Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Tolerovali naši pravekí predkovia homosexuálov?

Publikované : 28.01.2015 | Zobrazení: 11871 |
9 minút čítania

Ľudia sa delia na mužov a ženy. Bolo to ešte skôr, než sa druh Homo sapiens sapiens vydal na svoju cestu dejinami. Biologické rozdiely medzi pohlaviami sú zrejmé. Samci/muži/gentlemani sú obvykle tí väčší silnejší a chlpatejší. Samice/ženy/dámy sú gracílnejšie a celkovo sa na ne lepšie pozerá.

 

Biologické znaky však nie sú jediným rozdielom medzi oboma, prepytujem, pohlaviami. Obe skupiny jedného druhu sa rozlišujú aj odlišným správaním. Rozdielmi medzi nimi sa zaoberá sociobiológia, ktorá skúma, čo majú muži a ženy spoločné a aký je medzi nimi rozdiel.

 

Muži sú z Marsu a ženy z Venuše

Marxisti to nazvali prirodzenou deľbou práce medzi mužom a ženou. Podľa nich, v čom sa zhodujú so sociobiológmi, muži lovili, orali a plodili, ženy zbierali, žali a rodili. Jednoducho sme tak naprogramovaní. Aspoň väčšinou. Podrobnosti ste už iste čítali alebo sa môžete dočítať vo všetkých tých knihách o mužoch z Marsu a ženách z Venuše. Väčšinou sú humorne ladené, o tejto téme sa hádam úplne vážne ani písať nedá, vychádzajú však zo serióznych vedeckých výskumov. Založiť však svoje videnie „mužského“ a „ženského“ sveta len na týchto knihách je scestné, pretože v snahe zovšeobecňovať vytvárajú len akýsi platónsky (rozhodne však nie dokonalý) ideál muža a ženy. Spolu s nimi chcem dodať, že slovami „rozdielny“ alebo „iný“ nemám v úmysle podsúvať slovíčka „lepší“ alebo „horší“. Skrátka, sme každý svoj od prírody, plus trochu kultúrneho a výchovného prostredia.

V tomto texte sa chcem venovať ľuďom, ktorí sú niekde „medzi“. Vždy tu boli aj budú, bez ohľadu na to, aká je momentálna paradigma a ako (ne)korektne sú vypísané otázky referenda. Ako archeológ sa nebudem vyjadrovať k súčasnej situácii, zavediem vás však poriadne hlboko v čase – do obdobia, v ktorom sa ako-tak vyznám, teda do doby bronzovej, a trochu zablúdime aj do iných časových horizontov. Nebudeme rozoberať pikantné detaily z pravekej červenej, ružovej alebo inak sfarbenej knižnice, budeme čerpať len z tej archeologickej. Z toho obdobia nemáme totiž žiadne písomné záznamy. Naši predkovia nám po sebe zanechali len zvyšky – črepy, sem-tam bronzové predmety, skrátka, hmotnú kultúru. A okrem toho ešte jednu dôležitú vec, svoje kosti...

V staršej dobe bronzovej sa totiž na Slovensku stretávame s veľmi zaujímavým javom – genderovou diferenciáciou v pohrebnom ríte. Znamená to, že mŕtvych pochovávali špecificky podľa pohlavia. Mužov ukladali do hrobu v skrčenej polohe na pravý bok, ženy na ľavý. Toto pravidlo platilo aj u detí, dokonca aj u novorodencov. Takéto delenie sa na pohrebiskách zistilo už v počiatkoch bádania, keď antropologické analyzovanie kostier nebolo v archeológii zaužívané. Dokonca aj neskôr, keď sa pohlavie pochovaných začalo overovať aj antropologicky, nevenovala sa hrobom, kde nesedelo „archeologické“ určenie s antropologickým, prílišná pozornosť. Bolo to z viacerých dôvodov. Ťažko posúdiť, či archeológovia príliš nedôverovali prírodovedcom. Skôr sa venovali „dôležitejším“ úlohám – chronológii a začleňovaniu kultúr do systémov, z ktorých ťažíme ešte dnes. Na „podružné“ detaily nebolo toľko času. V 50. a 60. rokoch minulého storočia nastal v súvislosti s veľkými stavbami socializmu boom veľkoplošných výskumov a archeológov bolo u nás oveľa menej než dnes. Posledným dôvodom, prečo sa v detailoch nikto nevŕtal, bola zrejme aj politická klíma. Dovolím si na tomto mieste parafrázovať Lasicu a Satinského: „..takí ľudia u nás neboli. A ak aj boli, tak neboli.“

Aj neskôr bolo častým javom, že archeológ sa vyjadril k nálezovej situácii a k nálezom a antropológ „len“ vyhodnotil kostru v appendixe článku.

 

„Tradičná rodina“

Nálezy „neštandardného“ typu však pribúdajú a aj keď u nás doteraz chýba komplexné vyhodnotenie tohto fenoménu, stávajú sa faktom, ktorý nemožno ignorovať. Problémom je, že zatiaľ nie sme schopní určiť, ako v tom čase vyzerala „tradičná“ rodina. Až budú analýzy pravekej DNA za päť eur, budeme múdrejší. Dovtedy však len na základe etnografických paralel môžeme predpokladať, že už vtedy existovali párové rodiny a polygamiu pestovali len tí, ktorí si to mohli dovoliť. Pravdepodobne bola každá populácia rozdelená na minimálne dve skupiny, vždy však s párnym počtom, z ktorých sa podľa určeného vzorca vyberali ženísi a nevesty. Či sa brali z lásky? Možno občas.

Preto aj hodnotiť a komplexne vedecky vyhodnotiť „anomálne“ hroby s nárokom na „absolútnu pravdu“, je v tomto momente predčasné, isté závery sa však formulovať dajú. Hroby indikujúce jedincov s inou genderovou úlohou možno rozdeliť na tie, ktoré sa odlišujú len na základe polohy, teda mužská kostra na ľavom boku a, naopak, ženská na pravom. Ďalšou skupinou sú jedinci s atribútmi opačného pohlavia, napr. ženy so zbraňami. V tretej skupine sú hroby, kde sa opačná poloha aj atribúty vyskytujú spoločne.

Do prvej skupiny by sme mohli zaradiť hrob 91 z Branča, kde ležala kostra na pravom boku bez akýchkoľvek nálezov – že ide o ženu, sa ukázalo až po antropologickej analýze.

Zbrane sa v ženských hroboch vyskytujú zriedkavo. Spravidla ide o malé dýky, menšie ako v mužských hroboch, preto sa uvažuje aj o tom, že ide o symbolickú zbraň. Akýsi odznak manželky pána bojovníka s veľkým B.

V iných hroboch nachádzame aj iné atribúty, spravidla ide o šperky alebo amulety. Pre mužov, aj to nie pre všetkých, sú typické kančie kly – hmotné vyjadrenie mužnosti, plodnosti, odvahy, testosterónu a adrenalínu.

Oproti tejto sile sú ako symboly ženskej rodivosti, vlhkosti, sexu, estrogénu a materstva postavené šperky z korálikov z mušlí, parohoviny a závesky/amulety z mušlí a ich fosílií.  Preto nás prekvapia muži ovešaní šperkmi z mušieľ, ležiaci na ľavom boku (Branč, Trnava), v druhom prípade ešte antropológ zistil, že išlo o muža subtílneho a gracílneho. Možno aj povahou. Na kostre ženy uloženej na pravom boku v Ludaniciach-Mýtnej Novej Vsi zas antropológ zistil mužské znaky.

 

LGBTI

Interpretovať tieto nálezy len ako osoby s inou sexuálnou orientáciou je však príliš jednoduché a pravdepodobne nie úplne správne. V našich končinách sa touto problematikou zaoberal archeológ Jan Turek, ktorý skúmal tento fenomén na eneolitických pohrebiskách v Čechách, kde sa genderovo delené hroby objavujú trochu skôr ako u nás. Inšpiráciu pre interpretáciu týchto nálezov čerpá u sibírskych loveckých kmeňov a u severoamerických Indiánov. Aby som ho len bohapusto nevykrádal, odporúčam záujemcom prečítať si celý článok dostupný na internete. Uvažuje v ňom o tom, že jedincov s inou genderovou rolou si praveké rodiny vychovávali podľa potreby, napr. ak v rodine so samými dcérami chýbal syn/dedič, čo bolo v patriarchálnom systéme dosť dôležité. V opačnom prípade, keď sa z muža „stávala žena“, mohlo ísť o starších pánov, ktorý už stratili chuť spoločensky konkurovať mladším a odišli na dôchodok starať sa o vnúčatá. Tento model však nezahŕňa mladých mužov v produktívnom veku. Osobne sa domnievam, že pri pokuse o interpretáciu nie je potrebné siahať po analógiách z iného civilizačného prostredia. Predkresťanská (ale aj kresťanská) mytologická tradícia nám zachovala dostatok podkladov k úvahám. Začneme dámami.

 

Xena & co.

Žien-bojovníc nájdeme v mytologických a historických prameňoch kopy. Tento motív prežil aj v kresťanskom svete. Objavujú sa v Shakespearových hrách a aj v ľudových rozprávkach sa občas nájde odvážna deva, ktorá sa v prestrojení za mládenca vydá hľadať šťastie alebo aspoň ženícha. Ich reálny výskyt potvrdzujú aj vyššie zmienené nálezy, aj keď tieto panenské amazonky určite prevažovali skôr v mýtoch a v povestiach, kde dodnes plnia najmä úlohu kompenzačnej fantázie... – a to nielen u pánov, že? V niektorých historických spoločenstvách je ale inštitúcia ženy/bojovníčky naozaj doložená, napríklad u Vikingov. V Albánsku sa tzv. prísažné panny udržali až do 20. storočia. O čo ide?

V albánskej rodovej spoločnosti bez centrálnej vlády bol výrazne zakotvený inštitút krvnej pomsty. Keď v rodine došli muži, na miesto pomstiteľky mohla nastúpiť sestra. Tento „prestup“ bol doživotný. Iné dôvody, keď mohlo prísť ku zmene genderovej úlohy, nastali pri odmietnutí dohovoreného sobáša (takže išlo o akúsi obdobu vstupu do kláštora) alebo keď v rodine chýbal mužský dedič, čo sa v prípade častej vendety dobre dopĺňa s prvým dôvodom. Tento model je pri pomerne malých a neustále si konkurujúcich klanoch staršej doby bronzovej dosť dobre predstaviteľný.

 

Ľstiví muži. Fakt?

Podobná situácia je v mytológii aj s mužmi. Práve najväčší hrdinovia príbehov a mýtov alebo aj tí najmaskulínnejší z bohov majú vo svojich „životopisoch“ homosexuálnu alebo aspoň transvestitskú skúsenosť. Sú vychovávaní ženami, napr. keltského Cuchuláina trénovala žena-bojovníčka. Achilla zas obliekali ako dievča, aby sa zabránilo naplneniu jeho osudu pod hradbami Tróje. Božskí Thor a Indra sa prezliekli za ženy v rámci bojovej ľsti. Vikingský Loki po súloži s koňom porodil (aj v tomto prípade išlo prekvapivo o lesť).

Najviac na rováši má hrdina najväčší – samotný Héraklés  – nielenže znásilňoval a unášal ženy a chlapcov, ale v rámci pokánia sa obliekal ako žena a sám bol takmer znásilnený (bohom Panom). Okrem mytologických hrdinov máme zmienky o homosexuálnych vojenských bratstvách – keltskí Gaesatovia či tébsky posvätný pluk. Je teda možné, že v pravekých patriarchálnych spoločnostiach mal transvestitizmus mladých mužov/bojovníkov nejakú rituálnu úlohu, vyvolanú kultúrnymi tradíciami danej spoločnosti, bez ohľadu na sexuálnu orientáciu pochovaného. Aj keď musíme pripustiť, že tak ako dnes, aj vtedy sa asi niektorí prezliekali radšej než ostatní.

 

Kastráti, transsexuáli a svätica – kam to speje?

Istú formu transgenderizmu môžeme pripísať aj na vrub náboženstvu. Známy je kult Veľkej Matky Kybelé z Malej Ázie, ktorej kňazi (galovia) sa obradne kastrovali a sami seba oslovovali v ženskom rode. Podobne konali aj uctievači sýrskej Atargatis. Je teda možné, že niektorí mužskí jedinci, pochovaní na ľavom boku, boli len silne veriaci? V staršej dobe bronzovej boli chtonické božstvá výrazne uctievané aj u nás. K nim patria aj ženské božstvá plodnosti a smrti.

Grécka mytológia má aj svojho transsexuála. Alebo transsexuálku? Pôvodne sa volala Kainis a bola nymfou. Za noc strávenú s Poseidonom si ako dar vypýtala premenu na nezraniteľného bojovníka. Stalo sa a z Kainis sa stal Kaineus, ktorý viedol vojny, zúčastnil sa hrdinských výprav, a dokonca splodil syna. Nakoniec mu sláva stúpla do hlavy tak, že sa nechal uctievať ako boh. Žiarlivý Zeus naňho poštval kentaurov, ktorí nakoniec s veľkými stratami zatĺkli nezraniteľného Kainea jedľovými polenami do zeme a udusili ho. Po smrti sa opäť premenil na ženu. Je pre nás zaujímavý/á aj preto, že podľa mytologickej genealógie žil/a práve niekedy v dobe bronzovej.

Mimochodom, jedna osoba, pravdepodobne tiež mytologická, ktorá síce nezmenila pohlavie, ale určite vonkajšie pohlavné znaky, to dotiahla až na kresťanskú sväticu. Ide o sv. Wilgefortis, ktorá si pre nechcenú svadbu s pohanom vymodlila bradu.

Z uvedeného vyplýva, že zmena genderovej roly sa v minulosti vyskytovala, niekedy bola dokonca spoločensky žiadaná – aj taká egyptská Hatšepsut si musela nasadiť falošnú bradu, aby mohla vládnuť.

Svedectvo archeologických nálezov z pohrebísk poukazuje na to, že pochovaní jedinci boli za života nositeľmi spoločenskej funkcie presahujúcej genderovo striktnú úlohu. Tieto transgenderové výnimky, uvedené vyššie v texte, nám napovedajú, že rigorózne oddeľovaný mužský a ženský svet starobronzových pohrebísk mal v živej kultúre svoje výnimky. Toľko vedecká interpretácia. Odpoveď na otázku v nadpise článku teda znie: ÁNO. Čo z toho vyplýva pre súčasnosť?

 

Takmer tolerantný stredovek

Je namieste spomenúť tu myšlienku o tzv. jednogenderovom systéme, typickom pre stredovek, podľa ktorého sa koncepcia dvoch nezávislých pohlaví formuje (znovu?) až od 18. storočia. Dovtedy žena nemala odlišnú podstatu, ale bola len na nižšej hierarchickej pozícii v rámci rovnakej škály. To znamená, že zbabelí a slabí muži sú v štruktúre spoločnosti na rovnakej úrovni ako ženy, mimo kategórie „muži“, a iná ani vlastne nie je. Teda ak nie ste poriadny chlapák, nie ste nič. Čo dodať? Buďme radi, že stredovek je za nami (aj keď autor sa domnieva, že chlapák je). Pretože ak mala žena v takejto spoločnosti dosiahnuť nejaké spoločenské uznanie, nielen byť niečiou manželkou, musela sa buď správať ako poriadny chlapák alebo sa stať mníškou. Svätý Hieronymus píše: „Dokiaľ slúži rodeniu a deťom, líši sa od muža, ako sa telo líši od duše. Len čo si ale praje slúžiť skôr Kristovi než svetu, prestáva byť ženou a bude sa nazývať mužom.“ Pretlak v stredovekej spoločnosti pomáhal uvoľniť aj karneval, niekoľko dní v roku, keď neplatila realita a všetci sa mohli (nielen sexuálne) vybúriť. Možno práve táto ventilácia pudov pomohla udržať stredovekú spoločnosť v chode.

 

Netradičné 20. storočie. Čo vlastne chceme?

Najmasovejšia zmena genderových úloh sa odohrala v dvadsiatom storočí. Počas prvej a druhej svetovej vojny, keď státisíce mužov bolo odvelených do zákopov, nahrádzali ženy mužov v továrňach, v službách, a v niektorých štátoch aj v bojovom nasadení. A tak si za pásmi výrobných liniek alebo v zákopoch ženy vydobyli volebné právo a spoločenské uznanie. A tak máme šoférky, pilotky, právničky, filozofky... Tento proces je historicky nezvratný a pokračuje ďalej, v súčasnosti zamestnané ženy bojujú o rovnoprávnosť platov. Naopak, muži sa čoraz viac podieľajú na výchove detí a zamestnávajú sa v povolaniach, ktoré bývali považované za typicky ženské, bez akejkoľvek spoločenskej dehonestácie. Sexuálna orientácia je absolútne podružná. Štatisticky ide o tak málopercentnú anomáliu, že veľkými dejinami pohne len výnimočne. Prečo by sme ju teda nemohli tolerovať? Jej akceptáciou môže spoločnosť len získať. Nemám v úmysle zavaliť čitateľa prívalom slávnych gayov a lesieb a ich prínosom pre spoločnosť. Ale jedného predsa len spomeniem. Alan Turing. Prečo? Lebo bez neho by ste tento text pravdepodobne nečítali.

 

Mgr. Pavol Jelínek, PhD., vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UKF v Nitre. Pracuje v SAHI, o. z., ako archeológ. Zaoberá sa pohrebným rítom a náboženstvom v praveku. Má manželku a malú dcérku.

 

Použitá literatúra     

Bátora, J./Schultz, M.: Ein beachtenswertes frühbronzezeitliches Grab aus Ludanice, Ortsteil Mýtna Nová Ves. (SW Slowakei). In: R. Kujovský/V. Mitáš (eds.): Václav Furmánek a doba bronzová. Zborník k sedemdesiatym narodeninám.  Nitra 2012, 43 – 50.

Graves, R.: Řecké mýty. Praha 2004.

Kozák, J., jr.: Sága o Hervaře – komentáře. Praha 2009.

Novák, P.: Záchranný výzkum dvou únětických hrobů v Trnavě. Archeologické rozhledy 26, 1974, 622 – 624.

Turek, J.: Amazonky našich předků. Respekt 26, 2011, 73 – 75. Dostupné na internete: https://www.academia.edu/694061/Amazonky_na%C5%A1ich_p%C5%99edk%C5%AF

Vladár, J.: Pohrebiská zo staršej doby bronzovej v Branči. Bratislava 1973.

 

Obrazová príloha: autor, Renaissance Pictures, Universal Worldwide Television, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Čierna smrť zničila Afriku

Čierna smrť zničila Afriku

Mor udrel na Európu a Stredomorie v 14. storočí a skoro spôsobil pád západnej civilizácie. Doteraz sa myslelo, že smrteľná epidémia sa vyhla oblastiam na juh od Sahary. Najnovšie zistenia však naznačujú opak. celý článok

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Britské impérium sa dlhý čas považovalo za najväčšiu ríšu v dejinách, ktorá na vrchole svojho územného rozmachu pokrývala 35,5 milióna km2. Nasleduje Mongolská ríša, ktorej základy položil Džingischán. celý článok

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Pre rozvoj ľudských spoločností má obrovský význam ich umiestnenie v priestore. Geografia priamo vplývala aj na rozvoj starovekých a stredovekých civilizácií. Zároveň ovplyvnila expanziu veľkých impérií, ako boli Mongolská a Rímska ríša. celý článok

Hon na čarodejnice bol marketingom cirkví

Hon na čarodejnice bol marketingom cirkví

Viera, že za choroby, neplodnosť alebo neúrodu môže čierna mágia, bola v nejakej miere rozšírená prakticky vo všetkých častiach sveta. Dvaja ekonómovia prišli s novou hypotézou o tom, čo poháňalo novoveký hon na čarodejnice, postavenou na ekonomických teóriách. celý článok

Mohli sa obyvatelia Rímskej ríše otráviť olovom?

Mohli sa obyvatelia Rímskej ríše otráviť olovom?

Kolaps Rímskej ríše patrí medzi najzaujímavejšie historické udalosti. Pre Rimanov bol pád „Večného mesta“ katastrofou, ale aj na jeho troskách vyrástla stredoveká Európa. Podľa niektorých názorov kolaps ríše spôsobila hromadná otrava olovom. Mohli sa ľudia v staroveku masovo otráviť týmto kovom? celý článok

Diskusia