Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Stalin versus Truman: studená vojna eskaluje

Publikované : 27.03.2019 | Zobrazení: 10221 |
12 minút čítania

Keď Sovietsky zväz v roku 1949 úspešne dokončil svoj atómový projekt a Spojené štáty stratili jadrový monopol, studená vojna sa posunula do ďalšieho dejstva. Pozornosť sa z Európy čiastočne presunula aj do Ázie.

 

Stalin a Truman v júli 1945V predchádzajúcich dvoch dieloch – Chceli Američania rozpútať studenú vojnu? a Chcel Stalin rozpútať studenú vojnu? sme sa na základe dvoch kapitol z knihy The Cambridge History of Cold War (The emergence of an American grand strategy 1945 – 1952 a The Soviet Union and the world 1944 – 1953) od historikov Melvyna P. Lefflera, respektíve Vladimira O. Pechatnova, pozreli na vznik studenej vojny z pohľadu Moskvy i Washingtonu. Analyzovali sme Stalinov i Trumanov myšlienkový svet, vnútropolitické väzby na zahraničnú politiku a to, ako obaja vodcovia formovali svoje stratégie vzhľadom na správanie a konanie svojho protivníka.  

Odpoveď, kto začal studenú vojnu, však zostala otvorená, lepšie povedané nebolo podľa autorov možné jasne ukázať na vinníka. Príbeh obidvoch superveľmocí sme pritom opustili na konci roka 1948, keď už bolo vojnové spojenectvo definitívne pochované. Po sérii konfliktov a sporov sa obe veľmoci vnímali ako nepriatelia a intenzívne budovali svoje vlastné politicko-ekonomicko-vojenské systémy.

 

Dva bloky

Na začiatku roka 1949 bolo primárnym cieľom amerického prezidenta Harryho S. Trumana a jeho ministra zahraničia Deana Achesona plne integrovať Západné Nemecko do západnej Európy a takto zjednotenú západnú Európu pripojiť k USA. Ako podotýka Leffler, ani Truman nebol nijako nadšený z toho, že USA mali opustili svoju izoláciu. Strategická väzba na Európu však bola podľa neho nutnou cenou, ktorú bolo treba zaplatiť za americké politické, ale predovšetkým ekonomické záujmy v Európe.

V prípade Stalina by sa mohlo zdať, že po krachu berlínskej blokády a sformovaní nepriateľského paktu NATO sa líder Sovietskeho zväzu dostal minimálne v Európe do defenzívy. Hranice medzi bloky boli pevne dané a Stalin sa musel zmieriť nielen so „západným“ Západným Berlínom, s americkou vojenskou prítomnosťou na kontinente, ale aj faktickou existenciou dvoch nemeckých štátov.

Napriek tomu priniesol rok 1949 zo Stalinovho pohľadu minimálne dve pozitívne udalosti. Prvou bolo úspešné dokončenie atómového projektu – v septembri 1949 musel prezident Truman priznať, že Spojené štáty už nemajú jadrový monopol. Bolo to hlavne psychologické víťazstvo, lebo ako dodáva Pechatnov, Sovieti ešte nedokázali jadrovú zbraň začleniť do svojej vojenskej doktríny, ani ju uviesť do stavu, keď by mohla byť reálne použitá v boji.

Mao vyhlasuje 1. októbra 1949 vznik Čínskej ľudovej republikyDruhým strategickým ziskom bolo víťazstvo čínskych komunistov v občianskej vojne a vznik Čínskej ľudovej republiky v októbri 1949. Stalin si v období rokov 1945 – 1947 vo vnútročínskom konflikte nechával otvorené dvere aj k druhej strane, čo podľa Pechatnova vychádzalo z jeho všeobecného skepticizmu voči revolučnej dynamike v Ázii. S tým, ako sa občianska vojna vyvíjala v prospech Maa, sa Stalin posunul smerom k novému spojenectvu, ktoré bolo potvrdené 1. februára 1950 zmluvou o priateľstve a vzájomnej pomoci. Stalin síce musel urobiť niektoré ústupky, ako napríklad stiahnuť sa z prístavu Lü-šun-kchou (predtým Port Arthur), ale celkovo bolo nové spojenectvo prísľubom novej strategickej situácie v neprospech USA.

Pre USA bola strata Číny citeľným neúspechom. Leffler uvádza, že Truman sa za to ocitol pod paľbou kritiky z radov republikánov, menovite napríklad Josepha McCarthyho z Wisconsinu. Ten ho naviac vinil z toho, že kryje komunistov vnútri americkej administratívy. Truman, George C. Marshall (keď ho v januári 1949 nahradili na poste ministra zahraničných vecí Deanom Achesonom, o rok neskôr sa do Trumanovej administratívy vrátil ako minister obrany, 1950 – 1951),  a vedúci interného ministerského think-tanku Policy Planning Staff George F. Kennan zvažovali v prípade Číny možnosť ozbrojenej intervencie, ale nakoniec ju zavrhli ako príliš nákladnú a s neistým výsledkom. Maov režim navyše vyhodnotili ako príliš zaostalý a chudobný na to, aby výrazne posilnil ekonomicko-vojenské kapacity Moskvy.

 

Kľúčové Japonsko

Američania sa teraz o to viac sa sústredili na Japonsko, ktoré získalo v ich „euroázijskej“ veľkej stratégii zásadné postavenie, podobne ako Západné Nemecko. Aký bude osud Japonska, až skončí okupačný režim? Ako zabezpečiť následný ekonomický rozvoj? Ako, naopak, zabrániť hospodárskemu poklesu, ktorý by mohol Japonsko „vohnať“ do náručia Sovietskeho zväzu?

Tokyo v roku 1946 - americký vojak porušil nariadenia a podelil sa o svoj proviant, cigarety a čokoládu, s japonskou civilistkouAmerická „veľká stratégia“ tak podľa Lefflera smerovala k prepojeniu a pripojeniu kľúčových priemyselných centier západnej Európy a severovýchodnej Ázie k USA. Lenže bolo stále jasnejšie, že tieto centrá sú ekonomicky a hlavne surovinovo závislé na svojich perifériách, ako napríklad západná Európa na Strednom východe a jeho rope či na iných surovinách zo svojich kolónií v Afrike či Ázii, rovnako ako Japonsko na Mandžusku, severnej Číne či Kórei.

Podobne ako pri Západnom Nemecku bolo primárnym cieľom Washingtonu obnoviť silu japonskej ekonomiky. To sa podľa ich názoru nemohlo stať bez zabezpečeniu prístupu Japonska k trhom a surovinám z celej juhovýchodnej Ázie. Američania tak podľa svojho názoru museli „nájsť“ Japonsku surovinovú a odbytovú náhradu za Mandžusko a Kóreu.

Americké uvažovanie podľa Lefflera výrazne ovplyvnil práve úspešný sovietsky atómový test v auguste 1949. Dovtedy sa mohli americkí predstavitelia ako Acheson domnievať, že v prípade hroziacej priamej konfrontácie sa nakoniec Stalin stiahne, tak ako to urobil v máji 1949 pri berlínskej blokáda. Lenže to už s atómovou bombou za chrbtom nemuselo platiť. A keby sa Sovietom podarilo rýchlo dokončiť aj vývoj oveľa účinnejšej vodíkovej bomby, bol by ich „vydieračský potenciál“ ešte oveľa väčší. Americká ochota dokončiť svoje strategické ciele, ako integráciu Západného Nemecka a Japonska či „zadržiavanie“ Číny pri podpore severného Vietnamu, by mohla byť tvári v tvár sovietskej jadrovej hrozbe podstatne menšia.

 

NSC 68

Americkú stratégiu bolo preto potrebné definovať nanovo, a to s ohľadom na každý konkrétny štát a jeho možný vzťah k Moskve. Tento krok mal aj dôležité personálne pozadie. Skúsený, ​​ale k masívnemu zbrojeniu opatrný George Kennan bol na želanie Achesona na čele Policy Planning Staff nahradený Paulom Nitzeom. NSC 68 - jeden z kľúčových dokumentov studenej vojnyVýsledkom bol podľa Lefflera jeden z najznámejších strategických dokumentov studenej vojny, NSC 68. Nitze v ňom zopakoval a potvrdil rad známych amerických axióm o tom, ako Kremeľ, riadený fanatickou vierou, usiluje o ovládnutie zvyšku sveta. I keď sa o to pravdepodobne nepokúsi otvorenou agresiou, bude sa prostredníctvom svojej vojenskej sily a čerstvo nadobudnutej atómovej zbrane snažiť sabotovať všetky americké diplomatické aktivity.

Podľa Nitzea stáli Spojené štáty v tomto smere pred radom výziev, napríklad uzavrieť mierovú zmluvu s Japonskom, včleniť SRN do NATO, zabezpečiť stabilitu na Strednom východe a zabrániť šíreniu komunizmu v juhovýchodnej Ázii. K tomu bola podľa Nitzea nevyhnutná dostatočná vojenská sila či prevaha, ktorá by urobila politiku zadržiavania a následného zatlačovania (tzv. rollback) uveriteľnou a vierohodnou.

Truman si stratégiu vyjadrenú v dokumente NSC 68 osvojil v máji 1950, pričom si bol vedomý, že vyvolá ostré debaty na domácej scéne. Zvlášť, keď nebol schopný presne vyčísliť, koľko táto stratégia bude stáť. Ako uvádza Leffler, zadržiavanie nebolo v skutočnosti konečným cieľom – ten bol oveľa väčší. Američania chceli znížiť a obmedziť vplyv Moskvy do tej miery, aby už nepredstavovala hrozbu mieru, národnej nezávislosti a svetovej stability. Podmienkou však bola jasná jadrová prevaha a ovládnutie vzdušného priestoru.

 

V kórejskej pasci

Bolo len otázkou času, kedy sa obe superveľmoci opäť stretnú. V Európe sa situácia skončila patovo, pozornosť sa preto sústredila na Áziu. Od úspešného testu jadrovej bomby a spojenectva s Maom už bol len krok k sovietskemu súhlasu so začatím severokórejského útoku na svojho južného suseda. Aj tu podľa Pechatnova existoval jasný sovietsky záujem. Stalin nechcel, aby sa z Kórejského polostrova stal nástupný priestor USA a Japonska proti Mandžusku a sovietskemu Ďalekému východu.

Kim Ir-senStalin dlho váhal s tým, aby dal Kim Ir-senovi voľnú ruku. Obával sa, podľa Pechatnova správne, americkej intervencie a okupácie juhu Kórey. Čerstvé spojenectvo s čínskym vodcom Maom však zmenilo jeho názor. Stalin si tak chcel vynahradiť i koniec revolučnej expanzie v Európe, kde sa hranice medzi blokmi viac-menej ustálili. Čína okrem toho ponúkala takmer neobmedzenú zásobu ľudskej sily, ktorú bolo možné použiť pri pomoci severokórejským vojskám. Prípadný priamy angažmán Číny by z Pekingu urobil spolupáchateľa a pevnejšie by ju primkol k sovietskej sfére vplyvu. Stalin si navyše nemohol dovoliť váhať – úlohy hlavného Kimovho patróna sa mohol ujať Peking a sovietska vedúca úloha komunistického hnutia by mohla byť ohrozená.

Stalin Kimovi prezentoval optimistický obraz budúcnosti, ktorý sa však nenaplnil. Bol založený na predpoklade, že len čo Moskva získa jadrovú bombu a v Pekingu zvíťazí komunistický režim, budú Američania veľmi zvažovať, či v Kórei vôbec zasiahnuť. Prvotný Kimov útok bol však čoskoro odrazený a na začiatku októbra 1950 už Stalin musel zvažovať reálnu možnosť Kimovej totálnej porážky (ktorú bol ochotný prijať skôr ako priamu konfrontáciu s Washingtonom). Donútil preto Peking k priamej intervencii, musel však najprv Maovi sľúbiť, že v prípade, že USA zaútočia priamo na ČĽR, do vojny vstúpi aj on. Aj tu však podľa Pechatnova Stalin dúfal, že Washington nebude riskovať priamy stret s Čínou a že sa tak vyhne priamej konfrontácii superveľmocí.

Severokórejský útok proti Južnej Kórei v júni 1950 Američanov podľa Lefflera prekvapil, ale nezastihol ich nepripravených – dokonca sa môže zdať, že im prišiel vhod. Ihneď sa rozhodli vyslať amerických vojakov a požiadať OSN o pomoc. Americkí vojaci počas vojny v KóreiTruman a Acheson vraj nepochybovali o tom, že za útokom stojí Kremeľ. V tomto kontexte považovali americkú reakciu za nevyhnutnú, a to nielen kvôli Kórei. Obávali sa, aby laxná či prípadne žiadna reakcia zo strany Washingtonu nepodryla dôveru existujúcich alebo budúcich spojencov, ako Západného Nemecka a Japonska.

Pre Trumana nastal vhodný okamih, aby z Kongresu „vyrazil“ ďalšie peniaze nielen na samotné vedenie vojny, ale aj na ďalšie strategické priority, ktoré mali v očiach svetovej verejnosti obnoviť americkú vojenskú prevahu a podporiť diplomatickú ofenzívu. Generál Douglas McArthur dokázal na počiatočnú severokórejskú ofenzívu reagovať úspešným vylodením v Inčchone a následne zatlačiť severokórejské vojská späť k 38. rovnobežke. Podľa Lefflera tento úspech prezidenta Trumana podnietil k myšlienke, že Američanmi vedené vojská nemusia útoky len zadržiavať, ale mohli by Kim Ir-sena zo Severnej Kórey úplne vytlačiť a polostrov zjednotiť pod svojou vlajkou.

 

Hra s ohňom

Truman stavil na to, že v obave z rozpútania vojny s Washingtonom priamo nezasiahnu ani Sovieti, ani Číňania. Lenže práve reálny Kim Ir-Senov pád a možná prítomnosť amerických vojsk na kórejsko-čínskej hranici priviedla Peking v novembri 1950 k intervencii, respektíve k uvoľneniu „dobrovoľníckych“ oddielov, ktoré potom vykonali úspešnú protiofenzívu proti McArthurovi.

Eskalácia kórejskej vojny umožnila Trumanovi obhájiť a presadiť výraznú mobilizáciu finančných a predovšetkým vojenských kapacít svojej krajiny. Po vstupe Číny do vojny však Washington začal podľa Lefflera pochybovať o tom, či Stalin skutočne zostane stranou konfliktu a či sa kórejský konflikt nerozšíri aj do Európy. Tu mali USA a Západ slabšie pozície zvlášť v konvenčných zbraniach a prípadnej vojne s Moskvou by sa neubránili. Od takéhoto kroku chcel Truman Stalina za každú cenu odradiť, a preto prevelil do Západnej Európy štyri divízie a sústredil aj viac pozornosti na budovanie štruktúr NATO. Dramaticky rástli americké výdavky na zbrojenie. Len v rokoch 1951 a 1952 „natieklo“ do programov národnej bezpečnosti 140 miliárd dolárov a počet vojakov armády sa zvýšil zo 655 000 (1950) na 1 353 000 (1952). Podobne sa výrazne zvýšil aj počet bojových lodí či lietadiel.

Vojna v Kórei Žiadna zo strán nebola schopná dosiahnuť v Kórei rozhodujúce víťazstvo a vojna sa predovšetkým k Stalinovej úľave nakoniec stabilizovala. Stalin v tom podľa Pechatnova videl pozitívum – vojna mala odvádzať pozornosť aj zdroje Američanov, a ako povedal čínskemu premiérovi Čou En-lajovi v roku 1952, „otráviť americkú krv.“. Do konca svojho života sa preto snažil presvedčiť Maa aj Kima, aby rozhovory o prímerí bojkotovali. Podľa Pechatnova však Stalin v tomto prípade urobil jednu zo svojich strategických chýb.

Ako už bolo zmienené, kórejská vojna výrazne zmobilizovala americkú vojenskú mašinériu. Stalin na to musel odpovedať, ale na rozdiel od USA jeho krajine chýbal dostatočný ekonomický potenciál. Na supertajnom stretnutí v Moskve v januári 1951 nariadil Stalin satelitným krajinám urýchlený program výstavby národných armád a zbrojných priemyslov. Hlavným cieľom bolo odraziť prípadný útok Západu, vedľajším potom zdieľanie očakávaných enormných nákladov na zbrojenie, ktoré sa do roku 1953 oproti roku 1948 zdvojnásobili.

 

Integrovať, zadržiavať, poraziť

V januári 1950 spolu uzavreli spojenectvo nielen Stalin a Mao, ale následne uznal Stalin i Ho Či Mina. Podľa Lefflera sa tak posledný menovaný stal v Achesonových očiach „smrteľným nepriateľom“ USA. V januári 1950 vo svojom prejave v National Press Club Dean nevyjadril Acheson ani tak obavu zo straty Číny, ako z toho, že Mao poskytne podporu práve Ho Či Minovi. Acheson sa obával, že táto čínsko-vietnamsko-sovietska aliancia bude brániť Japonsku v prístupe k zdrojom a k trhom v juhovýchodnej Ázii. Ako podotýka Leffler, práve v tomto období si USA sledovaním neodvratnej, ale neflexibilnej logiky studenej vojny začali „vytvárať“ svoj vietnamský problém – Acheson si bol vedomý, že sa Ho Či Min teší podpore väčšiny Vietnamcov a že sa týmto postojom USA sami „odsudzujú“ k podpore francúzskeho kolonializmu a na Francúzov závislého a vo Vietname nie príliš populárneho cisára Bao Daia.

Dean G. AchesonLídri americkej zahraničnej politiky sa tiež rozhodli, že je potrebné podniknúť odvážnejšie a nevyhnutne aj riskantnejšie kroky ku konsolidácii západnej Európy. V tomto prípade to znamenalo jediné – začleniť Západné Nemecko do NATO a znovu ho vyzbrojiť. Očakávaný hlasný odpor Francúzska sa Washington podľa Lefflera pokúsil utlmiť tým, že „oprášil“ francúzsky plán Európskeho obranného spoločenstva (EOS). Západné Nemecko a Japonsko sa mali stať pevnou súčasťou „západnej aliancie“ vedenej Spojenými štátmi. To na jednej strane znamenalo vrátiť porazeným štátom podstatnú časť suverenity výmenou za dlhodobý sľub spojenectva so Západom a s možnosťou využívať ich územia pre americké strategické i vojenské ciele. Washington stavil na to, že Stalin síce bude protestovať, ale do otvorenej vojny v Európe nepôjde.

Washington tiež intenzívne posilňoval svoje väzby na svojej strategické „periférie“. Postaral sa o rýchle prijatie Grécka a Turecka do NATO (1952) a v Pacifiku založil alianciu ANZUS s kľúčovými členmi Austráliou a Novým Zélandom. Intenzívne rokoval s Veľkou Britániou, s Tureckom aj s Egyptom o spojeneckých väzbách na Strednom východe. Výrazne tiež podporil Francúzsko v boji proti Ho Či Minovi.

Američania sa aj vplyvom kórejského konfliktu dostali podľa Lefflera do zreteľne bojachtivejšej nálady. Zvlášť podľa vyjadrenia Achesona a Nitzea sa už Američania nemali báť priamej konfrontácie s Moskvou. Ich prioritou malo byť zabrániť Moskve, Pekingu alebo Hanoju, aby sa zmocnili dôležitých zdrojov v Európe či v Ázii, ktoré by potom využili v prípadnej vojne proti USA, tak ako to z amerického pohľadu učinili krajiny Osi za druhej svetovej vojny. Ak by sa USA nepostavili podľa nich postupujúcemu a nebezpečnému trendu komunistického „absorbovania“ slobodných krajín, dostali by sa do izolácie a nakoniec by na svoju obranu museli prijať také opatrenia, ktoré by zruinovali americkú ekonomiku a zásadne zmenili dovtedajší spôsob života Američanov.

"Si na ťahu, Joe." Karikatúra zobrazujúca vytvorenie NATO a očakávanie ďalších Stalinových krokovPodľa Lefflera bol Washington presvedčený, že riskovať v Indočíne, v Iráne alebo na Strednom východe je nevyhnutnou daňou za konsolidáciu, integráciu a obnovu severovýchodnej Ázie, severozápadnej Európy a Severnej Ameriky v mene kapitalizmu a demokracie. Trumanovou stratégiou nebolo obmedzené zastrašovanie alebo zadržiavanie komunizmu a Moskvy, ale vedenie studenej vojny ku konečnému víťazstvu. A toto posolstvo Truman odkázal i svojim nasledovníkom vo svojom rozlúčkovom prejave 15. januára 1953.

Keby Stalin na konci svojho života v marci 1953 hypoteticky bilancoval, mohol by podľa Pechatnova poukázať na to, že znovuvybudoval sovietsku vojenskú silu a zaistil Sovietskemu zväzu základný bezpečnostný cieľ, konsolidované hranice a kontrolu východnej Európy bez toho, aby vyprovokoval vojnový konflikt. Negatívom bolo, že tieto snahy zjednotili Západ do koalície pod vedením USA, v ktorej sa nachádzali ako tradiční, tak aj noví nepriatelia Moskvy.

 

 

 

Mgr. Jan Adamec, PhD.Mgr. Jan Adamec, PhD., vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953 – 1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953 – 1968. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013 – 2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.

 

 

Použitá literatúra:

Melvyn P. Leffler, M. P./Westad, O. A. (eds.): The Cambridge History of the Cold War. Cambridge 2009.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Móhandás Karamčand Gándhí je predovšetkým v Indii vnímaný ako úspešný politik, vizionár a neúnavný bojovník za indickú nezávislosť. Mal však aj temné stránky. Nedávno sme si pripomínali 150 rokov od jeho narodenia. Aký v skutočnosti bol? celý článok

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Eli Kohen bol špiónom tajnej služby Mosad a v Izraeli je oslavovaný ako národný hrdina. O jeho fascinujúcom životnom príbehu bolo napísaných niekoľko kníh, desiatky článkov i film. Teraz si na Netflixe môžete pozrieť minisériu Špión. celý článok

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

Kým boli Veľká Británia a Francúzsko zamestnané mobilizáciou a plánovaním nikdy neuskutočnenej ofenzívy na západe, Poľsko sa bránilo proti nemeckej presile. 17. septembra vstúpil do hry Sovietsky zväz. Sovieti deklarovali, že sú „bratia Slovania“... celý článok

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Posledné minúty pred útokom sa zdali byť nekonečné. Mesiace príprav sa tej noci zo 6. na 7. júna 1917 mali pretaviť v úspech alebo v porážku. Keď hodinky ukázali čas 3:10, dôstojníci stlačili detonátory. Nasledoval obrovský výbuch 19 podzemných náloží, ktoré nakrátko premenili noc na deň. celý článok

Ako prebiehal začiatok vojny?

Ako prebiehal začiatok vojny?

1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko. No druhá svetová vojna v podstate vypukla až o dva dni neskôr, keď Nemecku vyhlásili vojnu Veľká Británia a Francúzsko. Čo sa v priebehu týchto 72 hodín v trojuholníku Berlín – Londýn – Paríž odohrávalo? celý článok

Diskusia