Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Rákociho blesk – život dobrodruha Ladislava Očkaja

Publikované : 04.11.2014 | Zobrazení: 10845 |
8 minút čítania

Vonku na námestí sa už zhromažďovali hajdúsi a pobúrený ľud s revom žiadal preňho smrť. Takýto bol koniec toho, čo bol milovaný až na popravisko. Na námestí v Nových Zámkoch neďaleko súsošia Najsvätejšej Trojice leží umiestnený mosadzný erb, na ktorom je napísaný letopočet 1710 a iniciály L. O. Pamätná tabuľa pripomína obdobie nepokojov, protihabsburských povstaní, a najmä poukazuje na zemana a kuruckého veliteľa Ladislava Očkaja, ktorého na Hlavnom námestí 3. januára 1710 popravili.

 

Úteky a návraty

Ladislav Očkaj (Ocskay) sa narodil pravdepodobne okolo roku 1680 v šľachtickej rodine v obci Očkov ako syn Krištofa Očkaja (Ocskayho) a jeho ženy Evy, rodenej Fitterovej. Štúdium ukončil v roku 1698 u jezuitov v Trnave. Už ako pätnásťročný sa stal členom husárskeho vojska a bojoval v pluku grófa Jána Pálfiho (Pálffyho) či sa zúčastňoval na ťaženiach princa Eugena Savojského.

V tomto období pravdepodobne spáchal svoj prvý trestný čin, pretože mu kat za trest odťal jedno ucho. Následne zabil svojho spolubojovníka z vojenského oddielu a stal sa dezertérom. Ušiel do Temešváru, kde dokonca konvertoval na moslimskú vieru. V roku 1699 sa však vrátil do Pálfiho pluku.

Keď v roku 1701 vypukla vojna o španielske dedičstvo medzi Habsburgovcami a Bourbonovcami, do bojov sa aktívne zapojil aj Ladislav, pričom sa mu podarilo vyznamenať sa a urobiť si v armáde dobré meno. No kvôli predchádzajúcemu škandálu a svojmu búrlivému životu mu nebolo umožnené nadobudnúť v rámci svojho pluku vyššiu hodnosť a opäť utiekol. Tentokrát do Francúzska, kde sa mu podarilo stať  poručíkom v oddiele osobnej stráže francúzskeho panovníka. Odtiaľ sa však po krátkom čase opäť vrátil k svojmu pôvodnému pluku pod habsburskú korunu.

V roku 1703 sa oženil s Ilonou Tisovou (Tiszovou), mladou vdovou po vrábeľskom slúžnom Štefanovi Kováčovi (Kováchovi). Mali spolu dve deti, Jána a Alžbetu. Po smrti manžela sa Ilona v roku 1713 opäť vydala za syna Očkajovho bratranca Štefana. V júni 1703 sa teda Ladislav znova nachádzal v Uhorsku, kde sa pripojil k jazdeckému oddielu Františka II. Rákociho, ktorý ozbrojene vystúpil proti vládnucej dynastii Habsburgovcov.

Na cisárskom dvore považovali túto vzburu len za povstanie sedliakov a spočiatku veľmi podcenili uhorskú diverziu. Zjavné kurucké úspechy, strata banských miest, ako aj prebiehania šľachty na stranu kurucov mali za následok, že cisár pristúpil k rozhodnejšiemu konaniu. Rákociho oddiely však ďalej napredovali. Vďaka bojovým schopnostiam, odvahe a statočnosti sa Očkajovi veľmi skoro podarilo získať za zásluhy hodnosť plukovníka. S jazdeckými oddielmi v rýchlom slede obsadil a pod povstaleckú vlajku získal Levice, Krupinu či Banskú Štiavnicu.

V časoch najväčších vojenských úspechov povstania Františka II. Rákociho, teda v rokoch 1703 – 1707, obsadili kuruci väčšinu územia kráľovského Uhorska. Pod kuruckou zástavou sa bez ohľadu na spoločenské postavenie, národnosť či vierovyznanie zjednotili prívrženci novej protihabsburskej rebélie. Väčšina šľachty a veľkostatkárov sa k povstaniu pripojila až na základe Rákociho vojenských úspechov. Jadrom Rákociho vojsk boli bývalí Tököliho kuruci, utečenci a zástupcovia rôznych spoločenských tried. Kvalitnejšie bolo Rákociho jazdectvo, ktoré tvorili prevažne bývalí vojaci z hradných posádok a kuruci. Na jeho strane sa objavilo i niekoľko cudzích žoldnierskych oddielov, najmä z Poľska, Švédska, Nemecka a Francúzska. Povstalecké vojsko sa skladalo z rôznych častí, ktoré vytvorili veľmi nesúrodú armádu. Problémom bola aj slabá výzbroj a takmer žiadna disciplína. Sám veliteľ Rákoci sa o nich vyjadril takto: „Neozbrojená skupinka vidiečanov! Títo ozbrojení dýkami, tamtí kosami, máloktorí puškami, neznajúci vojny a kázne vojenskej! A predsa tvojou priazňou (Hospodina) tak maličký počet za tri roky vzrástol v sedmohradskom a uhorskom kráľovstve na vojsko o veľkosti 75 000 mužov“ (Rákóczy 1908).

 

Roky vojenských úspechov

Už v počiatkoch povstania podnikal Očkaj ako veliteľ jazdeckých kuruckých oddielov a vojenský dobrodruh vpády na Moravu a do rakúskej časti habsburskej monarchie, ktoré sa opakovali niekoľko ďalších rokov a urobili z neho obávaného veliteľa v službách kniežaťa Františka II. Rákociho. Všade v Európe bol známy pod prezývkou „ohnivé knieža“ či „Rákociho blesk“.

Dvor sa tiež obával možnosti spojenia povstalcov s jednotkami bavorského kniežaťa. Cisárovi začínalo byť jasné, že iba s nedostatočnými jednotkami kurucov nezastaví, preto začal s organizáciou vojska pri Bratislave pod vedením generála Leopolda Šlika. V októbri 1703 došlo k vojenskému stretu medzi kurucmi a oddielmi generála Šlika. Habsburskí vojaci vzišli z bitky ako víťazi a obkľúčili a následne i získali Levický hrad. Očkajove vojská sa museli stiahnuť k Lučencu. Cisársky generál postupoval na banské mestá a obsadil Banskú Štiavnicu. Cisárski vojaci sa po obsadení banských miest stiahli k Zvolenu, lenže generál Šlik podcenil kurucké oddiely, ktoré takisto dorazili k Zvolenu.

Bitka, ktorá sa odohrala pri Zvolene, priniesla labancom, čiže cisárskym vojskám, porážku. Ján Boťáni, vyše 60-ročný cisársky generál, vyzval kurucov, aby sa proti nemu niekto postavil. Z radu vystúpil len 23-ročný Očkaj. Súboj sa skončil zraneniami oboch. Nasledoval tvrdý vojenský stret a 7. decembra 1703 sa cisárske oddiely nakoniec vzdali.

Rákociho vojská postupovali ďalej. Opäť sa im podarilo získať Levice i banské mestá a do konca roka mali v rukách takmer celé západné Slovensko. Výnimkou boli iba mestá Bratislava, Trenčín, Nitra Na východe sa udržali Prešov a Košice. Netrvalo však dlho a objavili sa aj pred Bratislavou, kam 13. decembra dorazil sám vrchný veliteľ cisárskych vojsk princ Eugen Savojský a osobne dozeral na jej obranu.

V roku 1704 sa kuruci snažili obsadiť Zadunajsko, ale koncom marca ich generál Heister, ktorý nahradil generála Šlika, spolu s jednotkami grófa Jána Pálfiho z tejto oblasti vytlačil. V roku 1704 velil Očkaj už približne 6000 vojakom. František Rákoci sa uprostred novembra stiahol do Nových Zámkov. Generála Heistera, ktorý sa snažil z obkľúčenia vyslobodiť Leopoldov, sa kuruci rozhodli zastaviť. Za miesto stretu si vybrali Trnavu. Na čele kuruckej armády stál knieža Rákoci. V dôsledku jeho značnej neskúsenosti s vojenským velením sa však bitka skončila pre kurucov neúspechom. Povstalci sa museli stiahnuť a generál Heister vpochodoval do Trnavy.

Napriek tomuto neúspechu mali ešte v roku 1705 v rukách všetky tromfy povstalci. Po vyše polročnom obliehaní kapitulovalo Satu Mare a povstalci sa presunuli za Dunaj. Aj keď Trnava zostávala v rukách cisára, kurucov to neodradilo a naďalej podnikali vpády aj na Moravu. V tom istom roku vymenovali Očkaja za brigádneho generála.

Pravdou je, že František Rákoci nevynikal vojenskými schopnosťami, čo dokazujú i vojenské akcie a bitky, ktorým sám velil. Ani jeho šľachtickí velitelia sa až na pár svetlých výnimiek  nemohli rovnať skúseným cudzím veliteľom v službách panovníka. Rákoci si však z prehratých bitiek nezobral ponaučenie: ,,Z tohto všetkého viedenský dvor mohol vidieť, že jeho generáli môžu síce rozohnať moju armádu, ale zničiť ju nedokážu“ (Dangl 1986). Očividné príznaky kuruckého rozkladu sa prejavili už aj na onódskom sneme a v plnom rozsahu vypukli po porážke povstaleckých vojsk v bitke pri Trenčíne roku 1708. V roku 1707 venoval knieža Rákoci Očkajovi ako odmenu za mnohopočetné víťazstvá veľké majetky v Stropkove.

 

Zrada a smrť

Ladislav Očkaj nezostal nič dlžný svojej minulosti a čoskoro zradil aj Františka II. Rákociho. Definitívnym zlomom v poslednom stavovskom povstaní bol rok 1708. Dňa 2. augusta sa kuruci objavili pod Trenčianskym hradom. Proti nim sa postavil už z predchádzajúcich bojov poučený generál Siegbert Heister. František II. Rákoci sa rozhodol povzbudiť kurucov v bitke svojou osobnou účasťou, ale pri preskakovaní priekopy jeho kôň zakopol a spadol. Kurucký vodca ostal ležať v bezvedomí, ale jeho verní ho vysadili na koňa a odviezli do neďalekého lesa. Na kuruckej strane sa začala šíriť informácia, že veliteľ padol a zavládla panika. Bojové šíky sa začali pomaly rozpadať a bojujúca armáda sa dala na útek. Najkvalitnejšia kurucká armáda, ktorú mal vodca povstania k dispozícii, pri Trenčíne padla. Úplne zničené bolo aj kurucké delostrelectvo.

Bitka mala negatívny morálny dosah na povstalcov a  značnou mierou prispela k úpadku kuruckého hnutia vôbec. Zranený kurucký veliteľ sa po prehratej bitke stiahol do Jágra a odtiaľ sa prizeral, ako cisárska armáda postupuje a dobýja naspäť Nitru, banské mestá a oblieha Nové Zámky. Postupne ho začali opúšťať i jeho velitelia so šľachtou, medzi inými aj Ladislav Očkaj, ktorý v bitke prešiel na cisársku stranu. „Nikdy ešte porážka od tejto hanebnejšia nebola,“ povedal František Rákoci vo svojich pamätiach.

Po nešťastnej kuruckej bitke pri Trenčíne poveril cisársky veliteľ Ján Pálfi, ktorý Očkaja poznal a v minulosti mu bol veliteľom, biskupa Ladislava Pybera, aby ho získal opäť na stranu panovníka. Očkaj skutočne Rákociho zradil. Knieža podozrieval Očkaja zo zrady už dlhšie, ale tá sa potvrdila až 28. augusta 1708, keď presviedčal aj ostatných kurucov, aby sa pridali na cisárovu stranu. Toto počínanie spôsobilo v kuruckej armáde zmätok a zdesenie. Očkaja vymenovali za cisárskeho plukovníka, ale mnohí cisárski dôstojníci prejavovali svoje pohŕdanie k viacnásobnému zradcovi a jeho vojaci, ktorí tak prešli pod cisársku vlajku, postupne utekali naspäť ku kurucom. Teraz však mohol Očkaj rabovať a pustošiť ešte vo väčšej miere, a to najmä v Liptovskej a Oravskej stolici.

Pretože Očkajova zrada vyvolala značný rozkol v kuruckom vojsku, kuruci si zaumienili zajať ho a potrestať. Na jeho dolapenie sa osobne podujal hlavný kapitán novozámockej posádky Adam Jávorka. V roku 1709 sa vo Viedni konal súd s Očkajom, kde ho oslobodili a sľúbili mu hodnosť brigádneho generála, ktorú však nikdy nedostal. Vianočné sviatky strávil Očkaj so svojimi vojakmi v Očkove, kde si poriadne vyhodil z kopýtka. Správa o bujarých oslavách sa však doniesla aj ku kapitánovi novozámockej pevnosti Jávorkovi. Keď sa 31. decembra 1709 približujúc sa k Očkovu dozvedel, že Ladislav Očkaj sa zdržuje vo Vrbovom v kaštieli Révajovcov, rozhodol sa, že sa 1. januára 1710 preoblečený vkradne do kaštieľa. To sa mu podarilo a dozvedel sa tak, kedy sa bude Očkaj vracať do Očkova.

V noci Ladislava zajal a odviedol do novozámockej pevnosti. Tu bol Očkaj postavený pred kurucký vojenský súd, ktorému predsedal brigádny generál Ján Čajági (Csajághy). Rozsudok znel smrť napichnutím na kôl. Na súde však vystúpil Očkajov brat Alexander, ktorý slúžil v novozámockej posádke. Alexander Očkaj prosil o menší trest a menšie muky pre brata. Súd mu vyhovel a Ladislava Očkaja odsúdili na popravu sťatím.

Darmo Očkaj popieral vernosť cisárovi Jozefovi I. a zdôrazňoval svoju prísahu Františkovi II. Rákocimu, popravu vykonali 3. januára 1710. Osudy vojaka a dobrodruha Ladislava Očkaja vsadené do obdobia, keď vrcholili kurucké vojny, zvečnil v románe Milovaný až na popravisko  spisovateľ Mór Jókai.

Ani Očkajova smrť však nenavrátila zlaté časy kuruckej armáde a tá nakoniec na Majténskom poli v roku 1711 zložila zbrane a prisahala vernosť cisárovi. Pomyselnou bodkou uzatvárajúcou posledné protihabsburské stavovské povstanie bolo uzavretie satumarského mieru.

 

Mgr. Eva Ondrušová  vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor história – nemecký jazyk a literatúra. Od roku 2010 pôsobí ako interná doktorandka na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, kde sa venuje hospodárskym a sociálnym dejinám v 18. storočí a v prvej polovici 19. storočia, a tiež stavovským povstaniam v Uhorsku. Témou jej dizertačnej práce sú komorské panstvá na strednom Slovensku. V tejto súvislosti sa zaoberá aj výskumom kameralizmu a teóriou hospodárskej vedy vôbec. Je autorkou viacerých štúdií a popularizačných článkov. Absolvovala študijný pobyt na univerzite vo Viedni, v súčasnosti je členkou riešiteľského kolektívu v projekte „Dejiny 19. storočia“ a spolupracuje na kolektívnej monografii s univerzitou v Tartu v Estónsku.

 

Použitá literatúra

Dangl, V.: Bitky a bojiská v našich dejinách. Od Samovej ríše po vznik stálej armády. Bratislava 2005.

Dobrotková, M.: Bitka pri Trnave v povstaní Františka II. Rákociho. In: Povstanie Františka II. Rákociho 1703-1711. Prešov 2005,  124 –132.

Ondrušová, E.: Posledné stavovské povstanie v Uhorsku. Satumarský mier ako ukončenie storočia vnútorných bojov.  História: Revue o dejinách spoločnosti11/1-2, 2011,  29 – 34.

Rákóczy, F.: Zpověď. Praha 1908.

Thaly, K.: Ocskay László – II. Rákóczi Ferencz fejedelem brigadérosa és a felső-magyarországi hadjáratok 1703-1710. I-II. Budapest 2012.

 

Obrazová príloha: www.novezamkyfotoalbum.sk, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. celý článok

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Generácia štúrovcov má v národnom príbehu výnimočné postavenie. Predovšetkým hlavného predstaviteľa Ľudovíta Štúra využíva každý politický režim podľa vlastných potrieb. celý článok

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša? Naznačiť by to mohli stovky vrakov španielskych lodí, ktoré klesli na morské dno medzi rokmi 1492 a 1898. celý článok

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Cestovanie patrí k ľudstvu od nepamäti a neustále sa stáva dostupnejším pre väčšinu z nás. Vo všeobecnosti možno povedať, že cestujeme viac ako naši rodičia, ale menej ako generácia, ktorá príde po nás. celý článok

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Spôsobili skazu admirálskej lode sudy s rumom?

Bol krásny letný deň roku 1782 a v prístavnom meste Portsmouth písala istá anglická dáma list svojej priateľke. Na chvíľu zdvihla zrak a pozrela von oknom na zhromaždenú flotilu, prichystanú vyplávať na pomoc strategicky dôležitému Gibraltaru. celý článok

Diskusia