Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Slobodní Francúzi zvíťazili na Sahare

Publikované : 29.11.2019 | Zobrazení: 2242 |
7 minút čítania

K najmenej známym bojiskám druhej svetovej vojny určite patrí čadsko-líbyjské pohraničie, kde prebiehali urputné boje medzi Talianmi a Slobodnými Francúzmi. Pre Slobodných Francúzov mali veľký symbolický význam, lebo ich jednotky, hoci málopočetné, na ňom bojovali samostatne a neboli podriadené ani britskému, ani (ako sa stávalo neskôr v priebehu vojny) americkému veleniu. Na tomto bojisku sa v priebehu bojov sformoval základ 2. obrnenej divízie Slobodných Francúzov, ktorá sa neskôr stala najznámejším a najpopulárnejším útvarom Slobodných Francúzov.

 

Tento „front“ na Sahare sa otvoril na jeseň 1940, keď Slobodní Francúzi ovládli Francúzku rovníkovú Afriku a Kamerun. Je zrejmé, že dopravenie akýchkoľvek zásob a síl do srdca afrického kontinentu bolo nesmierne náročnou logistickou operáciou. Preto mal boj v rozľahlej púšti na líbyjsko-čadskom pomedzí so sporadickými vodnými zdrojmi a s chabými komunikáciami spočiatku podobu bojových stretov malých vyslaných hliadok a prepadov izolovaných strážnych postavení.

 

Boj o oázu Kufra

Čadský vojak bojujúci za Slobodných FrancúzovNajvýznamnejšou bojovou akciou na čadskom fronte bolo obsadenie oázy Kufra v Líbyjskej púšti Slobodnými Francúzmi v bojoch, ktoré sa odohrali medzi 31. januárom a 1. marcom 1941. Veliteľom Slobodných Francúzov v Čade bol na ich začiatku podplukovník Jean Collona d´Ornano, ktorý mal k dispozícii približne 5000 senegalských strelcov organizovaných v osobitnom pluku (Régiment de Tirailleurs Sénégalais du Tchad; RTST) a tri oddiely méharistov, čo boli jazdci na ťavách. Všetko to boli koloniálne jednotky zložené z domorodých vojakov – ich označenie ako „francúzske“ má politický nie etnický význam.

Útok na oázu Kufra nebol pre tieto sily jednoduchou záležitosťou, pretože v skutočnosti boli rozptýlené na veľkom území a s nedostatočným množstvom dopravných motorových vozidiel. Navyše bolo potrebné prejsť 400 kilometrov púštnou krajinou pokrytou dunami. Väčšina miestnych obyvateľov považovala tento terén za neschodný. Na pomoc Slobodným Francúzom bol vyslaný oddiel Britov z Púštnej diaľkovej skupiny (Long Range Desert Group – LRDG), vycvičený špeciálne na boj v púšti. Velil im major Pat Clayton a k dispozícii mal 76 mužov na 26 vozidlách.

Prvým krokom Spojencov bolo obsadenie letiska Murzuk v juhozápadnej Líbyi, ku ktorému dorazili 11. januára 1941 a rozhodli sa pre frontálny útok za denného svetla. Tento bol síce nadmieru úspešný a podarilo sa im pri tom zaistiť letisko a zajať zopár zajatcov, ale stál život veliteľa d´Ornana. Po jeho smrti prevzal velenie nad francúzskymi silami priamo plukovník Philippe Leclerc de Hauteclocque, ktorý predtým aktívne pôsobil pri prechode rovníkovej Afriky na stranu Slobodných Francúzov. Obsadením strategicky významného Murzuku sa Slobodným Francúzom a Britom otvorilo viacero zaujímavých operačných perspektív, pretože bol hlavným mestom južnej oblasti Líbye nazývanej Fezzan.

Philippe Leclerc de HauteclocquePochodu na Kufru už nič nestálo v ceste a Spojenci o sile približne 400 mužov v 60 vozidlách vyrazili do boja. K dispozícii mali aj dva opancierované nákladné automobily Lafflly S15 a dve 75-milimetrové horské delá. Kufru bránili dve roty talianskych askariov  -domorodých vojakov – (59. rota a 60. guľometná rota – spolu približne 310 mužov) a jedna motorizovaná rota (Compagnia Sahariana di Cufra – asi 120 mužov, z ktorých bola polovica talianskej a polovica líbyjskej národnosti) zo špeciálnych síl určených na hliadkovanie v púšti. Bola to obdoba britských LRDG. Taliani boli chránení dvoma líniami opevnení s guľometmi a protilietadlovými kanónmi.

Ako predvoj vyslal Leclerc patrolu LRDG (30 mužov a 11 automobilov), aby sa zmocnila pevnôstky El Tag 130. Správy o postupe Spojencov však zachytili Taliani v Kufre pomocou vlastného rádiového prijímača a vyslali motorizovaný saharský oddiel naproti útočníkom. Presne lokalizovať britský oddiel im pomohol aj letecký prieskum. K prvému stretu tak došlo 31. januára pri osade Bishara približne 130 km juhozápadne od Kufry. Talianske obrnené vozidlá boli lepšie vybavené a mali k dispozícii 20-milimetrové kanóny, vďaka ktorým premohli oddiel majora Claytona. Ten bol nakoniec aj s väčšinou jeho vojakov zajatý a len hŕstke Britov sa podarilo uniknúť do Egypta. Leclerc medzičasom pokračoval v útoku napriek tomu, že sa Talianom dostal do rúk presný plán jeho operácií, ktorý získali od Claytona.

K oáze Kufra sa dostalo len 350 mužov z dôvodu porúch vozidiel počas presunu. Taliani, vedomí si francúzskeho postupu, vyslali ďalší oddiel Compagnia Sahariana (70 mužov a 15 áut), aby na plukovníka Leclerca zaútočil. 17. februára tak došlo k ďalšiemu boju, ale Philippe Leclerc bol tentoraz úspešný a prinútil nepriateľov k ústupu. Francúzi nakoniec dorazili až k pevnosti El Tag, ktorú napriek stálym talianskym leteckým útokom účinne obkľúčili. Rozhodujúcim faktorom sa ukázalo byť jedno 75-milimetrové delo, pomocou ktorého Francúzi systematicky ostreľovali talianske postavenia zo vzdialenosti mimo dostrelu zbraní obrancov (približne 3000 metrov). Delo mohlo z dôvodu nedostatku munície vypáliť len 20 rán denne a jeho pozícia bola stále menená, aby Taliani získali dojem, že Francúzi majú k dispozícii viacero diel. Podporná paľba bola vedená aj z mínometov kalibru 81 milimetrov.

Britské púštne vozidloTalianskej posádke v El Tag a Kufre velil neskúsený záložný kapitán, ktorému chýbalo odhodlanie, a tiež prostriedky na obranu, a tak začal 28. februára rokovať o kapitulácii. 1. marca 1941 Taliani podľa podmienok kapitulácie konečne vydali Kufru Slobodným Francúzom, a 11 dôstojníkov, 18 poddôstojníkov a 273 vojakov odtiahlo na severozápad. Tento boj si vyžiadal tri životy na strane Talianov  a štyri životy na strane Francúzov. Francúzske sily sa zmocnili koristi v podobe 14 automobilov, štyroch 20-milimetrových kanónov a 53 guľometov.

Príslušníci oddielu plukovníka Phillippa Leclerca po skončení týchto bojov prijali prísahu, že neprestanú bojovať až do chvíle, kým nebude nad katedrálou v alsaskom Štrasburgu viať francúzska vlajka (tzv. Prísaha z Kufry). Obsadenie hlavného mesta Líbye Tripolisu si však vyžiadalo ďalšie dva roky úsilia a obsadenie Štrasburgu tri a pol.

 

Útok cez Saharu

K ďalším útočným operáciám na čadskom fronte prešli Slobodní Francúzi až na začiatku nasledujúceho roka. V marci 1942 Leclerc a jeho vojaci podnikli hlboký výpad púšťou až do Fezzanu, pri ktorom sa zmocnili množstva zajatcov i vojenského materiálu.

Zo vzduchu boli Slobodní Francúzi podporovaní aj vlastnými leteckými silami, pretože pôvodne bola pre potrebu zabezpečenia leteckého spojenia medzi atlantickým pobrežím a Sudánom 1. januára 1942 zriadená zmiešaná peruť Bretagne Slobodných Francúzov. Bola vybavený americkými bombardérmi Martin 167 (Maryland) a britskými Lysandermi. Prvý bojový let podnikla 3. marca 1942 z čerstvo obsadeného Uigh el-Kébir v Líbyi. 7. marca francúzske Lysandery úspešne zničili tri talianske lietadlá na letisku v Um el-Aranel. Peruť však utrpela aj prvé bojové straty. Po zvyšok roka sa však peruť sústreďovala hlavne na prieskumné a kuriérne úlohy. Ďalší postup Slobodných Francúzov k líbyjskému pobrežiu nebol možný, pokiaľ Spojenci nezvíťazili na hlavných afrických bojiskách.

Koniec Talianskej Líbye – zničené letisko v Tripolise (január 1943)Je preto zrejmé, že hlavnú úlohu pri vyhnaní Talianov a Nemcov z Líbye zohrala 8. armáda Veľkej Británie, ktorá po dlhom období kyvadlovej vojny v púšti pozdĺž stredomorského pobrežia nakoniec po víťazstve pri El Alameine vyrazila 5. novembra 1942 definitívne na západ a 23. januára 1943 dosiahla Tripolis. Tento útok bol podporovaný aj pomocným úderom Slobodných Francúzov z Čadu a Kufry.

Viedol ho osobne plk. Leclerc, ktorý 16. decembra 1942 vyrazil z Fort Lamy pri Čadskom jazere s 500 európskymi a 2700 africkými vojakmi na 350 vozidlách. 12. januára 1943 dobyl Sebhu a 22. januára Mizdah v Líbyi. Tripolis dosiahla francúzska kolóna 26. januára 1943 a  v meste ju privítal veliteľ britskej 8. armády generál Montgomery. Táto saharská výprava bola obdivuhodným výkonom. Veď len vzdušná vzdialenosť medzi Fort Lamy a Tripolisom je 2300 kilometrov. A Leclercova kolóna musela prekonávať náročný púštny terén a bojovať s ustupujúcimi Talianmi. V rámci 8. armády sa Leclercova skupina zúčastnila bojov v Tunisku, rozrástla sa na asi 4000 mužov a bola preformovaná do 2. ľahkej divízie Slobodných Francúzov a neskôr v auguste 1943 do 2. obrnenej divízie. Táto divízia dosiahla silu až 14 450 mužov. Medzi nimi sa nachádzali utečenci z metropolitného Francúzska, obyvatelia kolónií, 3600 Maročanov a Alžírčanov a asi 350 španielskych republikánskych emigrantov. Príslušníkom tejto divízie bol aj známy herec Jean Gabin.

Slobodní Francúzi z 2. obrnenej divízie, ktorá sa sformovala z čadského oddielu plk. Leclerca, nakoniec skutočne splnili svoju prísahu 23. novembra 1944, keď oslobodili Štrasburg. Podľa mierovej dohody z roku 1947 sa Taliani vzdali všetkých nárokov na Líbyu. Tripolis a Kyrenejka tak ostali v rukách Britov a púštny Fezzan v rukách Francúzov až do roku 1951, keď Líbya získala nezávislosť.  

 

doc. JUDr. et MUDr. Daniel Šmihula, PhD., Dr. iur.doc. JUDr. et MUDr. Daniel Šmihula, PhD., Dr. iur., absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, v publicistike, v pedagogickej praxi, v štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva (2013),  Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018).

 

Mgr. Richard Svitek


Mgr. Richard Svitek, rodák z Košíc. Absolvent jazykového gymnázia v Gelnici z roku 2012. V roku 2018 nateraz ukončil vysokoškolské vzdelanie v oblasti medzinárodných vzťahov na Stredoeurópskej vysokej škole v Skalici s vyznamenaním. V súkromí sa venuje primárne prekladateľskej činnosti a histórii druhej svetovej vojny. V súčasnosti pracuje ako manažér.

 

 

 

Použitá literatúra:

Aldrich, R: Greater France: A History of French Overseas Expansion. London 1996.

Byfield, A. J.: Africa and World War II. New York – Cambridge 2015.

De Gaulle, Ch.: Válečné paměti 1940-1944. Praha 1989.

Eisenhower, D. D.: Invaze do Evropy. Praha 1983.

Ferro, M.: Dějiny kolonizací. Praha 2007.

Gras, Y.: 1.divize Svobodné Francie. Plzeň 1997.

Churchill, W.: Druhá světová válka II. Praha 1993.

Jennings, E.: French Africa in World War II. Cambridge 2015.

Smith, C.: England´s Last war against France, Fighting Vichy 1940-1942. London 2010.

Šmihula, D./Svitek R.: Zabudnuté africké bojiská. Praha 2019.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako Slobodní Francúzi uskutočnili prevrat v rovníkovej Afrike

Ako Slobodní Francúzi uskutočnili prevrat v rovníkovej Afrike

Druhá svetová vojna bola skutočne globálnym svetovým konfliktom, ktorý sa odohrával v podstate na všetkých kontinentoch a všetkých moriach. Obsahuje množstvo okrajových, dnes prakticky zabudnutých epizód, ktoré však pomáhajú ilustrovať jeho rozsah, a tiež vysvetliť globálne stratégie jeho aktérov. celý článok

Zachránil nemecký tesár Anglicko od porážky?

Zachránil nemecký tesár Anglicko od porážky?

Druhá svetová vojna už trvala takmer 70 dní. Poľsko zmizlo z mapy Európy a politici, vojaci aj diplomati v Londýne, Paríži a Berlíne napäto čakali, čo urobí ten druhý. O ďalšom osude Európy však mohol rozhodnúť jeden naštvaný tesár. celý článok

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Aký bol v skutočnosti Gándhí?

Móhandás Karamčand Gándhí je predovšetkým v Indii vnímaný ako úspešný politik, vizionár a neúnavný bojovník za indickú nezávislosť. Mal však aj temné stránky. Nedávno sme si pripomínali 150 rokov od jeho narodenia. Aký v skutočnosti bol? celý článok

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Kto bol legendárny izraelský špión Eli Kohen?

Eli Kohen bol špiónom tajnej služby Mosad a v Izraeli je oslavovaný ako národný hrdina. O jeho fascinujúcom životnom príbehu bolo napísaných niekoľko kníh, desiatky článkov i film. Teraz si na Netflixe môžete pozrieť minisériu Špión. celý článok

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

Kým boli Veľká Británia a Francúzsko zamestnané mobilizáciou a plánovaním nikdy neuskutočnenej ofenzívy na západe, Poľsko sa bránilo proti nemeckej presile. 17. septembra vstúpil do hry Sovietsky zväz. Sovieti deklarovali, že sú „bratia Slovania“... celý článok

Diskusia