Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Slzy v Čiernej záhrade - Náhorný Karabach

Publikované : 20.04.2016 | Zobrazení: 7311 |
8 minút čítania

Arménsko-azerbajdžanský konflikt nemusí byť jeden z najhorších v moderných vojnách, ale vyprodukoval jeden z najhorších mierov. Deliace čiary sa tiahnu priamo vo vnútri tamojších obyvateľov. Nenávistné výbuchy aj pocity zmierenia koexistujú v jednej a tej istej osobe. Arméni a Azerbajdžanci môžu byť súčasne priatelia aj nepriatelia. Zmietajú sa medzi agresiou a zmierom, medzi osobnými priateľstvami a silou nacionalistických mýtov. (Thomas de Waal, s. 270 - 273).

 

Vlajka Náhorného Karabachu2. apríla 2016 priniesli naše aj svetové denníky správy o tom, že azerbajdžanská armáda porušila krehké prímerie a zaútočila pozdĺž celej hranice so samozvaným štátom Náhorný Karabach, ktorý je podporovaný Arménskom. Krátko nato vyhlásil Azerbajdžan, že prímerie porušil Náhorný Karabach, resp. Arménsko. Podobné správy o pohraničných šarvátkach a vzájomné obviňovanie plnia stránky novín za posledných 20 rokov viac-menej pravidelne. Od podpísania prímeria po poslednej vojne však nikdy nedošlo k tak masívnej operácii s použitím ťažkých zbraní a letectva. Náhorný Karabach, v preklade Čierna záhrada („kara“ z turečtiny čierny, „bagh“ z perzského jazyka záhrada), predstavoval želiezko v ohni už v ére Sovietskeho zväzu, ktorý  jeho problém nedokázal vyriešiť.

 

Kto je vinný?

Etnická mapa ZakaukazkaObe strany v tomto konflikte vykresľujú samy seba ako obete agresie. Použitie sily je v ich ponímaní len nutnou sebaobranou. Arménska strana za začiatok konfliktu najčastejšie považuje pogrom proti Arménom v meste Sumgait. V mestečku vzdialenom necelých 30 km od hlavného mesta Azerbajdžanu Baku vypukli v roku 1988 nepokoje, ktoré musela potlačiť až armáda, a tiež  zaviesť stanné právo. O život tam prišli desiatky, až stovky Arménov a niekoľko tisíc ľudí sa zranilo. Azerbajdžan za začiatok moderného konfliktu považuje vypudenie etnických Azerbajdžancov z Arménska v tom istom roku. Odsun Azerbajdžancov z Arménska bol jedným z posledných masívnych presunov obyvateľstva v 20. storočí. Túto politiku však začal Stalin už v roku 1948, keď v rámci tzv. homogenizácie obyvateľstva presunul z Arménska zhruba 100-tisíc Azerbajdžancov. Konflikt medzi týmito etnikami bol dlho tlmený Sovietskym zväzom, ktorému sa situácia postupne vymykala spod kontroly. Po získaní samostatnosti si nacionalisti v mnohých republikách nemohli priznať, že ich štáty sú vlastne produktom leninskej a neskôr stalinskej menšinovej politiky. Uchýlili sa preto k často vykonštruovaným, mýtickým tradíciám, ktoré pomohli získať novým štátom dejiny, ktoré buď nemali, alebo tie existujúce značne zdeformovali (Reinhard Schulze, s.285 – 288).  To bol prípad stredoázijských, aj niektorých kaukazských republík. Hlavne v Azerbajdžane nová národná kultúra založená na princípe heterogénnej rasy a islamského náboženstva umožnila vymanenie spod vplyvu panturkizmu. Pretrvávajúce napätie a rastúca vzájomná animozita novopečených štátov sa koncentrovali v oblasti Náhorného Karabachu, ktorý za podpory Arménska viedol a vedie úspešné boje za odtrhnutie od Azerbajdžanskej republiky.

 

V područí mocných

11. boľševická armáda v Baku (máj 1920)Prvý veľký stret medzi Arménmi a Azerbajdžancami sa datuje na koniec 19. a začiatok 20. storočia. V regióne rozprestierajúcom sa medzi cárskym Ruskom, Osmanskou ríšou a Perziou boli tieto dve národnosti najväčšie spomedzi všetkých roztrúsených na obrovskom teritóriu. Obdobie „prebúdzania národov“ neobišlo ani túto oblasť. Historicky boli Arméni ekonomicky významnejšou skupinou, so silnejšou koncentráciou v mestách, kde tvorili prosperujúcu triedu obchodníkov. S narastajúcim konfliktom medzi Ruskom a Osmanskou ríšou sa Arméni začali vymedzovať voči Osmanom a prirodzeného spojenca videli v Rusku. Azerbajdžancov, prevažne šicítskeho vierovyznania, považovali za spojencov Osmanov. Často nerozlišovali ich národnosť vôbec. Toto ignorovanie národnostných snáh susedného etnika dodnes pretrváva v obviňovaní Azerbajdžancov/Osmanov zo spoluúčasti na arménskej genocíde v roku 1915. V rokoch 1917 až 1920 zviedli Arméni s Azerbajdžancami niekoľko bojov samostatne, ale väčšinou ako súčasť rozsiahlejších operácií veľmocí bojujúcich na tej-ktorej strane v prvej svetovej vojne. Oba národy sa snažili o vytýčenie možných hraníc budúcej štátnosti. Spornými územiami sa stali Nachičevan, Zangezur a Náhorný Karabach. Ten považujú Arméni za svoj aj historicky. Kráľovstvo Artsach, či kniežatstvo Khachen, ktoré sa rozprestierali na území Malého Kaukazu, tvorili takmer vždy súčasť Arménskeho kráľovstva a etnicky ich Osmani aj Peržania radili k Arménom. Azerbajdžanci sa odvolávajú na Karabašský chanát, ktorý existoval na území dnešného Azerbajdžanu v rokoch 1750 až 1822 pod patronátom Perzie. 11. boľševická armáda pochodujúca Jerevanom (29. november 1920)Arméni mali územie osídliť až neskôr, a to s dovolením azerbajdžanského ľudu (Cameron S. Brown, s. 582). Tieto ideologické vojny „vyriešilo“ boľševické Rusko. 27./28. apríla 1920 dobyla boľševická 11. armáda mesto Baku, kde Sovieti zriadili Azerbajdžanskú demokratickú republiku. V novembri 1920 už boľševická armáda pochodovala ulicami arménskeho Jerevanu a „sovietizácia“ regiónu sa začala. V máji 1921 zasadala boľševická Kaukazská komisia, nazývaná tiež Kavbyro (Richard Hovannisian, s. 109 – 110), ktorej predsedal Stalin. Jej rozhodnutím sa Nachičevan a Náhorný Karabach stali súčasťou Azerbajdžanu, kým Zangezur pripadol Arménsku – oddeľoval pritom Nachičevan od zvyšku územia Azerbajdžanu a vytvoril tak enklávu medzi Tureckom, Arménskom a Iránom. 7. júla 1923 vznikla v rámci Azerbajdžanu Náhorná karabašská autonómna oblasť (NKAO), na ktorej území žilo takmer 94 % etnických Arménov. Značná časť Arménov toto rozdelenie nikdy neakceptovala a masové protesty pred vypuknutím otvoreného konfliktu sa v Arménsku konali v rokoch 1945, 1965 aj v roku 1977. Na druhej strane, z pohľadu Azerbajdžanu bolo udelenie autonómie Náhornému Karabachu nie ukončením, ale začiatkom veľkej tragédie (Džamil Hasanli, s. 51).


Symbol nenaplnených ambícií

Obidve strany sa cítili byť podvedené. Ich územné nároky zostali nenaplnené. Zmeny spočiatku nemali veľký vplyv na každodenný život ľudí na sporných územiach. Komunity žijúce v Náhornom Karabachu boli tradične bilingválne,Hroby azerbajdžanských vojakov v Baku obchodné vzťahy napriek nezhodám boli vždy tradične rozvinutejšie medzi Arménskom a Azerbajdžanom než vzťahy jedného z týchto etník napríklad s Gruzínskom. Časté boli zmiešané partnerstvá. Je mylné sa domnievať, že tento územný spor predstavuje odvekú nenávisť medzi dvoma národmi. (Thomas de Waal, s. 9, 272). Náhorný Karabach sa však časom stal symbolom. Politický problém sa hlboko zakorenil v mysliach oboch národov. Nacionalistické pamflety intelektuálov z Baku a Jerevanu sa stali základnou premisou v akejkoľvek diskusii na tomto spornom území. V Rusku, Iráne či Gruzínsku sú kultúrne, obchodné aj partnerské vzťahy medzi príslušníkmi oboch národov bežné, no ak ide o Náhorný Karabach, sú deliace čiary jasne dané. Arméni aj Azerbajdžanci z NKAO radšej riešili spory posielaním delegácií do Moskvy ako k arbitrovi, než by si mali sadnúť k rokovaciemu stolu v Baku či v Jerevane. Po celý čas existencie NKAO sa Azerbajdžan snažil všemožne obmedziť jej funkčnosť. Začal sa presadzovať projekt dearmenizácie, ktorý však nepriniesol očakávaný výsledok. V roku 1979 sa k arménskej národnosti v Náhornom Karabachu stále hlásilo viac ako 75 % obyvateľov. Silnela i podpora autonómie zo susedného Arménska. Nenásilné demonštrácie proti porušovaniu práv Arménov však boli neúčinné. Náhorný Karabach sa stal bolestivou pripomienkou nenaplnených ambícií oboch štátov.

 

Od slov k násilnostiam

Ťažká bojová technika v Karabachu dovážaná z RuskaRýchlosť, akú nabral sled udalostí v roku 1988, len dokazuje fakt, aká neudržateľná  situácia bola. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov, keď sa začínal rozpadať slabnúci Sovietsky zväz, bola otázka nezávislosti témou dňa aj na Kaukaze. 20. februára 1988 oznámila NKAO výsledky neoficiálneho referenda. Náhorný Karabach sa vyslovil za pripojenie k Arménsku a požiadal Sovietsky zväz o schválenie tohto rozhodnutia. V azerbajdžanskej časti populácie Náhorného Karabachu to vyvolalo rozporuplné reakcie. Skupinky mladých Azerbajdžancov sa rozhodli „vyriešiť“ tento problém po svojom. V meste Askeran došlo k potýčke, pri ktorej policajt (paradoxne) azerbajdžanskej národnosti zastrelil dvoch mladých Azerbajdžancov – 15-ročného Bachtijara Gulijeva a 23-ročného Alího Hadžijeva. 27. a 28. februára 1988 nasledoval pogrom v už spomínanom meste Sumgait. Veľký dav Azerbajdžancov začal útočiť na arménske obchody a domy, rabovať a zabíjať arménskych spoluobčanov. Aby sa situáciu podarilo zvládnuť, musela do ulíc Sumgaitu vstúpiť sovietska ťažká technika a tanky. Dôsledkom bol exodus arménskej populácie z mesta. Podobné útoky nasledovali aj v Arménsku proti azerbajdžanskej menšine v mestách Spitak a Gugark.Azerbajdžan vydal zoznam 216 obetí arménskych masakrov. KGB však dokázala, že mená na zozname boli falošné, išlo buď o obete nedávneho zemetrasenia v Spitaku, alebo o už dávno mŕtvych ľudí či o osoby žijúce v iných oblastiach Sovietskeho zvKarabašská armáda (1993)äzu. Etnický konflikt v nasledujúcich rokoch vyprovokoval vlnu utečencov z oboch štátov. Národy sa presúvali zo svojich tradičných etnických hraníc za hranice politické. Väčšinou šlo o etnických Arménov. Všeobecne sa uvádza počet takmer 400-tisíc Arménov, ktorí po pogromoch ušli z Azerbajdžanu (Armine Ishkanian, s. 8). Koncom roka 1990 bolo vyhlásené zjednotenie Náhorného Karabachu s Arménskom. V januári 1991 vypukli ďalšie pogromy v Baku. Sovietska armáda zasiahla až po tom, keď v hlavnom meste Azerbajdžanu nezostal jediný Armén. V potýčkach bolo zastrelených 122 Azerbajdžancov. Červená armáda bola obvinená z podpory Arménov, čo v danej situácii bola pravda. Urýchlilo to vyhlásenie nezávislosti Azerbajdžanu od Sovietskeho zväzu.

 

Ani vojna, ani mier

V septembri 1991 vyhlásil Náhorný Karabach nezávislosť. V novembri zrušila nová vláda v Baku takmer 68 rokov trvajúcu autonómiu a poslala proti vtedy neozbrojenému teritóriu vojsko. Na pomoc ohrozenému Karabachu sa poponáhľala arménska armáda. V Náhornom Karabachu prepukla zničujúca vojna, v ktorej sa Arménom podarilo nielen udržať Náhorný Karabach a Lačinský koridor, ktorý spájal jeho územie s Arménskom, ale obsadili aj ďalšie územie Azerbajdžanu. Za týmto úspechom stáli dodávky zbraní z Ruska za milióny dolárov.Arménski vojaci v Náhornom Karabachu počas vojny 1991-1994 Ukázalo sa však, že Rusko zásobuje zbraňami aj Azerbajdžan. Na oboch stranách bojovali žoldnieri z iných krajín. Na strane Arménska to boli hlavne ruskí vojaci, na strane Azerbajdžanu mudžahedíni z Afganistanu a Iránu, ale taktiež Turci, Rusi či Čečeni. V septembri 1993 posilnili svoju vojenskú prítomnosť na hraniciach s Arménskom Turci v snahe zastrašiť postupujúcu armádu Arménov naprieč Azerbajdžanom. K podobným akciám pristúpil aj Irán, aj keď nie vždy na strane šicítskeho Azerbajdžanu (Svante E. Cornell, s. 58 – 62). Lokálny konflikt hrozil premenou na medzinárodnú krízu na Blízkom východe. V máji 1994 Arménsko kontrolovalo približne 20 % územia Azerbajdžanu. Až vtedy uznala azerbajdžanská vláda Náhorný Karabach ako jednu z bojujúcich strán a iniciovala vyjednávanie. S pomocou ruských vyjednávačov sa 12. mája 1994 dosiahol neoficiálny pokoj zbraní, ktorý trval až do apríla tohto roku. V apríli 2016 nešlo o pohraničnú potýčku. Desiatky mŕtvych vojakov na oboch stranách, zostrelený azerbajdžanský vrtuľník, nasadenie tankov či izraelský dron v službách azerbajdžanskej armády lietajúci nad Náhorným Karabachom sú toho jasným dôkazom. Vojna v rokoch 1991 až 1994 si vyžiadala desiatky tisíc mŕtvych a státisíce obyvateľov bolo nútených opustiť svoje domovy. Od roku 1994 nebolo možné uzatvoriť akúkoľvek dohodu o štatúte Náhorného Karabachu. OAzerbajdžanskí utečenci z Náhorného Karabachu (1993)be strany veria, že bez Náhorného Karabachu bude ich národná identita nekompletná. Mierová zmluva medzi týmito štátmi teda nebola nikdy podpísaná. Krajina sa ocitla v patovej situácii „ani vojny, ani mieru“ (Armine Ishkanian, s. 44). Nezávislosť Náhorného Karabachu dodnes neuznal žiaden štát, dokonca ani Arménsko.

 

Mgr. Jozef Hyrja

 

Mgr. Jozef Hyrja vyštudoval históriu na Prešovskej univerzite, so zameraním na Blízky východ a dejiny islamu. Jeho osobitným záujmom sú rané dejiny islamu v 7. storočí, obdobie vojen ridda, pravoverní kalifovia a arabské výboje, a tiež dejiny Blízkeho východu na prelome 19. a 20. storočia. V minulosti publikoval vo vedecko-populárnych časopisoch doma aj v zahraničí.

 

 

Použitá literatúra:

Brown, C. S.: Waiting to have their Cake and their Neighbor’s too: Azerbaijani attidutes towards Karabakh and Iranian Azerbaijan. Middle East Journal 58/4, 2004, 576 – 596.

Cengel, K.: Dispatch from Armenia : The Not So Frozen War. World Affairs 176/3, 2013, 57 – 63.

Cornell, S. E.: Turkey and the Conflict in Nagorno-Karabakh : A Delicate Balance. Middle Eastern Studies 34/1, 1998, 51 – 72.

De Waal, T.: Black Garden – Armenia and Azerbaijan through Peace and War. New York 2003.

De Waal, T.: The Caucasus – An Introduction. Oxford 2010.

Fraser, N. M./Hipel, K. W./Jaworsky, J./Zuljan, R. A.: Conflict Analysis of the Armenian-Azerbaijani Dispute. The Journal of Conflict Resolution 34/4, 1990, 652 – 677.

Hasanli, J.: Moscow and the delimination of Karabakh in the 1920s. In: Azerbaijan in the World, Vol. IV. Baku 2011, 21 – 59.

Hovannisian, R. G.: The Republic of Armenia IV : Between Crescent and Sickle – Partition and Sovietization. Berkeley 1996.

Ishkanian, A.: Democracy Building and Civil Society in Post-Soviet Armenia. Oxford 2008.

Payaslian, S.: The History of Armenia from the Origins to the Present. Palgrave Macmillan 2007.

Saparov, A.: From Conflict to Autonomy in Caucasus. The Soviet Union and the making of Abkhazia, South Ossethia and Nagorno Karabakh. Oxford 2014.

Yamskov, A. N.: Ethnic Conflict in the Transcaucaus : The case of Nagorno-Karabakh. Theory and Society 20/5, 1991, 631 – 660.

Walker, Ch. J.: Armenia – The Survival of a Nation. London 1980.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Front cez Bratislavu prehrmel za dva dni

Front cez Bratislavu prehrmel za dva dni

Od východu doliehali do Bratislavy zvuky bojov. Každou hodinou zneli explózie výraznejšie –neklamný znak toho, že front sa rýchlo blíži. celý článok

Nehoda sovietskej atómovej ponorky ohrozila Ameriku

Nehoda sovietskej atómovej ponorky ohrozila Ameriku

Rok 1986 nebol z pohľadu jadrovej bezpečnosti pre svet a zvlášť pre Sovietsky zväz práve najlepší. Len päť mesiacov po doteraz najhoršej jadrovej havárii v Černobyle prišiel Sovietsky zväz neďaleko amerických brehov o jednu zo svojich najlepších atómových ponoriek. Strata ponorky K-219 sa pritom tak celý článok

Ako začali autá meniť Nízke Tatry

Ako začali autá meniť Nízke Tatry

Už v 20. rokoch 20. storočia sa uchytila myšlienka, že budúcnosť bude patriť motorizovaným turistom. Československo nechcelo stáť mimo tohto vývoja a zameralo sa na sprístupnenie nízkotatranských lokalít, ako Demänovská dolina, Trangoška, Čertovica, či Donovaly cestami vhodnými pre motorové vozidlá. celý článok

Ako prebiehala nepokojná noc na Námestí Brány nebeského pokoja

Ako prebiehala nepokojná noc na Námestí Brány nebeského pokoja

Po týždňoch protestov na Námestí Brány nebeského pokoja, vyvolaných najskôr nečakanou smrťou bývalého generálneho tajomníka Chu Jao-panga 15. apríla 1989, a následnou agresívnou mediálnou reakciou Komunistickej strany Číny... celý článok

Janko Francisci mal potomstvo v Rusku

Janko Francisci mal potomstvo v Rusku

Janko Francisci (1822 – 1905) patril medzi najvýznamnejšie osobnosti štúrovského hnutia. Bol jedným z posledných žijúcich štúrovcov, uvidel ešte začiatok 20. storočia. So svojou manželkou Amáliou, rod. Kasanickou (1833 – 1876), mal dvoch synov a jednu dcéru. celý článok

Diskusia