Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Proti kapitalizmu bojovali hašišom a pudingom

Publikované : 28.08.2019 | Zobrazení: 2892 |
9 minút čítania

„Musím zdôrazniť, že to či sa fašizmus, bude alebo nebude opakovať, nie je ani tak otázkou psychologickou ako otázkou spoločenskou,“ povedal v roku 1966 Theodor W. Adorno (1903 – 1969), filozof frankfurtskej školy, sociológ a guru viacerých vedúcich postáv Novej ľavice v rozhlasovej prednáške na tému „Výchova po Osvienčime“.

 

Adorno spolu s kolegom Maxom Horkheimerom (1895 – 1973) nadviazali na práce Ericha Fromma (1900 – 1980) či Wilhelma Reicha (1897 – 1957), ktorí skúmali sociálno-psychologické predpoklady osobnosti inklinujúcej k fašizmu. Títo sociológovia, filozofi či psychoanalytici vychádzali z predpokladu, že osobnosť človeka je formovaná silami podvedomia, ktoré predurčujú jeho politické, ekonomické a spoločenské presvedčenie. Ich hlavným cieľom bolo identifikovať a popísať štruktúru týchto síl u ľudí v ich vzťahu k autoritárskym tendenciám a určiť tak mieru náchylnosti uveriť protidemokratickej propagande. Nástrojom na „demaskovanie“ charakterových čŕt mala byť tzv. F-Škála (F, skratka pre fašizmus), ktorú Adorno vytvoril v roku 1950 v americkom exile. Otázky škály boli rozdelené do deviatich okruhov, prostredníctvom ktorých Adorno analyzoval, ako sa skúmaná osoba držala konvenčných hodnôt a či bola agresívna voči ľudom, ktorí sa ich, naopak, striktne nedržali. Ďalej sledoval jej podriadenosť voči autoritám v skupine, odpor voči subjektivite a fantázii, v akom rozsahu táto osoba verila v osud jednotlivca, ako prejavovala svoju silu, či vnímala svet ako nebezpečné miesto, či odmietala ľudskú prirodzenosť, a napokon aj to, či a do akej miery bola znepokojená modernými sexuálnymi praktikami. Zvedaví a anglicky hovoriaci čitatelia, ktorí berú do úvahy dobový kontext a metodologické limity výskumu, sa môžu otestovať sami tu.

 

Úlohu polície a väzenia prebral konzum

Západonemecká Nová ľavica si v priebehu 60. rokov minulého storočia prostredníctvom svojich „duchovných otcov“ – Herberta Marcuseho, T. W. Adorna, W. Reicha (a i.) – osvojila myšlienku, že moderná „represívna spoločnosť“ získava svoju moc nielen prostredníctvom strachu z polície a zákona, ale najmä cez neustále nabádanie ku konzumnému spôsobu života. Inými slovami, úlohu polície a väzenia prebralo kino, televízia a konzum. Tieto spolu s čoraz silnejšou byrokratizáciou spoločnosti a masovou kultúrou, mali podľa spomínaných sociológov potláčať spontánnosť a individualitu na úkor konformity a oportunizmu. Západonemecká spoločnosť tak vytvárala priaznivejšie podmienky na akceptovanie autoritárskych princípov, a eventuálne návrat fašizmu.

Kritika kapitalizmu a hnutie Novej ľavice neboli západonemeckým fenoménom, ale dedičstvo nacizmu a postavenie Spolkovej republiky v kontexte studenej vojny, im dodali špecifickú podobu. Päťdesiate roky pod taktovkou kresťansko-demokratického kancelára Konrada Adenauera (1876 – 1967) sa vyznačovali konzervativizmom a antikomunizmom, pričom cirkev (protestantská aj katolícka) zohrávala v tomto období dôležitú úlohu. Spoločensky sa cenili najmä diskrétnosť, morálka a dobrá povesť. Holokaust a povaha nacistického režimu boli verejným tabu. Ženská časť populácie stále fungovala v mantineloch tzv. „3Ks“ – Kirche, Küche, Kinder (kuchyňa, kostol, deti), na prácu, vodičský preukaz či otvorenie bankového účtu potrebovala povolenie manžela. Náhly povojnový hospodársky úspech doplnil všetky tieto „cnosti“ o punc silno materiálnej kultúry.

Zatiaľ čo Wirtschaftswunder (hospodársky zázrak) na jednej strane posilnil pozíciu strednej vrstvy, na strane druhej popohnal eróziu tradičných vzťahov a sociálnych štruktúr. Sociálne kritická, vzdelaná a  ekonomicky čoraz väčšmi nezávislá západonemecká mládež už nezastávala rovnaké hodnoty ako ich rodičia. Túžba po sebarealizácii a angažovanosti sa na úkor poriadku a podriadenosti stávala čoraz populárnejšou. Mladí nechceli šetriť, chceli žiť tu a teraz. Svoje narastajúce zárobky investovali do hudobných platní, spotrebnej elektroniky, oblečenia, kozmetiky či hudobných magazínov. Zjednodušene môžeme povedať, že v 60. rokoch žili vedľa sebe dve rozdielne kultúry – rodičia a deti.

 

Sexuálne oslobodenie

Okrem spomínaného Adornovho výskumu ohľadom autoritatívnej povahy, formatívny vplyv na charakter protestného hnutia 60. rokov mala aj jeho práca Sexualität und Verbrechen (1963): „Oslobodenie sexu v súčasnej spoločnosti by bolo len povrchné. (...) V neslobodnej spoločnosti, nie je možné byť sexuálne slobodný.“ Hnutie Novej ľavice si Adornove myšlienky interpretovalo tak, že prvotným predpokladom revolučných zmien je oslobodenie utláčaných vnútorných inštinktov – najmä sexuality jednotlivca. Sexuálne oslobodenie podmieňovalo spoločenskú zmenu a naopak. Navyše západonemecká Nová ľavica bola fascinovaná freudovskými teóriami o fašizme, ktoré tvrdili, že nacizmus sa vyznačoval „relatívne nízkym stupňom genitálnej heterosexuality“, a teda že Hitler, ako aj jeho nasledovníci, sa vyznačovali nenávisťou, pocitom viny a odporom voči sexualite. Kombinácia spomínaných prvkov, počnúc potláčanou sexualitou, sa stala pre Novú ľavicu vysvetlením štrukturálnych dôvodov vzniku nacistickej diktatúry, čo viedlo ku zrodu mnohých alternatívnych životných štýlov. Osobné sa malo stať politickým. Dusivá atmosféra Nemecka 50. rokov tak uvoľnila cestu „extrémnosti a provokatívnosti“.

Snaha šokovať bola uľahčená rozmachom masmédií, ktorý umožnil hnutiu Novej ľavice rozvinúť koncept kolektívnej akcie. Cieľom bolo rôznymi symbolickými a provokatívnymi formami akcií zaujať verejnosť a médiá so snahou poukázať na neprimeranú moc štátnych orgánov a represívny charakter štátu s fašizoidnými prvkami. Študentské hnutie a hnutia s ním súvisiace boli prvými emancipačnými protestnými platformami, ktoré cielene využívali masové médiá na mobilizáciu verejnosti. Zábery z bojov v uliciach, demonštrácií, happeningov, spolu s rockovou hudbou a módou, urobili z roku 1968 obrovskú mediálnu udalosť. Študentské hnutie síce opovrhovalo mocou masmédií, no na druhej strane naplno využívalo ich možnosti, a prostredníctvom nich sa aj formovalo. Popri provokačných akciách a kritike existujúcich inštitúcií a pomerov však kládlo hnutie dôraz aj na zakladanie rôznych kontrainštitúcií (Gegeninstitutionen).

Prívržencov kontrakultúr nebolo náročné rozpoznať – dlhé vlasy, ležérne oblečenie, uvoľnené správanie. Vzorom sa stala subkultúra tzv. gammlerov, predchodcov „hippies“, odporcov konzumného života a materiálnych hodnôt, ktorí sa v západnom Nemecku začali objavovať už koncom 50. rokov. Švajčiarsky sociológ Walter Hollstein opísal gammlera v 60. rokoch nasledovne: „Jeho horná časť tela sa nevyznačuje vyrovnaným či vojenským postojom/napätosťou. Gammler nekráča, gammler sa poflakuje.“ Dlhé vlasy, ktoré sa ujali spočiatku podľa vzoru Beatles, sa časom stali nielen politickým symbolom, ale spolu so silnejúcou diskusiou o sexualite aj prostriedkom, ako ašpirovať na feminínny vzhľad. „Tradičná maskulinita“ predstavovala jeden z mnohých atribútov, ktorých vnímanie prešlo v 60. rokoch obsahovou transformáciou. K najviditeľnejšej zmene došlo v oblasti pánskej módy, ktorá sa podľa módnych magazínov „plazivo feminizovala“. Nie náhodou sa pojem unisex uchytil práve v tejto dekáde. Jednou zo spomínaných kontrainštitúcií boli aj mestské komúny. Išlo o miesta, kde podobní gammleri chceli žiť v súlade s antiautoritárskymi pravidlami a popri čítaní Mao Ce-tunga a fajčení hašiša revolucionarizovať celú povojnovú spoločnosť. V ich ponímaní sa odpor voči establišmentu nemal odohrávať len v uliciach počas protestov, ale aj doma v obývačke. Revolúciu mal človek žiť. Mestské komúny vznikali po celom svete –  hnutie Kabouter v Holandsku, Slobodné mesto Christiania v Kodani či Haight-Ashbury v San Franciscu. Tou najznámejšou v Spolkovej republike bola Kommune 1, sídliaca v Západnom Berlíne.

 

Kommune 1

Komúna 1 bola založená 1. januára 1967. V šesť a pol izbovom byte na Stuttgarter Platz v Západnom Berlíne malo deväť mužov a žien a dve deti vytvoriť novú spoločnosť zbavenú „buržoáznych závislostí“, ako manželstvo, osobné vlastníctvo či výchova detí. Politicky sa Komúna hlásila k revizionistickému marxizmu a kultúrne k bohémskej situacionistickej internacionále.

Úlohy jej členov boli striktne rozdelené a o ich delenie sa staral, paradoxne, „patriarcha“ Dieter Kunzelmann (1939 – 2018), aktívny člen ľavicovej scény od začiatku 60. rokov a zakladateľ Subverzívnej akcie. Ako prívrženci situacionizmu sa komunardi zbavili všetkých peňazí a súkromného majetku. Všetko malo byť spoločné. Spalo sa spoločne v izbe na matracoch na zemi. Boli odstránené všetky dvere z toaliet a spŕch. Deti svoje matky oslovovali „sestra“ a za ich starostlivosť boli zodpovední všetci. Telefonické hovory sa vždy realizovali cez hlasitý odposluch, a dokonca aj listy z domova mali byť predčítané pred celou Komúnou. „Fritz, a komu týmto prospievaš?“ (Fritz, wem soll das nützen?) pýtala sa matka jedného zo zakladateľov Fritza Teufela (1943 – 2010). Obyvatelia Komúny vo všeobecnosti odmietali pracovať, podporovali život založený na princípe zábavy a pôžitku. Keďže nemali záujem o kariérny rast ako ich rodičia, nemali ani potrebu žiť „normálny“ život. Každý v komúne mohol robiť to, čo chcel, ale len za predpokladu, že to každý mohol vidieť. Aj tie najintímnejšie detaily osobného života boli považované za politické, a teda verejné, preto nebolo potrebné nič skrývať. Komunardi chápali dokonca samých seba ako verejnú udalosť, čo ich v očiach verejnosti robilo príťažlivými. Ich život sa stal ostro sledovaným kabaretom.

Rok 1967 bol skutočne opojný. Che Guevara bojoval v Bolívii, Beatles vydali Sgt. Pepper´s Lonely Hearts Club Band, Muhammad Ali odmietol slúžiť vo Vietname, a v Prahe a v Bratislave sa stretávali intelektuáli a členovia strany, ktorí sa snažili reformovať socializmus. Predstava, že je možné zmeniť svet, bola vtedy vlastná mládeži (nielen) západnej Európy a Komúna 1 sa nijako nevymykala ostatným komunitným zoskupeniam. Vytváranie spravodlivejšieho sveta vnímali ako svoju povinnosť.

 

Pudingový atentát

Komúna 1 si pestovala svoj mediálny obraz. Ich podvratnosť sčasti spočívala v tom, že využívali existujúci mediálny šum, aby demonštrovali vplyv bulvárnych médií na skresľujúcu interpretáciu spoločenského diania. Jednou z úspešných akcií bol tzv. Pudingový atentát.

Na štvrtok 6. apríla 1967 bola naplánovaná návšteva amerického viceprezidenta Huberta Humphreya do Západného Berlína. Komúna 1, ktorá mala už viac ráz problémy so zákonom, vedela, že je sledovaná tajnou políciou. S cieľom zosmiešniť štát, jeho orgány a bulvárne plátky, rozhodli sa zostrojiť bombu, ktorou by zaútočili na viceprezidenta – v tomto prípade však pudingovú. Berlínsky úrad na ochranu ústavy získal informáciu, že sa „istá skupina ľudí, tzv. gammlerov, odporcov atómových zbraní a maoistov, rozhodla narušiť priebeh návštevy“, – krátko na to polícia vtrhla do bytu Komúny, kde všetkých prítomných zatkla. Nasledujúci deň západonemecký bulvár zaplnili senzačné titulky „Študenti z Freie Universität vyrábali bomby s trhavinami z Pekingu“ (Berliner Morgenpost), „Atentát na Huberta Humphreya“ (Bild) a pod. Keďže polícia nepredložila dostačujúce dôvody pre ponechanie zatknutých vo väzbe, za pozornosti medzinárodných médií boli komunardi prepustení. V ten istý deň zorganizovali svoju prvú tlačovku, na ktorej prezentovali detailný popis akcie od prvotného nápadu až po zatknutie. Zatiaľ čo bulvárne a konzervatívne denníky s tradičnou antipatiou voči študentskému hnutiu označovali komunardov za extrémistov a zlodejov, liberálno-ľavicové médiá, ako Der Spiegel, The Times, New York Times, a dokonca aj niektoré verejnoprávne médiá, ironicky komentovali akciu ako nanajvýš vydarený frk. „Z berlínskych bulvárov kvapká krv – prezidentský pot sa valí na vaše raňajkové stoly! (...) Ten úbohý puding ani nestihol vychladnúť, keď polícia zaklopala na dvere,“ posmešne písal Die Zeit. Členovia Komúny sa stali úspešným mediálnym materiálom. Jedného dňa sa na stene ich komunitného bytu, do ktorého prúdili desiatky novinárov, objavil nápis „Erst blechen, dann sprechen!“ (voľný preklad „Najprv vysoľte prachy, potom budeme hovoriť!“). 

 

Nemecký John a Yoko

V septembri 1968 sa Komúna zúčastnila na Internationale Essener Songtagen, prvom undergroudovom festivale Spolkovej republiky. Tu sa jeden zo zakladajúcich členov komúny Rainer Langhans (*1940) zoznámil s Uschi Obermaierovou (*1946), fotomodelkou a herečkou z Mníchova, ktorá sa preslávila aktmi na titulnej strane bulvárneho týždenníka Stern.

Netrvalo dlho a z Obermaierovej a z Langhansa sa stal „najkrajší pár radikálnej nemeckej ľavice“, nemeckí John a Yoko. Kombinácia chic modelky a voľnomyšlienkárskeho radikála bola magnetom pre nemecké médiá a vďaka ich verejne prezentovanému životnému štýlu sa stali tvárou západonemeckej sexuálnej revolúcie. Život v Komúne však nebol pre Obermaierovú politicky motivovaný. Členkou sa stala len kvôli Langhansovi. „Ktokoľvek, kto pil coca-colu, bol považovaný za kontrarevolucionára. Tým, že som fajčila mentolové cigarety, som podľa Komúny nahrávala do karát imperialistom.“ píše vo svojich pamätiach. Niekoľkohodinové diskusie o povahe maoizmu ju nudili, komunitný život považovala za príliš rigidný, a zároveň musela trpieť Langhansove pomery s inými ženami, vyplývajúce z jeho ponímania sexuálnej slobody. Faktom však zostáva, že príjem Obermaierovej, najlepšie platenej modelky Nemeckej spolkovej republiky, predstavoval jediné peniaze, z ktorých vtedy stále početnejšia Komúna žila. Z jej členov si preto zvykli uťahovať nielen bulvárne plátky, ktoré komunardov ako neoblomných antikapitalistov označovali za pokrytcov, ale najmä iné ľavicové hnutia, pre ktorých Obermaierová, stelesnenie sexuálnej fantázie priemerného buržoázneho muža, milenka Jimi Hendrixa a Micka Jaggera, nebola prípustným symbolom progresívnej Novej ľavice. Na udalosti bohatý život Uschi Obermaierovej sa stal v roku 2007 námetom nemeckého filmu Das Wilde Leben (Na safari za šťastím).

Idealistický sen (nielen) Kommune 1 o vytvorení nového človeka a nového sveta sa predčasne skončil smrťou študenta Benna Ohnesorga, ktorá zradikalizovala charakter študentských protestov. Antiautoritárske hnutia sa začali štiepiť – časť sa zamerala na pacifistické a zelené Nemecko (neskôr Strana zelených), časť sa vydala radikálnejšou cestou a stala sa členom teroristických skupín. Najväčšia časť sa však stala obeťou toho, čo sociológovia Luc Boltanski a Eve Chiapellová opísali ako „nového ducha kapitalizmu“ – systému začleňovania liberálnych prvkov roku 1968 do pracovného procesu, čím sa kapitalizmus, ktorí sami kritizovali, stal flexibilnejším a odolnejším. Hnutie Novej ľavice však akcelerovalo liberalizáciu Nemeckej spolkovej republiky v kultúrnej oblasti. S nástupom sociálno-demokratickej vlády v roku 1969 bola dekriminalizovaná homosexualita, vďaka čomu sa mohli začať organizovať pochody Pride; reformoval sa i zákon o potratoch a verejný diskurz sa stal liberálnejší. Ženy však mohli oficiálne pracovať bez povolenia manžela až od roku 1977!

 

Mgr. Martina Benčuríková vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a v súčasnosti je internou doktorandkou na Oddelení najnovších dejín Historického ústavu SAV. Vo svojom výskume sa zaoberá predovšetkým modernými nemeckými dejinami so zameraním na západonemecký ľavicový terorizmus. Počas štúdia absolvovala výskumné pobyty na Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove, Technische Unviersität v Chemnitzi a v Open Society Archives v Budapešti.

 

Použitá literatúra:

Brown Scott, T.: West Germany and the Global Sixties. The Antiauthoritarian Revolt, 1962 – 1978. Cambridge 2013.

Herzog, D.: Sex after Fascism. Memory and Morality in Twentieh-Century Germany. Princeton 2007.

Klimke, M. Scharloth, J.: 1968 in Europe. A History of Protest and Activism, 1956-1977. New York 2008.

Siegfried, D.: 1968: Protest, Revolte, Gegenkutlur. Leipzig 2018.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

17. septembra 1939 prišla sovietska rana do poľského chrbta

Kým boli Veľká Británia a Francúzsko zamestnané mobilizáciou a plánovaním nikdy neuskutočnenej ofenzívy na západe, Poľsko sa bránilo proti nemeckej presile. 17. septembra vstúpil do hry Sovietsky zväz. Sovieti deklarovali, že sú „bratia Slovania“... celý článok

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Výbuch podzemných náloží pocítili až v Londýne

Posledné minúty pred útokom sa zdali byť nekonečné. Mesiace príprav sa tej noci zo 6. na 7. júna 1917 mali pretaviť v úspech alebo v porážku. Keď hodinky ukázali čas 3:10, dôstojníci stlačili detonátory. Nasledoval obrovský výbuch 19 podzemných náloží, ktoré nakrátko premenili noc na deň. celý článok

Ako prebiehal začiatok vojny?

Ako prebiehal začiatok vojny?

1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko. No druhá svetová vojna v podstate vypukla až o dva dni neskôr, keď Nemecku vyhlásili vojnu Veľká Británia a Francúzsko. Čo sa v priebehu týchto 72 hodín v trojuholníku Berlín – Londýn – Paríž odohrávalo? celý článok

Dubček sa v maďarskej televízii postavil na Gorbačovovu stranu

Dubček sa v maďarskej televízii postavil na Gorbačovovu stranu

21. august si Česi a Slováci tradične pripomínajú jedno z najtraumatickejších výročí svojej histórie – inváziu vojsk Varšavskej zmluvy roku 1968. celý článok

Kto napísal pozývací list?

Kto napísal pozývací list?

Československo bolo pre Sovietsky zväz mimoriadne dôležité. Vďaka svojej geografickej polohe v strednej Európe malo východiskovú pozíciu pre záujmové sféry ZSSR. celý článok

Diskusia