Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Rastlina medzi nebom a zemou

Publikované : 30.12.2015 | Zobrazení: 6364 |
8 minút čítania

Imelo rastie medzi nebom a zemou, jeho semienka rozširujú vtáci – poslovia bohov, ignoruje princípy heliotropizmu (rast rastlín za slnkom) a geotropizmu (rast rastlín od smeru pôsobenia gravitácie), tvorí plody v zime, a je zelené, aj keď jeho hostiteľ spí. Toto všetko vraj z neho robí obzvlášť magickú rastlinu.

 

Kelti

Imelo sa historicky spája s druidmi. Táto hypotéza vychádza z diela Plínia Staršieho (23 – 79 n. l.), ktorý opísal keltský rituál, pri ktorom v deň zimného slnovratu (alebo v šiestom dni nového mesiaca) obetovali druidi pod mohutným dubom dva biele býky, ktoré nikdy nepoznali útlak jarma (podľa iných zdrojov dvoch mužov) a následne pomocou zlatého kosáka odsekol najvyšší druid z tohto duba vetvičky imela. Tie po odrezaní zachytili do bielej plachty, takže sa nikdy nedotkli zeme a pripravili z nich všemocné liečivé nápoje „omnia sanantem“. Takto získané imelo vraj chránilo pred zlými čarami, pred chorobami a robilo neplodné zvieratá plodnými. Ak sa však počas obradu imelo dotklo zeme, znamenalo to príchod veľkého nešťastia a katastrof.

Táto údajná pravda sa následne dostávala z jednej historickej knihy do druhej a táto myšlienka je stále živá aj dnes, a to aj napriek dvom faktom, ktoré ju vážne spochybňujú. Po prvé, do dnešných čias sa na žiadnom z výskumov keltských lokalít nenašiel zlatý kosák. Po druhé, imelo rastie dube veľmi zriedka. Na dube rastie skôr ochmet (Loranthus europaeus) – imelu podobná poloparazitická rastlina. Potvrdzuje to aj informácia, že napríklad v 19. storočí bolo v celom Anglicku známych len 20 dubov, na ktorých rástlo imelo, a to v množstvách, ktoré by rozhodne nestačili pokryť každoročnú potrebu keltských rituálov.

Antickí autori považovali imelo za mocný liečivý prostriedok, a dokonca za prostriedok chrániaci proti všetkým jedom. V zmesi s inými vonnými bylinami ho Rimania používali na vydymovanie domov ako ochranu pred zlom. Imelo bolo postupne v rôznych častiach sveta a v rôznych dobách zasvätené bohom Apolónovi a Odinovi, bohyniam Freye, Frigge a Venuši.

V škandinávskych krajinách malo imelo silný mýtický význam. Ten vychádzal z povesti, z básne Edda (autor Snorri Shurlason, okolo roku 1200). V nej bohyňa Frigga (patrónka materstva, rodinného života a manželstva), matka boha Baldera (škandinávska obdoba Apolóna), zabezpečí svojmu synovi ochranu pred všetkým, čo vyrástlo – vzniklo – z ohňa, zeme, vody alebo zo vzduchu. Podľa jednej verzie na to použije kúzlo, podľa inej osobne poprosí všetky zvieratá, rastliny, živly a minerály. Balder sa tak stáva nezraniteľným, až do momentu, keď Loki vystrúha šíp z imela (to nevyrastá ani z jedného zo štyroch živlov, resp. ho Frigga zabudla o ochranu svojho syna poprosiť) a nechá slepého boha Höda (Hödura), aby ho po Balderovi vystrelil. Balder je šípom z imela smrteľne zranený, ale ostatní bohovia ho nakoniec dokážu zachrániť. Imelo je potom zasvätené jeho matke Frigge, ktorá tak má pod kontrolou jeho ďalšie prípadné zneužitie proti svojmu synovi. Plody imela sa v Škandinávii označovali aj ako Friggine slzy. Carl Freiherr von Tubeuf (1862 – 1941), nemecký botanik, vo svojom diele Monographic der Mistel z roku 1923 však píše, že imelo nie je v severných častiach Škandinávie známe, a preto má podľa neho celá legenda pôvod v južnejších častiach Európy, alebo dokonca na Blízkom východe.

Latinské meno imela Viscum znamená lepidlo. Toto meno vychádza z tradície používať lepkavé plody imela pri výrobe lepu na chytanie drobných vtákov. České jmelí má údajne rovnaký významový pôvod a vychádza zo slova „jímati, jmouti“. Saské meno pre imelo bolo „iná vetvička“ – mistiltan  (z toho je odvodené anglické mistletoe), pretože sa odlišuje od ostatných vetiev stromu

 

Bozkávanie pod imelom

Imelo sa oddávna vešalo v domoch v čase zimy ako ochrana pred zlom, prípadne ako úkryt pre dobrých duchov lesa, ktorí sú zo svojich obydlí vyháňaní duchmi zimy a chladu. Samotné vešanie je spojené s legendou o Balderovi, keď imelo sľúbilo, že už nikdy nikomu neublíži, až do chvíle, keď sa dotkne zeme. Preto sa imelo objavuje vždy len vo visiacich dekoráciách.

Najmodernejšia tradícia spojená s imelom, rozšírená najmä v Anglicku a v USA, umožňuje v čase Vianoc komukoľvek pobozkať kohokoľvek, kto stojí pod imelom. Aj keď ide o modernú tradíciu, jej pôvodná verzia siaha hlboko do histórie. Prvotný impulz je údajne spojený už so spomínanou legendou o Balderovi. Po jeho vzkriesení sa patrónkou imela nestáva Frigga, ale Freya (bohyňa plodnosti, úrody, lásky, krásy, vojny, čarodejníctva), ktorá zmenila imelo na rastlinu lásky a sľúbila bozk každému, kto popod neho prejde. Od tých čias nesie plod imela na sebe drobné x ako symbol pre bozk. V Anglicku sa symbol „x“ používa v sms komunikácii, pričom platí poučka „X-es are for kisses“ (X-ká sú pre bozky).

Imelo ako vianočná dekorácia tak umožňovala akejkoľvek žene získať bozk od muža stojaceho pod ním. V 17. storočí bolo zvykom z visiaceho imela odobrať po každom bozku jeden plod a keď došli plody, už sa pod imelom nebozkávalo. Tiež sa verilo, že ak sa dievčaťu nepodarí získať bozk pod vianočným imelom do svojej svadby, nikdy nebude mať deti. Muž, ktorému sa to nepodarilo, ostane po svadbe neplodným. Túto poslednú poveru posilňovala aj symbolika imela ako rastliny plodnosti.

Iná verzia hovorí, že zvyk bozkávať sa pod imelom je vraj škandinávsky a vychádzal z tradície, podľa ktorej bolo imelo rastlinou zmierenia a podanie si ruky či bozk pod imelom znamenal hladký priebeh následných mierových rokovaní.

Z kresťanského pohľadu má imelo trochu zložitejšiu úlohu. Imelo sa označovalo ako lignum sanctae crucis, „drevo z kríža“,  Herbe de la Croix,  pretože existovala legenda, ktorá hovorila, že imelo bolo pôvodne stromom, z ktorého dreva bol vyrobený kríž, na ktorom následne ukrižovali Ježiša. Po tomto čine, aj keď imelo zaň priamo nemohlo, sa za trest, alebo z hanby nad skutkom zmenilo na parazita, prípadne na rastlinu tak malú, aby sa jej drevo už nikdy nedalo použiť na nič zlé. Imelo sa však nikdy nezbavilo svojej predkresťanskej symboliky a dodnes je v niektorých častiach sveta zakázané jeho používanie pri výzdobe kostolov. Podľa niektorých autorov sa však údajne v roku 1411 uskutočnilo v Anglicku na námestiach veľké zhromaždenie ľudí, ktorí verejne vyjadrili imelu podporu a priniesli ho ako symbol šťastia aj do kostolov. Zároveň sa spája s archanjelom Metatronom a Samaelom.

 

Liek?

Imelo je všade na svete považované nielen za mocnú magickú rastlinu spájanú s obradmi zimného slnovratu, ale aj za rastlinu liečivú. V 5. stor. pred n. l. sa imelo používalo na liečenie chorôb sleziny a pri menštruačných ťažkostiach. V 1. stor. n. l. sa považovalo za všeliek, univerzálny protijed a liek na neplodnosť. V 12. storočí je liekom na epilepsiu, choroby pečene a sleziny, lieči neplodnosť u žien a vredy. V 16. storočí sa považuje za liek na problémy obličiek a na liečenie vredov. V 18. storočí sa imelom lieči epilepsia, choroby pľúc a pečene, tlmia sa ním pôrodné bolesti, srdečná slabosť a edém. V 19. storočí vedci zamietajú imelo ako liečivý prostriedok a pripisujú mu len úlohu „folklórneho“ liečiva.  V 20. storočí je imelo považované za rastlinu jedovatú, ale tiež sa testuje ako liek na vysoký tlak, artrózu a niektoré druhy rakoviny.

Imelo z hrušky sa používalo pri výrobe masti proti mŕtvici. Imelo zmiešané s rastlinou menom martegon (podľa všetkého rastlina z rodu Silphion – dnes už vyhynutá rastlina príbuzná ločidlu – feruľa) alebo s lazerníkom otvára zámky. Po vložení do úst vraj táto zmes podporuje kreatívne myšlienky, otvára „zamknuté“ nápady. V Essexe sa verilo, že zjedenie jedného lístku imela denne vás ochráni pred mŕtvicou. Vo Worcestershire je zvyk dať vetvičku imela prvej krave, ktorá sa v novom roku otelí, čím sa poistí zdravie a bohatosť celého stáda dobytka na ďalší rok. Imelo sa tiež dávalo ako potrava kravám, ktoré málo dojili.

 

„Mágia“

Z pohľadu „mágie“ je imelo primárne rastlinou slúžiacou k ochrane pred všetkým zlým. Vôňa a vzhľad imela by mali odpudzovať víly, preto sa vetvička imela dávala do kolísky, aby dieťa neukradli víly alebo čarodejnice. J. Parkinson v Theatrum Botanicum z roku 1640 píše, že imelo pôsobí proti čarám a zaháňa Satana, preto sa z neho robia náhrdelníky pre deti.

U Grékov a Rimanov bolo zasvätené bohyni podsvetia Persefone a otváralo brány podsvetia. Podľa Vergília sa Aeneas dostal do podsvetia len vďaka vetvičke imela. Táto viera ja dodnes rozšírená aj v Nemecku, kde sa verí, že ten, kto drží vetvičku imela, je schopný vidieť duchov a aj sa s nimi rozprávať, alebo im aspoň klásť otázky, na ktoré oni musia odpovedať.

Imelo v spálni prináša sny odhaľujúce tajomstvo nesmrteľnosti. Imelo umiestnené pod vankúšom alebo priviazané v bielom vrecúšku o stĺpik či čelo postele pôsobí proti nespavosti a nočným morám. V Rakúsku stačí ako ochranu pred nočnými morami dať vetvičku imela na prah spálne. Snívať o imele znamená liečenie, ochranu alebo šťastie. U mladej ženy to tiež môže znamenať, že čoskoro dostane bozk od niekoho, kto sa jej páči. Snáre tvrdia, že imelo znamená dobré znamenie a príchod veľkej radosti alebo naopak „jedovaté myšlienky“. Podľa Ann Ree Coltonovej (1898 – 1984), zakladateľky hnutia Niscience, vraj imelo v sne znamená „zasvätenie do temných keltských rituálov“ a varuje pred „pohanskými orgiami a ich nebezpečenstvami“.

Podľa niektorých autorov imelo ako magická ochrana najlepšie funguje, keď visí v komíne, iné zdroje najvyšší účinok pripisujú imelu visiacemu nad dverami alebo v okne. V každom prípade by sa imelo nemalo priniesť do domu skôr ako 25. decembra, pretože rezať imelo v iný deň ako na Vianoce prináša nešťastie. Z domu je nutné odstrániť imelo najneskôr 6. januára, keď by sa mali odstrániť a spáliť všetky vianočné dekorácie z imela, cezmíny, brečtanu a ihličnatých vetvičiek, aby sa zabránilo „12 mesiacom nešťastia, alebo úmrtiu v rodine“.

Zoťať strom, na ktorom rastie imelo, sa považuje za nešťastie. Dokonca sa verí, že existujú záznamy o ľuďoch, ktorí to spravili a následne zomreli strašnou a násilnou smrťou.

Rusi nazývajú imelo hvizdom Víchra a pod lieskou, na ktorej rastie imelo, vraj môžeme nájsť hada s drahokamom v hlave alebo iné poklady. Niekedy sa verí, že ide o bieleho hada označovaného menom Haselwurm (lieskový červ) – kto zje jeho mäso, bude mať moc nad duchmi a odhalí liečivú moc bylín. Tohto hada údajne zjedol alchymista Paracelsus a vďaka tomu vedel, ktorá bylina lieči konkrétne choroby.

V Japonsku zabezpečí dobrú úrodu modlitba vyslovená nad zmesou lístkov imela, prosa a iných semienok.

V reči kvetín vyjadruje imelo myšlienku „dám ti toľko bozkov ako je hviezd na nebi“ alebo jednoduché „pobozkaj ma“, prípadne „prekonal som prekážky/prekážok sa nebojím“ či „mierim za niečím veľkým“. V českej reči kvetín znamená imelo „spolu našli sme šťastie“, „si parazit“ alebo len jednoduché „chcem byť pobozkaný“.

 

Ing. Pavol Kaššák vyštudoval Slovenskú poľnohospodársku univerzitu v Nitre. Vo svojej publikačnej a prednáškovej činnosti sa venuje histórii pestovania rastlín. Medzi jeho záujmy patrí sci-fi a fantasy literatúra.

 

 

 

Použitá literatúra

Bailey, L. H.: How plants get their names : techniques from ancient herbal lore. New York – Dover 1963.

Büssing, A.: Mistletoe  : the genus Viscum. Amsterdam 2000.

Coombes, A. J.: The A to Z of plant names. Portland 2012.

Dugan, E.: Garden witchery : magick from the ground up. St. Paul 2003.

Prance, G. T./ Nesbitt, M.: The cultural history of plants : garden plants in myth and literature. New York 2005.

McIntosh, Ch.: Gardens of the gods : myth, magic and meaning. New York 2009.

Klempera, J.: Květomluva, aneb, Řekni to květinou. Praha 1996.

Olderr, S.: Symbolism : a comprehensive dictionary 2. New York 2012.

Skinner, Ch. M.: Myths and legends of flowers, trees, fruits, and plants : in all ages and in all climes. Philadelphia 1911.

Smrž, O.: Dějiny květin. Chrudim 1923.

Ward, B. J.: A contemplation upon flowers : garden plants in myth and literature. Portland 1999.

 

Obrazová príloha: Pavol Kaššák,  www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

10 najlepších veliteliek armád v dejinách

10 najlepších veliteliek armád v dejinách

Môže byť žena dobrou veliteľkou armády? Aj v súvislosti s prezidentskými voľbami na Slovensku a s kompetenciou prezidenta ako vrchného veliteľa ozbrojených síl niektorí nadhodili túto otázku. celý článok

Najčítanejšie články za rok 2018

Najčítanejšie články za rok 2018

Na prelome rokov si môžeme dovoliť trochu bilancovať a pripomenúť si najzaujímavejšie články, ktoré sme uverejnili na našom webe. celý článok

Redakčný výber 2018

Redakčný výber 2018

Ktoré boli najlepšie články na Historyweb.sk podľa členov redakcie? Ktoré články zaujali členov redakcie v roku 2018? celý článok

Predchodcovia Santa Clausa boli démonické bytosti

Predchodcovia Santa Clausa boli démonické bytosti

Koncom decembra slávime vianočné sviatky v podobe, akú im určil historický vývoj a kultúrna tradícia kresťanstva. Nie je tajomstvom, že oslavy narodenia Ježiša Krista do výraznej miery splynuli so staršími predkresťanskými slávnosťami zimného slnovratu. Menej známe sú však archaické folklórne vzory celý článok

Ako oslavujú Japonci?

Ako oslavujú Japonci?

Najstaršia japonská náboženská tradícia – šintó – je rituálne veľmi prepracovaným systémom, ktorý má svoj pôvod v starovekej japonskej spoločnosti. celý článok

Diskusia