Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Užhorodská únia a gréckokatolíci v Hornom Uhorsku

Publikované : 24.08.2016 | Zobrazení: 7325 |
8 minút čítania

24. apríla 1646 sa na zámku Drugetovcov v Užhorode stretlo 63 pravoslávnych kňazov a jágerský rímskokatolícky biskup Juraj Jakušič. Cieľom ich stretnutia bolo obnovenie plného cirkevného spoločenstva medzi pravoslávnou a rímskokatolíckou cirkvou. Výsledkom bol zrod gréckokatolíckej cirkvi v Hornom Uhorsku.*

 

Juraj III. Druget (1583 – 1620)Myšlienka úradného zjednotenia veriacich východného obradu s katolíckou cirkvou sa v severovýchodných oblastiach Uhorska začala šíriť začiatkom 17. storočia. Po obdobiach relatívne pokojného spolužitia dvoch cirkví sa ukázala potreba úradnej ratifikácie ich vzťahu. Táto potreba pramenila z dvoch navzájom prepojených javov. Na jednej strane mohutnel nový migračný príliv pochádzajúci z oblastí, v ktorých bola dominantnou cirkvou cirkev východného obradu, nezjednotená s Rímom. Z cirkevného hľadiska sa títo veriaci cítili byť pravoslávnymi, na druhej strane však zakusovali silnejúci tlak zo strany svetských zemepánov v ich pokusoch „protestantizovať“ svojich poddaných (uplatňujúc dobovú zásadu „cuius regio, eius religio“, teda „koho panstvo, toho náboženstvo“).

Všetci veriaci východného obradu žijúci v oblasti severovýchodného Uhorska patrili na začiatku 17. storočia pod cirkevnú správu Mukačevskej eparchie. Najväčšia koncentrácia východných kresťanov spomenutého biskupstva bola na panstvách magnátskych rodín Drugetovcov a Rákociovcov. Rákociovci boli vyznávači kalvínskeho náboženstva. Erb rodiny DrugetovcovV rokoch 1633 – 1711 vlastnili mukačevské panstvo a na jeho území presadzovali šírenie protestantizmu. Drugetovci, ktorí v roku 1605 konvertovali z protestantizmu na katolícku vieru, zas boli od 14. storočia do roku 1691 vlastníkmi humensko-užhorodského panstva. Na ňom podporovali zbližovanie poddaných s katolíckou cirkvou.

 

Mukačevskí biskupi východného obradu – kľúč k zjednoteniu s Rímom

Dôležitým medzníkom v genéze vzniku Užhorodskej únie bolo osvojenie zjednocovacej myšlienky mukačevskými biskupmi. Biskupa východní veriaci totiž nevnímali len ako eparchu, ale aj ako svojho otca – vladyku. Prvým mukačevským biskupom, ktorý sa začal angažovať v prospech únie, bol Ján Gregorovič. Biskup Gregorovič síce k únii formálne nikdy nepristúpil, no bol jej sympatizantom a skrytým stúpencom. Na mukačevskom biskupskom stolci ho vystriedal kandidát, ktorého sám navrhol – Bazil Tarasovič. Zaujímavosťou je, že jeho menovanie za biskupa potvrdilo aj sedmohradské knieža Juraj I. Rákoci, ktorý bol vierovyznaním kalvín, a teda veľký nepriateľ jezuitov i celej katolíckej cirkvi. Menovanie Bazila Tarasoviča za biskupa potvrdil aj Juraj I. Rákoci. Potom ho nechal uväzniť

Biskup Tarasovič, udržiaval kontakty s poľskými uniatskými biskupmi. Podporoval misijné aktivity zjednotených kazov pochádzajúcich z Przemyšlského biskupstva na územiach, ktoré mal pod svojou cirkevnou správou, a s pomocou tamojšieho zjednoteného biskupa Krupeckého začal pripravovať úniu s Rímom. To sa však nepáčilo Jurajovi Rákocimu, na ktorého území sa mukačevské panstvo rozprestieralo. Proti Tarasovičovým aktivitám preto rázne zakročil.

Na jeho príkaz zajal dňa 13. decembra 1640 kapitán mukačevského zámku Ivan Balling biskupa priamo počas slúženia svätej liturgie a odviedol ho v okovách ulicami mesta až do tamojšieho zámku, kde ho uväznil. Z väzenia sa biskupovi Tarasovičovi podarilo dostať až na orodovanie Žigmunda Erzoga. Skôr ako bol prepustený, však musel podpísať prísľub, že viac nebude udržiavať kontakty s duchovenstvom z Haliče a prestane sa angažovať v prospech únie.

Biskup Tarasovič však sľub nedodržal a krátko nato, ako sa dostal z väzenia, sa pokúsil kontaktovať nuncia vo Viedni. Jeho list však zadržali, biskupa obžalovali z nedodržania sľubu a vo februári 1642 opätovne uvrhli do väzenia. V apríli toho istého roku ho kniežací súd zbavil biskupského úradu a nariadil mu opustiť Mukačevo. Na jeho miesto dosadil Juraj Rákoci vlastného kandidáta Jána Juska, ktorý spravoval biskupstvo podľa vzoru kalvínskych superintendentov a bez patričného biskupského svätenia.

Biskupstvo v Jasove

Personálna únia pravoslávneho biskupa s katolíckou cirkvou

Po súdnom procese odišiel biskup Tarasovič do Jasova, prechodného sídla jágerského biskupstva. Chcel sa tam stretnúť s tamojším biskupom Jurajom Lippayom a vyjadriť mu svoju úprimnú túžbu po zjednotení s katolíckou cirkvou. Biskup Lippay bol však odcestovaný, preto Tarasovičovi odporučili, aby sa so svojou požiadavkou obrátil priamo na pápežskú nunciatúru vo Viedni. Po potrebných prípravách vykonal biskup Tarasovič koncom mája 1642 vo Viedni akt zjednotenia s katolíckou cirkvou. V súvislosti s prestúpením biskupa Tarasoviča na katolícku vieru treba zdôrazniť, že konal ako súkromná osoba. Preto treba i jeho akt chápať ako personálnu úniu pravoslávneho biskupa s katolíckou cirkvou. Veriaci a duchovní východného obradu, ktorí z cirkevno-právneho hľadiska patrili pod jeho jurisdikciu, naďalej ostávali „nezjednotení“.

Ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay (1642 – 1666)Po zjednotení sa biskup Tarasovič z rozhodnutia cisára usídlil v obci Nagy Kalló v Sabolčskej župe, odkiaľ spravoval západnú časť Mukačevskej diecézy, ktorá bola v rukách katolíckych Drugetovcov. V roku 1643 však vypuklo stavovské povstanie Juraja I. Rákociho (1643 – 1645), počas ktorého sa povstalcom podarilo biskupa Tarasoviča opätovne zajať a uväzniť. Po trojročnom väznení bol v Mukačeve prinútený oficiálne sa vzdať únie a podriadiť sa Jurajovi Rákocimu. Za to mu bola prinavrátená biskupská moc a správa nad celou Mukačevskou diecézou. Tarasovičovo zrieknutie sa únie však bolo iba formálne, vnútorne ostal naklonený zjednoteniu až do svojej smrti. Urobil to iba preto, aby zachránil myšlienku únie.  Potvrdením toho, že sa svojho presvedčenia nezriekol, je i tá skutočnosť, že za svojho nástupcu na biskupskom stolci určil baziliánskeho mnícha a veľkého propagátora únie Petra Parthenia Petroviča.

Spomínaný Petrovič spoločne s ďalším baziliánskym mníchom Gabrielom Kosovickým, poslaným mu na pomoc z Viedne, šíril myšlienku únie v dedinách a mestách na panstve rodiny Drugetovcov. Na podporu týchto aktivít darovala v polovici 40. rokov 17. storočia grófka Katarína Drugetová, vdova po Jánovi IX. Drugetovi, obom mníchom misijný dom v Užhorode. Užhorod sa tak stal novým strediskom unionistickej činnosti na drugetovských majetkoch. Stredisko však nepracovalo dlho. Jeho organizátori spolu s novým jágerským biskupom Jurajom Jakušičom, bratom grófky Kataríny Drugetovej, totiž čoskoro usúdili, že nadišiel ten správny čas na to, aby tí pravoslávni kňazi, Užhorodský hradktorí podporujú úniu s katolíckou cirkvou, verejne vystúpili a oficiálne sa s ňou zjednotili. Biskup Jakušič, aby zistil, ako sa veci skutočne majú, zvolal začiatkom roka 1646 do Užhorodu poradu, na ktorú prizval pravoslávnych kňazov z Užskej, Zemplínskej a Šarišskej župy. Na poradu neprišli všetci pozvaní, ale tí, ktorí dorazili, sa jednohlasne vyslovili za zjednotenie. Po tejto kladnej odpovedi stanovil biskup Jakušič deň vyhlásenia únie na 24. apríl, čiže na sviatok sv. Juraja, jeho osobného patróna. Za miesto zjednotenia zvolil kaplnku na Užhorodskom hrade.

 

Vyhlásenie a potvrdenie Užhorodskej únie

V stanovený deň vyhlásenia únie prišlo na Užhorodský hrad 63 pravoslávnych kňazov z východného Slovenska a priľahlých regiónov Zakarpatska, ktoré ovládala magnátska rodina Drugetovcov. Okrem nich sa tohto slávnostného aktu zúčastnil aj jágerský biskup Juraj Jakušič, jeho sestra grófka Katarína Drugetová a dvaja pátri baziliáni Peter Parthenius Petrovič a Gabriel Kosovický. Kňazi východného obradu pôsobiaci na území, ktoré ovládala rodina Rákociovcov, na vyhlásení únie chýbali. Na Užhorodský hrad neprišiel ani mukačevský biskup Bazil Tarasovič. V oboch prípadoch možno predpokladať, že nešlo o ich slobodné rozhodnutie. Tak biskup, ako aj kňazi sa totiž obávali, že ak by pozvanie do Užhorodu prijali, upadli by do nemilosti kniežacej rodiny Rákociovcov. Pápeža Inocenta X. (1644 – 1655) prehlásili za hlavu cirkviZ tohto dôvodu radšej ostali doma. Slávnostného aktu sa nezúčastnil ani ríšsky cisár, uhorský palatín, ostrihomský arcibiskup, pápežský legát či akýkoľvek iný predstaviteľ svetskej alebo cirkevnej moci, s výnimkou jágerského biskupa Juraja Jakušiča. Na Užhorodskom hrade nechýbala len svetská a cirkevná vrchnosť, ale aj vonkajšia pompéznosť, oslavy a davy veriacich, ktoré bývajú neodmysliteľnou súčasťou podobných udalostí.

Samotný akt uzavretia únie bol dôstojný, prebehol hladko a bez akýchkoľvek problémov. Predchádzala mu slávnostná liturgia, slúžená v hradnej kaplnke Užhorodského hradu. Po jej skončení zložili konvertujúci pravoslávni kňazi slávnostnú prísahu do rúk biskupa Jakušiča. V nej verejne predniesli vyznanie viery a prehlásili, že veria všetkému, v čo katolícka cirkev veriť zaväzuje, že uznávajú pápeža Inocenta X. za hlavu cirkvi a že budú vo všetkom poslúchať a rešpektovať jeho aj jeho nástupcov. Keďže únia bola vyhlásená v Užhorode, vošla do dejín ako Užhorodská únia.

Vznik únie potvrdil v roku 1648 nový jágerský biskup Benedikt Kisdy spoločne so svojím generálnym vikárom a po nich aj uhorský primas a ostrihomský arcibiskup Juraj Lippay, ktorý tak učil 14. júna 1648. Autentický dokument z vyhlásenia Užhorodskej únie, datovaný na 24. apríl 1646V septembri toho istého roku ratifikovala vyhlásenie Užhorodskej únie celouhorská synoda v Trnave, ktorej predsedal Juraj Lippay. Na synode boli prítomní aj pátri baziliáni Peter Parthenius Petrovič a Gabriel Kosovický. V roku 1651 potvrdil vznik únie Matej Tarnóci, ktorý zastával funkcie vacovského biskupa, ostrihomského vikára a spišského prepošta. Rím bol so vznikom únie po prvýkrát oboznámený v roku 1650, a to prostredníctvom reportu ostrihomského arcibiskupa a uhorského primasa Juraja Lippaya Kongregácii koncilu pri Svätej Stolici, v ktorom oznamoval, že ako legatus natus Apostolicae Sedis per Hungariam úniu prijal. Pápež Inocent X. sa o vzniku Užhorodskej únie dozvedel v roku 1651 prostredníctvom listu, v ktorom ho arcibiskup Juraj Lippay informoval o voľbe nového mukačevského biskupa a zároveň žiadal o jeho potvrdenie v úrade.

 

Po vyhlásení únie

Neobvyklé okolnosti sprevádzajúce vyhlásenie a následné zdĺhavé potvrdzovanie Užhorodskej únie najvyššími cirkevnými predstaviteľmi a ustanovizňami v Uhorsku i v Ríme možno vysvetliť tým, že spočiatku sa jej nepripisoval väčší význam. Posudzovala sa len ako záležitosť medzi zemepánom a jeho poddanými. Význam a hodnota Užhorodskej únie vzrástla vtedy, keď sa začala úspešné šíriť aj na tých územiach, ktoré už neboli pod kontrolou magnátskej rodiny Drugetovcov, v ktorej réžii sa únia úspešne zrealizovala.

Autentický dokument z vyhlásenia Užhorodskej únie, datovaný na 24. apríl 1646Necelých 15 rokov od zjednocovacieho aktu v Užhorode sa k únii pripojili všetci pravoslávni kňazi z Užskej, Spišskej, Šarišskej, Gemerskej, Turňanskej, Abovskej a severnej časti Zemplínskej župy. V roku 1664 po konverzii kňažnej Žofie Báthoryovej na katolícku vieru pristúpili k únii aj duchovní z Berehovskej, Ugočksej, Satmárskej, Sabolčskej a južnej časti Zemplínskej župy. Ako poslední prijali Užhorodskú úniu kňazi v Marmarošskej župe. Udialo sa tak po roku 1733 po smrti Dositeja Teodoroviča, posledného pravoslávneho mukačevského biskupa sídliaceho v tejto oblasti. V roku 1759 už v Mukačevskej diecéze prakticky nebolo oficiálne nezjednotených veriacich.

 

* Použitý geografický názov Horné Uhorsko je potrebné chápať v historickom kontexte – práve vo vzťahu k rozoberanej Užhorodskej únii, ktorá existovala a mala opodstatnenie v rámci vtedajšieho Horného Uhorska, a so súčasnou geopolitickou situáciou v strednej Európe nesúvisí. 

 

 

PaedDr. ThLic. Anton Liška, PhD.PaedDr. ThLic. Anton Liška, PhD., vyštudoval učiteľstvo dejepisu v kombinácii s náboženskou výchovou (katolíckou), v roku 2012 získal na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PaedDr. v odbore didaktika dejepisu, v roku 2014 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul ThLic. v odbore katolícka teológia a v roku 2015 na Katedre historických vied Gréckokatolíckej teologickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove titul PhD. v odbore katolícka teológia. Vo svojom výskume sa zaoberá dejinami a sakrálnou architektúrou gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, didaktikou dejepisu a regionálnymi dejinami okresu Vranov nad Topľou. Za svoju vedecko-výskumnú činnosť získal v roku 2012 Cenu rektora Prešovskej univerzity v Prešove a Cenu primátora mesta Prešov. Je autorom monografií Cholerová epidémia z roku 1831 a jej priebeh v Prešovskej eparchii (2012), Výpočet obetí cholerovej epidémie z roku 1831 vo farnostiach a dekanátoch Prešovskej eparchie (2013), spoluautorom monografie História a architektúra gréckokatolíckych murovaných chrámov tereziánskeho typu na Slovensku (2015) a spoluautorom vysokoškolského učebného textu Historický záujmový útvar v nižšom sekundárnom vzdelávaní : Hanušovský región (2012).

 

Použitá literatúra

 Adam, J.: Pravoslávni, uniáti, gréckokatolíci v procese konfesionalizácie. In:  P. Kónya (ed.): Konfesionalizácia na Slovensku v 16. – 18. storočí. Prešov 2010, 192 – 207.

Belejkanič, I.: Ortodoxia – pravoslávie v strednej Európe v 17. storočí. In: P. Kónya (ed.): Konfesionalizácia na Slovensku v 16. – 18. storočí. Prešov 2010, 183 – 191.

Borza, P.: Kapitoly z dejín kresťanstva. Od reformácie po 20. storočie. Prešov 2011.

Bugel, W.: Ekleziologie Užhorodské unie a jejích dědiců na pozadí doby. Olomouc 2003.

Celevič, J.: Niekoľko slov o osídlení uhorskej Ukrajiny Rusínmi a o únii pravoslávnych uhorských Rusínov s Rímom. In: J. Celevič (ed.): Pravoslávny teologický zborník 18/3. Prešov 1995, 219 – 294.

Haraksim, Ľ.: Ľudovít: Užhorodská únia a východné Slovensko. Historický časopis 42/2, 1997, 194 – 206.

Horkaj, Š./Pružinský, Š.: Pravoslávna cirkev na Slovensku v 19. a 20. storočí. Prešov 1998.

Lacko, M.: Užhorodská únia. Rím 1959.

Lacko, M.: Z našej minulosti: Dokument o Užhorodskej únií. In: Mária, roč. 19/7-8, 1979, 19 – 20.

Lenčiš, Š.: Drugetovci a ich vzťah ku katolíckej cirkvi. Ružomberok 2009.

Lenčiš, Š.: Šľachtický rod Drugetovcov z Humenného. Humenné 2003.

Novotný, J.: K 350. výročiu Užhorodskej únie. Viera a život 6/4, 1996, 328 – 342.

Šturák, P.: 230 rokov od kanonického ustanovenia Mukačevského biskupstva. Theologos III/3, 2001, 58 – 62.

Šturák, P.: Dejiny gréckokatolíckej cirkvi v Československu v rokoch 1945-1989. Prešov 2008.

Šturák, P.: Prierez dejinami Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku. Prešov 2002.

Šturák, P.: Užhorodská únia, príčiny – genéza a dôsledky. In: A. Knežová (ed.): K prameňu našej viery. Stropkov 2011, 24 – 31.

 

Obrazová príloha: Grkatpo.sk, Uzhorod.info, Wikipenia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. celý článok

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Generácia štúrovcov má v národnom príbehu výnimočné postavenie. Predovšetkým hlavného predstaviteľa Ľudovíta Štúra využíva každý politický režim podľa vlastných potrieb. celý článok

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša? Naznačiť by to mohli stovky vrakov španielskych lodí, ktoré klesli na morské dno medzi rokmi 1492 a 1898. celý článok

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Cestovanie patrí k ľudstvu od nepamäti a neustále sa stáva dostupnejším pre väčšinu z nás. Vo všeobecnosti možno povedať, že cestujeme viac ako naši rodičia, ale menej ako generácia, ktorá príde po nás. celý článok

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Bol krásny letný deň roku 1782 a v prístavnom meste Portsmouth písala istá anglická dáma list svojej priateľke. Na chvíľu zdvihla zrak a pozrela von oknom na zhromaždenú flotilu, prichystanú vyplávať na pomoc strategicky dôležitému Gibraltaru. celý článok

Diskusia