Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Štúrovci a ženy

Publikované : 22.10.2015 | Zobrazení: 8795 |
6 minút čítania

Aký mali národní buditelia vzťah k ženám? V rámci Roka Ľudovíta Štúra, ktorý sa začal v januári 2015 pri príležitosti 200. výročia jeho narodenia, pripravilo SNM – Múzeum Ľudovíta Štúra v Modre výstavu pod názvom Ženy v národnoemancipačnom hnutí 19. storočia a štúrovci. Výstava predstavuje životy známych i menej známych žien národného obrodenia. Približuje nielen profesionálny literárny život žien zo slovenského a českého prostredia, ale aj ich osobný život, mnohokrát plný strádania.

 

Postavenie ženy v 19. storočí nebolo jednoduché, nieslo sa v znamení nemeckého hesla kinder, kirche, kűche, teda deti, kostol, kuchyňa. Postupne sa ženy začali zaujímať o národné dianie, začali literárne tvoriť a uverejňovať články v tlači.

Po prijatí spisovnej slovenčiny (po roku 1843) sa v slovenských dobových periodikách objavujú články národovcov o potrebe vzdelávania dievčat v materinskej reči a zapájania žien do národno-obrodeneckého hnutia a dobročinnej práce. Tieto myšlienky realizovali predovšetkým ženy z rodín učiteľov, evanjelických farárov, manželky a rodinné príslušníčky hlavných predstaviteľov národno-obrodeneckého hnutia 19. storočia Štúrovci v článkoch uverejňovaných v Slovenských národných novinách po roku 1845 zdôrazňovali, že žena nemá byť len manželka, matka a hospodárka, ale má vedieť vystupovať na národných podujatiach, má písať a tvoriť v národnom jazyku, vedieť v ňom čítať noviny, aj do nich písať. Sám Ľudovít Štúr odporúčal vzdelávanie Sloveniek v českých ústavoch pre učiteľky a zakladanie podobných ústavov na Slovensku.

Spolok Tatrín (1844 – 1848) mal medzi svojimi 112 podporujúcimi členmi dve ženy. Sú zaevidované medzi prispievateľkami zo 7. augusta 1845 – ide o Agnesu Andreansky z Námestova a slečnu Teréziu Kovalik, ktorá finančne prispela na Tatrín cez Ľudovíta Štúra.

Pohnutý osud mala česká vlastenka Bohuslava Rajská, vlastným menom Antonie Reissová, ktorá prežila nenaplnenú lásku k Samovi Bohdanovi Hroboňovi a nešťastné manželstvo s Františkom Čelakovským. „Konečne sme sa museli zdvihnúť a ďalej nahor stúpať. Štúr mi ponúkol rameno, na ktoré som sa zdráhala zavesiť, lebo som vedela, že v Hradci Králové si bol ruku polámal a že dosiaľ ešte nebude zhojená. Moje zdráhanie však nič neplatilo, žartovne poznamenal, že mu ruku celkom vyhojím, keď svoju ruku na ňu vložím, a už ma zachytil a rýchlo sa nám šlo do výšky. Prišli sme na malú planinu. ,Už len niekoľko krokov, ‘ hovoril Štúr, ,a zazrieme krásny výhľad. ‘ Vtom videla som na najvyššom kopci stáť asi desiatich mladíkov v polkruhu a keď nás zazreli, začali spievať.“ Takto opísala Bohuslava Rajská výlet do okolia Bratislavy, keď roku 1841 navštívila so svojím švagrom Slovensko. Okrem zábavy a výletov sa zaujímala o Ústav reči a literatúry česko-slovanskej, kde chcela nazbierať vedomosti pre vlastnú pedagogickú prax. Vzdelaná Bohuslava sa kvôli manželovi vzdala kariéry učiteľky – mala otvorené vlastné triedy, kde vyučovala dievčatá. Čelakovského si zobrala ako vdovca so štyrmi malými deťmi, do manželstva pribudli tri spoločné a z manžela sa vykľul domáci tyran a despota, ako vidieť z korešpondencie Bohuslavy a Boženy Němcovej, ktorej sa venuje aj jeden výstavný panel.

 

Ľudovít Štúr a ženy

Samostatná výstavná miestnosť sa zaoberá láskami a priateľstvami Ľudovíta Štúra. Mária Pospíšilová bola dcérou Jana Hostivíta Pospíšila, majiteľa kníhkupectva v Hradci Králové a vydavateľa českého časopisu Květy, a Kateřiny, rod. Ptačovskej. Otec bol členom hradeckej vlasteneckej družiny. V Hradci sa hrávali české divadelné predstavenia, viedol sa boj o český charakter mesta. Výchova všetkých Pospíšilových detí sa niesla vo vlasteneckom duchu. Sama Márinka sa pokúšala literárne tvoriť a písala verše, niekoľko jej básní bolo uverejnených. Šestnásťročnú Máriu poslal otec viesť domácnosť bratovi Jaroslavovi do Prahy, kde založili ďalšiu pospíšilovskú tlačiareň. Tu sa spoznala so svojou prvou veľkou láskou, s básnikom Karlom Tupým, známym pod pseudonymom Bohuslav Jablonský.

Mária bola v romantickej láske skúsená mladá dáma, keď sa zoznámila s Ľudovítom Štúrom. Od Hurbana poznáme Máriin opis ako ozdoby domu: „...krásna štíhla postava, čierne zádumčivé oči, úchvatný spevný hlas, umelecká hra na piane, plamenná duša, ktorou chápe všetky idey, ktorými sa zaoberajú len vzdelanci a spisovatelia.“ Ľudovítovo stretnutie s Máriou sa uskutočnilo 10. septembra 1840, keď pricestoval dostavníkom do Hradca Králové. Prvú zmienku o nej napísal Máriinmu bratovi Jaroslavovi: „...ako zriedkavý zjav, najmä pre Slovákov, veľmi zaujala.“ Ako je známe, Ľudovít sa lásky vzdal a po vzťahu ostalo pár básní, najznámejšia je báseň Rozžehnání, v ktorej sa s Máriou rozlúčil.

Adela Ostrolúcka, alebo Etelka, ako ju volala rodina a ako sa sama podpisovala, pochádzala zo zemianskeho rodu z Ostrej Lúky. Otec Mikuláš Ostrolúcky zastával vysoké funkcie vo Zvolenskej župe, v matke Alžbete, rod. Gosztonyi, mala najdôvernejšiu celoživotnú priateľku. S Ľudovítom Štúrom sa pravdepodobne spoznali v Zemianskom Podhradí. Počas revolúcie a pár rokov po nej sa kontakty na čas prerušili, po roku 1851 Ľudovít opäť kontakt nadviazal. Ľudovít napísal Adele pár listov, adresovaných jej matke – konvencie nedovoľovali písať priamo dcére. Z modranského ústrania párkrát vycestoval do Viedne, kde ju vyučoval slovenčinu. Do Adelinej knižnice pribúdali slovenské knihy, no do mladého osudu zasiahla smrť. Adela zomrela vo Viedni v marci 1853 na nervovú horúčku, ako uvádza K. Kuzmány, alebo na týfus, ako sa píše vo „visum repertum“ spísanom počas balzamovania tela. Telo bolo zabalzamované, vložené do kovovej truhly a uložené do osobitného hrobu. Povolenie na prevoz na Ostrú Lúku rodina nedostala, až neskôr telo spočinulo v rodinnej hrobke. Ľudovít Štúr dal svojmu žiaľu vyjadrenie vo veršoch v básni A. O. a známy je jeho citát „My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú“, ktorý napísal J. M. Hurbanovi v odpovedi na jeho kondolenčný list po smrti Adelky.

 

Anička Jurkovičová a Jozef Hurban

Šťastné bolo manželstvo Aničky Hurbanovej, rodenej Jurkovičovej. Krásna dievčina priťahovala pozornosť viacerých mladíkov zo štúrovskej družiny, keď hrávala ako ochotnícka herečka v Slovenskom národnom divadle nitrianskom v Sobotišti, ktoré v roku 1841 založil jej otec Samuel Jurkovič. Najskôr bola zaľúbená do Jána Francisciho, no neskôr si jej srdce získal Jozef Miloslav Hurban a v roku 1845 ich napriek protestom Ľudovíta Štúra zosobášil jeho starší brat Karol Štúr. Napriek všetkým útrapám revolučných rokov plne podporovala svojho manžela. Manželstvo bolo naplnené obojstrannou láskou a starostlivosťou, narodilo sa v ňom 9 detí, niektoré z nich zomreli. Samovraždu spáchala vo veku 26 rokov jedna z ich dcér, Ľudmila Hurbanová-Fejová. Je autorkou črty Jablonovské dojmy. Opisuje v nej návštevu fary v Jablonovom, kde v roku 1848 ukrýval katolícky farár Ján Galbavý Ľudovíta Štúra pred zatykačom.

V histórii slovenských žien sa považuje za prvý individuálny verejný prejav Maríny Hodžovej, dcéry M. M. Hodžu – v roku 1863 vystúpila pred štvortisícovým davom a rečnila proti zákonom a úradom. Pre externú redaktorskú činnosť ju získal Viliam Paulíny-Tóth, redaktor Pešťbudínskych vedomostí, Černokňažníka a Sokola. Marína prispievala do všetkých troch periodík. V roku 1862 založila Dievčenskú besedu, dievčenský vzdelávací ústav, ktorý sama viedla. Dievčatá sa stretávali dvakrát do týždňa, učila ich gramatiku, odporúčala slovenskú literatúru a učila ich samostatne vystupovať. Bola podporovateľkou Matice slovenskej. Marína Hodžová sa ako 33 ročná v roku 1876 vydala za mladšieho advokáta Filipa Hladkého, manželstvo ostalo bezdetné. Hoci túžba po vlastných deťoch nebola naplnená, nahradila ju neter Viera Kutlíková, ktorú Marína vychovávala. Po smrti manžela strávila posledné roky života v Bratislave, kde zomrela 21. novembra 1920 a pochovaná je na Ondrejskom cintoríne.

Zoznam „štúrovských“ žien by nebol úplný bez Heleny Turcerovej-Devečkovej. Hoci sa narodila až koncom 19. storočia, bola prvou ženou, ktorá sa začala zaoberať Ľudovítom Štúrom z vedeckého hľadiska. Mala viacero prvenstiev – ako prvá Slovenka úspešne skončila štúdium na Sorbonne s dizertačnou prácou Louis Stur et l´idée de l´indépendance slovaque (Ľudovít Štúr a myšlienka slovenskej nezávislosti). V slovenskom preklade práca vyšla v SAV až v roku 1956 ako rozmnoženina. Na svoju dobu to bola nesmierne vzdelaná, svetobežná dáma. Popri jazykovednej práci sa ďalej venovala aj rozširovaniu svojej študijnej témy – Ľudovítovi Štúrovi. V roku 1928 vyšiel v Letopise Živeny jej príspevok Z intímneho života Štúrovho, kde rozobrala Štúrove vzťahy k ženám. Helena Turcerová-Devečková v štúdii konštatovala, že mladý Ľudovít Štúr bol prvýkrát zaľúbený už ako sedemnásť – osemnásťročný. Dedukovala to z básní, ktoré do Slovenských pohľadov v roku 1886 poslal Štúrov kamarát z Uhrovca Ján Kiss. J. Kiss zošit básní od Ľudovíta mnoho rokov opatroval a ich vznik kladie do rokov štúdií na bratislavskom Evanjelickom lýceu. Výskum osobného Štúrovho života zahŕňal množstvo študijného materiálu, medziiným prebehla aj bohatá korešpondencia s Mikulášom Ostrolúckym, synovcom Adely Ostrolúckej, kde získala informácie o Adele a jej priateľskom vzťahu k Ľudovítovi Štúrovi. O láske k Márii Pospíšilovej Turcerová-Devečková nepochybovala, jej priebeh je známy a podložený prameňmi.

Ostré slová Ľudovíta Štúra o manželstve, ktoré smeroval priateľom z radov štúrovskej generácie v počiatkoch ideálnych čias študentskej mladosti padli na úrodnú pôdu. Neskôr čas potvrdil ich nezmyselnosť. Najbližší priatelia Ľudovíta Štúra boli takmer všetci ženatí! Šťastné manželstvá mali Jozef Miloslav Hurban aj Michal Miloslav Hodža. Manželky im boli výbornými životnými družkami a matkami, vychovali deti prospešné národnému povedomiu v ďalšej generácii, keď sa začala čoraz viac uvoľňovať bariéra medzi mužským a ženským svetom. Generácia synov, ale aj dcér dostala možnosť pracovať na „národe roli dedičnej“, a potvrdiť tak ideály svojich otcov a matiek a posunúť ich ďalej. Na rozdiel od českého národného obrodenia, kde dve české ženy – vlastenky, ktorým sa výstava venuje, Bohuslava Rajská a Božena Němcová – nemali šťastné manželstvá čiastočne aj pre svoje ambície, ženy slovenského obrodenského prostredia sa svojim manželom prispôsobili. Stali sa ich podporovateľkami, strážkyňami rodinného kozuba, vychovávateľkami ďalšej národneuvedomelej generácie.

Výstava autorky Sylvie Hrdlovičovej Ženy v národnoemancipačnom hnutí 19. storočia a štúrovci je inštalovaná v starej radnici, pôvodnom sídle Múzea Ľudovíta Štúra, a potrvá do 15. novembra 2015.

Po 15. novembri bude výstava inštalovaná v centrálnej budove SNM-Múzea Ľudovíta Štúra v Modre na Štúrovej ulici 84 vo výstavných priestoroch.

 

Obrazová príloha:  M. Beneš, M. Polonský, Literárny archív SNK

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Osudové peripetie Aničky Jurkovičovej

Osudové peripetie Aničky Jurkovičovej

Anička – táto zdrobnená podoba odsúva do pozadia pôvodné meno Anna. Súvisí to aj s romantickým príbehom lásky, ktorý napísala Anna Lacková-Zora, a s jeho populárnym televíznym spracovaním. Život Anny Jurkovičovej, neskôr Hurbanovej, však nebol iba prechádzkou ružovým sadom. celý článok

Čo znamenala mágia pre starovekých Egypťanov?

Čo znamenala mágia pre starovekých Egypťanov?

Zo staroegyptských papyrusov vieme mnohé o názoroch a praktikách antického ľudu. Egypťania boli známi vierou v božstvá, no o čosi menej sa vie o ich okultných praktikách. celý článok

V Sade Janka Kráľa sa opäť strhne boj o Prešporok

V Sade Janka Kráľa sa opäť strhne boj o Prešporok

Rok 1619 v Európe nebol idylický. Vojnová vrava zasiahla väčšinu kontinentu a výnimkou nebolo ani kráľovské mesto Prešporok. celý článok

Ako sa reštaurujú staré hodiny?

Ako sa reštaurujú staré hodiny?

Septembrová prednáška z cyklu Stretnutia s minulosťou pod zelenou klenbou bude venovaná téme reštaurovania. celý článok

Germánov na Slovensku priťahoval rímsky luxus bývania

Germánov na Slovensku priťahoval rímsky luxus bývania

V prvých storočiach nášho letopočtu ležalo územie Slovenska v tesnom susedstve Rímskej ríše. Miestne germánske kmene proti Rimanom bojovali, ale aj slúžili v ich armáde, obchodovali s nimi či posielali svojich synov na výchovu k Rimanom. celý článok

Diskusia