Rímsku ríšu mohol zničiť bratranec eboly

Publikované : 09.01.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 7300

V roku 2014 ohlásil tím talianskych archeológov morbídny nález. V modernom Luxore odhalili masový hrob z 3. storočia. Telá boli do neho nahádzané narýchlo, čiastočne spálené a zaliate hrubou vrstvou vápna. Neďaleko od hrobu sa našli vápenné pece, ktoré slúžili na výrobu jediného dezinfekčného prostriedku známeho v staroveku. Všetko nasvedčuje tomu, že išlo o krízovú operáciu – hrobári sa pokúšali čo najrýchlejšie a najefektívnejšie zbaviť infikovaných tiel a vyhnúť sa sami nákaze neznámou chorobou. My dnes máme pre túto epidémiu meno a vieme ju aj čiastočne popísať. Masový hrob z Luxoru je totiž podľa všetkého hmatateľnou stopou tzv. Cypriánovho moru, ktorý pustošil Rímsku ríšu po vyše dve desaťročia v druhej polovici 3. storočia. Niektorí historici veria, že práve táto epidémia mohla položiť Rímsku ríšu na kolená. Impérium podľa nich nepodľahlo barbarským hordám, ale skôr vražedným patogénom, voči ktorým boli bezmocné rímske légie, rovnako ako cisári.

 

Choroba sa začínala bolesťou v očiach, horúčkami a svalovou slabosťou. „Ako človek zoslabne, jeho telesné útroby sú rozvrátené hnačkami, horúčka stúpa z morku kostí a rozpaľuje hrdlo, v ktorom sa objavujú rany, jeho telo sa striasa znova a znova v zvracaní, a oči sú zapálené od krvi, ktorá sa v nich hromadí. Niektorí prichádzajú o nohy a iné časti tela v dôsledku smrtiaceho hnitia. Ten, kto prežije, musí žiť so stratou niektorého z orgánov – s poškodením chôdze, hluchotou alebo slepotou,“ takto popísal príznaky aj následky ochorenia biskup Cyprián okolo roku 252, keď epidémia dorazila do severnej Afriky a spustošila Kartágo, kde žil. Práve Cypriánov spis De mortalitate (O epidémii) je najdôležitejším opisom epidemickej vlny, ktorá dostala meno podľa severoafrického biskupa.

Cyprián nebol jediný, kto popísal epidémiu a jej katastrofický účinok na ríšu stále na vrchole svojej moci. Dvaja grécki historici z Atén, Filostratus a Dexippus, obaja venovali Cypriánovmu moru pasáže vo svojich kronikách. Žiaľ, obe diela sa nám stratili a zostali z nich iba zlomky. To, čo z nich vieme zrekonštruovať, je, že podľa Filostrata trvala epidémia dlhých 15 rokov, prišla z východu, zasiahla opakovane mestá aj vidiek, a šírila sa kontaktom s oblečením alebo pohľadom (v dobe, keď sa nevedelo nič o mikróboch, takýto opis napovedá, že sa patogén šíril vzduchom, alebo možno stačil letmý kontakt s nakazeným). Podľa Dexippa zomieralo počas epidémie v Ríme každý deň 5000 ľudí. Dexippus sa tiež venoval následkom epidémie na rímsku armádu. V roku 260 napríklad epidémia zasiahla jednotky cisára Valeriána, s ktorými tiahol do boja s najúhlavnejším rímskym nepriateľom, Perzskou ríšou Sasánovcov na východe. Straty vo vlastných radoch boli také veľké, že Valerián bol nútený žiadať, samozrejme za pomoci veľkého peňažného výkupného, šáhanšáha Šápura o dočasné prímerie. Šápur si však takúto príležitosť nenechal utiecť a namiesto toho udrel plnou silou na rímske voje, čím uštedril Rimanom porážku, akú ešte historicky nezažili. Valerián bol jediný rímsky cisár, ktorý padol do perzského zajatia a zomrel v sasánovskej ríši ako zajatec šáhanšáha.

Epidémia zúriaca na území Rímskej ríše neposmelila len Peržanov, ale tiež rôznych germánskych nájazdníkov a kolonizátorov spoza európskych hraníc impéria. Alamanni sa tak dostali až k hradbám Ríma, ktorý zachránila iba masívna mobilizácia obyvateľov mesta. Nakoniec zamierili do Ilýrie (dnešného Chorvátska), kde sa dočasne usadili. V roku 270 vpadli počas prepuknutia novej vlny nákazy na územie ríše Heruli, ktorých však na veľké šťastie Rimanov Cypriánov mor zasiahol rovnako tvrdo ako obrancov ríše. Napriek tomu, že herulská hrozba tak bola odvrátená, počas tohto ťaženia zomrel na Cypriánov mor cisár Claudius II., čo viedlo k prehĺbeniu politickej nestability v Rímskej ríši, trvajúcej sa od počiatku epidémie.

 

Kiahne či ebola?

Cypriánov mor bol jednou z troch veľkých epidémií, ktoré zasiahli Rímsku ríšu medzi 2. a 6. storočím a prispeli – a mnohí by sa neštítili pridať, že zásadne – k jej vnútornému rozkladu. Takzvaný Antonínovský mor (165 – 180) bol podľa všetkého epidémiou kiahní. Identifikovať ho umožňuje pomerne presný popis ochorenia, ktorý sa zachoval z pera grécko-rímskeho lekára Galéna, ktorý mal to šťastie (či možno skôr nešťastie), že epidémiu zažil. V 6. storočí zasa zasiahol Rímsku ríšu tzv. Justiniánov mor (541 – 542), nazvaný podľa cisára Justiniána, ktorému epidémia zahatala plány na opätovné obnovenie veľkosti a slávy ríše. Nebyť moru, je celkom možné, že by mu ambiciózne plány vyšli a my by sme žili v inom svete. Len minulý rok potvrdil rozbor DNA obetí Justiniánovho moru, že patogénom, ktorý bol zodpovedný za vlnu umierania, bola Yersinia pestis, baktéria, ktorá sa vrátila do Európy v 14. storočí ako čierna smrť.

Pokiaľ ide o Cypriánov mor, vinník je dosiaľ neznámy. Nálezy masových hrobov, ako toho, ktorý bol odkrytý v Luxore, zatiaľ neposkytli nepoškodený genetický materiál, aký by umožnil identifikáciu patogénu, ktorý viedol podľa všetkého k smrti niekoľkých miliónov obyvateľov Rímskej ríše v 3. storočí. Musíme sa teda spoliehať na popisy z pera súčasníkov – jedným z nich je aj ten Cypriánov. Žiaľ, biskup z Kartága ani jeho kolegovia, historici z Atén, neboli lekármi tak ako Galén a neposkytujú nám klinicky podrobnú charakteristiku ochorenia. Americký historik Kyle Harper napriek tomu zozbieral všetky dostupné literárne i archeologické pramene týkajúce sa Cypriánovho moru, aby sa z nich pokúsil vyvodiť, o aké ochorenie mohlo ísť. Týmto spôsobom vylúčil kiahne, ktoré niektorí historici považovali za vinný patogén – tie sú totiž charakteristické pľuzgierovitou vyrážkou, ktorá po sebe zanecháva typické jazvy. Je ťažké predstaviť si, že tým, ktorí nákazu zažili, by unikol takýto nápaditý znak ochorenia. Harper namiesto toho ako pravdepodobného pôvodcu nákazy navrhol RNA vírus z rodiny filovírov, do ktorej patrí aj ebola. Filovíry u ľudí vyvolávajú hemoragickú horúčku, pri ktorej dochádza k šoku v dôsledku vnútorného krvácania do rôznych oblastí tela. Ochorenie často začína príznakmi podobnými chrípke, čiže únavou, bolesťou hlavy a svalov a teplotou. Neskôr sa dostaví charakteristické krvácanie z rôznych telesných otvorov vrátane očí, uší, nosa a úst, a krvavé podliatiny, ktoré sú dôsledkom rozpadu cievnych stien. Takýmto symptómom by dobre zodpovedalo to, čo popísal Cyprián – predovšetkým v tomto ohľade zaujme jeho poznámka o krvi hromadiacej sa v očiach a o ranách v hrdle.

 

Vražedné sucho na Níle

Harper sa tiež sústredil na najstarší záznam o nákaze, ktorý prezrádza čo-to o jej vypuknutí a pôvode. Prvá zmienka o epidémii pochádza z korešpondencie alexandrijského biskupa Dionýzia z roku 249. Do Ríma pritom nákaza dorazila až v roku 251 a severnú Afriku zasiahla dokonca až v roku 252. Takýto vzorec šírenia potvrdzuje, že nákaza prišla z východu a šírila sa západným smerom, ako to tvrdia súdobé pramene. Je možné, že jej ohniskom bol Egypt. Dionýzius vo svojom liste totiž píše, ako nákaze predchádzal extrémne suchý rok, keď aj tok Nílu takmer úplne vyschol, a po ňom nastalo extrémne vlhké obdobie, ktoré spôsobilo záplavy. Takéto výkyvy počasia sú často spúšťačom lokálnych epidémií, pretože rezervoárom väčšiny ochorení smrteľných pre ľudí sú iné živočíchy. Extrémy počasia často vedú k tomu, že prenášači patogénov neznámych pre ľudský organizmus sa v takýchto abnormálnych obdobiach dostávajú do väčšej blízkosti ľudí než za bežných prírodných podmienok – buď preto, že dochádza k ich premnoženiu, ktoré ich privádza do kontaktu s ľuďmi, alebo preto, že neúroda vedie ľudí k tomu, že z núdze jedia zvieratá, po ktorých by inak nesiahli.

Na základe Dionýziových poznámok o počte poberateľov verejných dávok obilia v Alexandrii počas epidémie Harper usudzuje, že počet obyvateľov tohto veľkomesta mohol poklesnúť z  500 000 na niečo okolo 200 000. Z metropoly Egypta sa vďaka efektívnemu systému lodnej prepravy patogén lokálneho významu ľahko dostal do všetkých častí ríše, ktorá sa v tej dobe pýšila nielen bohatstvom a veľkou armádou, ale tiež preľudnenými mestami, katastrofálnymi podmienkami, v ktorých živorili tí najchudobnejší a absenciou verejného zdravotníctva. Dôsledkom troch vĺn epidémií medzi 2. a 6. storočím bol dramatický pokles obyvateľstva. Kým pred vypuknutím Antonínovského moru mohla mať Rímska ríša 60 – 70 miliónov obyvateľov, odhaduje sa, že po odznení poslednej vlny morových epidémii naštartovaných Justiniánovym morom to bolo možno iba 20 miliónov. Bol to taký závažný demografický prepad, že ríša z dlhodobého hľadiska v podstate implodovala.

 

Bol Cypriánov mor smrtiacou ranou pre Rímsku ríšu?

O všetkých troch epidemických vlnách sa odborníci domnievajú, že ak ich nemáme rovno považovať za priamu príčinu kolapsu rímskej moci v Európe, tak aspoň zásadne pozmenili beh rímskych dejín. Antonínovsky mor zastihol Rímsku ríšu v najlepšom čase jej existencie, po niekoľkých storočiach neustáleho rastu a ekonomického vzostupu. Možno aj preto nemal taký zdrvujúci dopad ako dve nasledujúce epidémie, no je jasné, že masívna strata populácie, a teda aj daní poľnohospodársky produktívneho obyvateľstva a základne pre nábor do armády, viedla k dlhodobej politickej a ekonomickej nestabilite a zahatala plány na efektívnu obranu pred Germánmi, ktorí sa tlačili na územie Rímskej ríše. Od tohto momentu v histórii už Rímska ríša nenapredovala, ale stagnovala. Mala snáď ešte šancu nabrať druhý dych, ak by prežila niekoľko nasledujúcich storočí v relatívnom pokoji a stabilite, no osudným sa jej stalo vypuknutie novej ničivej epidémie sotva sto rokov po odznení tej prvej.

Katastrofické dôsledky Cypriánovho moru možno badať vo všetkých oblastiach rímskeho života. Najlepšie ich možno kvantifikovať na príklade rímskych peňazí. Ako svoje základné kvalitné platidlo Rímska ríša tradične používala strieborný sestercius a neskôr denarius. Hoci počínajúc cisárom Nerónom v 1. storočí sa postupne znižoval obsah drahého kovu v tejto minci, až do polovice 3. storočia tvorilo striebro zhruba polovicu jeho váhy. Okolo roku 250 zrazu poklesol podiel striebra v razených minciach z 50 na šokujúcich 5 %! V rokoch 250 až 260 sa následne sestercius aj denarius prestali raziť úplne a nahradili ich lacnejšie mince na báze zlata a iných kovov, ktoré zaplavili trh vo veľkom počte, pretože ich rímske mincovne zrazu uvádzali do obehu vo veľkých množstvách. No najokatejším dokladom ekonomického kolapsu je nepomerne veľké množstvo mincových nálezov z tohto pohnutého obdobia, ktoré naznačujú, že sa mnohí ľudia rozhodli v čase kataklizmy svoje úspory zakopať do zeme. To, že sme ich našli, naznačuje, že ich majitelia nedostali šancu si ich vyzdvihnúť.

Cypriánov mor prispel tiež k prehĺbeniu politickej krízy, v ktorej sa Rímska ríša zmietala od zavraždenia cisára Severa Alexandra, posledného z dynastie Severovcov, jeho jednotkami v roku 235. Až do nástupu Diokleciána v roku 284, teda v priebehu takmer 50 rokov, nezažila Rímska ríša viac než niekoľko rokov stability. Na jej čele sa v tomto období vystriedalo najmenej 26 cisárov z radov armádnych generálov, ktorí spravidla získali moc zavraždením predošlého uzurpátora, aby boli sami zavraždení o niekoľko rokov, či len mesiacov. Výnimkami boli cisár Hostilián a vyššie zmienený Claudius, ktorých zabila tá istá nákaza ako ich poddaných, a tiež Valerián, ktorý, ako už bolo tiež uvedené vyššie, zahynul v perzskom zajatí po zdrvujúcej porážke na východnom fronte.

Cisári umierajúci v zajatí úhlavných nepriateľov, na mor či rukou svojich vlastných vojenských veliteľov určite nepôsobili na obyvateľov ríše ako záruka rímskej moci a práva. Niet sa preto čo čudovať, že práve počas Cypriánovho moru došlo k prepuknutiu separatistických hnutí. V roku 260 sa od ríše pod vedením uzurpátora Postuma odtrhla tzv. Galská ríša, ku ktorej okrem Galie patrila aj Británia a Germánia a nakrátko aj Hispánia. Palmýra pod vedením energickej kráľovnej Zenóbie nasledovala Galliu v roku 273. Nechýbalo málo a v školách sme sa dnes mohli učiť úplne iný dátum zániku Rímskej ríše, ale cisár Aureliánus dokázal v priebehu niekoľkých rokov oddialiť smrť ríše o vyše dve storočia.

 

Strach

Najzávažnejší dopad katastrofickej epidémie však nebol ani ekonomický, ani politický, ale psychologický. Ľudia pod náporom smrtonosnej nákazy strácali dôveru v tradičné spoločenské inštitúcie, ktoré zastrešovali život v rímskej spoločnosti a poskytovali záruku kozmického poriadku, akými boli rímske kulty. Hoci sa vládnuci cisári opätovne obracali k tradičným božstvám a prinášali obety, ktoré mali odvrátiť mor, ich snahy neprinášali úžitok. Tradičnému rímskemu náboženstvu a jeho predstaviteľom určite neprispeli ani mŕtvoly kopiace sa v domoch a na uliciach, ku ktorým sa mnohí báli čo i len priblížiť zo strachu z nákazy. V tomto momente sa na scéne objavili stúpenci akejsi bizarnej okrajovej sekty, ktorí sa neštítili pochovávať mŕtvych, hoci sa tým vystavovali neúmernému riziku nákazy (hoci pravdepodobne nešlo o masový fenomén, istotne mal neprimerane veľký vplyv na stav morálky). Táto sekta zároveň sľubovala, že utrpenie, aj to súčasné v podobe moru, má zmysel, že život sa nekončí smrťou, a ponúkala alternatívne spoločenské štruktúry, do ktorých sa mohli začleniť tí, ktorí už nevideli oporu v  tradičnom rímskom živote. Áno, išlo o kresťanstvo.

Hoci vzostup tohto pre Rimanov inak ťažko stráviteľného náboženstva istotne nemožno pripísať na vrub iba epidémii, je zrejmé, že kresťanstvo dokázalo v kríze 50. a 60. rokov 3. storočia vyplniť vákuum, ktoré vzniklo po rozvrate tradičných oporných bodov rímskej spoločnosti. Vyplýva to okrem iného z výskytu kresťanských mien v egyptských papyrusoch z tohto obdobia, ktoré naznačujú, že do roku 300 mohli kresťania tvoriť 15 – 20 % tamojšej populácie. Išlo o masívny nárast, pokiaľ si uvedomíme, že okolo roku 200 tvorili kresťania nanajvýš niekoľko percent. V tom istom období možno zároveň v Egypte pozorovať, že – povedané slovami historika Rogera Bagnalla – tradičné chrámy sa ocitajú v ekonomickom voľnom páde. Nie je to ani tak dôsledok vzostupu kresťanstva, ktoré istotne zostávalo menšinovým, a nie príliš ekonomicky významným náboženstvom až do svojej legitimizácie v roku 311, ale skôr odraz toho, že rímske obyvateľstvo na všetkých spoločenských úrovniach už nevidelo význam v podpore verejného náboženstva silne prepojeného s tradičným spôsobom života, spoločenským poriadkom a osobou cisára – ideálmi, ktoré v dôsledku udalostí mnohí museli pokladať za mŕtve. Rozpad tradičného rímskeho náboženstva, ktorý vieme archeologicky vysledovať na úpadku chrámov, pozorujeme v tomto období vo všetkých častiach rímskeho sveta. Spoločnosť strácala staré hodnoty, pretože už neposkytovali potrebný tmel a istoty, a tým vznikal priestor pre vzostup hodnôt nových. Tým sa otvorila cesta pre triumf kresťanstva v 4. storočí.

Z troch veľkých epidémií staroveku je Cypriánov mor najzáhadnejší a najmenej preskúmaný. Práve preto je ťažké určiť, aký veľký mohol byť jeho dopad na osud Rímskej ríše. Jeho úlohu v rozpade impéria je ľahké podceniť – pre mnohých je jednoduchšie (a aj ideologicky lákavejšie) predstaviť si zánik veľkej ríše ako dielo ľahko pomenovateľného nepriateľa, barbara mávajúceho mečom, ktorý prišiel plieniť a drancovať. Je pre nás ťažšie mentálne uchopiť, aký dopad mohol mať šok spôsobený epidémiou kiahní, hemoragickej horúčky, ktorú vyvoláva filovírus, alebo bubonického moru na dlhodobý vývoj komplexných spoločností. Napokon, my máme problém už len predstaviť si, aký priamy dopad mohlo mať vypustenie agresívneho patogénu podobného ebole na predindustriálnu populáciu niekoľkých desiatok miliónov bez akejkoľvek imunity alebo podobnej skúsenosti. Archeologické nálezy ako ten, ktorý urobil taliansky tím archeológov v Luxore, nám len neúplne sprostredkúvajú hrôzu, ktorú museli prežívať ľudia v staroveku. Mnohí z nich si museli myslieť, že nastal koniec sveta. Neboli až tak ďaleko od pravdy – v druhej polovici 3. storočie zahynul starý rímsky svet a zrodil sa svet nový, ktorý by bol cudzí tak Ciceronovi, ako aj Augustovi.

 

Mgr. Evina Steinová, PhD., vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na Pontifical Institute of Mediaeval Studies v Toronte, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii.

 

Použitá literatúra

Harper, K.: Pandemics and passages to late antiquity : rethinking the plague of c. 249 – 270 described by Cyprian. Journal of Roman Archaeology 28, 2015, 223 – 260.

Harper, K.: The Fate of Rome. Climate, Disease, and the End of an Empire. Princetone 2017.

McCormick, M.: Origins of the European Economy: Communication and Commerce AD 300 – 900. Cambridge 2002.

 

Internetové odkazy

a) https://www.theatlantic.com/science/archive/2017/11/solving-the-mystery-of-an-ancient-roman-plague/543528/

b) https://www.theatlantic.com/science/archive/2016/03/plagues-roman-empire/473862/

c) https://www.livescience.com/46335-remains-of-ancient-egypt-epidemic-found.html

d) https://phys.org/news/2016-08-reconstructing-sixth-century-plague-victim.html

 

Obrazová príloha: N. Cijan, Associazione Culturale per lo Studio dell’Egitto e del Sudan ONLUS, V. Petrauskas, www.ou.edu, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Čo zničilo Vikingov v Grónsku?

Čo zničilo Vikingov v Grónsku?

Vikingovia sa preslávili dobyvačnými a pirátskymi výpravami, ktoré znamenali pohromu pre veľkú časť stredovekej Európy. Zároveň však boli schopnými moreplavcami, ktorí pre vtedajších Európanov objavili neznáme krajiny, hlavne v oblasti severného Atlantiku. celý článok

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Kríza západnej civilizácie – nič nové pod slnkom

Na okraji útesu sme už raz boli – v stredoveku. Kríza, kolaps, zánik západnej civilizácie sú však aj časté slovné spojenia dneška. Medzi ľuďmi vyvolávajú strach, na ktorom sa priživujú rôzne médiá, ale aj niektorí jednotlivci. Trochu sa však zabúda, že našej civilizácii hrozil zánik už mnohokrát. celý článok

S tajomnými sochami prišla záhuba

S tajomnými sochami prišla záhuba

Ekonomický kolaps civilizácie Veľkonočného ostrova spôsobili aj známe gigantické sochy. Tichomorské ostrovy, ktoré Európania objavili počas Veľkej noci, sú dnes vyhľadávanou turistickou destináciou kvôli nálezu niekoľkých stoviek záhadných sôch. celý článok

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Ako najväčšiu ríšu zničila kríza

Rímska ríša bola najväčším a najdlhšie trvajúcim impériom v ľudských dejinách. Príčiny jej kolapsu sa hľadali už od čias jej konca. Dnes sa zdá, že tieto dôvody majú viac ekonomický charakter, ako sme si doteraz mysleli, a nájdeme medzi nimi až prekvapujúce paralely s našou vlastnou prítomnosťou. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.