Rusko, Ukrajina a my

Publikované : 08.04.2016 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 4085

„Od roku 1995 na otázku, či sú respondenti hrdí na to, že sú občania Ukrajiny, odpovedalo kladne najviac 56 % ľudí, ale v auguste 2014 tak odpovedalo až 90 %. Vojna Ukrajincov skonsolidovala. Keby jej nebolo, vláda nevydrží ani niekoľko mesiacov a krajina sa rozvalí. Ale tým, že sa Rusi rozhodli zabrať Krym a podporiť separatistov, krajinu poskladali dohromady. Skrátka, Rusi získali Krym a stratili Ukrajinu. Ukrajina stratila Krym, ale získala samu seba,“ hovorí analytik Alexander Duleba (s. 18 – 19).

 

Rusko, Ukrajina a myZačiatkom roka 2016 vyšla vo vydavateľstve Premedia publikácia približujúca neutíchajúci konflikt v krajine na našej východnej hranici Rusko, Ukrajina a my : Rozhovory Tomáša Gálisa s Alexandrom Dulebom. Na 168 stranách knihy približuje politický teoretik a analytik Alexander Duleba minulosť, súčasnosť, ale aj predpokladaný vývoj budúcich udalostí v Rusku a na Ukrajine. Dotýka sa aj niektorých ďalších postsovietskych štátov, ako aj vzťahu Slovenska voči jednotlivým krajinám východnej Európy. Okrem podrobnej analýzy súčasnej situácie v regióne siaha Alexander Duleba aj hlboko do histórie. Vracia sa až k vzniku najstarších štátnych útvarov v priestore východnej Európy. Doc. PhDr. Alexander Duleba, CSc., patrí k najcitovanejším slovenským analytikom. Vyštudoval Filozofickú fakultu Univerzity Tarasa Ševčenka v Kyjeve, habilitoval sa na Univerzite Komenského v Bratislave. Od roku 1990 pôsobí ako výskumný pracovník na Katedre sociálnych a politických vied Filozofickej fakulty UPJŠ (v súčasnosti Inštitút politológie, Katedra teórie politiky) na Prešovskej univerzite. Jeho hlavnou profesijnou špecializáciou je vnútorná i zahraničná politika postsovietskych štátov.

 

Kto sú Rusi a kto Ukrajinci?

Moderní Rusi, Bielorusi a Ukrajinci „majú spoločný základ v ruskom štáte s centrom v Kyjeve,“ konštatuje Duleba (s. 32). Rozpad tohto spoločenstva v 12. storočí a invázia Tatárov v 13. storočí dokonali rozdelenie staroruského spoločenstva na tri skupiny. Tie sa neskôr sformovali do dnešných vyššie spomenutých národov. Slovo „Rus“ však nepredstavovalo národnosť. Pylyp Orlyk, najznámejší kozácky hejtmanBolo synonymom etnickej a náboženskej identity. Ak sa v čase pred vznikom moderných národností niekto označoval za „Rusa“, znamenalo to, že má „ruskú vieru“, čiže bol kresťanom východného obradu. Národná identita Rusov sa začala formovať v 16. storočí okolo centra v Moskve – vtedy sa označovali ako „Veľkorusi“. Litovskí Rusi dali základ bieloruskej národnosti a juhovýchodnejšie časti na okraji vtedajších veľmocí, hlavne Poľského štátu, sa začali nazývať U-krajina/O-krajina/V-krajina. Predstavovali slobodné územie bez centralizovanej moci, kde nachádzali útočisko ľudia z celej Európy, spravidla utekajúci pred štátnou mocou. Výstižným príkladom je jeden z najznámejších kozáckych „heťmanov“ Pylyp Orlyk, v češtine Filip Orlík, potomok husitského rodu z Čiech (s. 34). Osobitému vývoju oblasti v jednotlivých epochách od rozpadu Kyjevskej Rusi sa Alexander Duleba venuje menej, čo však na dotvorenie obrazu o vzniku a vývoji jednotlivých národností v tomto prípade nechýba. Návratom do nie tak dávnej minulosti sa autor snaží komplexnejšie opísať a vysvetliť národnostné formatívne procesy v jednotlivých oblastiach. Pokračuje delením sovietskych republík, ukrajinskými snahami o nezávislosť, neobíde vnímanie a odkaz banderovcov či postavenie republík v Sovietskom zväze.

Mladé ukrajinské dievča počas "Holodomor-u"Zaujímavou staťou je ukrajinský hladomor v rokoch 1932 až 1933. V roku 2006 označil ukrajinský parlament Stalinovu hospodársku politiku na území Ukrajiny za genocídu, čo uznalo ďalších 14 štátov sveta. Drvivá väčšina ruských historikov označenie hladomoru ako genocídy odmieta, kým mnohí západní historici vedú medzi sebou neutíchajúcu polemiku s nejednoznačnými závermi. Alexander Duleba tvrdí, že „je pravda, že kolektivizácia priniesla katastrofálne dôsledky a najviac nimi trpela Ukrajina ... nedovolil by som si povedať, že šlo o cielenú etnickú genocídu zameranú proti Ukrajincom. Bola to skôr triedna politika, zameraná proti kulakom“ (s. 39 – 40). Ďalej konštatuje, že vývoj na Ukrajine bol tak trochu pomalší v dôsledku absentujúceho národnostného hnutia. Kým v pobaltských štátoch, ale aj u nás na Slovensku, existovali masové národnostné hnutia ako alternatíva k ZSSR,  ktoré položili základy politických strán, na Ukrajine neexistovala podobná alternatíva, ktorá by oslovovala väčšinové obyvateľstvo. Nezanedbateľnou je aj absencia skúsenosti s iným režimom. Kým Lotyšsko, Estónsko, Litva a niekdajšie Československo sa vedeli vrátiť k odkazu z medzivojnového obdobia, Ukrajina, Bielorusko ani Rusko takúto historickú skúsenosť nemali. V roku 2001 sa z celkového počtu 46 miliónov ľudí označilo za etnických Rusov až 11 miliónov obyvateľov Ukrajiny. Na Ukrajine však nie je Rus ako Rus. Ak niekto hovorí po rusky a nerozumie po ukrajinsky, ešte to neznamená, že je etnickým Rusom. Tento rozpor spôsobilo poruštenie rozsiahlych oblastí východnej Ukrajiny zasiahnutých mohutným spriemyselňovaním v ére ZSSR.

 Ruský prezident Putiin

 

Kto vládne v Rusku?

Vecnú a jasne formulovanú časť knihy tvoria kapitoly začínajúce časťou Kto vládne v Rusku. Politický systém v Ruskej federácii, ale aj v Bielorusku a na Ukrajine je označovaný ako hybridná demokracia alebo ako semidemokracia. V takomto zriadení „existujú demokratické inštitúcie, avšak neplnia úlohy, ktoré majú plniť v demokracii. V semidemokracii nemajú politické subjekty, usilujúce o hlasy voličov, rovnocenné postavenie. Kľúčovým zlomom v celom postsovietskom vývine Ruska bola vnútropolitická kríza v decembri 1993. Prezident získal právo vydávať dekréty rovnocenné zákonom, ktoré prijíma parlament. Vo svete existujú silné prezidentské systémy napríklad vo Francúzsku či v USA, ale tamojší prezidenti nie sú zdrojom legislatívy. V Rusku došlo ku kumulácii výkonnej moci a zákonodarnej moci v jedných rukách a tamojší prezidenti majú postavenie ako kedysi komunistická strana“ (s. 58 – 59). Vladimír PutinZnamená to, že zdroj moci pramení z pozície prezidenta. Parlament a vláda závisia taktiež od prezidenta, nie od vôle voličov vyjadrenej vo voľbách. Túto pokrivenú ruskú ústavu prijalo aj  Lukašenkovo Bielorusko v roku 1994 a Kučmova Ukrajina v roku 1996. Ďalšia deformácia demokracie v Rusku prišla s nástupom Vladimíra Putina. Kým Boris Jeľcin vládol pomocou prezidentských dekrétov, keďže nemal pod kontrolou parlament, Vladimír Putin dekréty vydávať nepotrebuje. Parlament je plne pod jeho kontrolou. Cesta k tejto „samovláde“ viedla najprv cez ovládnutie médií (tie v Rusku vlastnili dvaja vplyvní oligarchovia – Boris Berezovský a Vladimir Gusinský; obaja dnes žijú v exile). Ďalším krokom bola administratívna reforma federálneho usporiadania. Vytvorením vyšších federálnych okruhov, kam nominoval svojich ľudí Kremeľ, a ktoré postavil nad subjekty federácie, obmedzil moc regionálnych lídrov. Dôležitým krokom bolo zaviazanie si oligarchov, ktorých pripútal k médiám, mládežníckym organizáciám a pod. Ak chce oligarcha prosperovať, musí sa podieľať na krytí potrieb štátu. Oligarchovia sa skladali na olympiádu v Soči a podobne dopadnú Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2018. Keď sa Putina na tlačovke opýtali, či má na osemnásť nových štadiónov dosť peňazí, ukázal na vedľa sediaceho Abramoviča so slovami: „On má dosť peňazí“ (s. 84). Oligarchovia za svoju lojálnosť získavajú hlavne beztrestnosť a prístup k ďalším financiám. Zavedením cenzúry a prísnejšej kontroly mimovládnych organizácií, odstránil prezident Putin akúkoľvek reálnu možnosť odporu voči jeho osobe. Vytvoril uzavretý systém viazaný na post prezidenta, no hlavne na svoju osobu. Ako klasický nacionalista vytvoril obraz Ruska založený najmä na vojenskej sláve a privlastnením sovietskeho víťazstva v druhej svetovej vojne výhradne pre Rusov (s. 105).

Prezidentská administratíva v Kremli, zamestnávajúca viac ako 40-tisíc ľudí a kopírujúca ministerstvá (s. 63), je podľa Alexandra Dulebu kľúčovým centrom moci v dnešnom Rusku. „Podľa mňa je šéf administratívy Sergej Ivanov v politickom systéme Ruska dôležitejší človek ako predseda vlády Dmitrij Medvedev ... napríklad v prípade Ukrajiny je Sergej Lavrov (minister zahraničných vecí Ruska – pozn. J.H.) menej dôležitý ako Sergej Glazjev, ktorý je splnomocnencom prezidenta Putina pre vzťahy s Ukrajinou, alebo napríklad Vladislav Surkov, ktorý rieši Donbas,“ konštatuje autor (s. 63).

 Oslavy víťazstva nad fašizmom na Červenom námestí v Moskve, rok 2015 - okrúhle 70. výročie

Mystifikácia ruských dejín

Alexander Duleba vynikajúco vykreslil myšlienkový svet dnešného moderného Ruska. Putin vytvoril nový umelý obraz Ruska, novú ruskú identitu. Je to „eklektická identita“, v ktorej sa snúbi niečo zo sovietskeho režimu a niečo z cárskeho Ruska. Hlavným cieľom je vytvorenie obrazu o silnom nacionalistickom štáte. Klasickým nacionalistom ide predovšetkým o „existenciu štátu, až v druhom rade o jeho obsah“ (s. 105). Na dotvorenie tohto obrazu si dovolím odcitovať niekoľko významných pasáží knihy:

„Tak ako Slováci stratili povedomie  o tom, že Uhorsko je súčasťou našich dejín a že sme v ňom zohrávali jednu z kľúčových úloh a že to boli naše dejiny. Teraz sme svedkami toho, že Putin berie iným sovietskym národom druhú svetovú vojnu. Sú to Rusi, ktorí údajne vyhrali, hoci v skutočnosti to bol Sovietsky zväz, kde bolo pätnásť zväzových republík a omnoho viac národností. Druhá svetová vojna však nie je len otázkou hrdosti, ale aj nenávisti. Nenávisti, vypestovanej v školách, kde sa deti učia, že Nemec, Germán rovná sa fašista. Je to možno podvedomé, ale stále živé v školách aj vo verejnom diskurze. Súčasťou národnej identity a slávy je aj vyhradenie sa voči nepriateľovi. A keď sa vrátim k pôvodnej otázke: fašizmus je najhoršia nadávka, na ktorú Rus reaguje, lebo to má v sebe zakódované s materinským mliekom“ (s. 106).

Petro Porošenko, Strassburg 2014„Zdôvodniť či vyburcovať voči niekomu negatívne emócie sa dá v Rusku tak, že ho označíte za fašistu. Ale netýkalo sa to len Majdanu a Pravého sektora. Aj EÚ bola označovaná za organizáciu, ktorá podporuje fašistov a homosexuálov. Výraz „Gayropa“ na označenie EÚ je bežným výrazom v ruských médiách ... Stepan Bandera tiež funguje ako červené súkno. To, že Rusi spolupracujú s maďarským Jobbikom, ich (Rusov, pozn. J.H.) už netrápi“ (s. 106 – 107).

„Rusi nemajú problém s tým, čo bolo. Putinova matrica k interpretácii minulosti je jednoduchá: všetko, čo slúžilo a prispelo k veľkosti Ruska, bolo dobré – či to bolo cárske Rusko alebo Stalin, hlavne, že štát bol väčší a väčší. Všetko, čo tomu neslúžilo, na to treba zabudnúť a vyhnať z pamäti. Sú jasne dokázané milióny obetí stalinských represií na Ukrajine aj v Rusku, ale Stalin je podľa verejnej ankety najobľúbenejšia osobnosť ruských dejín“ (s. 107).

„Rusi v sebe živia schizofréniu. Bojuje v nich snaha žiť ako Európania, snaha, aby štát fungoval ako na západ od nich, a akási východná predstava, že mám slúžiť štátu, ktorého zosobnením je vodca, a rozpustiť sa v ňom. Na ruskom vedomí je najzaujímavejšie to, že je tak strašne rozpoltené. My to tak nemáme ... tu nikomu nenapadne, že slúži Slovenskej republike ... na prvom stretnutí v rámci kurzu medzinárodných vzťahov sa pýtam študentov, povedzte, kto z vás je pripravený zomrieť za Slovensko, keby bola teraz vojna. Študenti na mňa pozerajú ako na cvoka. Ale keď sa toto spýtate Rusov, niekoľko rúk sa zdvihne, pretože to už majú v hlave“ (s. 108).

 

Má Rusko partnera?

Vladimír Putin oznámil v marci 2016 stiahnutie ruských vojenských síl zo Sýrie. Cieľom tejto angažovanosti bola podpora režimu Baššára al-Asada. Nesmieme to však chápať len ako podporu spojenca, ktorý sa ocitol v obkľúčení vo vlastnej krajine. Vladimír Putin sa tak zaplietol do náboženského konfliktu medzi sunitskými a šíctskymi frakciami. Podporou šíctskej vlády v Iraku a šíctskeho Iránu sa jasne postavil na jednu z týchto stáročia znepriatelených strán.

V. Putin a Hassan Rúhání, 2014Nie je jednoznačné, aké boli ozajstné dôvody tohto zásahu. Alexander Duleba nevylučuje ani snahu o ďalšiu destabilizáciu Európy. „Nevylučujem, že by to mohol byť jeden z dôvodov zásahu. Nie konšpiráciou, ale faktom je, že sa počet utečencov zo západných oblastí Sýrie, odkedy Rusi začali vojensky pomáhať Asadovi, aj zvýšil“ (s. 131). Hlavným dôsledkom ruskej prítomnosti je podľa Alexandra Dulebu strata dôležitého partnera – Turecka, s ktorým má podpísanú dohodu o spolupráci v oblasti Čierneho mora. Podobne je na tom aj sunnitská Saudská Arábia. „Čo získa Rusko z toho, že si znepriatelí Turecko a Saudskú Arábiu? Snažím sa pochopiť racionalitu Putinových krokov, ale nejde to. V Sýrii sa opakuje to, čo sa stalo na Ukrajine: anektuje Krym, vtrhne na východnú Ukrajinu a vytvorí si nepriateľa tam, kde predtým nepriateľa nemal“ (s. 135). V roku 2003 stroskotali snahy prezidenta Busha zapojiť Rusko do systému európskej bezpečnosti. Ani využívanie zemného plynu ako politickej zbrane nie je natoľko účinné, ako by si v Kremli želali. Rusko si myslí, a ruská propaganda to vo veľkom rozširuje, že jeho spojencom je Čína. Samotná Čína sa však od takýchto vyjadrení dištancuje. V prvom rade nemá záujem na konflikte medzi Ruskom a EÚ. Od prepuknutia ukrajinskej krízy Čína na zhromaždeniach OSN ani raz nepodporila ruský návrh. V Európe majú ekonomické záujmy a každý konflikt v EÚ znehodnocuje ich menu. Slovami Alexandra Dulebu: „Rusko nemá spojencov. Rusko nemá seberovná krajinu, až na Čínu, tá však Rusko nevidí ako strategického partnera ... Rusko momentálne nemá partnerov, ale má subordinované krajiny, ako je Bielorusko a Kazachstan“ (s. 155).

 Petro Porošenko na Euromajdane v decembri 2013

Bezpečnosť s euroázijským susedom

Dôležitým vystúpením Vladimíra Putina bol jeho prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii v roku 2007. Putin sa vyjadril, že „Rusko ide Západ vyzývať. Kľúčové bolo, že Rusko vystúpilo zo zmluvy o konvenčných silách, čo bol základ európskej bezpečnosti po ukončení studenej vojny, a znak, že sa tu obnovila dôvera ... znovu nastala neistota, pretože bezpečnosť je pocit. Najhoršie, čo sa môže stať v medzinárodných vzťahoch, je, keď vojaci prestanú mať pocit bezpečnosti ... Rusi začali v jeseni 2007 znovu lietať so strategickými bombardérmi a cvičiť, čo vyvoláva ďalšie obavy“ (s. 91). Ruská ekonomika však stojí na vratkých nohách. Gruzínsko v roku 2008 či Ukrajina 2014 je toho jasným dôkazom. Vojna totiž predstavuje riešenie ekonomických problémov vtedy, keď už neexistujú iné riešenia, resp. odďaľuje obdobie „neriešenia problémov“. A Ruská federácia ich má stále neúrekom. „Teraz sa rozhoduje o tom, v akej Európe budeme žiť. Ak sa niekomu páči ruská Európa, odporúčam mu, nech tam ide na pol roka – rok a nech si to užije ako obyčajní občania, a nie ako politickí papaláši. A potom pochopí aj to, o čo ide v tomto konflikte (na Ukrajine, pozn. J. H.). Veď Ukrajinci stáli štyri mesiace na námestiach len preto, aby bola podpísaná asociačná dohoda ... v tejto kríze sa alebo zlomí Rusko, alebo Únia. Nie je tretie riešenie“ (s. 149).

 

Jozef Hyrja

Rusko, Ukrajina a my

 

Rusko, Ukrajina a my. Rozhovory Tomáša Gálisa s Alexandrom Dulebom. Bratislava : Premedia 2016. 168 strán. ISBN 978-80-8159-313-0.

 

 

 

Obrazová príloha. wikipedia.org, Nakladateľstvo Premedia

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Nezabiješ! Iba ak kvôli majetku

Nezabiješ! Iba ak kvôli majetku

Mestečko Himberany, kde sa dej románu Doktor Mráz odohráva, i všetky jeho postavy sú fiktívne. Zlo a nenávisť, opísané v knihe, sú však natoľko realistické, že z nich behá skutočný mráz po chrbte. celý článok

Túžil svätý Vojtech zomrieť ako mučeník?

Túžil svätý Vojtech zomrieť ako mučeník?

Predvlani ubehlo 1120 rokov od smrti druhého pražského biskupa, mnícha, misionára a „prvého českého Európana“ Vojtecha. Vydavateľstvo Vyšehrad pri tejto príležitosti znovu pripravilo latinsko-český preklad mladšej spomedzi dvoch súdobých svätovojtešských legiend od jeho súputníka Bruna z Querfurtu celý článok

Prečo idú chlapi do vojny?

Prečo idú chlapi do vojny?

Otázka, prečo idú chlapi do vojny, tak či onak formulovaná, stojí za nepreberným množstvom odborných štúdií, reportáží, úvah či rozmanitých prejavov umeleckej výpovede. celý článok

Alexander Mach bol srdcom fašista

Alexander Mach bol srdcom fašista

Necelých 40 rokov po jeho smrti sme sa konečne dočkali prvého kvalitného a komplexného životopisu jednej z najčernejších postáv slovenských dejín Alexandra Macha. Autorom je mladý historik Anton Hruboň a jeho kniha vychádza z dlhoročného výskumu v slovenských, českých a nemeckých archívoch. celý článok

Sienkiewicz sa nebál ani politickej konfrontácie

Sienkiewicz sa nebál ani politickej konfrontácie

Jeho meno je neodvratne späté s veľdielami poľskej beletrie. Ohňom a mečom, Potopa, Pan Wolodyjowski či Quo Vadis sú tituly, ktoré hladili poľskú dušu v časoch, keď sa kedysi hrdý národ hrbil pod vládou cudzích mocností. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.