Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Turínske plátno a Uhorsko

Publikované : 17.05.2013 | Zobrazení: 7422 |
8 minút čítania

Turínskemu plátnu sa človek proste „nevyhne“. Tento „artefakt“ je obľúbenou a vďačnou záhadou a umožňuje tvorbu rôznych príbehov. Samozrejme, že existuje aj veľmi zaujímavý uhorský príbeh. Tak sa naň poďme po poriadku, aj keď značne zoširoka pozrieť.


 

 

 

 

Uhorské princezné z arpádovského rodu boli mimoriadne, priam úžasné ženské bytosti. Vynikali krásou, zbožnosťou, a tie, ktoré mali poriadnych manželov aj plodnosťou. Mnohé sa stali manželkami cisárov a kráľov, iné vyhlásili za sväté a niektoré dosiahli oboje. Jedna z neskorších princezien, Margita, sestra uhorského kráľa Ondreja II., je hlavnou hrdinkou uhorského príbehu o Turínskom plátne.

 

Maria Pannonia 

Na začiatok uveďme jej stručný životopis. Margita (1175 – 1223) bola dcéra Bela III. a jeho manželky Agnes z Antiochie. V roku 1185 sa ako desaťročná vydala za byzantského cisára Izáka II. Angela (1155 – 1204) a prijala meno Maria Pannonia. Do vena dostala nárazníkovú oblasť medzi Uhorskom a vtedajšou Byzanciou – vojvodstvo Mačva. S cisárom mala dvoch synov – Manuela Angela (1189/1192 – 1205 /1207) a Jána Angela (1193 – 1254), ktorý neskôr vládol v spomínanom vojvodstve.

Keď v roku 1204 zabili cisára Izáka II. vo väzení, Margita zostala v cisárskom paláci. Tam  ju „zajal“ Bonifác I. z Montferratu (1150 – 1207), jeden z vodcov IV. krížovej výpravy, ktorá dobyla a vyplienila Konštantínopol. Podľa vtedajšieho kronikára bola skoro tridsaťročná Margita krásna žena a skôr ona „zajala“ Bonifáca. O niekoľko mesiacov bola svadba a Margita porodila Bonifácovi syna Demetria (1205 – 1230), budúceho kráľa v Solúni. Bonifác zomrel v roku 1207 v bitke s Bulharmi a  Margita zažila rušné časy, keď ratovala synovu vládu a hľadala pomoc v Uhorsku. Nakoniec sa Margita vydala tretí raz za  Mikuláša zo Saint-Omer (? – 1219)  z Flanderska. S Mikulášom mala dvoch synov – Bela a Viliama.

 

Uhorský príbeh Turínskeho plátna?

Teraz si povedzme niečo o príbehu Margity a Turínskeho plátna. Uhorský príbeh, uverejnený v Ungarn-Jahrbuch  v roku 1987, sa začína dávno pred narodením Margity v roku 944 n. l. Vtedy sa vraj Turínske plátno dostalo do Konštantínopola z Edessy, spoločne s Mandylionom (autentickým portrétom Krista vyhotoveným za jeho života).

Práve obraz Spasiteľa na Mandylione vraj zmenil jeho dobové zobrazovanie na byzantských minciach (na odvtedy razených ma dlhší nos) a neskôr aj pri písaní ikon. V každom prípade sa Mandylion (schválne píšem s veľkým M, keďže ide o prvý)  pravdepodobne vtedy dostal do Konštantínopola. Vraj ho tam videl aj Gyula, uhorský vojvoda vládnuci v Transylvánii, ktorý pod jeho vplyvom prijal krst a kresťanské meno Štefan. Či mu cisár Konštantín Porphyrogenetos okrem Mandylionu ukázal aj Turínske plátno, nevieme.

Až do dobytia Carihradu križiakmi v roku 1204 bolo plátno uložené v Kostole Bohorodičky z Farosu, ktorý bol v susedstve cisárskych apartmánov. Z uvedeného by mohla vyplynúť hypotéza, že „Maria Pannonia“ o plátne vedela. Pri rabovaní Konštantínopola križiakmi obsadil cisársky palác a kostol jej budúci manžel Bonifác a Margita si mohla plátno privlastniť. Tu je teoretický možný začiatok uhorského príbehu Turínskeho plátna. Ale existujú indície, že Margita o plátne vedela a že ho z Konštantínopola naozaj odniesla?
Je to na neuverenie, ale náznak, že Margita o plátne mohla vedieť sa dlhé stáročia nachádzal v Bratislave v tzv.  Prayom kódexe. Ide o manuskript z rokov 1190 až 1200, ktorý v Bratislave objavil jezuita György Pray a dnes je uložený v Országos Széchényi Könyvtár v Budapešti. Podľa historikov kódex vznikol v benediktínskom kláštore v Boldve a odtiaľ bol prenesený do Diakoviec. V čase tatárskeho vpádu v roku 1241 sa z Diakoviec dostal do archívu Bratislavskej kapituly.

Existujú názory, že ilustrátor Prayovho kodexu, ktorý v ňom zobrazil ukladanie Krista do hrobu, Turínske plátno videl. Zobrazil zosnulého Krista v približnej pozícii, ako je na plátne, ale najmä zobrazil štruktúru samotného plátna, a dokonca aj jeho špeciálne znaky. Natíska sa možnosť, že uhorský ilustrátor kódexu navštívil Margitu v cisárskom paláci a Turínske plátno videl na vlastné oči.

Na druhej strane však stoja pochybnosti, či sa tak naozaj stalo. V kódexe je Kristus zobrazený hladko oholený, čo odporuje zobrazeniu na plátne a aj na Mandylione. Ilustrátor asi nemal predstavu o spôsobe pochovávania v časoch Ježiša, a preto zobrazil Kristov hrob ako sarkofág. Znázornenie výzdoby veka sarkofágu si mnohí mýlia zo znázornením úpletu Turinského plátna. Pravda asi bude taká, že ilustrátor Prayovho kodexu Turínske plátno nevidel a ani o jeho existencii nevedel.

Aby to nebolo jednoduché,  v Konštantínopole boli plátna dve. Okrem toho, čo si „zobrala“ Margita, aj druhé, v Chráme Panny Márie v Blachernae. Podľa záznamu rytiera Roberta de Clari sa v čase dobytia Konštantínopola z tohto chrámu stratilo plátno, v ktorom bol pochovaný Spasiteľ. Toto plátno vystavovali každý piatok, čiže v deň umučenia Pána. Márne ho hľadali spoločne Gréci aj Frankovia. Dnešný materialistický ateista by mohol mať pochybnosti o pravosti dvoch plátien z Konštantínopola. Ale existencia dvoch plátien neodporuje Písmu, kde sa spomínajú v množnom čísle (Lukáš, 24.12) a ani vtedajšej dobe. Podľa Opisu svätých miest Konštantínopola z roku 1200, ktorý napísal arcibiskup Anton z Novgorodu, nachádzalo sa v tamojších chrámoch a palácoch nespočetné množstvo relikvií. Napríklad pravý kríž, tŕňová koruna, Ježišova krv, jeho plášť, svätá kopia, pásik na stiahnutie šiat Panny Márie, Veronikina šatka, obraz Panny Márie namaľovaný apoštolom Lukášom, sandále Sv. Pavla, trúba z Jericha, palica, ktorou Mojžiš rozdelil Červené more, krík z viniča, čo zasadil Noe po potope, dokonca roh, na ktorom sa bude trúbiť pri druhom príchode Spasiteľa.  Existencia dvoch plátien, jedného v Kostole Bohorodičky a a druhého v Chráme Panny Márie, bola vtedy realitou.

 

A ako sa Turínske plátno dostalo z vlastníctva cisárovnej Margity na západ?

Temer všetky stredoveké záhady majú jedno univerzálne riešenie s názvom templári. A tí nebudú chýbať ani teraz. Margita plátno opatrovala až do smrti vo svojom sídle v Mačve. Keď zomrela, vláda v Mačve pripadla jej najstaršiemu synovi Janovi Angelovi. Margitin osobný majetok spolu s plátnom podľa vtedajších uhorských zvykov pripadol najmladšiemu synovi Viliamovi. Podľa  článku Eugène Csocsán de Várallju v Ungarn-Jahrbuch hľadal najmladší syn Viliam v čase tatárskeho vpádu do Uhorska  (1241 – 1242) ochranu u templárov. Jeden z jeho predkov patril k zakladateľom tohto slávneho rádu, a preto vraj Viliam s Turínskym plátnom odišiel na hrad Kliss pri Splite. Podľa tejto teórie hrad patril templárom a v čase tatárskeho vpádu bol útočiskom uhorskej kráľovnej Márie Lascari a jej detí.

Keď Tatári prenasledovali kráľa Bela IV. až k Jadranu, Viliam bránil kráľa a v boji bol ranený. Zraneniam podľahol  20. 4. 1242 v jadranskom meste Trogir. Pochovali ho v tamojšej Bazilike sv. Vavrinca. Zachoval sa odpis nápisu na jeho náhrobku.

Leží pod kameňom vznešený Gulielmus,

leží slávny hrdina, ktorého zakrýva zem,

vnuk Bela III., kráľa Uhrov,

syn Margarity, Panej Grékov –

dcéra spomenutého kráľa, vládkyňa Grékov

a cisárovná vládnuca Konštantínopolu.

Nakoniec zabraňujúc barbarskému vpádu,

proti nespočetným Tatárom, za nepriazne boha Marta,

sprevádzajúc svojho strýka Bela IV.

sa dostal až k Dalmátskemu moru,

kde za svoj vznešený život

splatil dlh smrti z vôle Stvoriteľa.

Uplynulo 1242 rokov Krista

(podľa výpočtu počítajúceho).

A keď prešiel (deň) 20. apríl,

Gulielmov duch sa vrátil ku hviezdam.

Beda! prišla vznešená snúbenica Margarita.

Uctievajúc ducha svätého svojimi mravmi a životom,

umierajúci muž tak poručil, že

priamo chudobným rozkázal všetko rozdať.

A aké ozdoby priniesol kostolu!

Rúcho z cisárskej látky

je prístupné pre tých, ktorí s úctou hľadia na svetlo

a žiadajú pre neho odpočinutie večné v nebesiach.

 

To, že Viliam mal Turínske plátno pri sebe, vraj dokazujú posledné štyri riadky. Podľa uhorského príbehu bolo plátno zavesené nad jeho hrobom, ale neskôr ho kráľ Belo, ktorý sa nachádzal vo veľmi zlej finančnej situácii, predal bohatým templárom. Ďalší osud plátna je spojený s rodom de Charny a je už historickým príbehom. Tento druhý dôkaz má ale tiež vážne trhliny.

 

Aká bola skutočnosť?

Z toho, čo vieme z dobových správ, Viliam zo St. Omer, vnuk veľkého kráľa Bela III., sa narodil v roku 1210 vo Flandersku. Ako dospelý žil v Grécku a spravoval dŕžavy svojho otca. Niekedy okolo roku 1240 sa rozhodol oženiť s Margarétou de Wavrin z Francúzska. V roku 1241 si prišiel k nevlastnému bratovi Janovi Angelovi do Mačvy pre dedičstvo. Po bitke pri Muhi zmenil svoje plány a rozhodol sa pomôcť Belovi IV. Ochraňoval rodinu uhorského kráľa na hrade Kliss, ktorý v čase vpádu už nepatril templárom a bol opäť majetkom kráľa. Keď Tatári prenasledujúci Bela prišli k Jadranu, Viliam ako ozajstný rytier našiel smrť v boji s nimi. Pred smrťou rozdal tento veriaci kresťan svoj osobný majetok. Zomrel pravdepodobne len niekoľko dni predtým, než prišla do Trogiru jeho snúbenica Margareta de Wavrin.
Bazilike, v ktorej bol pochovaný, Viliam daroval cisársky odev, ktorý zdedil po matke. Takže nie Turínske plátno, ale vzácny odev odniesla  jeho matka cisárovná Maria Pannonia z Carihradu.

Odevy byzantských cisárov predstavovali niečo ako „štátny poklad“ a symbol ríše Rimanov. Urobili ich z najkvalitnejšieho hodvábu a bohato ozdobili zlatom, perlami a drahými kameňmi. A práve rúcho bývalého cisára zavesili nad hrobom Viliama a svetlo, ktoré sa od neho odrážalo, osvetľovalo miesto jeho večného spočinutia.

Tvorcovia uhorskej teórie si predstavujú, že to, čo viselo nad hrobom, muselo byť niečo ešte neobyčajnejšie. Samozrejme, že to bol mohlo byť „jedine“ Turínske plátno. Ak by to tak naozaj bolo, iste by to zachytili doboví kronikári, hlavne Tomáš zo Splitu. Ale ten, aj keď žil v neďalekom Splite, si nič nevšimol. Nanešťastie pre tvorcov príbehov o Turínskom plátne vtedajší svet, aj keď plný legiend, relikvií a čudných zázrakov, asi netušil nič o našich dnešných záhadách. Drahý odev, zlatá truhlica s relikviou alebo votívna koruna boli vítaným darom v každom kostole. Aj vďaka takýmto darom sa mnohé cennosti zachovali až do dnešných čias. Ivan Lučić, historik z Dalmácie, ktorý urobil aj odpis nápisu na náhrobku, vo svojom diele Memorie istoriche di Tragurio ora detto Traù z roku 1673 napísal, že Viliamom darované odevy v trogirskej katedrále videl. Prirodzene, že jeho svedectvo o tom, že videl rúcho, vtedy staré už viac ako 430 rokov, sa spochybňuje, ale pravdepodobne neprávom.

Čo napísať na záver? Životný príbeh Margity je hodný seriálu na HBO a nešťastný osud statočného Viliama veršov E. A. Poa. Na druhej strane spojenie medzi Uhorskom, Turínskym plátnom,  Prayovým kódexom a templármi  je skôr námetom pre Dana Browna.  Je to viac konštrukcia teoreticky možného než opis toho, čo sa naozaj reálne udialo.  Ale aj tak v človeku zostane vŕtať červík pochybnosti a vzplanie iskrička nadšenia, že to mohlo byť aj tak. Veď Margita, alebo krajšie – Maria Pannonia – bola uhorská princezná, a uhorské princezné boli, ako už vieme, mimoriadne, ba priam úžasné bytosti.

 

 

Ing. Pavol Satko, vzdelaním strojár a posledné roky kníhkupec. Venuje sa tvorbe replík byzantských emailov a amatérsky dejinám  antiky a stredoveku Uhorska.

 

 

 

Použitá literatúra

Li estoires de chiaus qui conquisent Constantinoble de Robert de Clari en Aminos, chevalier, Pariž 1869 str. 72

Várallja, E. Cs. de: The Turin Shroud and Hungary. Ungarn-Jahrbuch Band 15, Mníchov 1987, str.:1 – 49.

Pramene

Codex diplomaticus Hungariae ecclesiasticus ac civilis, studio et opera Georgii Fejér,  Arcanvm Adatbázis, Disco Compacto.  Budapest 2004.

Itinéraires russes en Orient. Genève 1889.

 

Internetové odkazy:

a)     http://theshroudofturin.blogspot.sk/

b)     http://fornadlovi.blog.cz/0808/turinske-platno

c)     http://chesnokov.blog.sme.sk/c/136067/Trnova-koruna-Krista.html

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Za pomoc s prekladom z latinčiny ďakujeme nemenovanej.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Templári – svätí bankári?

Templári – svätí bankári?

Ak zabudnete na všetky pravdivé i nepravdivé negatíva templárov a na romantiku v štýle filmu Kráľovstvo nebeské, objavíte pozitíva ich pôsobenia, ako je rozvoj obchodu či bankovníctvo. celý článok

Ako naši predkovia zvíťazili nad Zlatou hordou

Ako naši predkovia zvíťazili nad Zlatou hordou

Počas druhého vpádu Tatárov do Uhorska sa odohralo jedno z najheroickejších a najvýznamnejších vojenských víťazstiev našich predkov, ktoré malo dôsledky pre dejiny celej Európy. celý článok

Ako písať o stredoveku pútavo a zároveň vierohodne?

Ako písať o stredoveku pútavo a zároveň vierohodne?

Stredovek patrí medzi najdlhšie a zároveň najkontroverznejšie obdobia ľudských dejín. Zatiaľ čo jedni v ňom vidia obdobie úpadku, biedy a zaostalosti, iní v ňom hľadajú inšpiráciu ako v čase čistých ideálov, úprimnej viery či hrdinských skutkov a cti. Pravda, ako to už býva, je niekde uprostred. celý článok

Čierna smrť prišla z východu

Čierna smrť prišla z východu

Prevládajúci názor väčšiny odborníkov o tom, že morová epidémia v 14. storočí, nazývaná aj čierna smrť, rovnako ako takmer tisícročie pred ňou Justiniánov mor, pôvodne prišli zo stepí centrálnej Ázie a do Európy sa epidémia dostala z prostredia Zlatej hordy... celý článok

Ako prišla čierna smrť do Európy?

Ako prišla čierna smrť do Európy?

Ako by to vyzeralo, keby len za krátky čas zahynulo 50 percent všetkého obyvateľstva? Takýto tragický scenár mala epidémia bubonického moru alebo takzvanej čiernej smrti, ktorá pohltila a premenila stredoveký svet v polovici 14. storočia. celý článok

Diskusia