Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Túžil svätý Vojtech zomrieť ako mučeník?

Publikované : 25.01.2019 | Zobrazení: 1264 |
6 minút čítania

Predvlani ubehlo 1120 rokov od smrti druhého pražského biskupa, mnícha, misionára a „prvého českého Európana“ – Vojtecha. Vydavateľstvo Vyšehrad pri tejto príležitosti znovu pripravilo latinsko-český preklad mladšej spomedzi dvoch súdobých svätovojtešských legiend od jeho súputníka Bruna z Querfurtu. Prečo ešte aj dnes čítať stredovekú hagiografiu oslavujúcu mučenícku smrť a nabádajúcu k vzďaľovaniu sa od pozemského sveta?

 

„Vykvetl nachový květ v českých zemích, z vznešených rodičů se zrodil ještě vznešenejší syn; zlaté jablko vyrostlo z ušlechtilých ratolestí; narodil se chlapeček Vojtěch...“ Takto sa začína legenda spísaná horlivým misionárom Brunom z Querfurtu, ktorá rozpráva o živote a martýriu Vojtecha z rodu Slavníkovcov. Podľa úvodných slov sa označuje ako Nascitur purpureus flos. Kým prvú, o niekoľko rokov staršiu, vojtešskú legendu, tradične pripisovanú mníchovi Jánovi Canapariovi, možno chápať ako oficiálny životopis nového svätca, tak Brunove dielo z roku 1004, dochované v značne menšom počte rukopisov, disponuje niektorými osobnejšími motívmi a dá sa preto považovať za čitateľsky vďačnejší text. Brunove líčenie pozoruhodného životného príbehu Vojtecha totiž nie je odťažité, ba ani pozbavené prvkov drámy, vnútorných konfliktov i neutíchajúcich rozporov. Odhliadnuc od autorových apologetických tendencií a misijného zápalu, môže aj moderný čitateľ nielenže nazrieť do sveta stredovekej Európy na prelome tisícročí, ale tiež dospieť k pochybnostiam, či relatívne mladý Vojtech skutočne túžil po „krásnem mučednictví, které vždy plálo v jeho srdci.“

 

Purpurový kvet včasnostredovekých Čiech

Svätý Vojtech (c. 956 – 23. apríl 997), birmovaný ako Adalbert, pochádzal z veľmožského rodu Slavníkovcov. Nemal ani 27 rokov, keď bol zvolený za pražského biskupa. Svoju diecézu však nespravoval dlho; kvôli neochote jeho krajanov riadiť sa kresťanskými mravmi a cirkevnými normami (ako píšu legendisti) zanechal asi v roku 989 pastoračnú činnosť a uchýlil sa do aventinskeho kláštora v Ríme. Na žiadosť kniežaťa Boleslava II a po naliehaní jeho metropolitu – mohučskeho arcibiskupa – bol povolaný naspäť do Prahy, kam sa asi nevracal s veľkým nadšením. Po necelých dvoch rokoch Vojtech kvôli obdobným dôvodom opäť, a tentokrát definitívne, opustil české krajiny. Vďaka tomu sa vyhol vraždeniu jeho Slavníkovských rodových príslušníkov na ich centrálnom hrade v Libiciach. Krvavé udalosti z 28. septembra roku 995 vstúpili do dejín ako Libická tragédia – podľa historikov malo vyvraždenie Slavníkovcov predstavovať kľúčový moment pri vzniku přemyslovského raného štátu.  Súčasné bádanie však po rokoch korigovalo staršie predstavy o postavení Slavníkovcov ako konkurenčného kniežacieho rodu; ostáva ale skutočnosťou, že strata príbuzných musela Vojtecha hlboko zasiahnuť, pričom sa z neho prakticky stal exulant.

Lebka svätého Vojtecha. Relikvia v pražskej katedrále sv. Víta.Počas svojho relatívne krátkeho života (zomrel ako štyridsiatnik) nemálo cestoval, navštevoval popredné západné kláštory, podieľal sa na monastickom reformnom hnutí i na politickej koncepcii mladého cisára Ota III. (renovatio imperii), ktorému nešlo o nič menšie, než o obnovu Rímskej ríše. Vojtech prerástol české krajiny, misijne pôsobil v širokej oblasti strednej Európy – od Ostrihomu po Gniezno a až po južné Pobaltie, kde v roku 997 medzi pohanskými Prusmi našiel mučenícku smrť. Skon natoľko známeho a v kresťanskom svete rešpektovaného duchovného bol považovaný za mimoriadnu udalosť, o to viac, že sa mu dostalo pocty mučeníckej smrti. Vojtechove martýrium spustilo proces kanonizácie, spísanie hagiografických osláv a následne aj politický zápas medzi přemyslovskými a piastovskými vládcami o možnosť prisvojiť si svätovojtešské dedičstvo.

Brunova legenda Nascitur purpureus flos primárne vyzdvihuje Vojtechove „blažené mučednictví, s nímž se nedá nic porovnať.“ Na rozdiel od životopisu Est locus prisudzovaného (pravdepodobne mylne) Jánovi Canapariovi, je text bohatší na charakterové detaily a svätca o niečo menej idealizuje. Preto práve prostredníctvom Brunových slov možno aspoň v náznakoch pochopiť, kým bol reálny Slavníkovec Vojtech.

 

Martyrium pulchrum - krásne mučeníctvo

Zavraždenie Vojtecha. (Zdroj: V. Černý)„Bratři překvapením strnuli, když drsně probuzeni, uviděli najednou pouta a nepřátele. Neméně se nyní vylekal i velký Vojtěch, jenž vždy takovou podívanou vyhledával, přál si ji a horoucně po ní toužil. Jako každý člověk se děsil okusit hořkou smrt, mysl, více než jindy vyděšená, zápasila se zbabělostí, tělo, jež mělo zemřít, měnilo barvu, dech přerývaný strachem slábl.“

Benediktín, misijný biskup, askéta a „druhý apoštol Prusov“ Bruno sa narodil v saskom meste Querfurt okolo roku 974. S Vojtechom sa ako dvoran Ota III. stretol počas jeho pobytu v Ríme. K napísaniu životopisu, ktorým vzdával úctu pražskému biskupovi ho zjavne neviedla iba potreba chválorečiť svätca, ale najmä Vojtechov životný údel, s ktorým mal Bruno nevšedne veľa spoločného. Obidvaja pochádzali z urodzených rodov, rovnako boli v mladom veku určení na duchovnú dráhu a poslaní na štúdia do Magdeburku, obidvaja pôsobili ako misionári na územiach stredovýchodnej i severnej Európy a nakoniec aj rovnakým spôsobom a v podobnom veku našli smrť z rúk kresťanstvu odporujúcich obyvateľov pohanského Pobaltia.

Vojtechove mučeníctvo bolo pre Bruna jasným vzorom v jeho misionárskej činnosti, čo sa prirodzene odráža aj v texte. Z jeho literárneho chválospevu však na povrch presvitá ľudský rozmer historického Vojtecha. Ten sa vyjavuje napríklad pri popisoch vzdelávania svätca, ktorý podľa Brunovho vylíčenia v mladosti zjavne príliš neinklinoval k štúdiu a vierouke, naopak, záľubu nachádzal skôr v pozemských potešeniach: „bujný jako každý jiný chlapec, oddával se světským rozkoším a prováděl chlapecké žerty, hleděl si jídla a pití, jako dobytče skláněl tvář k zemi, neuměl se dívat k nebi.“ V snahe vyhnúť sa ceste do magdeburskej biskupskej školy údajne niekoľkokrát utiekol svojmu sprievodu. Až pohľad na zomierajúceho pražského biskupa Thietmara, ktorý sa na smrteľnom lôžku vyznával zo strachu z pekla, Vojtecha „naplnil velikou hrůzou a uvedl na cestu spásy,“ pričom až po tomto zážitku „začal napravovat své mravy, krotit své vášně a tělesné touhy spalovat ohněm Boží lásky.“

Stredoveká freska znázorňujúca smrť Bruna z QuerfurtuZaujímavými detailmi je pretkané najmä Brunove rozprávanie o Vojtechovej poslednej misii u pohanských Prusov. Niektoré pasáže umožňujú predpokladať, že budúci svätec nebol celkom odhodlaný stať sa martýrom. Popis Vojtechových posledných dní nenaznačuje žeby jeho zámerom malo byť vyhľadávanie mučeníctva. Naopak, Brunove slová evokujú skôr svätcove obavy, ak nie priam malovernosť a prekvapenie z hroziaceho zabitia. Na dvoch miestach dokonca môžeme nájsť indície o Vojtechovom previnení z minulosti, keď „fuso sanguine propter Deum“ – prelial krv pre Boha. Podľa Bruna mala práve mučenícka smrť vykúpiť nám neznámy smrteľný hriech.

Najzreteľnejším autorovým zámerom je ale velebenie mučeníctva a asketického ideálu v zmysle pripodobňovania sa Kristovi. Súčasný čitateľ, žijúci v sekulárnej spoločnosti asi nenájde prílišné pochopenie pre idealizáciu kresťanských martýrov stredovekými hagiografiami. Avšak nie je na škodu uvedomiť si, že mentálne rámce stredovekého človeka vyrastali z odlišného kultúrneho podhubia i osobitej poetiky. Svätec tak nemusel byť normou ku ktorej mali všetci veriaci poslušne vzhliadať alebo vzorom, ktorý bolo žiadané napodobňovať – ideál človeka trpiaceho za vieru predstavoval niečo nadľudské čiže nadprirodzené. Smrťou z rúk bezvercov, ktorých sa snažil Vojtech získať pre kresťanstvo, nadobudol, ako píše Bruno, „immortalem dignitatem“ – nesmrteľnú dôstojnosť.

 

Medzi legendou a historickou skutočnosťou

Životopisy svätých predstavujú z hľadiska historického poznania jedny z najproblematickejších písomných prameňov. Legendy o zázrakmi a dobročinnosťou naplnených životoch osôb prehlásených za svätcov boli často spisované s dlhším časovým odstupom a rozhodne nevychádzali iba z overených údajov. Životopisy svätých plnili v stredovekom prostredí funkciu literárnych bestsellerov, ktoré bývali opakovane predčítavané dychtivým poslucháčom. Nemožno ale povedať, že by ich účelom bolo podať reálnu biografiu, naopak, želaným cieľom bolo vykresliť priaznivý a nepoškvrnený obraz svätca, povýšeného nad pozemskú skutočnosť. Autori hagiografických spisov tiež hojne využívali overené literárne klišé (topoi) ako vykupovanie kresťanských zajatcov, pomoc chudobným, obrana cudnosti a podobne. Preto je často ťažké, ak nie priam nemožné, bezpečne odlíšiť autentické údaje od vymyslených skutočností. Životopis spísaný Brunom je do istej miery jedinečný v tom, že jednak vznikol tesne po opisovaných udalostiach a jednak obsahuje časť špecifických prvkov a pozorovaní o reálnom Vojtechovi, ktoré umožňujú aspoň z časti nahliadnuť na konkrétneho historického aktéra.

Cisár Oto II. odovzdáva biskupskú berlu Vojtechovi. Bronzový reliéf v Gniezne, 12. storočieNajnovšie vydanie paralelného latinsko-českého textu je prepisom takzvaného Dlhšieho života (Vita longior) dochovaného v rukopise z 12. storočia. Zvyšných 6 rukopisov mladších redakcií Brunovho diela pozostáva zo skrátenej a mierne upravenej verzie pôvodnej legendy. Čitateľom je tak predložený kompaktný text v jeho úplnosti. Prevedenie do češtiny sa pomerne verne pridŕža dikcie, jazykových prvkov i bohatej obraznosti pôvodnej latinčiny. Autorom prekladu a poznámok je klasická filologička Marie Kyralová, stručný doslov ozrejmujúci historický kontext Vojtechovej doby a prostredia napísal popredný historik a archeológ slavníkovskej problematiky, profesor Jiří Sláma. Brunova legenda bola už viac razy preložená do českého jazyka, jej text a kritické komentáre môžeme nájsť v početných pramenných edíciách, o jej obsahu a autorovi boli napísané mnohé štúdie, pričom osoba a dielo saského mnícha stále neprestáva pútať pozornosť medievistov.

Vyše tisíc rokov staré rozprávanie askétu a misionára, ktorý si dal za cieľ slovami osláviť Vojtechovu mučenícku smrť pri šírení kresťanstva, prehovára k súčasnému čitateľovi s omnoho tichším a prchavejším hlasom než v časoch jeho vzniku. Napriek tomu podáva viac než cenné svedectvo z doby, kedy sa iba pomaly a nie úplne nenásilne utvárala nová Európa. Je tiež dobovou správou o jednej pozoruhodnej postave stredovekých dejín, ktorú dnes síce poznáme ako svätého patróna, ale iba nepatrne ako skutočného človeka.

 

Matej Harvát

 

 

 

Bruno z Querfurtu: Život svatého Vojtěcha. Preklad Marie Kyralová. Praha : Vyšehrad, 2017. 128 strán, viazaná väzba. EAN 9788074299048.

 

 

 

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Rímske légie prehrali bitku v Teutoburskom lese

Rímske légie prehrali bitku v Teutoburskom lese

V bitke v Teutoburskom lese prišla rímska armáda o tri svoje légie. Išlo o jednu z najväčších porážok Ríma, a to v čase jeho najväčšej slávy. Okrem historikov a archeológov láka táto udalosť aj románopiscov, ku ktorým sa vo svojej najnovšej trilógii zaradil aj anglický spisovateľ Ben Kane. celý článok

Americkú armádu pochytil vo Vietname amok

Americkú armádu pochytil vo Vietname amok

Vojna smrdí ako hniloba, žumpa, rozmočená koža, otvorené hroby, spálenina. Vojna je peklo. Po prvotnom šoku z ofenzívy Tet si americká armáda vzala uvoľnený priestor rýchlo späť – v totálnej panike a maximálnej brutalite. Vojnový stroj bol ničivý a mnohoúčelový. celý článok

Prežila peklo koncentračného tábora a vyrovnala sa so životom po ňom

Prežila peklo koncentračného tábora a vyrovnala sa so životom po ňom

Svedectvá preživších holokaust sú nenahraditeľným zdrojom informácií o tomto tragickom období našich dejín. Slovenský knižný trh nám ich v poslednom období ponúkol viacero. celý článok

Les prízrakov je len pre nebojácnych

Les prízrakov je len pre nebojácnych

Najnovší historicko-detektívny román Juraja Červenáka nie je žiadny horor, aj keď o strašidelné udalosti v ňom nie je núdza. celý článok

Mnohí slovenskí kňazi podľahli vábeniu fašizmu

Mnohí slovenskí kňazi podľahli vábeniu fašizmu

Na pulty kníhkupectiev prichádza dôležitá kniha Miloslava Szabóa, ktorý sa odhodlal „pichnúť do osieho hniezda“ a posvietil si na motívy, ktoré viedli mnohých slovenských kresťanských duchovných k tomu, že podľahli vábeniu radikálnej politiky a v nacizme hľadali záštitu pre národ a cirkev. celý článok

Diskusia