Svätý Pavol

Publikované : 24.07.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 5879

Katolícka cirkev (knižná ukážka)

Pavol

Dejiny raného kresťanstva by sa nepochybne uberali iným smerom bez obrátenia farizeja Šaula z Tarzu, muža oddaného židovskému zákonu, na vieru v Ježiša Krista. Tomuto prena­sledovateľovi mladého kresťanského spoločenstva sa zjavil živý Ježiš, ktorý ho povolal, aby ako „apoštol“, splnomoc­nený posol, hlásal jeho, Mesiáša Izraela, ako Mesiáša/Krista celého sveta – židov i nežidov. Pavol nebol skutočným za­kladateľom kresťanstva – aj keď to ustavične tvrdia tí, čo sa nechcú poučiť. Pavol v mnohých smeroch pokračoval v hlásaní Ježiša, no vo svetle Ježišovej smrti a jeho nového života a s pomocou židovských i helenistických pojmov a myšlienok ho geniálnym spôsobom pretransformoval.

Pavol nielenže veril v Ježiša ako Mesiáša, Božieho Krista, tak ako židovskí kresťania, ktorí si chceli zachovať Mojžišov rituálny zákon, ale venoval sa aj praktickému nasledova­niu: krstil v Ježišovom mene a slávil obradné jedlo na jeho pamiatku. Inými slovami, Pavol prevzal pôvodnú kresťan­skú podstatu viery a usiloval sa ju preniesť aj na nežidov­ských kresťanov.

V duchu Ježiša Krista bol Pavol pevne presvedčený o tom, že hriešny človek (napríklad vyberač daní v chráme) je ospravedlnený Bohom na základe bezpodmienečnej dôvery bez toho, aby si takú milosť zaslúžil vlastným pričinením alebo zbožným dodržiavaním zákona. Apoštol pohanov určite nechcel zrušiť židovský rituálny zákon, halachu; medzi Židmi tento zákon dodržiaval. No Pavol ho pohanom ani neprikazoval ani nevykladal: pre Židov chcel byť Židom, no pre tých, čo stáli „mimo zákona“, chcel byť jedným z nich. Nežidia mali mať dokonca prístup k viere v univerzálneho Boha Izraela bez toho, aby sa predtým podrobili obriezke, a bez toho, aby museli dodržiavať všetky židovské priká­zania súvisiace s čistotou, nariadenia halachy súvisiace so stravou a sabatom, ktoré sa im odcudzili. Pavol presadil, že nežid sa môže stať kresťanom bez toho, aby prešiel na juda­izmus, bez toho, aby spĺňal podmienky zákona.

So svojím programom a pri svojej neutíchajúcej aktivite – v intelektuálnych záležitostiach a teológii, ale aj v misijnej práci a cirkevnej politike – mal apoštol Pavol so svojím poslaním u nežidov obrovský úspech. Iba takto sa mohla skutočná inkulturácia kresťanskej zvesti ujať vo svete he­lenistickej kultúry; iba takto sa mohla malá židovská sekta stať svetovým náboženstvom, ktoré spojilo Východ a Západ. Judaizmus, ktorý sa takisto usiloval rozšíriť medzi nežidmi, najmä v Antiochii, sa napriek svojmu univerzálnemu mono­teizmu nestal univerzálnym náboženstvom celého ľudstva; tomuto postaveniu sa najväčšmi priblížilo kresťanstvo a vo svojich počiatkoch malá cirkev sa stala ecclesia catholica. Preto nie je vôbec prehnané, keď povieme, že bez Pavla by nebolo katolíckej cirkvi.

Pavlovské cirkvi

Biskupi katolíckej cirkvi (tak ako biskupi anglikánskej a pra­voslávnej cirkvi) sa radi nazývajú „nástupcami apoštolov“. Presbyterálno-episkopálne zriadenie cirkvi vraj ustanovil Ježiš Kristus, ba je vraj Božou ustanovizňou, a preto pred­stavuje nemenný Boží zákon (iuris divini). Také jednoduché to však nie je. Pozorné skúmanie novozákonných zdrojov v ostatných storočiach ukázalo, že toto cirkevné zriade­nie, ktorého centrom sú biskupi, v žiadnom prípade nie je prejavom Božej vôle, ani nie je dané Kristom, ale je vý­sledkom dlhého a problematického historického vývoja. Je výtvorom ľudí, a preto sa dá aj zmeniť.

Každý človek môže z raných novozákonných dokumen­tov zistiť – napríklad z listov apoštola Pavla, ktorých pravosť je nesporná –, že v nich niet ani slova o právnej inštitúcii cirkvi (dokonca na základe Pavlovej apoštolskej autority). V rozpore s Lukášovými neskoršími Skutkami apoštolov a ešte neskoršími „ranokatolíckymi“ pastierskymi epištola­mi (adresovanými Timotejovi a Títovi) v pavlovských spo­ločenstvách neexistoval ani monarchistický episkopát, ani presbyterát, ani vysväcovanie vkladaním rúk.

A predsa bol Pavol presvedčený, že jeho nežidovské kresťan­ské cirkvi boli svojím spôsobom úplné a dobre vybavené, že im nechýbalo nič podstatné; na to sa budú odvolávať episkopál­ne, kongregacionalistické cirkvi neskoršieho obdobia. Pavlov­ské cirkvi sú v skutočnosti veľké spoločenstvá so slobodnými charizmatickými poslaniami. Podľa Pavla majú všetci kresťa­nia vlastné osobné poslanie, vlastný dar Ducha Svätého, vlast­nú charizmu pre službu spoločenstvu. A tak bolo v jeho cirk­vách množstvo rozličných povolaní a funkcií: na ohlasovanie evanjelia, poskytovanie pomoci a vedenie spoločenstva.

Keď Pavol vyratúva tých, čo mali v cirkvi nejaké funk­cie a povolania, na prvom mieste uvádza apoštolov; ako prví svedkovia a zvestovatelia hlásali Kristovu zvesť a zaklada­li cirkvi. Na druhom mieste sú proroci a na treťom učitelia. Až celkom dolu sa na jeho zozname nachádza „poskytova­nie pomoci“ a na predposlednom mieste sú „dary vodcov­stva“, ktoré sa môžu organizovať v rozličných spoločenstvách rozličným spôsobom: tieto funkcie sa v spoločenstvách oči­vidne zriaďujú autonómnym spôsobom v závislosti od situ­ácie. Vedúcu úlohu tu zohrávali často ženy, najmä zámožné ženy, ktoré sprístupnili svoje domy pre stretnutia a bohosluž­by. Skutky apoštolov poznajú prorokyne a Pavol dokonca píše o ženských apoštoloch: „Júnia, významná medzi apoštolmi“ (Rim 16,7). V neskorších vydaniach tohto textu sa Júnia zme­nila na Juniáša, muža!

Vo svojom prvom liste spoločenstvu v Korinte si Pavol myslí, že je celkom normálne, že tam Eucharistiu slávia bez neho a bez každého, kto bol vymenovaný do úradu, hoci sa zároveň pokladá za samozrejmé, že určitý poriadok by mal byť zachovaný. Podľa raného poriadku tohto spoločen­stva, Didaché (Učenie apoštolov, okolo roku 100), Eucha­ristiu slávia predovšetkým proroci a učitelia a až po nich zvolení biskupi a diakoni. Spoločenstvo v Antiochii očividne neviedli episkopoi a presbyteri, ale proroci a učitelia. Je zrejmé, že v čase, keď Pavol napísal List Rimanom, ani rímske spoločenstvo neviedli žiadni episkopoi. Tým zaují­mavejšia je otázka, ako vlastne vznikla cirkevná hierarchia.

 

Vznik katolíckej hierarchie

Po smrti apoštola Pavla bol určitý stupeň inštitucionalizá­cie nevyhnutný dokonca aj v jeho spoločenstvách. V pales­tínskej tradícii sa to začalo v ranom štádiu prijatím kolégia starších a obradu vkladania rúk. Na konci novozákonného obdobia je však stále veľký rozdiel medzi zriadeniami jed­notlivých spoločenstiev a formami vykonávania povolaní. A každé spoločenstvo, ba každý člen spoločenstva sa mu­sel zaradiť do „apoštolského nástupníctva“ – v súlade s po­solstvom a konaním apoštolov. Apoštolskú cirkev, ako bude nazvaná vo vyznaní viery, netvorilo len niekoľko málo ľudí, ale celá cirkev.

Nedá sa overiť, že biskupi sú nástupcovia apoštolov v priamom a výlučnom zmysle slova. Historicky nie je možné do­ložiť, že by v počiatočnej fáze kresťanstva prešiel obrad vkla­dania rúk z apoštolov na biskupov. Historicky sa dá skôr dokázať, že v prvej poapoštolskej fáze sa miestni presbyteri--biskupi stali spolu s prorokmi, učiteľmi a ďalšími služob­níkmi jedinými vodcami kresťanských spoločenstiev (a tiež pri slávení Eucharistie); tak došlo v ranej etape k rozdele­niu na „klérus“ a „laický stav“. V ďalšej fáze monarchistický episkopát, episkopát jednotlivých biskupov, naďalej narú­šal pluralitu presbyterov-biskupov v meste a neskôr v celom cirkevnom regióne. V Antiochii za vlády biskupa Ignáca vošli okolo roku 110 do platnosti tri úrady, ktoré sa neskôr stali tradíciou v celej ríši: biskup, presbyter a diakon. Eucha­ristia sa už nemohla sláviť bez biskupa. Rozdelenie na klérus a ľud sa stalo faktom.

Je však prekvapujúce, že tak ako Pavol, ani Ignác, ten­to obhajca a ideológ monarchistického episkopátu, sa vo svojom liste rímskemu spoločenstvu neobracal na žiadne­ho biskupa. A v žiadnom z raných zdrojov, ako napríklad v Klementovom liste (okolo roku 90), niet najmenšej zmien­ky o biskupovi v Ríme. Rímske spoločenstvo však od začiat­ku prejavovalo zdravé sebavedomie a tešilo sa všeobecnej úcte: nielen preto, že bolo spoločenstvom ríšskeho hlavné­ho mesta, veľkého, prosperujúceho a slávneho svojou dob­ročinnosťou (Ignác poznamenáva, že malo „primát lásky“), ale aj preto, že na jeho území sa nespochybniteľne nachá­dzali hroby dvoch hlavných apoštolov Petra a Pavla. No naj­starší zoznam biskupov, zoznam Ireneja Lyonského, pod­ľa ktorého Peter a Pavol preniesli úrad episkopa na istého Línusa, je podvrh z druhého storočia. Je dokázané, že mo­narchistický episkopát fungoval v Ríme až okolo polovice druhého storočia (biskup Anicetus).

Takže presbyterálno-episkopálne cirkevné zriadenie sa neopiera o nijaké Ježišovo ustanovenie a nemôže sa pokla­dať kresťanstvu za vlastné, ak použijeme ako kritérium slo­vá samotného Ježiša, prvotné spoločenstvo a charizmatické zriadenie pavlovských cirkví. No nie je to ani odpadlíctvo a nepochybne malo veľký pastoračný úžitok. Celkom odô­vodnene sa stalo v ranej ecclesia catholica normou. Vcelku to bol zmysluplný historický vývoj, ktorý dal kresťanským spo­ločenstvám kontinuitu v čase a súvislosť v priestore, alebo, ako by sa tiež dalo povedať, univerzálnosť v čase a priesto­re. Netreba ho preto kritizovať, pokiaľ sa používa v duchu evanjelia na prospech mužov a žien, a nie na zachovanie a zbožšťovanie moci príslušníkov hierarchie. Slovom, ná­stupníctvo biskupov je skôr funkčné než historické; činnosť biskupov má korene v hlásaní evanjelia a biskupi mali skôr podporovať iné charizmy, než ich potláčať. Vlastnú autoritu mali obzvlášť proroci a učitelia.

 

 

Hans Küng: Katolícka cirkev. Bratislava : Premedia 2013. 256 strán. pevná väzba. ISBN: 978-80-89594-99-3.

 

 

 

Obrazová príloha: Premedia, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ján Pavol II.

Ján Pavol II.

Vzhľadom na to, že svet bol rozdelený na dva mocenské bloky, zvolenie Jána Pavla II., pápeža z Východu, katolícka cirkev vcelku privítala. Ján Pavol II. od samého začiatku dokazoval, že je na rozdiel od mnohých štátnikov charakterným človekom, hlboko zakoreneným v kresťanskej viere... celý článok

Počiatky kresťanstva a bohovia Ríma

Počiatky kresťanstva a bohovia Ríma

Rímske náboženstvo stvoril ľud upriamený hlavne na konkrétny, každodenný život, možno aj preto si vytvoril pestrý zástup bohov. Každý z bohov mal presne vymedzenú oblasť svojho vplyvu. celý článok

Posledná večera s Pilátom Pontským

Posledná večera s Pilátom Pontským

V kresťanskej tradícii si slávením Zeleného štvrtku pripomíname Poslednú večeru Ježiša Krista s učeníkmi pred ukrižovaním – udalosť, ktorú zrejme dobre poznáme z Biblie. celý článok

Nezabiješ! Iba ak kvôli majetku

Nezabiješ! Iba ak kvôli majetku

Mestečko Himberany, kde sa dej románu Doktor Mráz odohráva, i všetky jeho postavy sú fiktívne. Zlo a nenávisť, opísané v knihe, sú však natoľko realistické, že z nich behá skutočný mráz po chrbte. celý článok

Túžil svätý Vojtech zomrieť ako mučeník?

Túžil svätý Vojtech zomrieť ako mučeník?

Predvlani ubehlo 1120 rokov od smrti druhého pražského biskupa, mnícha, misionára a „prvého českého Európana“ Vojtecha. Vydavateľstvo Vyšehrad pri tejto príležitosti znovu pripravilo latinsko-český preklad mladšej spomedzi dvoch súdobých svätovojtešských legiend od jeho súputníka Bruna z Querfurtu celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.