Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Publikované : 03.07.2019 | Zobrazení: 4670 |
6 minút čítania

Bitka pri Telamone (225 pred Kr.) patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. V bitke sa stretla rímska vojenská mašinéria s divokosťou Keltov.

 

Kelti sa usídlili na severe Apeninského polostrova, v Pádskej nížine, pravdepodobne na konci 5. storočia pred Kr. Na základe archeologických a písomných prameňov však môžeme predpokladať aj skorší príchod Keltov do Itálie. V diele antického spisovateľa Tita Lívia sa zachovala legenda o synovcoch kráľa Ambigata z keltského kmeňa Biturgov – o Bellovesovi a o Segovesovi, ktorí sa postavili na čelo ozbrojených skupín a z preľudnenej krajiny sa vybrali hľadať nové sídla. Príčinou keltskej expanzie mohla byť snaha riešiť napätie medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva alebo preľudnenie. Synovci mali losovať, ktorým smerom sa spolu so súkmeňovcami vyberú. Segoves si vylosoval Hercýnsky les a Belloves Itáliu. Južný (staroveký) svet netušil, že cestami, ktorými odchádzali obchodné výpravy na sever, prídu aj ozbrojené skupiny drsných bojovníkov. V 5. storočí pred Kr. nastala krutá realita a obyvatelia Apeninského polostrova zažili ostrosť keltských zbraní na vlastnej koži. V Pádskej nížine sa usadilo viacero keltských kmeňov.

 

Nepriateľ pred bránami

Kelti sa pravdepodobne hneď po príchode dostali do konfliktu s Etruskami. Niekedy okolo roku 474 pred Kr. porazili Kelti Etruskov pri Ticine. V tom čase utrpeli Etruskovia niekoľko porážok od svojej bývalej kolónie – Ríma. Cesty Rimanov a Keltov sa začali rýchlo približovať.

Do konfliktu sa dostali pre mesto Clusium, ktoré požiadalo Rím niekedy okolo rokov 387/386 pred Kr. o pomoc. Keltské vojská viedol náčelník Brennus, rímsku armádu rozdrvil pri riečke Allia. Obyvateľov Rímskej republiky zachvátila panika, Kelti boli doslova pred bránami Ríma. Veľká časť obyvateľstva ušla do bezpečia. Opevnený zostal len posvätný pahorok Kapitol, ktorý bránili poslední statoční Rimania. Samotní Kelti boli takí prekvapení z ľahkého a pohodlného víťazstva, že do večného mesta dva dni nevstúpili, pretože si mysleli, že je to pasca. Na tretí deň po bitke na riečke Allia vpochodovali do mesta cez otvorené mestské brány.

Brennove vojská obsadili celý Rím s výnimkou Kapitolského pahorku. Staroveký Rím sa rozkladal na siedmich pahorkoch a Kapitol bol už od raných čias miestom, kde sa sústreďoval náboženský život Rimanov. Bol tu postavený chrám zasvätený najdôležitejšiemu bohu Rimanov – Jupiterovi.

Kelti podnikli množstvo útokov na pahorok, ale bojovníkom sa vždy podarilo ubrániť. Podľa legendy pri jednom z nočných útokov zachránili Rimanov gagotajúce husi, ktoré chovali v jednom z chrámov na pahorku.

Napriek obrovskej snahe obrancov, dlhé obliehanie bolo nad ich sily a keď sľúbená pomoc neprichádzala, začali s Keltmi rokovať. Brennus súhlasil s možnosťou zaplatenia tučného výkupného. Keď Rimania priniesli požadované výkupné, Kelti sa pokúsili podvádzať pri jeho vážení (pravdepodobne používali falošné závažie). Napriek protestom rímskych vyslancov si keltský veliteľ odopol svoj meč a priložil ho na váhy. Podľa rímskeho historika Tita Lívia vtedy povedal: „Vae victis!“ (Beda porazeným!). Možno ak by Brennus tušil, že karta sa čoskoro obráti, neprevzal by výkupne a zničil by Rím už v zárodku. Podľa historikov Diodora a Polybia Kelti po prevzatí výkupného odtiahli z Ríma preč, Titus Lívius, naopak, píše, že ich porazili prichádzajúce rímske posily.

 

Nekončiaci konflikt

Kapitolskými udalosťami sa však výboje Keltov neskončili a v priebehu celého 4. storočia pred Kr. ohrozovali Rím a Itáliu. Rímske armády sa neraz radšej stiahli, ako by mali proti nim bojovať. Keltskí velitelia sa často snažili riešiť boje osobným súbojom a vyzývali rímskych veliteľov. O osude bitky mal rozhodnúť súboj na život a na smrť medzi vojvodcami. Senát a konzuli však tieto súboje zakázali, pravdepodobne preto, že Rimania v nich príliš často prehrávali. Postupne však Rimania strácali strach z Keltov, a tak ako pri iných vojnách, aj tu sa začala prejavovať ich pevná vôľa a schopnosť postaviť sa na nohy po porážkach v bitkách.

Na prelome 4. a 3. storočia pred Kr. podporovali Kelti Etruskov a Samnitov v boji proti Rímu. Rovnako podporili epirského kráľa Pyrrhu, keď sa vylodil na Apeninskom polostrove, aby bránil záujmy gréckych kolónií z južnej Itálie proti Rímu. Republika tieto vojny v prvej polovici 3. storočia pred Kr. vyhrala a okrem severu sa stala pánom Itálie. Hranicou bola neskôr Caesarom preslávená riečka Rubicon. Rimania sa cítili posilnení aj víťazstvom v prvej púnskej vojne.

Rímska rozpínavosť však ďalej pokračovala a keltské kmene na severe Apeninského polostrova sa cítili ohrozené. Do oblasti navyše prichádzali nové keltské kmene, či už zo severu, alebo z Predalpskej Galie, ktoré tlačili na starousadlíkov a vyvolávali ďalšie konflikty s rozpínajúcim sa Rímom.

V roku 225 pred Kr. ešte Kelti Rimanov porazili v bitke pri Fiesoli (Faesulae, 8 km od dnešnej Florencie). Keltské vojsko tvorili z veľkej časti žoldnieri z Predaplskej Galie, označovaní ako Gaesatovia, pod velením náčelníkov Concolitana a Aneroëstesa. Okrem žoldnierov sa ťaženia zúčastnili aj kmene Bójov, Insubrov a Tauriskov. Neboli to však všetky kmene zo severu Apeninského polostrova, pretože medzi Keltmi panovala veľká nejednotnosť.

 

Masaker Keltov

Rimania povolali posily. Od východu smerom ku Fiesoli postupoval rímsky konzul Lucius Aemilius Papus. Druhý konzul Gaius Atilius Regulus práve dobýjal Sicíliu, ale urýchlene sa premiestnil do Itálie a vylodil sa pri dnešnej Pise.

Keltskí velitelia pre Papove vojská takticky ustúpili, ale netušili, že im ide oproti konzul Regulus so svojou armádou. Kelti sa dostali do klieští dvoch rímskych armád. Gaius A. Regulus rozostavil svoju armádu neďaleko mysu a mestečka Telamon (dnes Talamon v Toskánsku). Na túto armádu narazili ustupujúci Kelti. Boj sa mohol začať.

Podľa Polybia niektorí Kelti bojovali v bitke nahí len so svojimi zbraňami. Odvaha keltských bojovníkov spolu s ich bojovým krikom vyvolávala u Rimanov paniku. Išlo o akúsi keltskú psychologickú vojnu na zastrašenie protivníka. Na druhej strane to bola šialená taktika, pretože Kelti bojovali bez poriadnej ochrany svojho tela a Rimania ich mohli ľahko zasiahnuť. Kelti v Itálii navyše používali menšie štíty, ktorými si nemohli chrániť celé svoje nahé telo.

Úvod konfliktu Keltom dokonale vyšiel, pretože hneď na začiatku bojov o dôležitý kopec v priestore bitky padol konzul Gaius Regulus, ktorému Kelti zoťali hlavu a priniesli ju svojim náčelníkom. Rimania však na rozdiel od minulých bitiek nespanikárili, a dokonca Keltov zatlačili. V kľúčovom momente bitky, keď sa premenila na drsný súboj muža proti mužovi, zaútočilo z pravej strany rímskej línie jazdectvo, ktoré rozprášilo a zahnalo na útek keltskú jazdu na kľúčovom kopci a mohlo zaútočiť na ľavý bok keltskej pechoty. Približne v rovnakom čase prišla z juhu aj druhá rímska armáda a Kelti boli donútení bojovať na dvoch frontoch. Nastal masaker Keltov, rímska disciplína a taktika porazila ich odvahu.

Rimania mali aj lepšiu výzbroj, na rozdiel od Keltov nebojovali nahí a ich štíty pokrývali väčšiu časť tela. Rovnako mali kvalitnejšie meče, keltské zbrane boli na rozdiel od tých rímskych uspôsobené skôr na sekanie ako na bodanie.

Podľa Polybia a historika rímskych dejín Teodora Mommsena mali Rimania v oboch armádach dokopy približne 101 600 vojakov pechoty a 6400 jazdcov. Na keltskej strane bojovalo okolo 50 000 pešiakov a okolo 20 000 jazdcov a posádok bojových vozov. Rimania mali stratiť 6000 mužov, keltské straty boli výrazne väčšie – 40 000 bojovníkov bolo zabitých a 10 000 padlo do zajatia. Keltský náčelník Aneroëstes radšej spáchal samovraždu, Concolitanus bol zajatý a neskôr po triumfe víťazov v Ríme bol popravený.

Konzul Lucius Aemilius Papus pokračoval v ťažení na sever, vtrhol na keltské územie a začal plieniť hlavne v oblasti kmeňa Bójov. Od bitky pri myse Telamon už Kelti samostatne nevtrhli na územie Rimanov a začali im na Apeninskom polostrove ustupovať. Situáciu mohol ešte zvrátiť veľký kartáginsky vojvodca Hannibal Barkas, ktorý využil Keltov počas svojho ťaženia v Itálii, ale to už bola keltská labutia pieseň.

Bitka pri Telamone znamenala koniec keltských ambícií na Apeninskom polostrove. Podobne ako iné etniká podľahli rímskej vojnovej mašinérii, ktorú napriek mnohým víťazstvám nedokázali zastaviť. Ktovie, ako by boli pokračovali dejiny, ak by sa keltský vojvodca Brennus nebol ulakomil na tučné výkupné?

 

Mgr. Branislav Kovár, PhD., vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk.

 

Pramene

Livius: Dějiny II – III (Knihy V – X). Preklad Pavel Kucharský. Praha 1972.

Polybios: Dějiny I (Knihy 1 – 2). Preklad Pavel Oliva. Praha 2008.

 

Použitá literatúra

Ellis, P. B.: Keltové. První tisíciletí keltských dějin, 1000 př. Kr.-51 po Kr. Praha 1996.

James, S.: Exploring the World of the Celts. London 1993 (2005).

Mommsen, T.: History of Rome, Vol. II. London 1894.

 

Obrazová príloha M. Swanston (Významné bitvy a tažení), A. McBride, Osprey, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Ako rástla moc Cornelia Sullu?

Ako rástla moc Cornelia Sullu?

Caesarova mimoriadna kariéra by nebola možná bez predchodcov, z ktorých najvýznamnejším bol muž, ktorý si svojimi neobyčajnými úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „šťastný“. celý článok

Ako opisujú evanjeliá zmŕtvychvstanie?

Ako opisujú evanjeliá zmŕtvychvstanie?

Podobne ako v príbehoch Ježišovho narodenia, tak aj v príbehoch jeho zmŕtvychvstania často skĺbime všetky udalosti opisované v evanjeliách do jednej. celý článok

Diskusia