Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Publikované : 14.03.2019 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 6938

Bitka pri Halmyre z 15. marca 1311 patrí medzi stredoveké bitky, ktoré znamenali začiatok konca slávy rytierskej jazdy a renesanciu pechoty zloženej z príslušníkov nižších vrstiev. Na rozdiel od bitiek pri Kortrijku (1302) alebo pri Morgartene (1315) o nej obyčajne nevedia ani vojenskí historici. Predovšetkým preto, že sa odohrávala akoby vo „fantastickom alternatívnom svete“, ku ktorému sa dnes nikto nehlási, a medzi stranami, ktoré už nikomu nič nehovoria a nevzbudzujú ani nejaké sympatie.

 

Dejiskom bitky bola oblasť južnej Tesálie v dnešnom Grécku, kde proti sebe stáli sily Aténskeho vojvodstva a Veľkej katalánskej kompánie. Ukázala,  že odvážna a motivovaná pechota môže poraziť aj výkvet vtedajšieho rytierstva. Aténske vojvodstvo a aténsky vojvoda sú často protagonistami fantastických rytierskych príbehov. No nejde o žiadne literárne fikcie, pretože skutočne existovali. Veľká katalánska kompánia je však dnes už zabudnutá. Preto, aby sme vôbec mohli pochopiť, o čo v bitke vlastne išlo, musíme sa vrátiť do roku 1204, keď križiaci počas štvrtej krížovej výpravy dobyli Konštantínopol a ovládli veľkú časť Byzantskej ríše. Začalo sa tak obdobie, ktoré sa nazýva „frankokratia“ – vláda šľachticov zo západnej Európy, najmä z Francúzska. Nešlo o žiadnu krátku historickú epizódu, veď na niektorých územiach trvala vyše dvoch storočí, ale neskoršie nacionalistické grécke dejepisectvo spomienku naň skôr potláčalo. Málokto si dnes uvedomí, že ešte v polovici 19. storočia sa nad Akropolou týčila gotická veža a v Grécku môžeme dodnes nájsť ruiny križiackych hradov a kláštorov.

Je všeobecne známe, že Latinské cisárstvo v Konštantínopole zaniklo v roku 1261. No jeho vazalské štáty – Achájske kniežatstvo na Peloponéze a Aténske vojvodstvo v strednom Grécku – pretrvali až do roku 1430, resp. 1456. Časové rozpätie ich existencie poskytlo priestor pre vznik špecifickej multikultúrnej spoločnosti, zaujímavý vývoj a množstvo ľudských príbehov. Polozabudnutých a zapadnutých prachom, pretože sa k nim nehlásia ani moderní Francúzi a Taliani. Pre nich je to spomienka na expanziu do vzdialeného regiónu, ktorá bola nakoniec neúspešná.

 

Aténske vojvodstvo

Aténske vojvodstvo založil v roku 1205 Otto de la Roche (1205 – 1225) z menej významného burgundského rodu. Bolo spočiatku vazalom Solúnskeho kráľovstva, ale po jeho páde v roku 1224 vystupovalo ako priamy vazal Latinského cisárstva a po roku 1267 Neapolského a sicílskeho kráľovstva. Vojvodstvo, ako aj iné križiacke štáty v egejskej oblasti boli zapletené do nekonečných konfrontácií s Byzantíncami, nastupujúcimi Turkami, Srbmi, Valachmi, s prenikajúcimi dobrodruhmi a mocnosťami zo Západu ako aj medzi sebou. Po istej stabilizácii vnútorných pomerov dosiahlo Aténske vojvodstvo so svojimi gréckymi pravoslávnymi obyvateľmi a francúzskou katolíckou šľachtou aj značnú úroveň prosperity založenej na remeslách a obchode.

Téby sa stali centrom výroby hodvábu, a tiež jeho vývozu do latinskej Európy prostredníctvom janovských a benátskych obchodníkov. Vojvodský dvor v Aténach, resp. neskôr v Tébach bol známy svojím prepychom a prezentoval sa ako ideál rytierskej kultúry. Zároveň bol jedným z miest, kde sa západné kresťanstvo oboznamovalo s gréckou kultúrou, čo neskôr prispelo k rozvoju humanizmu a renesancie. Vojvodstvo malo svoj vlastný právny systém, šľachtický snem a dve latinské arcibiskupstvá (Atény, Téby), pričom sa preberali hlavne zvyklosti zo severného Francúzska. Parthenón na Akropole sa stal hlavnou katedrálou a bol zasvätený Panne Márii Aténskej. Pravoslávna cirkev bola na dlhé obdobie zatlačená viac-menej do ilegality. Domáce grécke obyvateľstvo, predtým aspoň nominálne slobodné, bolo podriadené západoeurópskemu feudálnemu systému, a osobitne na vidieku sa často búrilo. Mestá si vďaka oslobodeniu od byzantskej štátnej byrokracie a udelenej samospráve svoje právne postavenie zrejme vylepšili. Príslušníci dynastie de la Roche, ako aj francúzski šľachtici však po dvoch-troch generáciách nakoniec našli istý krehký modus vivendi so svojimi gréckymi poddanými. Osvojili si popri rodnej francúzštine aj grécky jazyk a zrejme aj lokálnu identitu, do ktorej vedeli začleniť aj historický odkaz antiky. Vojvoda Ján I. (1263 – 1280) dokonca čítal antických autorov a vedel citovať Herodotove Dejiny. Je však pravdepodobné, že domáce obyvateľstvo stále vnímalo „Frankov“ ako votrelcov.

 

Veľká katalánska kompánia

Úsilie vysvetliť modernému čitateľovi pojem „Veľká katalánska kompánia“ nás privedie na Iberský polostrov, kde v čase bojov proti moslimom v pohraničných kresťanských oblastiach vzniká nový druh pešieho vojska zvaného „almogavari“. Názov pochádza z arabčiny a údajne znamenal niečo ako „buriči“ alebo „záškodníci“. Sformovali sa z pastierov z horských údolí a v službách aragónskych kráľov podnikali nájazdy na moslimské územia. Postupne sa stali odvážnymi a samostatne konajúcimi profesionálnymi vojakmi – ľahkou pechotou a ľahkou jazdou. Azda by sme ich mohli porovnať s kozákmi alebo s chorvátskymi hraničiarmi z neskoršieho obdobia. Boli zaodení v koži, neholili sa a protivníkov zastrašovali svojím zjavom a bojovým pokrikom. Organizovali sa do skupín a žili prakticky len z boja a lúpeže. Boli vyzbrojení mečom a krátkou kopijou a vedeli ich skvelo používať. Využívali terén a príkrov noci, nenosili brnenie a tak boli veľmi pohybliví a schopní dlhých pochodov v ťažkých podmienkach. V boji s ťažkou jazdou najskôr vrhali svoje oštepy, aby prebili brnenie rytierov, ale najmä aby zranili protivníkom kone. Tak isto sa snažili preťať dlhými nožmi koňom šľachy a až potom „sa venovali“ jazdcom. Aragónski králi ich často najímali do svojich služieb. Peter III. (1276 – 1285) naverboval 15 000 z nich na svoje výpravy do Tuniska a v roku 1282 na Sicíliu, ktorú vyrval z rúk francúzsko-neapolskej dynastie Anjouvcov a spustil tak dlhú aragónsko-anjouvskú vojnu. Udalosť je známa aj ako „Sicílske nešpory“.

V roku 1302 sa však uzavrel mier a množstvo almogavarských žoldnierov zostalo bez práce. Využili preto ponuku byzantského cisára Andronika II. a pod vedením Fogera de Flor sa asi 1500 jazdcov a 4000 pešiakov vypravilo na 36 lodiach do Konštantínopola. Práve toto vojsko, akési samosprávne družstvo žoldnierov, dostalo označenie Veľká katalánska kompánia. V byzantských službách boli mimoriadne úspešní a v Malej Ázii medzi rokmi 1303 – 1305 viackrát porazili Turkov. Priebežne boli dopĺňaní ďalšími posilami a do svojho vojska včlenili aj žoldniersku tureckú jazdu. Byzantínci však časom začali Kataláncov vnímať ako nebezpečenstvo a tak v roku 1305 Roberta de Flor a tisíc jeho druhov v dnešnom Edirne zákerne zavraždili. Vypuklo otvorené a nemilosrdné nepriateľstvo a katalánska kompánia sa stiahla na polostrov Gallipoli. V nasledujúcich mesiacoch sa im podarilo opakovane poraziť Byzantíncov a fakticky ovládli Tráciu. Nenachádzali sa ale v dobrom strategickom postavení, pretože boli v izolácii a hoci nominálne nad sebou uznávali vládu nového sicílskeho kráľa Fridricha III. z bočnej vetvy aragónskeho kráľovského rodu, nemohli počítať so žiadnou veľkou podporou. Zrejme ani nevedeli čo ďalej – návrat bez žoldu a bez koristi na Sicíliu a do Katalánska neponúkal starnúcim žoldnierom žiadnu perspektívu. Istejším sa zdalo byť ovládnutie nejakého územia priamo v Oriente či v Románii a zriadenie vlastného panstva. Po spotrebovaní zdrojov v Trácii sa v roku 1309 vojsko začalo pod vedením nového kapitána Rogera Deslaura presúvať smerom na západ.

 

Príčiny konfrontácie

V Aténskom vojvodstve sa medzitým spustila reťaz dramatických udalostí. V roku 1308 zomrel posledný vojvoda z dynastie de la Roche Guy II. (1287 – 1308). Za jeho vlády dosiahla moc Aténskeho vojvodstva vrchol. Medzi rokmi 1307 – 1308 bol aj správcom peloponézskeho Achájskeho kniežatstva v mene Filipa II. z rodu Anjou, mladšieho syna neapolského kráľa Karla II. a Márie Uhorskej (dcéry uhorského kráľa Štefana V.). V čase neplnoletosti vládcu susedného gréckeho Tesálskeho panstva Jána II. Doukasa (1303 – 1318) sa Guy II. stal na základe rodinných väzieb jeho poručníkom a regentom. Takže v momente svojej smrti spravoval fakticky celé dnešné stredné a južné Grécko. Po smrti Guya II. bol za jeho nástupcu zvolený jeho príbuzný, mladý burgundský šľachtic Walter z Brienne (1308 – 1311) z významného a bohatého rodu. Ako nový vojvoda sa hneď dostal do konfrontácie s Epeirským despotátom, s Byzantskou ríšou, no najviac so spomenutým Jánom II. Doukasom, lebo mal ambíciu udržať protektorát svojho predchodcu nad Tesáliou, ale neuspel. Na rozdiel od Guya II. bol vlastne prišelec a nedokázal sa zrejme dostatočne diplomaticky pohybovať v miestnych komplikovaných pomeroch.

Katalánska kompánia o sile asi 8000 mužov, aktuálne vedená Bernatom de Rocafort, v tom období prenikla do stredného Grécka. Katalánci sa tam dostali do bojov s Jánom II. Doukasom, ktorý sa snažil získať podporu z Epeirského despotátu a z Byzantskej ríše. Dostali sa preto do ťažkostí a po uzavretí prímeria s gréckymi silami sa na svojej anabáze vydali smerom k Aténskemu vojvodstvu. V roku 1310 boli oslovení Walterom z Brienne, ktorý v nich videl vítaný nástroj na realizáciu svojho zámeru ovládnuť Tesáliu. Preto si ich na polroka najal do svojich služieb. Katalánci sa obrátili a dobyli pre neho Domokos a ďalších tridsať miest v Tesálii. Avšak po tomto víťazstve Walter z Brienne odmietol splniť svoj sľub a vyplatiť Kataláncom zvyšný žold za štyri mesiace. Vyplatil ho len 200 jazdcom a 300 pešiakom, ktorým súčasne ponúkol možnosť usadiť sa v jeho dŕžavách. Ostatným odkázal, nech odtiahnu.

Prečo takto konal, nie je jasné. Chamtivosť alebo reálny nedostatok peňazí? Nevieme, no v každom prípade ho toto rozhodnutie nakoniec vyšlo veľmi draho. Katalánci navrhli, že sa zrieknu peňazí, ak im pridelí pôdu na dobytom území Tesálie, ale Walter odmietol aj túto ponuku. Miesto toho začal zhromažďovať vojsko z Aténskeho vojvodstva, ale pribral aj kontingenty z Achájskeho kniežatstva a iných „franských“ panstiev v egejskej oblasti. Pritom vojenský podnik, do ktorého sa chystal, bol určite drahší než štvormesačný žold pre 6000 mužov. Možno mal pocit, že Kataláncov ako nepokojného elementu sa musí zbaviť tak či tak. Možno bol jeho postoj reflexiou už dlhodobejšieho francúzsko-aragónskeho súperenia o jednotlivé stredomorské dŕžavy a spoluprácu s Veľkou katalánskou kompániou považoval za omyl, ktorý bolo treba napraviť. Alebo rozhodla rytierska mentalita, ktorá miluje veľké gestá, boj je pre ňu prirodzenou vecou a rozumný kompromis kupeckým opatrníctvom.

Aténsky vojvoda zhromaždil na vtedajšie egejské pomery veľkú armádu. Jej základ tvorilo 700 francúzskych rytierov z jeho vlastného panstva, a tiež z území spojencov. Dopĺňalo ich asi 2000 ľahkých jazdcov a asi 8000 gréckych pešiakov, prevažne z miest Aténskeho vojvodstva, ktorým boli podľa vzoru západnej Európy udelené mestské privilégia výmenou za vojenskú službu. Tu treba poznamenať, že aténski pešiaci reprezentovali „tradičnú“ pechotu 11. – 13. storočia, ktorá bola podľa dobových predstáv určená len na pomocné a podporné úlohy. Nemohla sa porovnať so skúsenými katalánskymi almogavermi – dlhoročnými profesionálmi. Nevieme, ako vojvoda Walter vnímal katalánskych pešiakov a ich vojenskú efektivitu. V zmysle vtedajších prevládajúcich predstáv by sme mohli predpokladať, že v porovnaní s ťažkoodenou jazdou ich považoval len za neplnohodnotnú vojenskú silu. Na druhej strane už k nemu museli doraziť informácie o bitkách, v ktorých flámski pešiaci porazili francúzskych rytierov, a sám musel vidieť bojaschopnosť katalánskych pešiakov v praxi. Možno však tieto úspechy pešieho vojska považoval len za akési náhodné vybočenia, ktoré nemohli narušiť vtedajšiu pravidlo, že jeden ťažkoodený jazdec sa vyrovná desiatim pešiakom, a že najlepšou vojenskou taktikou je frontálny zdrvujúci útok ťažkého jazdectva.

 

Priebeh bitky

Aténska armáda sa zhromaždila v meste Lamia na hranici Aténskeho vojvodstva a Tesálie. 10. marca 1311 v tomto meste vojvoda Walter spísal svoj testament a vyrazil s armádou na sever. Predsunuté katalánske jednotky pred ním ustupovali. Dlho sa viedli spory o miesto bitky a podľa toho aj o jej názov. V posledných desaťročiach prevládla mienka, že k nej došlo na pláni medzi dnešným mestom Almyros (stredovekým Halmyrom) a zálivom Pagasitikos.

Tam už Katalánci na aténsku armádu čakali. Vybrali si veľmi príhodné miesto, tak aby spredu boli chránení močiarom, pričom ešte okolo svojich línií vykopali priekopy, ktoré napustili vodou. Hlavnú bojovú silu Kataláncov predstavovali už opísaní almogavari, zrejme v sile okolo 4000 mužov. Po boku im stálo asi 900 katalánskych ľahkých jazdcov. 1100 tureckých jazdcov sa odmietlo zúčastniť boja a utáborilo sa niekde v okolí. Celú konfrontáciu považovali len za fingovanú a za kresťanský výmysel, ako ich zlikvidovať. Na druhej strane v aténskom vojsku bola hlavnou údernou zložkou ťažká jazda, ktorej taktika mohla byť len útočná.

Zdá sa, že obidve stáli strany istý čas (deň-dva) proti sebe a rokovali. Deň pred bitkou údajne zvyšných 500 Kataláncov v aténskych službách požiadalo Waltera, aby ich prepustil, pretože radšej volili smrť, než boj proti svojim bývalým spolubojovníkom. A Walter im dovolil prejsť do katalánskeho tábora. Táto epizóda perfektne ukazuje jednak bratovražednosť celej konfrontácie, veď proti sebe kdesi v zámorí v cudzom prostredí bojovali dve vojská západných kresťanov, a súčasne aj to, do akej miery boli obe zúčastnené strany hlboko ukotvené v rytierskej etike svojej doby. Antickí alebo novovekí vojvodca by nedovolil takéto posilnenie nepriateľských šíkov pred rozhodujúcou bitkou a prípadní prebehlíci by svoj úmysel neoznamovali, ale by sa v tichosti vytratili.

Bitka sa začala 15. marca, zrejme ráno. Walter z Brienne sa osobne postavil na čelo 200 jazdcov a nasledovaný pešiakmi zaútočil. Franský útok bol však spomalený blatom. Ľahkoodení almogavari vtedy začali vybiehať zo svojich línií a s mečmi a kopijami sa vrhli na francúzskych rytierov, ktorí v tomto teréne nedokázali uplatniť svoje kvality. Walter zrejme zahynul už pri prvom útoku. Aténski pešiaci z gréckych miest nedokázali svojim jazdcom poskytnúť dostatočnú podporu. Na rozdiel od Kataláncov boli slabo vycvičení a málo motivovaní. Katalánci, naopak, vedeli, že bojujú o svoj život a v cudzej krajine nemajú kam ujsť. Bitka muža proti mužovi však bola aj za takýchto podmienok tvrdá a krvavá. Po prvom útoku nasledovali ešte minimálne dve ďalšíe vlny jazdeckých útokov. Aj po vojvodovej smrti zostalo vo francúzskom tábore dosť šľachticov schopných prevziať velenie a boj nemusel byť stratený. No ak sa aj rytieri prebojovali cez močiar, katalánske línie na rozdiel od vtedajších zvyklostí nezakolísali pod náporom ťažkej jazdy a bolo nutné čeliť lesu katalánskych oštepov a mečom. Francúzske straty dramaticky narastali.

Po záhube veľkej časti rytierstva vrátane veliteľov sa aténske vojsko začalo samovoľne rozpadať. Grécki pešiaci začali opúšťať bojisko. Vtedy do boja zasiahla aj turecká ľahká jazda, ktorá konečne pochopila, že boj medzi kresťanmi je skutočný a začala ich prenasledovať, čím bola skaza Aténčanov dovŕšená a pechota utrpela ťažké strany. Z pôvodných 700 rytierov unikla len hŕstka. Je to síce znak ich statočnosti, ale zároveň to znamenalo, že v danom momente bola politická a vojenská elita Aténskeho vojvodstva doslova vybitá.

 

Dôsledky

Po tomto veľkom víťazstve vpadlo katalánske vojsko do vojvodstva, ktoré vlastne nemal kto brániť. Dobre opevnené mesto Livadeia, ktoré im stálo v ceste, sa okamžite vzdalo. Téby, hlavné mesto vojvodstva, boli opustené a vyplienené. Miestni „Frankovia“ ušli do benátskej pobrežnej pevnosti Negroponte (dnes Chalcis) severovýchodne od Téb. Walterova vdova Jana z Chatillonu krátko bránila Atény, no aj ona musela nakoniec výmenou za slobodný odchod mesto vydať. Do katalánskych rúk sa tak dostala celá Atika a Boiótia. Vojvodkyňa a jej maloletý syn (neskorší Walter VI., 1304 – 1356) si udržali kontrolu len nad územne oddelenou aténskou enklávou na Peloponéze (Argos a Nauplia). Víťazní Katalánci si rozdelili vládu, pozemky, hrady a domy vo vojvodstve medzi sebou. Mnohým z nich sa tak konečne splnil sen o nájdení vhodného územia na usadenie. Často sa to udialo tak, že s nadobudnutým majetkom „prevzali“ aj vdovu po padlom rytierovi, resp. jeho matku. Určite to bolo spojené s množstvom veľmi individuálnych románových príbehov do červenej knižnice alebo brutálnej psychologickej drámy, ktoré sa nám dnes zdajú absurdné.

Tureckí spojenci Kataláncov odmietli zostať v Atike a pri pokuse vrátiť sa do Malej Ázie boli o niekoľko mesiacov rozdrvení byzantskými a janovskými silami. Katalánci, hľadajúc vhodného európskeho protektora, sa prirodzene obrátili na sicílskeho kráľa Fridricha III. z aragónskej dynastie. Ten v roku 1312 určil za vojvodu svojho syna Manfreda. Po jeho predčasnej smrti v roku 1317 vojvodstvo spravovali buď aragónski generálni vikári, alebo príslušníci niektorej bočnej vetvy aragónskeho kráľovského rodu. V 14. storočí sa tak sformovalo aragónske impérium, ktoré sa tiahlo od Barcelony cez Baleárske ostrovy, Sardíniu, Sicíliu až po Atény. Trvalo však istý čas, kým pápežská kúria a iné európske mocnosti akceptovali aragónsku nadvládu nad vojvodstvom.

Napriek opakovaným pokusom Walterových potomkov o zvrat trvala aragónska dominancia v Aténskom vojvodstve až do roku 1388, keď boli Katalánci vyhnaní novou skupinou dobrodruhov, tentokrát Talianmi a Navarčanmi pod vedením Neria I. z rodu Acciaioli. Založil tak poslednú „franskú“ dynastiu Aténskeho vojvodstva. V roku 1458 prišli osmanskí Turci a ukončili jeho nezávislosť. Dodnes však v Aténach a v okolí nachádzame pozostatky gotickej architektúry, ktorá do Grécka zdanlivo vôbec nepatrí a u neinformovaných vyvoláva prekvapenie.

 

doc. JUDr. et MUDr. Daniel Šmihula, PhD., Dr. iur., Absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, publicistike, pedagogickej praxi, štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva(2013),  Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018).

 

Použitá literatúra

Lock, P.: The Franks in the Aegean, 1204–1500. New York – London 2013.

Miller, W.: The Latins in the Levant, a History of Frankish Greece (1204–1566). New York 1908.

Setton, K. M.: Catalan Domination of Athens 1311–1380. London 1975.

 

Obrazová príloha: wikiepdia.org, Medieval Warfare Magazine, wraidth

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Súčasníci ju počastovali prívlastkom „Šialená“, ale vhodnejší by možno bol „Nešťastná“. Aj keď bola dedičkou Kastílie a Aragónska, manželkou burgundského vojvodu a matkou rímsko-nemeckého cisára, nič z toho jej neprinieslo šťastie. celý článok

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Už tri razy sme písali na HistoryWeb.sk o dcérach grófa Raymond Berenger IV. z Provence a jeho manželky Beatrice Savojskej. Všetky mali dobré vzdelanie a vďaka aktívnej sobášnej politike, výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny západnej Európy. celý článok

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Sanchia z Provence sa rovnako ako jej sestry dobre vydala. Jej manželom sa stal neskorší rímsky cisár a jeden z najbohatších ľudí v stredovekej Európe – Richard z Cornwallu. celý článok

Zmenil moslimský pirát kurz židovských dejín?

Zmenil moslimský pirát kurz židovských dejín?

Začiatkom 10. storočia a centrum židovskej kultúry a vzdelanosti presúvalo pozdĺž pobrežia Stredozemného mora smerom na západ. Jeden z tradičných príbehov hovorí, že na začiatku bola moslimská pirátska loď. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.