Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Stratený prápor bol zachránený v poslednej chvíli

Publikované : 29.04.2019 | Zobrazení: 10637 |
7 minút čítania

Americký útok na Argonský les mal pomôcť ukončiť Veľkú vojnu. Ofenzíva sa však nevyvíjala podľa plánov. Nemci kládli húževnatý odpor a vyrážali do lokálnych protiútokov. Pri jednom z nich sa im dokonca podarilo obkľúčiť skupinu amerických vojakov. Päť dní Američania odolávali nemeckým útokom, aby boli nakoniec zachránení v poslednej chvíli. Novinári ich pomenovali Stratený prápor.

 

Stratený prápor však nebol jeden. Tvorilo ho deväť rôt zo štyroch práporov. Počas útoku sa vzájomne premiešali a dostali sa do spoločného kotla.

To, čo ich spájalo, bola príslušnosť k 77. pešej divízii. Tá bola zložená z vojakov pochádzajúcich z mesta New York Išlo o prisťahovalcov, ktorí prišli za more hľadať lepší život. Mužstvo tak okrem Američanov tvorili aj Nemci, Židia, Taliani alebo Číňania. Boli zvyknutí na tvrdý život na uliciach a tieto skúsenosti im mali byť osožné práve počas obkľúčenia v Argonskom lese.

Chlapi zo 77. pešej nemali veľa bojových skúseností. Vlastne rovnako ako celý Americký expedičný zbor (AEZ). Do Európy síce prišli prvé jednotky už v roku 1917, ale trvalo mesiace, kým boli vycvičení a nasadení v boji. Začiatkom jesene ich čakala náročná úloha. Po boku Francúzov a Britov sa mali zapojiť do dvoch súbežných ofenzív. Tie mali rozhodnúť vojnu.

Na Američanov pripadla úloha zaútočiť na Argonský les. Preraziť cezeň by bolo náročné za každej situácie. Zvlnený terén a hustý les nahrával obrancom. Situáciu ešte viac komplikoval fakt, že spomínaná oblasť bola súčasťou nemeckej obrannej línie nazývanej Hindenburgova línia. Nemci ju budovali mesiace, a tak sa les premenil na nedobytnú pevnosť.

 

Cesta do obkľúčenia

Rozsiahlu ofenzívu spustili francúzsko-americké sily 26. septembra 1918. Ich postup bol pomalý a vykúpený za cenu vysokých strát. Keď Nemci pritiahli zálohy, Američania útok zastavili. K obnoveniu ofenzívy došlo 2. októbra 1918. Jej priebeh však nebol podľa očakávaní. Preraziť cez nemeckú obranu sa podarilo iba niekoľko málo jednotkám. Zvyšné pribila k zemi guľometná paľba, alebo sa zasekli v spleti ostnatých drôtov. Tí, ktorí sa prebili až na okraj lesa, zakopali sa v Charlevauxskej rokline. Blížila sa totiž tma a postup vpred bol nemožný.

Bolo to pomerne výhodné postavenie. Spredu chránené niekoľko metrov vysokým skalným zrázom, od chrbta potokom a močiarom. Celková dĺžka línie bola asi 50 metrov a šírka skoro šesťkrát toľko. Pod vedením majora Charlesa Whitea Whittleseya sa tu večer zhŕklo okolo 400 mužov. Do rána sa z nich mal stať Stratený prápor.

Major Whittlesley nebol práve archetypom ideálneho dôstojníka. Vyštudoval právo na Harvarde, bol tichý, hĺbavý a ponášal sa skôr na univerzitného profesora než na veliteľa jednotky. Aj napriek tomu bol voči svojim podriadeným spravodlivý a bola to práve jeho osobnosť, ktorá pomohla udržať Stratený prápor pokope.

 

Stratený prápor v obkľúčení

Prvé náznaky katastrofy začali byť zrejmé už krátko po východe slnka. Major Whittlesey poslal prieskumníkov, aby zistil, čo sa deje na jeho krídlach a za ním. Nikto sa však nevrátil. Veliteľovi tak bolo jasné, že jeho jednotka je obkľúčená.

Ešte skôr, než sa rozhoreli prvé boje, dorazila k Stratenému práporu necelá stovka ďalších vojakov pod velením kapitána Nelsona Holdermana. Podobne ako ostatné uviaznuté jednotky, aj oni stratili kontakt s tylom a padli do obkľúčenia.

Nemci spočiatku neútočili. Stále odhadovali veľkosť skupiny, ktorú sa im podarilo chytiť do pasce. K ofenzíve sa odhodlali až poobede 3.októbra. Ostreľovanie delostrelectvom však nezaznamenalo želaný úspech. Strmý zráz, za ktorým sa americkí vojaci krčili, spôsobil, že delostrelecké granáty nevedeli zasiahnuť svoj cieľ. Dopadali buď príliš blízko, alebo ďaleko. Následný nemecký útok zahnali Američania divokou paľbou.

Situáciu obkľúčeného práporu komplikovalo niekoľko vecí. Vojaci si pred útokom zobrali dávku jedla len na jeden deň. Niektorí dokonca ani toľko. Nikto totiž s podobnou situáciou nerátal. Muži sa spočiatku delili o svoje prídely. Keď im došli, hľadali zásoby u padlých. Ako pribúdali dni v obkľúčení, prišli aj o tento zdroj. Ísť hľadať zásoby do širšieho okolia im znemožnila protivníkova paľba.

Jediné, čoho vojaci mali relatívne dosť, bola voda z blízkeho potoka. Dostupná však bola takmer výhradne v noci. Cez deň boli vojaci napĺňajúci nádoby s vodou príliš ľahkým cieľom pre ostreľovačov.

Okrem nedostatku jedla trápil vojakov zo Strateného práporu ešte jeden fakt – to, že nechali v zákopoch podporné zbrane – mínomety a ľahké poľné kanóny kalibru 37 mm. Pri útoku na les by boli bývali zbytočne ťažkopádne. V situácii, v akej sa však ocitli, by im boli podobné „zbytočné“ zbrane prišli vhod. Na nemeckú paľbu by dokázali odpovedať rovnakou mincou.

 

Hviezda chvíľa holuba Cher Ami

Major Whittlesey sa snažil o situácii a o postavení jednotky informovať veliteľstvo. Preto poslal na štáb v priebehu prvých dvoch dní niekoľko poštových holubov. Nemal však ako zistiť, či operenci doručili jeho správy. 4. októbra však došlo k incidentu, ktorý ho presvedčil o tom, že veliteľstvo presne pozná ich pozíciu.

Stratený prápor bol v obkľúčení druhý deň. Vojaci boli hladní a unavení, no morálka bola stále vysoká. V tom nastal moment, ktorý dovtedy vzdorujúcu jednotku mohol zlomiť. Na jej pozície začali dopadať delostrelecké granáty. Spočiatku si Američania mysleli, že sa Nemcom nejakým zázrakom predsa len podarilo trafiť. Zakrátko si však uvedomili, že na nich strieľa ich vlastné delostrelectvo.

Major Whittlesey neváhal ani chvíľu. Rýchlo naškriabal správu so žiadosťou o zastavenie paľby. Odniesť ju mal jeho posledný holub. Volali ho Cher Ami.

Let posla si všimli nemeckí vojaci. Okamžite na neho spustili zúrivú paľbu. Jeden z projektilov našiel svoj cieľ. Zranil holubovi nohu, preletel mu cez telo a zasiahol mu oko. Aj napriek tomuto zraneniu dorazil do cieľa a priniesol dôležitú správu. Delostrelectvo paľbu zastavilo. Hoci stratený prápor prišiel počas tohto incidentu o 30 vojakov, bolo to pre nich šťastie v nešťastí. Tentokrát si mohli byť istí, že o nich veliteľstvo vie.

Na štábe o neľahkej situácii, v ktorej sa ocitol major Whittlesey aj so svojimi mužmi, dobre vedeli. Z obkľúčenia k nim priletelo hneď niekoľko holubov. Spoločne s ostatnými časťami AEZ robili všetko pre to, aby sa k svojim „strateným“ spolubojovníkom prebojovali.

Nemecká obrana sa však zdala byť neprekonateľná. Preto sa pokúšali vojakov zásobovať aspoň letecky. Piloti zhadzovali balíčky s potravinami a muníciou, ale žiaden z nich nepadol na malú plochu, ktorú okupoval stratený prápor.

 

Nech idú do pekla!

Prvé dni sa Whittleseyovi muži snažili padlých zakopávať. Čoskoro však museli šetriť silami a tak mŕtvi zostávali tam, kde prišli o život. Okrem hladu a únavy tak začal na vojakov doliehať aj smrad z rozkladajúcich sa mŕtvol. Navyše niektoré dni pršalo a k celkovej nepohode sa pridalo aj vlhko a zima.

Nemecké obliehanie Američanov sa riadilo presným vzorcom. Najskôr mínometné ostreľovanie, potom útok pechoty. Americká obrana zatiaľ odolávala. Obe strany však vedeli, že to nemôže trvať donekonečna. Buď Američanom dôjde munícia a nebudú sa mať čím brániť, alebo podľahnú hladu a únave.

Aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa v noci zo 6. na 7. októbra traja vojaci dobrovoľne prihlásili, že sa pokúsia prejsť cez nemecké pozície k vlastným postaveniam v tyle. Všetky dovtedajšie pokusy boli neúspešné. Tentokrát sa to jednému z trojice, vojakovi Abrahamovi Krotoshinskému, podarilo. Keď na štábe podal hlásenie, prihlásil sa, že sa pokúsi rovnakou cestou, ktorou prišiel, priviesť posily k stratenému práporu.

Medzičasom svitol nový deň a obkľúčených Američanov čakali ešte krušné časy. Popoludní okolo 16. hodiny sa k Stratenému práporu priblížil jeden zo zajatých amerických vojakov. Priniesol so sebou výzvu na kapituláciu. Major Whittlesey nahlas prečítal list od nemeckého veliteľa. Reakcia bola jednohlasná a prostá: „Nech idú do pekla!“

Keď Nemci nedostali odpoveď, rozhodli sa opäť zaútočiť. Tentoraz však nemalo ísť o obyčajný útok. Na čele mali postupovať jednotky Stosstruppen. Vojaci patriaci k týmto oddielom prešli špeciálnym útočným výcvikom a boli vyzbrojení rôznymi automatickými zbraňami, guľometmi a plameňometmi.

Ich útok však opäť zlyhal. Plameňomety vrhajúce oheň na niekoľko metrov síce spočiatku vydesili obrancov, no tí sa veľmi rýchlo spamätali. Svoju paľbu zamerali na nádrže, v ktorých bola uskladnená horľavá látka. Vzápätí sa obsluha tejto brutálnej zbrane premenila na horiacu pochodeň.

 

Zachránení v poslednej chvíli

Bol to posledný nemecký útok na postavenie Strateného práporu. V noci dorazila prvá skupina posíl, ktorá sa s pomocou vojaka Krotoshinského dostala k obkľúčeným vojakom. Priniesli so sebou aj toľko chýbajúce potraviny a muníciu.

Nasledujúce ráno začal v lese zúriť intenzívny boj. To sa 77. divízia prebíjala k postaveniu Whittleseyových mužov. Po šiestich dňoch sa konečne podarilo vytlačiť Nemcov z ich postavení a prebojovať sa k obkľúčenej jednotke.

Keď utíchli boje, nastal čas bilancovať. Z 554 mužov, ktorí nakoniec tvorili Stratený prápor, zostalo relatívne bojaschopných iba 154. Zvyšní vojaci boli zranení, padli do zajatia, alebo podľahli zraneniam.

Zo Strateného práporu sa stala národná legenda. Písali o nej novinári, ktorých s radosťou podporovala aj vládna propaganda. Tá presne takýchto hrdinov potrebovala pre svoje regrutačné centrá. To, čo už sa do novín nezmestilo bol fakt, že záchrana prišla v poslednej chvíli. Vojaci boli unavení, vyhladovaní a prakticky bez munície. Ak by vyslobodenie nebolo prišlo včas, bolo by bývalo len otázkou času, kedy by sa muži okolo majora Whittleseya aj napriek svojmu nesmiernemu odhodlaniu boli museli vzdať.

 

Tragický epilóg

Major Whittlesey bol okamžite povýšený na podplukovníka. Zároveň ho prevelili späť do vlasti, kde sa mal sa podieľať na výcviku nových vojakov. Doma sa z neho stala celebrita. On sám však touto popularitou trpel. Nechcel, aby sa udalosti spojené so Strateným práporom donekonečna rozoberali. Najmä nie po skončení vojny. Považoval to za otváranie starých rán.

Ráno 26. novembra 1921 toho bolo na neho už príliš veľa. Keď napísal svoju poslednú vôľu a niekoľko listov, pobral sa onoho rána parníkom Toloa z New Yorku smerom na Kubu. Večer toho istého dňa vyliezol na zábradlie na palube a rozhodol sa ukončiť život skokom do ľadových vôd Atlantického oceána. Nezostala po ňom ani stopa. Podplukovník Whittlesey sa tak stal ďalšou obeťou už aj tak nezmyselnej vojny.

 

 

Mgr. Vladimír Koppan je interným doktorandom na Katedre histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obe svetové vojny.

 

 

 

Použitá literatúra

Ferrell, R. H.: Five Days in October. The Lost Batalion of World War I. Missouri 2005.

Gaff, A. D.: Blood in the Aragonne. The „Lost Batalion“ of World War I. Norman 2004.

Hartzell, A.: Meuse-Aragonne Battle. New York 1919.

Palmer, F.: Our Greatest Battle (the Meuse-Argonne). New York 1919.

Smith, R., B.: Muži ve válce. Skutešné příběhy o hrdinství a cti. Praha 2001.

Westwell. I. I. svetová vojna. Bratislava 2009.

 

Obrazová príloha: V. Koppan, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Móhandás Karamčand Gándhí je predovšetkým v Indii vnímaný ako úspešný politik, vizionár a neúnavný bojovník za indickú nezávislosť. Mal však aj temné stránky. Nedávno sme si pripomínali 150 rokov od jeho narodenia. Aký v skutočnosti bol? celý článok

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Eli Kohen bol špiónom tajnej služby Mosad a v Izraeli je oslavovaný ako národný hrdina. O jeho fascinujúcom životnom príbehu bolo napísaných niekoľko kníh, desiatky článkov i film. Teraz si na Netflixe môžete pozrieť minisériu Špión. celý článok

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

Kým boli Veľká Británia a Francúzsko zamestnané mobilizáciou a plánovaním nikdy neuskutočnenej ofenzívy na západe, Poľsko sa bránilo proti nemeckej presile. 17. septembra vstúpil do hry Sovietsky zväz. Sovieti deklarovali, že sú „bratia Slovania“... celý článok

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Posledné minúty pred útokom sa zdali byť nekonečné. Mesiace príprav sa tej noci zo 6. na 7. júna 1917 mali pretaviť v úspech alebo v porážku. Keď hodinky ukázali čas 3:10, dôstojníci stlačili detonátory. Nasledoval obrovský výbuch 19 podzemných náloží, ktoré nakrátko premenili noc na deň. celý článok

Ako prebiehal začiatok vojny?

Ako prebiehal začiatok vojny?

1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko. No druhá svetová vojna v podstate vypukla až o dva dni neskôr, keď Nemecku vyhlásili vojnu Veľká Británia a Francúzsko. Čo sa v priebehu týchto 72 hodín v trojuholníku Berlín – Londýn – Paríž odohrávalo? celý článok

Diskusia