Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Reformátor Tiberius Gracchus zahynul pri masakre

Publikované : 15.01.2020 | Zobrazení: 1424 |
8 minút čítania

S pádom Rímskej republiky a vznikom cisárstva máme tradične spojené legendárne mená Gaia Iulia Caesara a jeho adoptívneho syna Octaviana Augusta. V skutočnosti však išlo o proces trvajúci sto rokov. Na jeho začiatku stál mladý aristokrat, ktorý začal presadzovať svoje dobré úmysly neslýchanými prostriedkami a zaplatil za to najvyššiu cenu.

 

Tiberius Gracchus sa narodil medzi rokmi 169 až 164 pred Kr. Jeho rodinné zázemie bolo úctyhodné aj na snobské pomery rímskych horných vrstiev. Jeho otcom bol Tiberius Gracchus starší, konzul v rokoch 177 a 163, ktorý zároveň dosiahol dva triumfy. Matka Cornelia bola dcérou Scipia Africana, legendárneho víťaza nad Hannibalom. Corneliina matka Aemilia bola sestrou ničiteľa Macedónie a víťaza pri Pydne Lucia Aemilia Paulla Macedonica.

Tiberius Gracchus mal dvoch súrodencov, ktorí prežili detstvo: staršiu sestru Semproniu a podstatne mladšieho brata Gaia, ktorý sa narodil v roku 154 pred Kr. V rovnakom čase zomrel ich otec a patrónom chlapcov sa stal syn Aemilia Paula, ktorý bol po adopcii aj vnukom Scipia Africana a poznáme ho aj pod menom Scipio Aemilianus. Spojenie bolo spečatené, keď si Aemilianus v roku 151 zobral Semproniu za ženu. Manželstvo však nebolo šťastné a Aemilianus nevychádzal dobre ani so svokrou. Cornelia bola totiž veľmi sebavedomá žena, ktorá po manželovej smrti odmietla ponuku na sobáš od faraóna Ptolemaia VIII. a zasvätila život starostlivosti o synov. Opakovala im, že nechce byť známa ako dcéra Scipia Africana, ale ako matka Gracchovcov.

 

Vojenská kariéra

Scipio Aemilianus bol v roku 147 pred Kr. zvolený za konzula s cieľom zlikvidovať Kartágo, ktoré v tom čase légie neúspešne obliehali už dva roky. Konzul so sebou do Afriky zobral aj mladého Tiberia. Ten sa v boji vyznamenal, získal dokonca zlatú korunu ako odmenu za to, že ako prvý zdolal kartáginské hradby.

Po úplnom zničení Kartága a Korintu v roku 146 pred Kr. stála republika na vrchole moci. Do Ríma prúdila vojnová korisť: zlato, striebro, státisíce otrokov. Napriek tomu sa sociálna situácia v Itálii zhoršovala. Kontrolu nad korisťou si totiž udržovala senátorská aristokracia. Prostí občania – roľníci, ktorí sa po niekoľkých rokoch vrátili z vojenského ťaženia, často našli rodinný statok zruinovaný ich neprítomnosťou.

Začala sa prudko meniť držba pôdy. Boháči vo veľkom vykupovali statky drobných roľníkov. Niektorí predali radi, šťastní, že dostanú aspoň niečo. Kto však nechcel predať, bol často donútený zastrašovaním a násilím. Šťastnejší roľníci mohli ostať na pôde ako nájomcovia a stali sa z nich klienti aristokrata, ktorý pozemok kúpil. Menej šťastní museli pozemok opustiť, pretože nový majiteľ ich nepotreboval. Namiesto nich začali na pôde pracovať lacní otroci. Z vykorenených roľníkov sa často stali bezdomovci a veľa z nich skončilo v Ríme, kde hľadali prácu.

Táto situácia však nielenže poškodzovala široké vrstvy obyvateľstva, ale aj oslabovala armádu. Slobodný roľník, ktorý si na vlastné náklady zaobstaral výzbroj a výstroj, bol od dávnych čias základom légie. Teraz sa však stále znižoval počet mužov, ktorí mali na vojenskú službu dosť prostriedkov, napriek znižovaniu štandardov. Nespokojní roľníci sa pri odvodoch začali obracať na tribúnov ľudu, aby ich ochránili.

V takejto situácii bol Tiberius Gracchus v roku 137 zvolený za kvestora a pridelený k armáde konzula Gaia Hostilia Mancina pri Numantii v Hispánii. Kombinácia demoralizovaného, nevycvičeného vojska a neschopného veliteľa sa však skončila obkľúčením celej armády. Tiberius Gracchus využil dobré meno, ktoré si u domorodcov získal jeho otec a podarilo sa mu dosiahnuť dohodu, podľa ktorej sa rímska armáda mohla stiahnuť výmenou za uzatvorenie mieru.

Po návrate senát odmietol dohodu uznať. Mancina odsúdili a v reťaziach vydali Numantíncom. Tí ho však odmietli prevziať, dôvodiac, že trest pre jedného človeka nestačí na zmazanie vierolomnosti celého senátu. Tiberius sa s Aemilianovou pomocou vyhol priamemu trestu, no celá záležitosť značne poškodila jeho politické vyhliadky.

 

Reforma pozemkového vlastníctva

Tiberius sa švagrovi vzdialil aj tým, že si zobral za ženu Claudiu Pulchru. Jej otec Appius Claudius Pulcher bol konzulom roku 143 pred Kr., neskôr aj cenzorom, a získal mimoriadne čestný titul princeps senatus. Pulcher bol vedúcou osobnosťou skupiny senátorov, ktorá sa snažila o reformu. To ich stavalo do opozície voči konzervatívnej skupine, ktorej hlavou bol práve Aemilianus. Ten  sa v roku 142 pred Kr. ako cenzor snažil zasiahnuť i proti rastúcej nenásytnosti a zdieraniu.

Pulcher a jeho prívrženci boli odhodlaní presadiť zmenu pozemkových zákonov. Viedli ich k tomu nielen šľachetné, ale aj sebecké dôvody. Všetci roľníci, ktorí by ich zásluhou získali späť pôdu, by, pochopiteľne, vedeli svoju vďačnosť prejaviť v nasledujúcich voľbách. Vedeli to však aj ich oponenti, a preto sa o prijatie zákona dal očakávať tvrdý boj.

Reformátori sa rozumne rozhodli nechať súkromné majetky na pokoji a sústredili sa na tzv. ager publicus – čiže verejné pozemky, ktoré republika postupne získala porážkou svojich italských susedov. Už predchádzajúce zákony stanovovali, že z tejto verejnej pôdy nemôže mať nikto v držbe viac ako 500 jutár (zhruba 125 hektárov). Tento zákon sa však nedodržiaval a mnohí boháči spravovali mnohonásobne viac.

Tiberius Gracchus, Pulcher a ich spojenci Publius Licinius Crassus a jeho brat, známy právnik Publius Mucius Scaevola, pripravili zákon, ktorý by pôdu nad tento limit konfiškoval. Návrh bol pomerne umiernený, za zhabanú pôdu by dotknutí získali odškodnenie. Rovnako si mohli ponechať 250 jutár navyše za každého syna. Konfiškovaná pôda sa mala deliť na menšie pozemky po 30 jutár, čo by umožnilo bezzemkom opäť sa postaviť na nohy a zároveň by získali prostriedky potrebné na vojenskú službu.

Na presadenie zákona potrebovali reformátori energického tribúna ľudu zo svojej skupiny, ktorým sa stal Tiberius Gracchus. Táto pozícia by bola pôvodne bývala pod jeho úroveň, ale po neúspechu v Hispánii ju rád prijal. V roku 134 pred Kr. sa reformátori rozhodli využiť neprítomnosť svojho najsilnejšieho súpera Scipia Aemiliana, ktorý bol znovu zvolený za konzula a vyslaný do Hispánie, aby po ponižujúcich neúspechoch ukončil vojnu v Numantii. Tiberius Gracchus tak bol zvolený za tribúna ľudu.

 

Boj o zákon

Priaznivcom aj oponentom reformy bolo jasné, že zákon (Lex Sempronia Agraria) prejde v ľudovom zhromaždení výraznou väčšinou. Tiberius začal vynikajúcou rečou, v ktorej kritizoval, že každé zviera má svoj brloh, ale muži, ktorí bojovali a krvácali za Rím a oprávnene ich volajú pánmi sveta, nemajú kde skloniť hlavu. Vediac, že v senáte jeho návrh zrejme neprejde, obišiel ho a predostrel zákon priamo ľudovému zhromaždeniu. Z hľadiska práva to bolo úplne legálne, no Tiberius tým porušil nepísané pravidlá (zvyky otcov alias mos maiorum), na ktoré si Rimania veľmi potrpeli.

Potom však vystal problém. Marcus Octavius (podľa Plútarcha vzdialený predok cisára Augusta) a pôvodne Gracchov blízky priateľ, ktorý bol teraz tiež jedným z desiatich tribúnov ľudu, v záujme senátu vetoval návrh predložiť zákon ľudovému zhromaždeniu. Prekvapenému Tiberiovi zostalo len odročiť zhromaždenie.

Na nasledujúcom zhromaždení Octavius pokračoval vo svojom odpore. Tiberius zakontroval tým, že sám začal vetovať všetky návrhy. Dal dokonca zapečatiť Saturnov chrám, kde bola uložená štátna pokladnica. Keď ani toto nepomohlo, pristúpil Tiberius k neslýchanému kroku. Vyhlásil, že Octavius neplní svoje povinnosti ako tribún (neochraňuje ľud) a dal návrh na jeho odvolanie. Osoba tribúna ľudu bola nedotknuteľná a Tiberiov návrh bol absolútne nelegálny.

Octavius sa snažil svoje odvolanie vetovať, no kolega ho dal násilne odviesť a zhromaždenie následne schválilo Octaviovo odvolanie. Historik Appianos ponúka trocha inú verziu, podľa ktorej Octavius, potom čo väčšina tribuí hlasovala za jeho odvolanie, dobrovoľne odstúpil a Tiberius na jeho vyvedenie nemusel použiť násilie.

Následne prešiel aj zákon o agrárnej reforme. Bola vytvorená komisia na rozdelenie pôdy, ktorá zahŕňala Tiberia, jeho svokra Pulchra a brata Gaia. Tiberiov nezákonný postup voči Octaviovi však odradil mnohých senátorov, ktorí by pôvodne zákon podporili. To využil pontifex maximus Publius Cornelius Scipio Nasica Serapio, syn veľkého Catonovho súpera Corculuma. Práve Nasica sa v neprítomnosti Scipia Aemiliana stal vodcom konzervatívnej skupiny. Podarilo sa mu dosiahnuť, že senát nepridelil komisii dostatočné prostriedky, a tým jej prácu blokoval.

Potom sa však na Tiberia usmialo šťastie. Toho roku, teda v roku 133 pred Kr., zomrel kráľ maloázijského Pergamonu Attalos III. Nemal syna a v obave pred občianskou vojnou a následným rímskym zásahom odkázal celé kráľovstvo republike. Tiberius to využil a použil poklady na rozbehnutie práce komisie. Jeho rok v úrade sa však chýlil ku koncu a nepriatelia v senáte sa netajili tým, že len čo príde o imunitu, ktorú mu poskytuje jeho funkcia, budú ho žalovať a súdiť.

Tiberius Gracchus sa preto v záujme osobnej bezpečnosti rozhodol pre ďalší ohromujúco netradičný ťah. Chcel kandidovať opäť.

 

Krvavé voľby

Kampaň, ktorá viedla k voľbám tribúna ľudu v roku 133 pred Kr., bola veľmi búrlivá. Jeden z Tiberiových blízkych priateľov zomrel a šírili sa reči, že ho zavraždili. Sám Tiberius si obliekol smútočné šaty a predviedol pred ľudové zhromaždenie svoje deti, vyzývajúc, aby sa o ne postarali, keby sa mu niečo stalo. Tiberiov program na ďalšie volebné obdobie zahŕňal skrátenie vojenskej služby, zrušenie výsadného práva senátorov ako sudcov a udelenie občianskych práv italským spojencom.

V deň voľby sa Tiberius Gracchus napriek nepriaznivým znameniam vydal na fórum. V zhromaždení došlo k potýčkam, keď sa tribúnovi stúpenci snažili zabrániť oponentom vo vstupe na fórum. Spriaznenému senátorovi Fulviovi Flaccovi sa však podarilo pretlačiť cez dav a informovať Tiberia, že senát chystá jeho fyzickú likvidáciu a s týmto cieľom ozbrojuje svojich otrokov. Tribún následne gestom ruky k hlave ukazoval, že jeho život je v nebezpečenstve. Jeho protivníci však toto znamenie interpretovali ako žiadosť o korunu a  s touto správou okamžite utekali do senátu.

Tam Nasica rázne žiadal, aby konzul Scaevola proti zhromaždeniu zasiahol. Konzul ako spojenec reformátorov odmietol s tým, že na zásah zatiaľ nie je dôvod. Vtedy si Nasica prehodil rúcho najvyššieho kňaza a vykríkol, aby ho nasledovali všetci, ktorí si želajú zachrániť štát. Konzervatívni senátori odmontovali nohy drevených lavíc a takto vyzbrojení Nasicu nasledovali.

Dav senátorov a ich klientov dorazil k zhromaždeniu a začala sa bitka. Voliči sa rozpŕchli, mnohí boli ubití alebo sa v tlačenici zabili pádom zo skaly. Tiberius sa na úteku potkol a spadol. Následne mu prvú ranu zasadil kolega tribún Publius Satyreius, ktorý ho spolu s jedným senátorom umlátili na smrť. V ten deň zahynulo vyše tristo ľudí, navzdory tomu, že útočníci nepoužili meče, ale len palice a kamene. Mŕtvoly vrátane Tiberiovej boli bez ceremónií nahádzané do Tiberu. Ďalší stúpenci reformnej strany boli okamžite popravení alebo poslaní do vyhnanstva.

 

Následky

Krviprelievanie šokovalo celé mesto. Senátori sa pokúsili ľud upokojiť pokračovaním agrárneho programu, Tiberiovo miesto v komisii pripadlo jeho spojencovi Publiovi Crassovi. Nenávidený Nasica musel opustiť mesto a čoskoro umrel v Pergamone, údajne otrávený Gracchovými priaznivcami.

Scipio Aemilianus zatiaľ dobyl Numantiu a po návrate do Ríma sa pokúšal situáciu normalizovať. Rovnako ako Gracchus presadzoval práva pre italských spojencov, v roku 129 pred Kr. ho však práve v deň, keď chcel predniesť významný prejav, našli ráno mŕtveho v posteli, podľa Appiana bez akéhokoľvek zranenia. Jednou z verzií jeho smrti bolo, že ho zavraždila jeho žena a svokra zo strachu, že sa chystá zrušiť Tiberiov reformný zákon. Aemilianova smrť zostáva dodnes jednou zo záhad antiky.

Podľa Appiana bol masaker na fóre a smrť Tiberia Graccha prvým násilným občianskym rozbrojom v Ríme. Je to trochu prehnané, ale celá záležitosť určite odhalila hĺbku krízy. V  senáte sa postupne vytvorili dve politické skupiny: reformní populári a konzervatívni optimáti. Ich zápolenie malo určovať rímsku politiku v nasledujúcom storočí.

Príbeh bratov Gracchovcov však Tiberiovou smrťou nekončí. V jeho stopách pokračoval brat Gaius, o ktorého osudoch si povieme nabudúce.

 

 

Mgr. Adam Rada, PhD., vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.

 

Použité pramene:

Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. 1. a 2. zväzok. Bratislava 2008.

Appiános: Krize římské republiky. Praha 1989.

 

Použitá literatúra:

Boren, H. Ch.: The Gracchi. Michigan 1969.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, E. Poynter, J. B. Suvée

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Po zničení Kartága sa z Ríma stala superveľmoc

Po zničení Kartága sa z Ríma stala superveľmoc

Pokiaľ by sme mali určiť dátum, kedy sa Rímska republika stala z regionálnej mocnosti dominantnou superveľmocou celého Stredomoria, podarí sa nám to prekvapivo ľahko. Bol to rok 146 pred Kr., keď si republika nielen definitívne podmanila Macedóniu a Grécko, ale hlavne sa jej podarilo zničiť... celý článok

Kelti bojovali za egyptských faraónov

Kelti bojovali za egyptských faraónov

Kelti, ktorých pravlasť bola v strednej Európe a sídlili aj na území dnešného Slovenska, boli často súčasťou žoldnierskych jednotiek starovekých panovníkov. celý článok

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Na východných hraniciach Rímskej ríše sa nachádzali krajiny, ktoré si Rimania nikdy nepodrobili. Najskôr tu existovala Partská, po nej Novoperzská – Sasánovská – ríša. celý článok

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Diskusia