Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Publikované : 05.12.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 3276

Kto bol svätý Mikuláš a čo vieme o ňom z historického hľadiska povedať? Informácie o Mikulášovi by sa v prameňoch dali zhrnúť do jedného odseku. Takáto stručnosť je oprávnená, keďže o tejto postave, napriek jej súčasnej popularite, nevieme povedať veľa.

 

Sviatok svätého Mikuláša slávime 6. decembra v deň pamiatky jeho smrti. Charakteristickým znakom tohto dňa je darovanie darčekov, pôvod zvyku je zo známeho príbehu zo života spomenutého svätca. V našich končinách v tento deň stretávame prestrojeného Mikuláša po boku s anjelom a čertom, ktorí môžu dobrých odmeniť a tých menej dobrých potrestať. Zároveň si večer pred týmto dňom čistíme a pripravujeme topánky, aby Mikuláš mohol v noci do nich darovať sladkosti a drobné darčeky. Ako to však bolo s Mikulášom v dejinách?

 

Kto bol historický Mikuláš?

Mikuláš, ktorého si pripomíname v šiesty decembrový deň, sa narodil zrejme niekedy na konci 3. storočia po Kr. v maloázijskom meste Patara, hlavnom meste Lýkie. Toto mesto je známe aj z riadkov Novej zmluvy, kde sa dozvedáme, že apoštol Pavol sa v ňom nalodil na jednej zo svojich ciest do Jeruzalema (Sk 21,1-2). Bolo tiež poznačené prenasledovaním kresťanov počas krátkej vlády cisára Decia (249 – 251). Za panovania Valeriána (253 – 260) tu boli popravení dvaja kresťania, Paregorius a Leo, a práve toto bolo prostredie, do ktorého sa Mikuláš narodil. Kedy to však presne bolo, nevedno. Bližšie určenie dátumov v jeho živote totiž nie je možné a musíme pracovať so značnou dávkou časovej neurčitosti. Vieme však, že neskôr vo 4. storočí pôsobil ako biskup v meste Myra, čo je dnes turecké Demre. Myra bola, mimochodom, ďalším známym prístavom, ktorý využil Pavol pri svojej plavbe do Ríma (Sk 27,5). Aj tu musel byť Mikuláš zaiste oboznámený s Valeriánovým prenasledovaním kresťanov, ktoré viedlo k smrti tamojšieho biskupa Themistokla. Konkrétna činnosť našej postavy však ostáva v tomto období zakrytá rúškom nejasnosti.

Mikuláš bol na začiatku 4. storočia ešte len mladým kresťanom, alebo bol už v stredných rokoch. Zdá sa, že ešte pred obrátením cisára Konštantína na katolícku vieru zažil aj tzv. Diokleciánovo prenasledovanie kresťanov (303 – 313 po Kr.), ktoré sa mu podarilo prežiť. Do akej miery ho zasiahlo, a bol dokonca v tomto období mučený, nevieme. Nie všetci mali v tomto období také šťastie, napríklad Mikulášov biskupský kolega z neďalekého mesta Olympos bol počas prenasledovania popravený. Z pera historika Eusébia sa dozvedáme, že podobný osud postihol v tom čase mnohých kresťanov, a to práve v oblasti Lýkie, kde sa Mikuláš nachádzal. Našťastie však Mikuláš prežil a ďalej pôsobil. Od tejto udalosti žil pravdepodobne ešte tridsať rokov, takže sa dožil zrovnoprávnenia kresťanstva v Rímskej ríši Konštantínom Veľkým (Milánsky edikt v roku  313 po Kr.).

 

Tri Mikulášove príhody

Mikuláš mohol byť jedným z biskupov zúčastnených na Nikajskom koncile (dnes turecký Iznik), ktorý zvolal cisár Konštantínom v roku 325. Presný počet účastníkov koncilu nie je známy – rôzne zdroje hovoria o 200 až 318 biskupoch. Je však celkom dobre možné, že ich počet v priebehu mesiaca trvania koncilu líšil. Niektoré z relevantných zdrojov spomínajú aj biskupa Mikuláša ako účastníka koncilu. Ústredným bodom rokovaní biskupov bola otázka tzv. arianizmu, teda učenia biskupa Aria a jeho prívržencov, podľa ktorého Ježiš ako božská osoba neexistovala od samého počiatku, ale bola v istom momente stvorená. Mikuláša Ariove názory vraj tak „vytočili“, že k nemu podišiel a strelil mu facku. Môže však ísť len o anekdotu a, napokon, nie všetci historici si myslia, že sa Mikuláš na tomto koncile zúčastnil.

Mikuláš je však oveľa známejší vďaka inému známemu príbehu. Ten je práve základom pre dnešný zvyk obdarovania druhých v deň jeho sviatku. Príbeh pochádza až z 9. storočia. Bol opísaný v diele Vita per Michaelem a má typické črty svätopiseckej (hagiografickej) literatúry, ako je napríklad zveličovanie, citácie Písma, či dôraz na bezúhonný duchovný život svätca. Príbeh spopularizoval v 13. storočí janovský biskup Jacobus de Voragine v zbierke Zlatá legenda alebo životy svätcov z roku 1275.

V tomto príbehu vystupuje Mikuláš ešte ako mladý muž. Po smrti svojich bohatých a zbožných rodičov Epifana a Johany (spomínajú sa v Zlatej legende), podľa iných zdrojov Theofana a Nonny, hľadal ich rovnako zbožný syn spôsob, ako vhodne rozdať svoj zdedený majetok. Budúci svätec sa vtedy dozvedel o osude svojho suseda v Patare. Ten bol otcom troch dcér, a hoci bol zámožného pôvodu, dostal sa do ťažkej finančnej situácie a mal tak problém zabezpečiť im nielen veno ,ale aj samotné živobytie. Preto, aby mohli vôbec prežiť, zvažoval istú odpudivú možnosť, a to poslať ich na necudnú prostitúciu. Mikuláš sa o tom dopočul a rozhodol sa konať. Príbeh vraví, že svojmu nezávideniahodnému susedovi vhodil cez okno „mešec s množstvom zlata“ (Jacobus vraví o „zlate zabalenom v látke“). Otec tak mohol vydať svoju najstaršiu dcéru. Situácia sa v priebhu ďalších nocí ešte dva razy zopakovala, pričom Jacobus pri treťom vhodení spomína, že Mikuláš svoj obnos zlata zdvojnásobil. Pri poslednom „mikulášskom” obdarovaní však otec zbadal svojho dobrodinca a vrúcne sa mu poďakoval. Jeho dcéry tak namiesto pochybného povolania dostali možnosť dobrého vydaja. Hoci si darca v ten večer prial, aby jeho identita ostala utajená, dojatý otec nakoniec rozpovedal, čo sa mu prihodilo, celému okoliu. A túto príhodu si rozprávame až dodnes.

Iný a o pár storočí skorší dokument spomínajúci Mikuláša nesie názov Praktiky vojenských úradníkov (Praxis de Stratelatis). V ňom Mikuláš opäť vystupuje ako záchranca, tento raz troch nevinných ľudí, ktorí boli falošne obvinení z krádeže. Biskup sa ich nielen nebojácne zastal, ale schmatol meč ich katovi a obvinil tamojšieho rímskeho správcu Eustathia z nespravodlivosti a korupcie. Samotná existencia tohto príbehu ešte nijak nedokazuje jeho pravosť, je však zaujímavé, že tento príbeh pochádza od anonymného gréckeho autora už z 5. storočia. Či už sa táto udalosť stala, alebo nie, určite dokazuje, že tradícia o Mikulášovej nebojácnej povahe a boji proti nespravodlivosti má celkom včasné korene. Dnes sa s jeho osobou spája len jeho štedrosť, ale nebolo by na škodu pripomenúť si aj jeho iné, nemenej dôležité črty.

 

Ako vyzeral?

 O Mikulášovi pravdepodobne existovali aj iné písomné zdroje, v celistvosti sa nám však nezachovali. V poslednom období sa objavilo pár archeologických nálezov, ktoré sa spájajú s jeho osobou.

Ako prvé možno spomenúť relikvie nachádzajúce sa v dnešnom Kostole sv. Mikuláša v talianskom Bari, z ktorých sa vedci snažia rekonštruovať Mikulášovu podobu. Okrem toho sa vraj jeho ďalšie údajné pozostatky nachádzajú vo veľkom množstve aj v inom kostole – v Benátkach. Do Bari ich priniesli talianski kupci v roku 1087, keď ich potajomky ukradli z Kostola sv. Mikuláša v Myre, postaveného na príkaz cézara Theodosia II. (402 – 450). Vatikán v roku 1957 umožnil trom antropológom upraviť výskum týchto kostí a na základe ich výsledkov antropologička Caroline Wilkinsonová nedávno zostavila údajnú podobizeň nášho svätca.

Ak tieto kosti naozaj patria Mikulášovi, výskum odhalil, že bol nízkej postavy (168 cm), mal tmavú pokožku, širokú bradu a obočie a zlomený nos. Už skoršie skúmanie v minulom storočí ukázalo, že sa mohol dožiť okolo 75 rokov a väčšinu života bol vegetarián. Wilkinsonová dodáva, že forenzná rekonštrukcia je spoľahlivá na 70 % a je doterajším najvernejším zobrazením tejto postavy.

Tento výskum však predpokladá, že kosti patria pravému Mikulášovi, a nie niekomu inému. A práve toho sa týka ďalšie zistenie. Na konci roku 2017 datovali oxfordskí vedci jednu z Mikulášových kostí do správneho časového obdobia, čiže do 4. storočia, keď tento svätec žil. Komplikáciou zatiaľ je, že tieto kosti nepochádzajú z Bari či z Benátok (dve hlavné skupiny Mikulášových pozostatkov), ale zo súkromnej zbierky amerického katolíckeho kňaza Dennisa O’Neilla. Prvotné skúmanie však naznačuje, že táto kosť, ako aj mnohé ďalšie kosti v Bari a v Benátkach by mohli byť kompatibilné a pochádzať z jedného jedinca. Odpoveď sa však azda dozvieme až vtedy, keď budú opäť sprístupnené a preskúmané súčasnými technológiami. Dovtedy môžeme len dúfať a hlavne vyhnúť sa predčasným záverom.

Zaujímavou otázkou je aj zmena svätého Mikuláša na Santa Clausa v modernej kultúre, ktorej sa budeme venovať v samostatnom článku. Musím pripomenúť, že postava, ktorá sa na nás pozerá z obalov mnohých sladkostí a rekvizít má čisto komerčný a nehistorický charakter. Napriek tomu, že je ťažké vydolovať „zaručene pravé“ informácie o tomto biskupovi, bolo by azda prospešné, ak by nám dnes pohľad na jeho podobizne pripomínal potrebu ľudských kvalít, o ktoré núdza nezmizla ani dnes, a k takým patrí nielen štedrosť, ale aj nebojácnosť a boj za spravodlivosť.

 

Andrej Zeman, MA, MSc., vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterský titul z biblistiky (Biblical Studies) na University of London. Dlhoročne spolupracuje na archeologických projektoch v Izraeli. Zameriava sa na obdobie druhého chrámu, historického Ježiša, rané kresťanstvo, históriu biblickej interpretácie, ako aj na dialóg a konflikty vedy a náboženstva.

 

Použité pramene

Michael the Archimandrite: Vita per Michaelem. Bibliotheca Hagiographica Graeca 1348, 2014.

Voragine, J. de:  Medieval Sourcebook: The Golden Legend: St. Nicholas. New York 2000 (1275).

 

Použitá literatúra

Kelly, J. F.: The Origins of Christmas. Collegeville 2014.

Wilson M.: Who Was St. Nicholas? Biblical Archaeological Review, October 11, 2017.

Could ancient bones suggest Santa was real? University of Oxford, December 5, 2017.

 

Obrazová príloha: J. Čermák, I. J. Repin, John Moores University

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kto ovládal desivé monštrá staroveku?

Kto ovládal desivé monštrá staroveku?

Strašidlá, démoni, krvilačné beštie či iné monštruózne bytosti zďaleka nie sú moderným vynálezom autorov fantastických či hororových príbehov. Ich podobizne sprevádzajú ľudstvo už od najstarších čias a väčšina z nich dostala svoju podobu dokonca skôr ako všetky známe staroveké božstvá. celý článok

Lovili Rimania veľryby v Stredozemnom mori?

Lovili Rimania veľryby v Stredozemnom mori?

Jednostrannú „vojnu“ s veľrybami vedie človek už od staroveku. Najnovšie archeologické objavy naznačujú, že lov na veľryby začal oveľa skôr, ako sme si doteraz mysleli. Niektoré druhy lovili už starovekí Rimania v Stredozemnom mori! celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.