Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Stalinova kríza

Publikované : 01.10.2015 | Zobrazení: 4077 |
9 minút čítania

 

Ôsmeho novembra 1932 spáchala Stalinova manželka samovraždu. V Kremli sa zúčastnila na slávnostnej večeri na počesť 15. výročia Októbrovej revolúcie. Stalin celý čas flirtoval s man­želkou istého veliteľa Červenej armády. Ako už neraz v minu­losti, k Nadežde sa správal chladne a hrubo. Ich manželstvo sa rozpadávalo. Nadeždino úsilie, aby bola viac než len manželkou, a jej záujem o politiku Stalina už dlhší čas rozčuľovali. Vedel, že Nadežda má blízko k Bucharinovi a že správy o priebehu kolektivizácie, ktoré dostávala od spolužiakov na Priemyselnej akadémii (kde jej dovolil študovať), ju napĺňali zhrozením.

 

Na večeri sa vypilo veľa alkoholu. Stalin navrhol prípitok na zničenie „nepriateľov štátu“. Nadežda pri ňom nezdvihla pohár. Stalin sa na ňu oboril a dožadoval sa vysvetlenia, prečo nepije. Ponad stôl do nej hádzal pomarančovú kôru a ohorky z cigariet. Nadežda naňho zakričala, aby bol ticho a náhlivo vyšla z miest­nosti. Vošla do svojej izby a zastrelila sa.

Nadežda už predtým prekonala depresívne stavy a prudké zmeny nálady. Poníženie, ktoré zažila na večeri, ju zrejme dohnalo k rozhodnutiu siahnuť si na život. Zanechala však Stalinovi list, ktorý podľa ich dcéry Svetlany neobsahoval len osobný, ale aj politický odkaz.

Nadeždina samovražda Stalina úplne vyviedla z miery. Nie­lenže ho ponížila, ale posilnila aj jeho strach z nepriateľov, ktorí sa mohli nachádzať v jeho najbližšom okolí. Skutočnú príčinu jej smrti pred verejnosťou utajili, oficiálne umrela na zápal sle­pého čreva. Tisícky ľudí Stalinovi kondolovali a tragédia iróniou osudu jeho kult osobnosti len posilnila. Na pohrebe ho však nik nemohol utešiť a ako spomínal Molotov, jeho najbližší politický spojenec, ktorý ho nikdy predtým nevidel plakať, Stalinovi stoja­cemu vedľa otvorenej truhly „tiekli po lícach prúdy sĺz“. Keď už mali zavrieť veko, sklonil sa nad telo mŕtvej manželky, nadvihol jej hlavu a náhlivo ju začal bozkávať, úplne stratil sebaovládanie a poddal sa plaču.

Nadeždina samovražda bola poslednou krízou v roku, ktorý bol na ne pre Stalina mimoriadne bohatý. Séria nešťastí sa v tú jar začala viacerými štrajkami v priemyselných oblastiach Iva­nova a Povolžia, na Ukrajine, v Bielorusku, na Urale a na Sibíri. Továrenskí robotníci odmietali pracovať, napádali predstaviteľov moci a rabovali obchody.

Päťročnica viedla k zníženiu ich životnej úrovne. Reálna hod­nota robotníckych výplat sa roku 1932 oproti roku 1928 znížila na polovicu. Výšku zárobkov nepriaznivo ovplyvnil hromadný príliv roľníkov do priemyslu. Pracovná doba sa v úsilí splniť plán predĺžila a potravinové prídely sa pre zvýšenie vývozu obilia a zisku čo najviac prostriedkov na nákup strojových zariadení znížili. „V obchodoch niet chleba, mäsa ani masti, ničoho,“ priznal v nestráženej chvíli v rozhovore s britským veľvyslancom istý dôstojník OGPU.

V Ivanovskom regióne približne dvesto kilometrov severovýchodne od Moskvy vstúpilo do štrajku 16-tisíc textilných robotníkov. Robotníci mali ešte v kolektívnej pamäti spomienku na protesty roku 1917. Do čela týchto štrajkov sa postavili starší robotníci, ktorí mali zodpovednosť za to, aby uživili rodiny. Rozhorčili ich znížené potravinové prídely a nové opatrenia upevňujúce pracovnú disciplínu. Hoci ich sťažnosti mali pre­dovšetkým hospodársky charakter, niektorí vodcovia vystúpili aj s politickými prejavmi, pričom päťročnicu kritizovali ako „utopickú“ a vyzvali k zvrhnutiu diktatúry boľševikov. OGPU dlho neváhalo a protesty označilo za „kontrarevolúciu“, poza­týkalo štrajkových lídrov a nepokoje potlačilo. Iné príznaky nespokojnosti – protisovietske nápisy, „chuligánstvo“, nadávky na predstaviteľov moci, krádeže na pracovisku a absentérstvo – sa rovnako ľahko potlačiť nedali.

Ľudia hlasno – a často otvorene – šomrali na sovietsky režim. Spievali si častušky a rozprávali protištátne vtipy: „Boľševik vysvetľuje staršej žene, aké to bude za komunizmu: ,Všetkého bude dostatok,’ hovorí, ,jedla, šatstva, všetky druhy tovaru, budete môcť cestovať do zahraničia.´

,Aleba,’ hovorí žena, ,takže to bude just jak za cára!?’“

„Kapitalizmus predstavuje vykorisťovanie človeka človekom. Socializmus je jeho pravým opakom.“

„Akej národnosti boli Adam a Eva? Sovietskej, samozrejme. Kto iný by mohol chodiť nahý a bosý, s jedným jablkom pre dvoch a myslieť si, že je v raji?“

Vysvetliť funkciu týchto vtipov nie je jednoduché. Mnohým ponúkali príležitosť zasmiať sa a odreagovať; pre iných boli vyjad­rením slobody; pre ďalších však znamenali politický čin, výzvu režimu, v duchu Orwellovej poznámky v eseji o anglickom humo­re „každý vtip je malou revolúciou“. Celkom iste ich však presne takto vnímal sovietsky režim, pretože šírenie politických vtipov či ich počúvanie sa pokladalo za protištátny čin (článok 58–10 Trestného zákona: „Protisovietska a kontrarevolučná propaganda a agitácia“), ktorý sa trestal minimálne šiestimi mesiacmi (a často niekoľkými rokmi) v Gulagu.

Aj v straníckych kruhoch silneli nespokojné hlasy. Stalin roku 1932 krajinu priviedol na pokraj katastrofy. Násilná kolektivi­zácia a umelo urýchľovaná industrializácia spôsobili obrovskú chudobu a chaos, za ktorú museli niesť vinu predstavitelia soviet­skej moci. S podvyživeným vidiekom a hladujúcimi obyvateľmi miest to boli práve oni, ktorí sa museli vyrovnať s dôsledkami Stalinovej politiky.

Stalin sa zmenil na „padnutý idol“. Takto ho na jar 1932 nazval predstaviteľ moskovskej organizácie strany v liste pre Trockého Bulletin opozície, vychádzajúci v Paríži. Stalinov príchod do hľa­diska moskovského Veľkého divadla „privítalo chladné ticho“ zhromaždených radových členov strany. Táto vlna názorov kri­ticky sa stavajúcich k Stalinovi a jeho politike a s ňou súvisiace posilnenie opozičných frakcií vo vedení strany predstavovalo pre generálneho tajomníka reálne nebezpečenstvo. Jeho pozornosť v priebehu roku 1932 upútali najmä dve frakcie. Jednou bola neformálna skupina starých boľševikov – poli­tická elita prvého generačného cyklu revolúcie – vedená A. P. Smirnovom, V. N. Tolmačevom, nedávno uvoľneným z postu ľudového komisára vnútra, a N. B. Ejsmontom, napospol člen­mi ústredného výboru strany. Stretávali sa v Ejsmontovom byte a na jednej zo schôdzok, na 15. výročie Októbrovej revolúcie, sa hovorilo aj o potrebe zbaviť Stalina vedúcej funkcie. Keď Stali­na ktorýsi účastník schôdzky informoval o obsahu rozhovoru, generálny tajomník dal Ejsmontovu skupinu zatknúť OGPU.

Iná opozičná frakcia sa sústredila okolo Martemjana Rjuti­na, ďalšieho starého boľševika a Bucharinovho podporovateľa; s obsahom jeho manifestu bola oboznámená Stalinova manželka Nadežda. Manifest Rjutinovej platformy pod názvom „Stalin a kríza diktatúry proletariátu“ predstavoval zničujúcu kritiku Stalinovej politiky a osobnosti, kritizoval ho ako priemerného teoretika, „bezohľadného politického intrigána“ a vďaka jeho katastrofálnym politickým rozhodnutiam „hrobára revolúcie“. Skupina nazývajúca sa Liga marxistov-leninistov obvinila Stalina z „rozchodu s leninizmom“, pod čím nerozumeli len zásady, ale celú stranícku kultúru generácie lídrov, ktorá uskutočnila Októb­rovú revolúciu, a z „rozpútania násilia proti tak straníckym, ako aj nestraníckym masám“. Požadovali skoncovať s kolektivizáciou, spomaliť tempo spriemyselňovania a obnoviť členstvo v strane tým jej bývalým členom z ľavého a pravého krídla, ktorých z nej vylúčil (vrátane Trockého a jeho podporovateľov). V samos­tatnej Výzve boľševikom Rijutin vyzval na zvrhnutie stalinskej diktatúry.

Rijutina a jeho okruh stúpencov, ktorých prezradil informátor, zatkli 23. septembra. Po vypracovaní správy predsedníctva ÚV 24 z nich vylúčili zo strany a poslali do vyhnanstva mimo Mos­kvu – ako „nepriateľov komunizmu a sovietskej moci, zradcov strany a robotníckej triedy, ktorí sa pod falošnou zástavou ,mar­xizmu-leninizmu´ pokúsili vytvoriť ilegálnu buržoázno-kulackú organizáciu, aby v ZSSR obnovili kapitalizmus“. Niekoľko ďal­ších boľševikov, vrátane Kameneva a Zinovieva, zbavili členstva v strane a poslali do vyhnanstva z jednoduchého dôvodu, že vedeli o jestvovaní skupiny, ale neohlásili ju polícii.

Stalin pre Rjutina a jeho nasledovníkov údajne žiadal trest smrti, ale „umiernená“ skupina členov politbyra vedená Sergejom Kirovom, straníckym lídrom z Leningradu, mu v tom zabránila; Kirov odmietol porušiť Leninovu tézu, že krv boľševikov nesmie byť preliata. Ak je tento príbeh pravdivý, súhlasil by s naším poznaním Stalinovej túžby po odplate proti „nepriateľom“ v stra­ne. Rjutina odsúdili na desať rokov žalára. Na Stalinov príkaz ho však roku 1937, teda po tom, čo si odsedel polovicu trestu, zastrelili.

Rjutinova aféra Stalina nasmerovala k Veľkému teroru, defi­nitívnemu rozchodu s fázou revolúcie, ktorej svoju pečať vtlačili starí boľševici. Vďaka tejto epizóde nadobudol paranoidné pre­svedčenie, že všade naokolo sú jeho „nepriatelia“. Zmocnila sa ho posadnutosť spomienkou na kritiku, ktorej musel čeliť roku 1932, a opanovala ho túžba pomstiť sa nielen kritikom, ale všetkým umierneným členom vedenia strany, ktorí mu neumožnili zasa­diť jeho vtedajším protivníkom smrteľný úder. V nasledujúcich rokoch sa ustavične vracal k „novej situácii“ – pod ktorou rozumel masové sprisahanie proti vláde – ktoré malo svoje začiatky v roku 1932. Množstvo boľševikov, ktorí sa stali obeťami Veľkého teroru, čelilo obvineniu, že boli zapletení do Rjutinovej aféry.

Medzi „umiernenými“ členmi politbyra, ktorí sa usilovali otupiť ostrie Stalinových politických rozhodnutí, bol Ordžoni­kidze, minister ťažkého priemyslu, ktorý vyzýval k skoncovaniu s chaosom a represáliami rozpútanými päťročnicou a naopak k stabilizovaniu situácie v priemysle. A na krátky čas naozaj došlo k zastaveniu teroru proti jeho najvyšším predstaviteľom. Riaditelia priemyselných kombinátov sa mohli spoľahnúť vyš­šiu mieru istoty. Heslom druhej päťročnice (1933 – 37) sa stalo „O všetkom rozhodujú kádre!“.

Režim sa zároveň usiloval vzbudiť dojem, že smeruje k sil­nejšiemu dodržiavaniu zákonnosti. Pod tlakom umiernených síl vznikla sovietska prokuratúra a OGPU nahradilo NKVD, ktoré stratilo právomoc vynášať rozsudky smrti a rozhodovať o „admi­nistratívnych“ trestoch vyhnanstva trvajúcich dlhšie než päť rokov. Komisia politbyra vyšetrovala zneužitia moci zo strany OGPU.

Stalin sa však nikdy nezriekol zámeru prevziať kontrolu nad stranou a políciou, pričom na likvidáciu „nepriateľov“ využíval teror a mimosúdne opatrenia. V apríli 1933 vyhlásil všeobecnú očistu straníckych radov. Kategórie ľudí, od ktorých sa mala strana očistiť, nezahŕňali skupiny, ktoré stáli v opozícii voči Stalinovmu spôsobu vedenia strany. V skutočnosti však predstavovali hlav­nú cieľovú skupinu deklarovaného účelu čistky, ktorá mala zo straníckych radov vyhnať „otvorených aj utajených narušiteľov železnej straníckej disciplíny... ktorí spochybňujú a diskreditujú jej rozhodnutia a plány“.

V rámci čistiek zo straníckych radov vylúčili ohromujúcich 18 percent z 3,2 miliónového členstva. Väčšinou šlo o pomerne nových členov, ktorí sa k boľševikom pridali po roku 1929, keď preverovanie prijímaných členov ochablo, čo malo podľa obáv niektorých viesť k prílivu „karieristov“, ktorých lojalita vyvolá­vala otázniky. Je zarážajúce, že vedenie strany ostávalo aj vyše 15 rokov po prevzatí moci také neisté. Toto zneistenie vyrastalo z problému – poznalo ho množstvo revolučných hnutí – že len čo sa strana ocitla pri moci, nedokázala dôverovať vlastným členom a neustále sa musela presviedčať o ich vernosti. Problém umocňovalo tempo, akým sa členstvo od roku 1917 rozrastalo, keď sa k nemu vo vlnách pridávali masy ľudí, ktorých spätosť so stranou sa len ťažko mohla vyrovnať odhodlaniu veteránov z čias, keď organizácia fungovala v utajení či v prvých rokoch revolúcie.

Počas zhromaždení straníckych organizácií a sovietov, odborov a inštitúcií po celej krajine kládli boľševikom v rámci čistiek otáz­ky o ich politických názoroch. Nútili ich odpovedať na kritiku zo strany súdruhov. Zhromaždenia často nadobúdali veľmi osobný charakter, ako si to uvedomila jedenásťročná Jelena Bonnero­vá pri sledovaní straníckych previerok v internáte Kominterny (Komunistickej Internacionály) roku 1934: „Pýtali sa na manželky a niekedy aj deti preverovaných. Uká­zalo sa, že niektorí súdruhovia bijú manželky a vypijú množstvo vodky... Stávalo sa, že člen strany podrobený previerke sa dušo­val, že už nikdy nebude biť manželku či piť. A mnohí o vlastnej práci povedali, že ,už nikdy neurobia to či ono´ a že ,všetkému porozumeli´. Pripomínalo to situáciu, keď človeka zavolajú do zborovne: jeden učiteľ sedí, žiak stojí, učiteľ mu nadáva, iní učite­lia sa nepríjemne usmievajú, a žiak rýchlo hovorí: ,Rozumiem,´ a ,Už to viac nespravím,´ ,samozrejme, že som sa mýlil´, ale v skutočnosti to človek nemyslí úprimne, chce byť len čo naj­skôr preč a pridať sa k ostatným deťom užívajúcim si prestávku. Títo ľudia však boli nervóznejší než žiak v prítomnosti učiteľa. Niektorí takmer plakali. Pohľad na nich nebol príjemný. Každá previerka trvala dlho; niektorý večer stihli troch členov strany, inokedy len jedného.“

Stalin chcel popri čistke strany dosiahnuť aj rýchly kariér­ny postup novej robotníckej elity, ktorá do riadiacich funkcií v továrňach či sovietskej administratíve nastupovala doslova od sústruhov (vyzdvižency, „rýchlokvasené kádre“). Priemyselná revolúcia päťročnice vytvorila obrovský dopyt po technikoch, funkcionároch a riaditeľoch vo všetkých odvetviach hospodár­stva. Podľa Gosplanu (Štátneho plánovacieho výboru) len roku 1930 si nové potreby priemyslu vyžadovali 435-tisíc inžinierov a odborníkov. Navyše bolo potrebné nahradiť starých „buržoáz­nych expertov“, ktorých tisíce sa v rokoch teroru v priemysle stali obeťami represálií. Stalinova moc sa teda zakladala na sociálnej revolúcii, keď dostali lojálni posluhovači „proletárskeho“ pôvodu príležitosť na služobný postup a keď sa starí manažéri a úradníci dostali pod tlak zdola. Táto sociálna revolúcia – ktorá predsta­vovala kostru teroru 30. rokov – zrodila novú stalinskú elitu, ktorej pohľad na svet formoval povahu druhého generačného cyklu revolúcie.

 

Knižná ukážka

 

 

Orlando Figes: Revolučné Rusko 1891 – 1991. Preklad: Igor Slobodník. Bratislava : Premedia 2015. 392 strán, pevná väzba s prebalom. ISBN 978-80-8159-250-8.

 

 

 

Obrazová príloha: Premedia, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Koľko výnimočných žien z našej histórie poznáte?

Koľko výnimočných žien z našej histórie poznáte?

Od svätej Alžbety až po misionárku Veroniku Ráckovú – kniha o päťdesiatke výnimočných žien, ktoré spoluvytvárali naše dejiny. celý článok

Ivan Kamenec hovorí o rozdvojenom dejepisectve

Ivan Kamenec hovorí o rozdvojenom dejepisectve

HistoryWeb.sk v spolupráci s vydavateľstvom HADART Vám prináša ukážku z jedinečnej knihy Rozhovor s dejinami, ktorá odkrýva život jedného z našich najznámejších historikov Ivana Kamenca. celý článok

Nad Európou sa podľa amerického novinára sťahujú čierne mraky

Nad Európou sa podľa amerického novinára sťahujú čierne mraky

Od konca druhej svetovej vojny bola Európa baštou demokracie a liberálnych hodnôt. Teraz sa však podľa novinára Jamesa Kirchicka situácia začína meniť. Prichádzajú diktátori, demagógovia, antisemitizmus, populistický nacionalizmus, územná agresia a doba temna. celý článok

Impérium musí zomrieť

Impérium musí zomrieť

Na prelome storočí Rusko experimentovalo s liberálnosťou a otvorenosťou. Počas prvej svetovej vojny sa na chvíľu mohlo zdať, že idey demokracie v ťažko skúšanej krajine zvíťazia. Boľševická revolúcia však tieto nádeje rozdrvila. Známy novinár Michail Zygar pripravil zaujímavú dokumentárnu knihu. celý článok

Aký je populárno-náučný sprievodca svetom Vikingov?

Aký je populárno-náučný sprievodca svetom Vikingov?

Obľúbená edícia Historica z produkcie českého vydavateľstva Vyšehrad získala minulý rok nový lákavý prírastok. Preklad popularizačnej knihy nemeckej autorky Claudie Banckovej nesie lakonický názov Vikingové... celý článok

Diskusia