Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Rakúsky princ mohol byť lídrom poľskej revolúcie

Publikované : 05.02.2019 | Zobrazení: 9188 |
8 minút čítania

Bol vnukom Márie Terézie, synom cisára Leopolda II. a mladším bratom cisára Františka, ale zároveň len krehkým epileptikom, ktorý z vôle rodičov smeroval na kontemplatívnu dráhu duchovného. Jeho však väčšmi lákalo dunenie diel, dupot kopýt a kúdole pušného prachu. Arcivojvoda Karol sa tak napokon nestal biskupom, lež generálom, ktorý uštedril Napoleonovi jeho prvú porážku. Už menej známym faktom je, že, aspoň hypoteticky, dokonca ašpiroval aj na poľský trón.

 

VArcivojvoda Karol veliaci vojskám počas bitky pri Asperne, kde doprial Napoleonovi prvú porážku roku 1830 sa Európou prehnala vlna revolúcií, ktorá výrazne zmenila jej vonkajšiu i vnútornú tvár. Vo Francúzsku definitívne padol kráľovský absolutizmus a panovníkom sa stal syn kráľovraha Ľudovít Filip. Lokálne vzbury priniesli ústavné zmeny vo Švajčiarsku, vrelo to v jednotlivých talianskych štátoch a v auguste vypukla revolúcia v Belgicku. Ruský cár Mikuláš I. bol v danej chvíli jednoznačne odhodlaný vstúpiť do situácie a v zmysle hodnôt Svätej aliancie ohniská revolty potlačiť, avšak jeho plán na priamu vojenskú intervenciu v Belgicku nenašiel ohlas ani vo Viedni, ani v Berlíne. Rakúsko totiž primárne kontrolovalo nestabilné dianie v Taliansku a Prusko ešte stále ťažil vysoký dlh z čias napoleonských vojen.

Ruského monarchu však neochota spojencov neodradila a rozhodol sa k solitérnej akcii. Východzím bodom plánovanej intervencie sa malo, prirodzene, stať najzápadnejšie územie ríše – Poľské kráľovstvo, známe aj ako Kongresovka. Mikuláš sa tiež rozhodol vyslať do Belgicka nielen ruskú, ale aj poľskú armáda (Kongresovka disponovala vlastným tridsaťtisícovým vojskom), a udržať poriadok v rámci kráľovstva tak mali záložné ruské jednotky, ktoré by však financovali a zásobovali Poliaci. Cárov úmysel však neostal bez odozvy a čoskoro roztočil kolesá nového povstania.

 

Vďaka autonómii konšpirátormi

Ruský cár a zároveň poľský kráľ Mikuláš I. bol odhodlaný hájiť starý poriadok aj napriek zdržanlivosti spojencovEskalácia politického napätia a prepuknutie horlivej konšpiračnej činnosti, ktoré charakterizovalo poľskú spoločnosť v nasledujúcich mesiacoch, však, pochopiteľne, nenastalo z ničoho nič. Cárov plán na intervenciu akurát urýchlil procesy, ktoré prebiehali už od Viedenského kongresu. Poľská autonómia totiž nespôsobila dlhodobé poľsko-ruské zblíženie, ba naopak, umožnila najmä v radách študentov a vojakov zakladanie tajných spolkov a šírenie protivládnej činnosti.

V polovici dvadsiatych rokoch existovalo na území Poľska dvadsaťštyri slobodomurárskych lóží, ktoré mali spolu vyše štyritisíc členov. Okrem slobodomurárov tu pôsobil napríklad Národný vlastenecký spolok, ktorého členovia mali blízko k talianskym karbonárom, či Wysockého spolok, ktorý vznikol na pôde poddôstojníckej akadémie vo Varšave.

Od leta 1830 dosiahli aktivity týchto tajných skupín, najmä vo Varšave a v okolí, svoj vrchol. V armáde sa čoraz častejšie ozývali hlasy proti invázii do Belgicka, keďže väčšina Poliakov s belgickou snahou o nezávislosť, prirodzene, sympatizovala. Civilní konšpirátori zasa šírili obrovské množstvo letákov svedčiacich o tom, že sa blíži prelom. Na sídle veľkokniežaťa Konštantína, cárovho brata a de facto poľského miestokráľa, sa napríklad objavil nápis: „Od Nového roka k prenájmu.“  

 

Tragikomické povstanie

Piotr Wysocki, dnes uznávaný ako hrdina povstania však nesie čiastočnú zodpovednosť za krvavé útoky na iných poľských dôstojníkovNiekoľkokrát odložený začiatok otvoreného povstania nakoniec pripadol na 29. novembra 1830. Impulzov  nato, aby sa verejné tajomstvo konečne pretavilo do činu, bolo hneď niekoľko – od otvorenia Londýnskej konferencie, kde sa rokovalo o belgickej otázke, cez osobnosť nového britského premiéra Charlesa Greya, ktorý bol známym polonofilom, až po fakt, že tajná polícia už takmer celú sieť konšpirátorov odhalila a začali sa prvé zatýkania.

Je nutné podotknúť, že povstanie, o ktorom neskôr líder poľskej exilovej politiky knieža Adam Jerzy Czartoryski prehlási, že začalo buď príliš skoro, alebo, naopak, až príliš neskoro, sprevádzali od začiatku komplikácie a chaos. Signálom k povstaniu mal byť požiar pivovaru. Ten sa však nepodarilo dostatočne vznietiť a celá akcia len prilákala pozornosť autorít. Nepodarila sa ani plánovaná vražda veľkokniežaťa Konštantína, ktorý sa stihol včas schovať a časť obyvateľstva (najmä bohatších mešťanov a úradníkov) sa rozhodla pred prichádzajúcimi povstalcami radšej zavrieť okenice i dvere a predstierať, že sa nič nedeje.

Vrcholom tragédie novembrovej noci bolo horlivé hľadanie lídra prepukajúcej revolty. Na túto úlohu sa podujala skupina kadetov poddôstojníckej akadémie, vedená Piotrom Wysockim (zakladateľ spolku nesúceho jeho meno). Hneď prvé stretnutie však bolo sklamaním. Uznávaný generál Stanislaw Potocký ich vľúdnym hlasom požiadal, aby sa upokojili a išli domov. Jeho slová však mladých revolucionárov len vyburcovali a predurčili tragický osud ďalších, ktorí sa odmietli zhostiť roly veliteľa. Generáli Stanislaw Trębicki, Maurycy Hauke či plukovník Filip Meciszewski zaplatili za odmietnutie povstalcov vlastným životom. Vražde generála Haukeho, ktorého telo prevŕtalo devätnásť guliek, sa pritom musela prizerať jeho manželka i malé deti.

 

Legitimita patrí povstalcom

Neochota poľských vojakov bojovať v Belgicku bola jedným zo spúšťačov revolúcieSpráva o varšavskej revolučnej noci šokovala väčšinu panovníckych dvorov. Zvlášť citlivo na ňu reagovali v Berlíne a vo Viedni, keďže oboch panovníkov sa poľské záležitosti bezprostredne dotýkali. Rakúsky cisár František I. neváhal poslať do Petrohradu súcitnú nótu a kancelár Metternich za vinníka otvorene označil parížsku vládu. Podľa jeho názoru boli poľské udalosti len ďalším krokom v snahe vyvolať celoeurópsku revolúciu a nasledovať mal Apeninský polostrov. Nie je bez zaujímavosti, že zatiaľ čo cisársky dvor reagoval zdesene, či nanajvýš zdržanlivo, uhorský snem vyjadril bojujúcim Poliakom oficiálnu podporu.

V priebehu decembra sa podarilo vládnu krízu v poľskom tábore aspoň čiastočne stabilizovať vyhlásením diktatúry pod vedením generála Józefa Chłopického, pričom Chłopicki prevzal výkonnú moc, ale zákonodarný snem ponechal v existencii. Kým Chłopického primárna agenda smerovala k Rusku a k snahe uzmieriť sa s Mikulášom I. bez krviprelievania, líder aristokratickej frakcie snemu Adam Jerzy Czartoryski – mimochodom bývalý ruský minister zahraničných vecí, blízky osobný priateľ nebohého cára Alexandra I. a životná láska cárovej manželky Alžbety – využil svoje postavenie a snažil sa začať zahraničnú diplomatickú misiu, ktorá mala minimálne oddialiť intervenciu ďalších krajín, a v tom najlepšom prípadne možno aj získať pomoc.

Vládna misia do Petrohradu sa skončila výrazným neúspechom, keďže Mikuláš I. na poľský návrh na vyjednávanie nijako nereflektoval a bol odhodlaný za každú cenu potlačiť revoltu násilím. Aj preto sa už v úvode januára začali v Poľsku ozývať hlasy volajúce po novom monarchovi, ktorý nahradí cára porušujúceho viedenské zmluvy garantujúce Poľsku mnohé prvky autonómie. Práve legitimita odvodená od zmlúv podpísaných na Viedenskom kongrese bola spočiatku najsilnejším argumentom poľskej diplomacie.

 

Napoleonov premožiteľ poľským kráľom?

O tom, že v Poľsku kolujú chýry o nahradení Romanovca Habsburgom, sa kancelár Metternich dozvedel vďaka depeši od konzula z Varšavy už v prvých dňoch januára 1831. Podľa konzulových slov sa väčšina Poliakov domáhala cisárovho brata arcivojvodu Karola, prípadne kniežaťa z Reichstadtu, teda cisárovho vnuka, ale najmä Napoleonovho syna. Idea posadiť na poľský trón Napoleona II. síce nebola ničím významnejším než fantazmagóriou niekoľkých poľských romantikov, ale ponuka na trón pre arcivojvodu Karola sa čoskoro stala realitou.

Generál Josef Chlopicki na čele poľského vojskaV priebehu 7. januára sa Metternich stretol s úradníkom Poľskej banky (Banku Polskiego) Feliksom Pruszynskim, ktorý oficiálne cestoval do Viedne v snahe získať pôžičku pre povstalcov. Počas svojej audiencie u kancelára zároveň odprezentoval možnosť korunovania habsburského princa za poľského kráľa. Metternich však týmto slovám nevenoval pozornosť, keďže Pruszynski nedisponoval žiadnym oficiálnym dokumentom, ktorý by ho osvedčoval viesť rozhovor v mene poľskej diplomacie.

Úplne iný ohlas mohla táto ponuka priniesť, ak by bola tlmočená  Konstantym Czartoryským. Mladší brat kniežaťa Adama prebýval vo Viedni už niekoľko rokov a vďaka častým aktivitám pri dvore mal rozsiahlu sieť kontaktov, ktorú začal okamžite po správe o vypuknutí povstania využívať. Stal sa akýmsi neoficiálnym poľským veľvyslancom. Často s ním komunikoval aj Metternich a bol to práve Konstanty, kto kancelára ešte v decembri presviedčal, že poľské dianie je legitímnym povstaním proti panovníkovi, ktorý porušuje medzinárodné dohody, a nie nejaká revolúcia jakobínov či anarchistov.

Adam Czartoryski si ako líder poľskej diplomacie bratovu pozíciu, pochopiteľne, veľmi dobre uvedomoval a dôkazom boli inštrukcie, ktoré Konstanty dostal v januári 1831. Išlo o akýsi návod, ktorý mu mal pomôcť pri rokovaní s rakúskymi predstaviteľmi. Dokument však obsahoval aj druhú – tajnú časť, ktorá hovorila o habsburskej kandidatúre na poľský trón. Aj v tomto texte bolo zreteľne vyjadrené, že to nie Poliaci narušili legitímnosť poriadku: „Je tu predpoklad, že Poliaci budú môcť čoskoro ponúknuť korunu, ktorej sa legitímny suverén zriekol“ (BCz 5303). Charakter textu jasne vypovedá, že je určený pre rokovanie s mužom, ktorý lipol na princípe legitímnosti a býval označovaný ako skala poriadku, teda s kancelárom Metternichom. 

Ďalšia časť dokumentu deklaruje, že Poliaci odmietajú spojenie dvoch korún na jednej hlave – poľským kráľom sa teda nemá stať cisár František –, ale radi by korunovali jedného z rakúskych princov, menovite arcivojvodu Karola, „ktorého nesmierny osud a významný vplyv na jeho národ, obzvlášť vďaka titulu dedičného princa, nám dodá mnoho výhod a neotrasiteľnú istotu...“ (BCz 5303). Jedinou podmienkou bola aktívna pomoc Poliakom v boji proti cárovi.

Obraz „Poľský Prometeus“ od H. Verneta je alegóriou úpadku Novembrového povstaniaArcivojvoda Karol, víťaz od Aspernu, prvý premožiteľ slávneho Napoleona, bol v danej chvíli už takmer dvadsať rokov mimo politického života. Napriek tomu, že dokázal vyhrať bitku, Rakúsko vojnu v roku 1809 prehralo a jeho vrchný veliteľ sa stiahol do ústrania. Okrem toho mu roku 1829 zomrela milovaná manželka a je otázne, či sa päťdesiatdeväťročný arcivojvoda o ponuke zasadnúť na poľský trón vôbec niekedy dozvedel. Pravdepodobnejšia je verzia, že poľský sen o Habsburgovi na tróne zostal len fámou v zákutiach diplomatických salónov. 

Mimochodom, tajná inštrukcia sa letmo zmieňovala ešte o jednom z cisárových bratov. O arcivojvodovi Rainerovi, ktorého svokra saská princezná Mária Kristína bola dcérou poľského kráľa Augusta III., a v žilách arcivojvodových detí tak tiekla aj poľská krv. Vzhľadom na poľskú verejnú mienku aj strohosť tohto návrhu v inštrukcii je však zrejmé, že išlo len o náčrt ďalšej možnosti v prípade nezdaru s Karolom.

 

Detronizácia všetko zmenila

Detronizácia Romanovcov radikálne zmenila pozíciu poľskej diplomacieAkokoľvek sa Czartoryského diplomacia snažila zachovať si pred európskymi mocnosťami tvár legitímneho boja za slobodu, udalosť z 25. januára 1831 všetko radikálne zmenila. Napriek odporu aristokratickej časti snemu boli v tento deň oficiálne detronizovaní Romanovovci a Poliaci tak sami definitívne porušili zmluvy, ktorých dodržiavania sa doteraz domáhali.

Detronizácia síce neviedla k automatickej intervencii – Metternich si dobre uvedomoval, že by takýmto krokom dával Francúzsku zámienku na rozpútanie európskej vojny, a ani Rakúsko, ani Prusko neboli na takýto konflikt pripravené – , ale jej dopad na rakúsku politiku voči Poliakom bol drvivý. Adam Czartoryski sa pokúšal celú situáciu ešte zachrániť listom priamo kancelárovi, pričom opäť navrhol výmenou za pomoc dosadiť na poľský trón arcivojvodu Karola, ale Rakúsko ostalo voči takýmto ponukám hluché.

Hoci sa Metternich neskôr sám vyjadril, že slobodné Poľsko by bolo lepším susedom než Rusko, hodnota ruského spojenectva proti Francúzsku prevýšila poľské ponuky, ktoré po detronizácii medzinárodnou zmluvou ustanoveného panovníka naviac niesli pachuť revolúcie. 

 

 Mgr. Oliver Zajac

Mgr. Oliver Zajac vyštudoval odbor história – výchova k občianstvu na Filozofickej fakulte UPJŠ v Košiciach a v súčasnosti pôsobí ako doktorand na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied. Vo svojom výskume sa zaoberá najmä dejinami prvej polovice 19. storočia. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite v Ľubľane, na Herderovom inštitúte v Marburgu a na Jagelovskej univerzite v Krakove. Je členom Československej napoleonskej spoločnosti.

 

 Archívne pramene:

Biblioteka Książąt Czartoryskich w Krakowie – rękopisy:

BCz 5302. Rząd Narodowy. Missya Lwowska. 1831.

BCz 5303. Rząd Narodowy. Missya Wiedeńska. 1831.

 

Použitá literatúra:

Barańska, A.: „Byłem ostoją porządku“. Metternich a sprawy polskie (1815-1848). Universitas Gedanensis 22/3, 2010, s. 18-33.

Dutkiewicz, J.: Austrja wobec powstania listopadowego. Krakow 1933.

Kocoj, H.: Mocarstwa Europejskie Wobec Powstania Listopadowego. Acta Universitatis Lodziensis. Folia Historica 16, 1963, s. 81-96.

Owsińska, A.: Polityka Austrii na ziemiach polskich 1772-1914 w świetle historigrafii polskiej i austriacko-niemieckiej. In Stosunki Polsko-Niemieckie w Historiografii. Część druga. Poznań 1984, s. 9-133.

Řezník, M.: Za naši a vaši svobodu. Století polských povstaní (1794-1864) Praha 2006.

Skowronek, J.: Młodzieź Polska i jej organizacje w ruchu narodowym 1795-1864. Warszawa 1994.

Uhlíř. D.: Čas kongresů a tajných společností. Praha 2017.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

 

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. celý článok

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Generácia štúrovcov má v národnom príbehu výnimočné postavenie. Predovšetkým hlavného predstaviteľa Ľudovíta Štúra využíva každý politický režim podľa vlastných potrieb. celý článok

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša? Naznačiť by to mohli stovky vrakov španielskych lodí, ktoré klesli na morské dno medzi rokmi 1492 a 1898. celý článok

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Cestovanie patrí k ľudstvu od nepamäti a neustále sa stáva dostupnejším pre väčšinu z nás. Vo všeobecnosti možno povedať, že cestujeme viac ako naši rodičia, ale menej ako generácia, ktorá príde po nás. celý článok

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Bol krásny letný deň roku 1782 a v prístavnom meste Portsmouth písala istá anglická dáma list svojej priateľke. Na chvíľu zdvihla zrak a pozrela von oknom na zhromaždenú flotilu, prichystanú vyplávať na pomoc strategicky dôležitému Gibraltaru. celý článok

Diskusia