Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Stredoveký meč fascinuje dodnes

Publikované : 17.08.2015 | Zobrazení: 8925 |
9 minút čítania

Meč je najznámejšia chladná zbraň v histórii ľudstva. Vyrábali ho z rôznych materiálov a používal sa na širokom území od Írska po Japonsko. Od svojho počiatku slúžil meč na zabíjanie ľudí. S istým preháňaním môžeme povedať, že šírenie meča súviselo so šírením civilizácie. Kultúra, ktorá vedela vyrobiť lepší meč, obvykle dominovala aj na bojovom poli. S výrobou meča súvisí aj organizácia spoločnosti, zvolená vojenská stratégia a pod.

 

Dôvod, prečo je meč najznámejšou chladnou zbraňou, netkvie v technológii alebo v používanej taktike, ale v jeho symbolickej rovine. Meč sa v priebehu vekov stal symbolom vojny, práva, spravodlivosti a spoločenského statusu. V mnohých prípadoch dostal meč akúsi magickú aureolu, až sa stal relikviou. Vrcholom symboliky meča bol európsky stredovek. Fascinujúce je, že jeho symbolika prežila až dodnes.

Môj článok sa tematicky dotýka hlavne stredovekej Európy s nadväznosťou na „západnú“ kultúru (Európa, Severná Amerika a Austrália s Novým Zélandom).

 

Pôvod meča

Meč vo výzbroji stredovekých armád je pozostatkom staroveku. Dlhý rímsky jazdecký meč, spatha, prebrali nástupnícke germánske štáty. Meče západného typu sa rozšírili takmer do celej Európy. Vo včasnom stredoveku preslávili meče Vikingovia pri svojich nájazdoch.

Zaujímavá je tvarová variabilita stredovekých mečov. Vyrábali sa najmä vo Franskej ríši, odkiaľ sa šírili ďalej a miestni bojovníci si ich dali upravovať podľa svojho vkusu. Na vývoz mečov sa často uvaľovalo embargo, ktoré však bolo tak úspešné, ako sú úspešné podobné akcie dnes.

Spolu s upevnením kresťanstva a s jeho šírením medzi posledných pohanov v Európe vznikala aj rytierska kultúra. Éra križiackych výprav sa stala významným medzníkom v európskej histórii a výrazne obohatila stredovekú Európu. Koniec stredoveku, ale aj koniec „éry meča“ postupne ukončil rozvoj palných zbraní.

Odborná terminológia v slovenčine pozná meč ako reálnu zbraň najneskôr v 16. storočí. Do 14. storočia bol meč najmä zbraňou jazdcov, potom sa však začal dostávať aj do ostatných spoločenských vrstiev. Súvisí to s rozvojom miest, s postupnou zmenou taktiky boja, s rozvojom technológie atď. Zmenil sa aj úchop meča. K meču jednoručnému sa pridal aj meč jeden a pol ručný. Meč obojručný je špecifický typ meča, charakteristický pre renesanciu. Používal sa pre peší boj na presekávanie nepriateľských pík. Neskôr bol meč na bojisku nahradený inými variantmi sečných zbraní, ako boli kordy, šable, paloše a i. Napriek tomu ostal prítomný v symbolickej rovine.

 

Meč ako zbraň elity?

Meč vnímame najmä ako symbol statusu bojovníka. Mohol ho mať iba ten jedinec, ktorý bol dostatočne bohatý, aby si ho mohol kúpiť, alebo dostatočne odvážny, aby ho získal ako korisť či dar.

Meče vo včasnom stredoveku boli výrazne zdobené. Muži, ktorí ich nosili, sa nimi radi chválili. Príkladom je meč z Krásnej nad Hornádom. Zdobí ho drahý kov a vo svojej dobe patril medzi luxusné predmety. Dnes sa nachádza v pokladnici SNM.

Vo včasnom stredoveku sa meče zvykli dávať do hrobov, aby zdôraznili bohatstvo a postavenie nositeľa. Kto mal v hrobe meč, bol bojovník buď spôsobom života, alebo pôvodom. Často sa vyskytoval v kombinácii s inými predmetmi, ako napr. s ostrohami alebo s kovaniami z drahých kovov. Príkladom sú bohaté hroby z veľkomoravských Mikulčíc alebo hrob z Turčianskej Blatnice.

Pochovávanie s mečom nebolo pre Slovanov typické. Vyskytlo sa u nich až pri kontakte s cudzou kultúrou, napr. s Avarmi. Hroby s mečom vo veľkomoravskom prostredí indikujú aj vplyv Franskej ríše a sú azda prvotným náznakom rytierskej kultúry.

So vznikom moderných stredovekých štátov meč symbolizoval triedu bellatores, t. j. tých, ktorí bojujú.

Meč vo vrcholnom stredoveku symbolizoval rytiersky ideál so všetkým, čo k tomu patrí. Obrana pravdy, ochrana chudobných a slabých... Rytier sa pri pasovaní stal vojakom Kristovým. Pasovanie znamenalo, že mu pripli pás s mečom a ostrohy. Kto nosil meč, mal byť odvážny a šľachetný. Bol to stredoveký ideál, ale realita bola často iná. Tak alebo onak bol stredoveký rytier skvelo vycvičený bojový stroj, ktorý na bojisku nemal súpera.

Súmrak rytierstva nastal so zmenou taktiky a s rozvojom palných zbraní, hoci prvú veľkú porážku utrpelo rytierstvo už začiatkom 14. storočia a trvalo dlho, kým sa obrnení jazdci úplne vytratili. Poslednou reminiscenciou sú kyrysníci na bojiskách tridsaťročnej vojny.

Šľachtic mal iba dve možnosti, ako naložiť so svojím životom. Mohol si vybrať cirkevnú alebo svetskú dráhu. Ak si vybral svetskú, bolo jeho ambíciou stať sa pasovaným rytierom. Nezáležalo, či bol chudobný alebo bohatý. Taktiež nezáležalo, či bol prvorodený alebo druhorodený. Aj kráľovskí synovia boli cvičení ako rytieri.

Od 14. storočia sa meče objavovali aj v rukách nižších tried. Spočiatku bohatých mešťanov, neskôr dokonca aj sedliakov. Albrecht Dürer na svojej rytine zo  začiatku 16. storočia ukazuje sedliakov, ktorí sú síce otrhaní, ale majú za pásom meče. V týchto prípadoch išlo iba o praktický zámer, resp. o napodobňovanie šľachty.

 

Meč ako symbol

Stredoveký človek bol nábožný a často premýšľal v symboloch. Meč sa spomína aj v Biblii, kde symbolizuje Božie slovo.

Meč spájali s rytiermi. Idea rytierstva sa stala hýbateľom civilizačných zmien. Napokon rytierstvo by sa ako životný ideál neudržalo niekoľko storočí, keby neobsahovalo vysoké spoločenské morálne hodnoty. Jeho etika sa zrodila z cirkevných kánonov, a tak bola podriadená službe cirkvi a ochrane bezmocných. Vychádzala z teórie „dvojakého meča“, t. j. meča svetského aj duchovného. Kristov vojak bol v podstate bojovník so zlom – so Satanom.

Rytierske rády vznikli s cieľom vytvoriť ideálneho Kristovho vojaka. Bojoval s pohanmi, ale aj s vnútornými démonmi. Takýto bojovník žil ako mních a bojoval ako rytier. Meč bol určený na ochranu pokoja a práva v každodennom živote. Meč bol dlhá zbraň a definoval duchovné výšiny jeho vlastníka. Ak páchateľ zabil dýkou alebo nožom (zákerné krátke zbrane), bol potrestaný stratou hrdla. Ak niekto zabil mečom, bol potrestaný stratou ruky.

Spomedzi bojovníkov vyčnieval náčelník alebo vládca. Vládca vlastnil najlepšiu výzbroj, a teda je logické, že náčelnícky alebo kniežací meč bol najdrahší, najhonosnejší. Meč sa stal aj symbolom vlády a spravodlivosti.  Meč patril aj k atribútom stredovekého kráľa. Jeho symbolika bola dokonca taká silná, že panovníci používali jeden a ten istý meč postupne po celé stáročia. Príkladom je meč sv. Václava, ktorý je dodnes súčasťou českých korunovačných klenotov.

Kráľ bol zárukou práva a spravodlivosti. Táto zásada sa premietla do mestských výsad. Každé slobodné kráľovské mesto usilovalo o tzv. právo meča. Právo meča umožňovalo mestskej samospráve trestať a popravovať previnilcov. Samotný kat mal meč s otupeným hrotom, určený na popravy. Takýto meč nemohol byť použitý na nič iné. Popravné meče sú častými múzejnými exponátmi. Meč ako symbol práva je prítomný dodnes. Socha spravodlivosti má zaviazané oči, v jednej ruke drží váhy a v druhej ruke meč. Jednou rukou váži prečin a druhou trestá.

Meč sa premietol aj do funerálneho umenia. Vo včasnom stredoveku sa s mečom pochovávalo. Vo vrcholnom stredoveku sa meč objavoval na náhrobných kameňoch. Na náhrobníku bola často vytesaná podoba šľachtica v plnej zbroji aj s pripnutým mečom. Inú symboliku predstavoval úmyselne zlomený meč v hrobe renesančného šľachtica. Zlomený meč predstavoval smrť posledného príslušníka dynastie.

Meč mal významné miesto aj v stredovekom umení. Je jasné, že postava na stredovekej maľbe s mečom predstavovala bojovníka. Meč bol však aj atribútom kresťanských svätcov, paradoxne tých, ktorých touto zbraňou popravili (napr. sv. Pavol alebo sv. Katarína Antiochijská). Tieto postavy držali tasený meč. Iná postava s mečom mohla patriť archanjelovi alebo bojovníckemu svätcovi (napr. sv. Juraj, sv. Merkourios, sv. Teodor). Tieto postavy majú meč zasunutý v pošve. V ruke môžu zvierať kopiju.

 

Nálezy mečov

Stredoveké meče sa dochovali dodnes dvoma spôsobmi. Jedna skupina mečov sú zbrane dochované v rôznych zbierkach, katedrálnych pokladoch a pod. Väčšinou neboli uložené v zemi a sú vo výbornom stave. Ukazujú majstrovstvo výrobcov a vo väčšine prípadov sú nádherne zdobené.

Druhú skupinu predstavujú meče, ktoré sa našli v zemi alebo vo vode. Tieto meče sú často hrdzavé a nekompletné. Na rozdiel od prvej skupiny môže byť za nimi zaujímavý príbeh.

Ak sa meč našiel vo vode, príbehy môžu byť v podstate dva. Prvý je prozaický –  bojovník (vlastník) meč stratil pri prechode cez vodný tok alebo ho zlodej zahodil, pretože sa bál trestu.

Druhý dôvod je symbolický. Od praveku sa meče (a nielen meče) hádzali do riek alebo jazier ako obeta bohom. Keď zomieral kráľ Artuš, prikázal svoj Excalibur hodiť do jazera. Keď meč dopadol na hladinu, vynorila sa ruka Jazernej panej a meč si vzala. Ozvena týchto pradávnych mýtov trvala až do stredoveku. Je nelogické, aby sa drahé železné predmety len tak hádzali do vody. Napr. z Nitry pochádza veľký hromadný nález železných zbraní, datovaný do 16. storočia. Nebola to strata ani náhoda. Zmysel možno nájsť v symbolickej rovine, napr. sa bojovníci „zbavili“ zbraní po ukončení vojny alebo bitky.

Aj nálezy mečov v zemi môžu povedať niekoľko príbehov. Meč nájdený v blízkosti cesty by mohol byť svedkom nejakej tragickej udalosti. Ak sa však našiel napr. vo včasnostredovekom hrobe, ukazoval postavenie svojho nositeľa. Niekedy nie je príbeh celkom jasný. V Škandinávii sa výnimočne našli meče aj v ženských hroboch. Otázka znie, či  meč v ženskom hrobe označuje osobu z aristokratických kruhov alebo je odkazom na ženy – bojovníčky zo severských ság?

V neskoršom období sa nálezy mečov koncentrujú na sídliskách. Hrad bol miestom moci a práva. Meče sa nachádzajú aj v mestskom a dedinskom prostredí. Interpretácia môže mať niekoľko podôb. Meč mohol patriť majiteľovi hradu alebo dediny, ale aj útočníkovi. Musím však upozorniť, že väčšina mečov nemá známe nálezové okolnosti. Mohli sa nájsť náhodou alebo ich našiel niekto, kto si informácie nechal pre seba.

Meč samotný je pre vedcov hodnotným zdrojom informácií. Bolo vytvorených niekoľko typologických systémov na jeho presné časové zaradenie. Na meči sa často vyskytujú aj rôzne značky. Tie môžu označovať výrobnú sériu konkrétneho kováča. Iné môžu označovať konkrétne mesto, nápisy môžu mať náboženský význam. Najznámejší je pasovský vlk. V tomto meste sa meče vyrábali vo veľkom množstve a predávali sa po celej Európe. Značky výrobcov sa, samozrejme, mohli aj falšovať.

Zaujímavým fenoménom stredoveku sú tzv. fechtbuchy. Sú to učebnice súdobého šermu. Od 14. storočia sú zmienky o konkrétnych šermiarskych majstroch a od 15. storočia sú zachované učebnice od šermiarskych majstrov. Známe sú mená ako Talhoffer, von Danzig, Leküchner a iné. Aj renesančný génius Albrecht Dürer vydal svoju vlastnú učebnicu šermu. Majstri sa venovali rôznym témam –  boju s mečom, tesákom, zápaseniu atď. Mnoho učebníc je aj dobre ilustrovaných. Snahou každého šermiarskeho majstra bolo vydať svoju vlastnú učebnicu.

 

Excalibur a iné

Meč ako symbol sa dostal aj do povedomia ľudí, ktorí o chladných zbraniach nevedia takmer nič. Tento proces sa začal, keď sa jednotlivé meče dostali to mýtov a legiend. Napríklad o meči Excalibure, ktorý vraj nepochádza z tohto sveta a bol vrazený do skaly. Iba právoplatný kráľ Británie ho môže zo skaly vytiahnuť a vládnuť. V tomto prípade právoplatný znamená aj dobrý a spravodlivý kráľ. Excalibur vytiahol z kameňa mladík Artuš a stal sa očakávaným vládcom. Mýtus o Artušovi a jeho meči je azda najpopulárnejším príbehom a súčasťou európskej kultúry. Aj iní hrdinovia mali meče s konkrétnymi menami. Beowulf mal dokonca dva – Hrunting a Naegling. Hrdina Roland mal Durandal.

Od stredoveku dodnes sa meč zapísal do povedomia ľudí ako niečo mimoriadne. Dnešné vystúpenia skupín historického šermu majú u divákov veľký úspech. Ľudia sa chcú pozrieť na „rytierov“. Deti sa hrajú s drevenými mečmi a „bojujú“ s nimi.

Najvýraznejšie sa meč vyníma v populárnej kultúre – odhliadnuc od historických filmov najmä vo svete fantastiky. Aragorn v Pánovi prsteňov sa rozhodne, že uplatní nárok na gondorský trón, až keď dostane Andúril, Plameň západu, ukovaný z úlomkov iného meča – Narsilu. Aragorn sa nakoniec stane kráľom, ktorého očakávali po tisícročia.

Harry Potter zabije baziliška mečom, ktorý patril Richardovi Chrabromilovi a iba odvážny človek ho mohol vytiahnuť z čarovného klobúka. Zaklínač Geralt má dva meče, s ktorými likviduje príšery a zloduchov. V seriáli Hra o tróny je niekoľko špeciálnych mečov s vlastným menom.

V povedomí ľudí je skrátka ukotvené, že kto má meč, je niečo viac. Bojovník, hrdina, ochranca... Ak si človek pozorne všíma okolie, často si môže všimnúť meč. Na odznaku Ministerstva obrany, v logu súkromnej bezpečnostnej služby, v ruke Justície alebo meč – suvenír. Suvenírové zbrane majú síce diskutabilnú estetickú a technologickú hodnotu, ale ich symbolika pretrváva. Je fascinujúce, ako sa nástroj na zabíjanie blížneho svojho stal symbolom vysokých morálnych hodnôt platných dodnes.

 

Mgr. Daniel Antoni momentálne pracuje na dizertačnej práci v odbore archeológia. Objektom jeho štúdia je stredoveké vojenstvo. Ako archeológ sa zaujíma aj o materiálnu kultúru  stredoveku. Jeho vedľajším (skôr amatérskym) záujmom je folkloristika, konkrétne vampirizmus, mágia, strašidlá a pod. Má skúsenosti s historickým šermom.

 

 

 

Použitá literatúra

Aleksić, M.: Mediaeval Swords from Southeastern Europe. Material from 12th to 15th Century. Belgrade 2007.

Grotowski, P.: Arms and Armour of the Warrior Saints. Tradition and Innovation in Byzantine Iconography (843-1261). Leiden/Boston 2010.

Křížek, L./Čech, Z.: Encyklopedie zbraní a zbroje. Praha 1997.

Letošníková, L.: Zbraně, šerm a mečíři. Praha 1983.

Slivka, M.: Symbolika výzbroje a výstroja. Archaeologia Historica 27, 2002, 589 – 605.

 

Internetové odkazy:

a) http://www.in-des.cz/

 

Obrazová príloha: Archeologický ústav SAV www.wikipedia.org, wiktenauer.com, Ragnar Vennatrø/NTNU Museum of Natural History and Archaeology,

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. celý článok

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Voynichov rukopis je pravdepodobne najzáhadnejším rukopisom v európskom prostredí. Tento zhruba 240-stranový kódex, pomenovaný podľa poľského obchodníka so starými knihami Wilfrida Voynicha, je zapísaný neznámym písmom a navyše aj neidentifikovateľným jazykom, respektíve sofistikovanou šifrou. celý článok

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Súčasníci ju počastovali prívlastkom „Šialená“, ale vhodnejší by možno bol „Nešťastná“. Aj keď bola dedičkou Kastílie a Aragónska, manželkou burgundského vojvodu a matkou rímsko-nemeckého cisára, nič z toho jej neprinieslo šťastie. celý článok

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Bitka pri Halmyre z 15. marca 1311 patrí medzi stredoveké bitky, ktoré znamenali začiatok konca slávy rytierskej jazdy a renesanciu pechoty zloženej z príslušníkov nižších vrstiev. celý článok

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Už tri razy sme písali na HistoryWeb.sk o dcérach grófa Raymond Berenger IV. z Provence a jeho manželky Beatrice Savojskej. Všetky mali dobré vzdelanie a vďaka aktívnej sobášnej politike, výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny západnej Európy. celý článok

Diskusia