súčasťou Rakúskeho cisárstva v rokoch 1815 – 1859, resp. 1866. Maximiliánovo liberalizačné úsilie ale nenašlo pochopenie nielen v talianskom prostredí, vyznačujúcom sa protihabsburskými náladami, ale ani na viedenskom dvore. Po prehratej vojne so zjednocujúcim sa Talianskom sa Rakúsko muselo tohto územia vzdať a ctižiadostivý Maximilián sa ocitol bez akéhokoľvek politického poslania.

 

Exotické útočisko

Rastúce nezhody medzi ním a cisárom Maximiliána motivovali k uskutočneniu viacerých zámorských plavieb, na ktorých sa oddával romantickému sneniu o niekdajšej habsburskej svetovláde. Tieto predstavy nepochybne prispeli k jeho osudnému rozhodnutiu prijať mexickú korunu, ktorú mu v roku 1861 ponúkol francúzsky cisár Napoleon III. v záujme presadenia francúzskeho vplyvu v Amerike. Túžba po založení habsburskej ríše v srdci exotického svetadielu bola tak silná, že kvôli nej Maximilián odmietol ponuku Anglicka zasadnúť na uvoľnený grécky prestol. Nadšenie z riskantného podujatia však nezdieľali jeho príbuzní vo Viedni. Prijatie mexickej koruny bolo na nátlak Františka Jozefa podmienené tým, že sa Maximilián okrem iného vzdá následníckeho práva na trón rakúsky.

Napriek ušľachtilým zámerom vniesť do Mexika zmietaného dlhotrvajúcimi vnútornými nepokojmi humanitu, osvetu a liberálnu politiku bol nový cisár v máji 1864 v novom domove prijatý nanajvýš chladne. Maximilián musel Mexiko dobýjať z rúk republikánskych povstalcov, ktorých reprezentoval prezident Benito Juaréz, s pomocou francúzskych ozbrojených síl. Spočiatku sa síce mohol spoliehať na podporu mexickej cirkvi a konzervatívcov, no netrvalo dlho a svojou nepredvídateľnou politikou pobúril aj ich, keďže viaceré opatrenia zavedené ešte Juarézovou vládou ponechal pre ich liberálny charakter v platnosti. Mexické cisárstvo bolo navyše uznané len európskymi mocnosťami, kým americké štáty sa postavili za Benita Juaréza. Hrozba intervencie USA, ktorá sa stala aktuálnou po skončení vojny Severu proti Juhu a časovo sa zhodovala s prehlbujúcim sa konfliktom medzi Francúzskom a Pruskom, napokon definitívne presvedčila Napoleona III. o neúspechu mexickej operácie, preto sa z krajiny vojensky aj politicky stiahol a nechal Maximiliána napospas osudu.

Mexický cisár za daných podmienok nebol schopný čeliť silnejúcemu tlaku a republikáni čoskoro obsadili celú krajinu. 15. mája 1867 bol Maximilián zajatý a vojenským súdom odsúdený na smrť. Prezident Juaréz neprijal ponuku Viedne na vysoké odstupné za Maximiliánov život a nechal cisára dňa 19. júna zastreliť v Querétare. Popravy hlavných predstaviteľov konzervativizmu skoncovali nielen s cisárstvom, ale aj s krvavou občianskou vojnou. A prítomnosť Habsburgovcov v Mexiku naďalej dokladovalo len niekoľko zámkov a kultúrno-vzdelávacích inštitúcií, ktoré sa cisárovi počas krátkej vlády podarilo vybudovať.

 

Generačný konflikt a stratená nádej

Mexické udalosti otriasli základmi Hofburgu, ale na následníctvo už nemali žiadny vplyv. Po dcérach Žofii a Gizele sa Františkovi Jozefovi a cisárovnej Alžbete, známej skôr ako Sisi, 21. augusta 1858 narodil vytúžený prvý (a jediný) syn Rudolf. Cieľom prísnej výchovy korunného princa bola už od raného veku príprava na vládu v Rakúskom cisárstve. Vojenské metódy však boli pre citlivé a inteligentné dieťa nanajvýš nevhodné, vyvolali v ňom odpor k tradičným hodnotám, ale pravdepodobne tiež trvalú psychickú ujmu. Zásahom matky Alžbety bol nakoniec zverený do rúk meštianskym vychovávateľom, ktorí položili základy Rudolfovho záujmu o vedu i umenie, a súčasne liberálneho zmýšľania, tolerancie a demokratizmu. Tie ostro kontrastovali s vtedajším spoločenským systémom, reprezentovaným osobou Františka Jozefa.

Najmä prostredníctvom tlače Rudolf v neskoršom období kritizoval zahraničnú politiku ríše, prednostné práva cirkvi a aristokracie v politike, ale tiež obmedzujúcu dvorskú etiketu. Rudolfovo voľnomyšlienkarstvo len prehlbovalo priepasť medzi ním a cisárom. Korunný princ napríklad túžil po vysokoškolskom vzdelaní, no cisár presadil, aby sa venoval vojenskej kariére, ignorujúc jeho celoživotnú slabú konštitúciu.

Princ Rudolf sa nikdy nevyrovnal s tým, že jeho vplyv na uskutočnenie zmien v ríši bol z vôle Františka Jozefa zanedbateľný. Jeho bezmocnosť ilustruje fakt, že na základe tzv. rodinného štatútu z roku 1839 mu bola dokonca vybraná nevesta, belgická princezná Štefánia. Manželstvo uzavreté v marci 1881 bolo od počiatku tragédiou. Rudolf, nespokojný ako so vzhľadom, tak s povahou svojej stavovsky primeranej manželky, hľadal útechu v mimomanželských avantúrach s menej urodzenými milenkami. Čoskoro sa nakazil kvapavkou, ba čo viac, zákernú chorobu preniesol i na nešťastnú Štefániu. Podlomené zdravie v spojení s v tom čase už naplno prepuknutou depresiou, ktoré sa usiloval tlmiť alkoholom a drogami, vyústili do samovražedných myšlienok.

Historici dodnes nevedia určiť presnú príčinu ani priebeh mayerlingských udalostí z 30. januára 1889. Z desiatok verzií, ktorých vytvoreniu nepochybne prispeli neobratné pokusy viedenského dvora záležitosť utajiť pred svetom, možno za najpravdepodobnejšiu považovať tú, že Rudolf vo svojom loveckom zámku najprv zastrelil svoju milenku, sedemnásťročnú Mary Vetserovú, nadšenú z predstavy naplnenia romantickej lásky až za hrob, následne prestrelil hlavu sám sebe. Tridsaťročný arcivojvoda po sebe zanechal zdrvenú Štefániu so sedemročnou dcérou Alžbetou, poníženého otca Františka Jozefa, ako aj matku Alžbetu, ktorá sa z tragédie už nikdy nespamätala a do konca života sa bezcieľne túlala Európou odetá do čiernych šiat.

 

Cisárovi súrodenci

František Jozef stratil priameho následníka, Maximilián odišiel na druhý svet bezdetný a najmladší cisárov brat, do smrti sobášu sa úspešne vyhýbajúci Ľudovít Viktor (1842 – 1919), si pozornosť verejnosti vyslúžil skôr škandálmi, prameniacimi z jeho povýšenosti, šírenia klebiet z prostredia viedenského dvora a homosexuálnych sklonov (známe sú prípady obťažovania mladých mužov či prezliekania sa do ženských šiat), než ako štedrý a uznávaný mecenáš umenia a kultúry. Po incidente, ktorý sa odohral v mestských kúpeľoch, bol cisárom v roku 1866 vykázaný na zámok Klesheim, ďaleko od Viedne a ešte ďalej od prípadného nástupníctva, kde na neho bolo v roku 1915 pre duševnú poruchu uvalené opatrovníctvo. Predčasná smrť princa Rudolfa otvorila cestu ku korune cisárovmu najstaršiemu synovcovi Františkovi Ferdinandovi d’Este, hoci táto skutočnosť bola potvrdená až po smrti Karola Ľudovíta (1833 – 1896).

Karol Ľudovít, hlboko, ba priam fanaticky veriaci človek, po Františkovi Jozefovi a Maximiliánovi tretí syn arcivojvodu Františka Karla, viac než politickú či vojenskú kariéru pestoval povesť reprezentanta vládnuceho rodu na rôznych výstavách a zahraničných cestách. Práve jedna taká cesta nešťastného arcivojvodu stála život. Počas púte do Svätej zeme sa totiž napil infikovanej vody z Jordánu. Karol Ľudovít sa k trónu nakoniec priblížil len nakrátko, no jeho prínos k prežitiu rodokmeňa habsburskej hlavnej vetvy spočíva v tom, že so svojou druhou manželkou splodili troch mužských potomkov. Najstarším bol František Ferdinand.

Aj keď politické predstavy nového pretendenta sa v zásade prekrývali s tými cisárovými a oboch mužov spájala i vášeň k armáde a poľovačkám, ich vzájomný vzťah bol permanentne napätý.

Príčinami boli nielen Ferdinandove aktívne prípravy na prestavbu ríše na federalistických princípoch či odlišné predstavy o vedení zahraničnej politiky, ale tiež jeho súkromný život. Kameňom úrazu bol vzťah následníka so stavovsky nerovnocennou grófkou Žofiou Chotkovou. Ich sobáš cisár povolil až po podpísaní renunciačného dokumentu, ktorým sa František Ferdinand zriekol práva svojich detí na následníctvo. Po korunovácii Františka Ferdinanda sa tak nástupcom mal stať jeho mladší brat Otto František Jozef.

Na prevzatie vlády čakal Ferdinand až do svojich 51 rokov. Politicky sa do svojej smrti síce nepresadil, no svoju energickosť a usilovnosť dokázal uplatniť aspoň pri budovaní vojenskej kariéry. Dosiahol hodnosť plukovníka a od roku 1898 ako generálny inšpektor zastupoval cisára vo všetkých armádnych záležitostiach. Z tejto funkcie mu prischla povinnosť riadiť vojenské manévre, ktoré sa uskutočnili v Sarajeve v júni 1914. Tu si smrť našla ďalšieho cisárovho následníka. 28. júna boli František Ferdinand aj s manželkou zavraždení rukou srbského študenta gymnázia Gavrila Principa. Atentát sa vzápätí stal vítanou zámienkou na rozpútanie preventívnej vojny proti Srbsku. V tom čase nik netušil, do akej katastrofy tento krok vyústi.

 

Súmrak monarchie

František Jozef, ktorý sa za života nechával rád oslavovať ako mierový cisár, zatiahol na sklonku života svoju krajinu do svetovej vojny. „Svoje národy“ napokon opustil vo chvíli, keď následkom zúriaceho konfliktu dozreli prehliadané vnútropolitické problémy. V novembri 1916 vo veku 86 rokov podľahol zápalu pľúc. Trón sa ale napokon neušiel ani bratovi Františka Ferdinanda d’Este, Ottovi. Možno len hádať, ako predstavitelia vládnuceho rodu reagovali na správy z novembra 1906 o predčasnej smrti tejto čiernej ovce s povesťou poznamenanou početnými alkoholovými excesmi a ľúbostnými aférami.

V nezávideniahodnej situácii prevzal vladárske dedičstvo Ottov syn Karol František Jozef. Patril k najvzdelanejším predstaviteľom rodu, vyznačoval sa zbožnosťou a sebadisciplínou, strádal voľnomyšlienkarstvo Rudolfa či tvrdohlavosť Františka Ferdinanda, jednako však na panovanie nebol pripravený. Nový cisár si v záujme prežitia vojnou rozvráteného Rakúsko-Uhorska uvedomoval nevyhnutnosť prijatia vnútorných reforiem, ako aj uzavretia mieru s dohodovými mocnosťami. Všetky snahy zabrániť rozpadu impéria však napokon stroskotali a k ukončeniu vojny došlo až päť minút po dvanástej. Karol I. vošiel do dejín ako posledný cisár habsbursko-lotrinskej dynastie.

 

Mgr. Juraj Valko, absolvent odboru história na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, momentálne pôsobí v Slovenskej národnej knižnici. Jeho odborným zameraním sú hospodárske a politické dejiny Rakúsko-Uhorska a 1. Československej republiky.

 

Použitá literatúra

Hamann, B.: Habsburkové – životopisná encyklopedie. Praha 2010.

Holec, R.: Živý symbol starej doby : Habsburgovci na uhorskom tróne 15. Historická revue 5/7, 1996, 12 – 14.

Kodajová, D.: František Ferdinand d' Este – zmarená nádej monarchie. Historická revue 2/21, 2010, 60 – 67.

Perniš, J.: Nešťastný syn krásnej Sissi : príbeh korunného princa Rudolfa. In: Historická revue 6/9, 1998, 9 – 10.

Pohl, W./Vocelka, K.: Habsburkové : historie jednoho evropského rodu. Praha 1996.

Vocelka, K./Heller, L.: Soukromý svět Habsburků : život a všední dny jednoho rodu. Plzeň 2011.

 

Obrazová príloha: J. J. Reiner, E. Manet, C. Dell’Acqua, E. Rabending, E. Mahlknecht, A. Beltrame,   wikipedia.org 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. celý článok

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Generácia štúrovcov má v národnom príbehu výnimočné postavenie. Predovšetkým hlavného predstaviteľa Ľudovíta Štúra využíva každý politický režim podľa vlastných potrieb. celý článok

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša? Naznačiť by to mohli stovky vrakov španielskych lodí, ktoré klesli na morské dno medzi rokmi 1492 a 1898. celý článok

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Cestovanie patrí k ľudstvu od nepamäti a neustále sa stáva dostupnejším pre väčšinu z nás. Vo všeobecnosti možno povedať, že cestujeme viac ako naši rodičia, ale menej ako generácia, ktorá príde po nás. celý článok

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Bol krásny letný deň roku 1782 a v prístavnom meste Portsmouth písala istá anglická dáma list svojej priateľke. Na chvíľu zdvihla zrak a pozrela von oknom na zhromaždenú flotilu, prichystanú vyplávať na pomoc strategicky dôležitému Gibraltaru. celý článok

Diskusia