Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Pri Pydne porazili Rimania Alexandrových dedičov

Publikované : 18.12.2018 | Zobrazení: 5744 |
7 minút čítania

22. júna roku 168 pred Kr. sa pri meste Pydna v severnom Grécku odohrala rozhodujúca konfrontácia medzi tradičným hegemónom Balkánu Macedónskym kráľovstvom a vychádzajúcou mocnosťou – Rímskou republikou. Drvivá porážka Alexandrových dedičov v podstate spečatila osud Grécka a umožnila prienik rímskej moci aj do východného Stredomoria.

 

Prvá macedónska vojna

Rím a Macedónia sa prvý raz dostali do konfliktu už v roku 216 pred Kr., keď po Hannibalovom víťazstve pri Kannách uzavrel macedónsky kráľ Filip V. s Kartágincami spojenectvo proti republike. Rimanom sa však podarilo vyslaním menších síl a využívaním miestnych spojencov, hlavne z Aitólskeho spolku, udržať boj v Ilýrii a zabrániť invázii Macedóncov do Itálie. V roku 205 pred Kr. sa táto tzv. prvá macedónska vojna skončila podpísaním mieru. Podľa svedectva historika Lívia však Hannibal ešte v rozhodujúcej bitke pri Zame v roku 202 pred Kr. nasadil v rámci svojho vojska 4000 Macedóncov. Pravdepodobne však ide len o žoldnierov z Macedónie, ktorí sa nachádzali v kartáginskom vojsku.

 

Druhá macedónska vojna

Mier však nevydržal dlho. V roku 204 pred Kr. zomrel faraón Ptolemaios a Filip spolu s vládcom Seleukovskej ríše Antiochom Veľkým sa rozhodli využiť egyptskú slabosť a rozdeliť si ich územia. Filip sa najskôr obrátil proti nezávislým gréckym mestám v Trácii. Jeho úspech vyľakal dva menšie nezávislé štáty – Pergamon a Rodos. Keď Filip vtiahol do Malej Ázie, Pergamon a Rodos sa obrátili so žiadosťou o pomoc na Rím. Republika využila príležitosť a v roku 200 pred Kr. vypukla druhá macedónska vojna.

Po niekoľkých rokoch nerozhodných menších potýčok zahnal nový mladý konzul Titus Quinctius Flaminius úspešným manévrovaním Filipa do Tesálie. Tu došlo v roku 197 pred Kr. pri Kynoskefalách k rozhodujúcej bitke. Rimanom sa tu po prvý raz v histórii podarilo poraziť dovtedy neprekonateľnú falangu. Bitka ukázala, že koncept falangy je už pre vojenstvo zastaralý. Macedónci utrpeli ťažké straty a museli prosiť o mier.

Filip V. si udržal územie, ale musel zaplatiť vojnové reparácie vo výške 1000 talentov a vzdať sa svojho námorníctva. Flaminius následne v roku 196 pred Kr. na isthmických hrách k veľkej radosti prítomných vyhlásil slobodu Grécka. Keď Flaminius v nasledujúcom roku porazil a vyplienil Spartu, vrátil sa domov a oslávil triumf.

V nasledujúcich rokoch Rím s pomocou Pergamonu a rodoského námorníctva porazil aj seleukovského kráľa Antiocha, v ktorého službách pôsobil aj Hannibal. Filip v tejto vojne podporil Rím, preto mu odpustili zvyšok reparácií a prepustili jeho mladšieho syna Démétria, ktorý bol dovtedy rukojemníkom. Práve bývalý konzul Flaminius potom viedol posolstvo, ktoré malo rokovať o Hannibalovom vydaní, starý nepriateľ však radšej spáchal samovraždu.

Kráľ Filip sa po porážke sústredil na budovanie macedónskeho hospodárstva a financií. Obávajúc sa rímskeho útoku, v posledných rokoch života sa snažil rozširovať svoj vplyv na Balkáne. Narážal však na syna Démétria, ktorý sa snažil o prorímsku politiku. Rimania by boli Démétria radi videli ako Filipovho nástupcu, čo sa, prirodzene, nepáčilo kráľovmu staršiemu, ale nemanželskému synovi Perseovi. Ten údajne vyrobil falošné listy dokazujúce Démétriovu korešpondenciu s Flaminiom a Filip dal Démétria nakoniec – hoc neochotne – popraviť. Starý kráľ umrel len o rok neskôr a moci sa tak v roku 179 pred Kr. ujal Perseus.

Nový vládca síce obnovil zmluvu s republikou, ale skutky ako vyhnanie Rímu nakloneného tráckeho kráľa, návšteva s ozbrojenou družinou v Delfách či vyhýbanie sa rímskym vyslancom, ho usvedčovali z nepriateľstva. Perseus tiež uzavrel zmluvu s Kotysom, kráľom Odryského kráľovstva v Trácii. Krátko po nástupe na trón sa Perseus navyše oženil s dcérou seleukovského kráľa Seleuka IV. – Laodíkou. Z manželstva vzišiel syn Alexander, ktorému však nebolo súdené vládnuť.

 

Tretia macedónska vojna

V dôsledku akcií macedónskeho kráľa sa v Grécku začali šíriť nepokoj, v jednotlivých mestách spolu súperili prorímske a promacedónske skupiny. Definitívnu zámienku na vojnu poskytol pergamonský kráľ Eumenes II., Perseov nepriateľ. Vybral sa do Ríma a pred senátom Persea osočil, že chystá vojnu, zháňa spojencov, uskladňuje zbrane a peniaze. Keď sa Perseus dopočul o rivalovej akcii, rozhodol sa dať ho zavraždiť. Pokus o atentát na Eumena sa konal počas jeho návštevy v Delfách, ale nebol úspešný. Keď rímsky vyslanec potvrdil Eumenove obvinenia, senát vyhlásil Macedónii vojnu. K Rímu sa pridali Pergamon, Rodos, Achájsky spolok, Tesália, časť Aitólskeho spolku a pomocný kontingent vrátane bojových slonov poslali aj Numídčania. Perseus získal podporu Kotysa, Epiru, oddiely z Kréty a ostatných gréckych spojencov. Dôležitá bola podpora kráľa Ilýrie Gentia, ten však ostal neutrálny.

Senát vyslal do Grécka vojsko, prvá väčšia bitka pri Kalinicu v roku 171 pred Kr. sa však pre Rimanov skončila neúspešne. Vojna sa naťahovala, ani jedna strana nevedela získať rozhodujúcu výhodu. Perseus údajne vďaka svojej lakomosti premárnil šancu získať na svoju stranu kráľa Gentia alebo Galov, ktorí sa mu ponúkli ako žoldnieri. Nerozhodná situácia sa zmenila až v roku 168 pred Kr., po príchode konzula Lucia Aemilia Paula. Paulus pochádzal z jednej z najvýznamnejších rodín v republike. Jeho rovnomenný otec bol konzulom zabitým v boji s Hannibalom pri Kannách. Paulus mal už okolo šesťdesiat rokov a bol skúseným vojakom.

Ležala pred ním ťažká úloha. Perseus múdro zaujal mimoriadne výhodnú obrannú pozíciu na rieke Elpeus v severovýchodnom Grécku. Aby ho vypudil, konzul poslal podriadeného s menšou časťou vojska, aby Macedóncov obišiel a presvedčil ich, že sa mu chcú dostať do chrbta. Dezertér však Perseovi prezradil nepriateľský plán. Kráľ vyslal sily, aby Rimanov zadržali, po krátkom boji sa však museli stiahnuť. Perseus následne presunul celú armádu na sever k Pydne a nepriatelia ho nasledovali. V noci pred bitkou Macedóncov znepokojilo zatmenie Mesiaca, ktoré interpretovali ako zlé znamenie veštiace záhubu ich kráľa. Ako sa ukázalo, nemýlili sa.

 

Bitka pri Pydne

Armády, ktoré sa stretli v boji, boli v podstate rovnako veľké. Rimania nasadili okolo 35 000 pešiakov, ktorí zahŕňali dve posilnené rímske légie, légie italských spojencov a oddiely spojeneckých Grékov. Macedónci mali 39 000 pešiakov, z toho 21 000 tvorila falanga (3000 v elitnej garde), zvyšok tvorili peltasti, žoldnieri a Tráci. Jazda mala na oboch stranách po približne 4000 mužov, Rimanov podporovalo aj 22 bojových slonov.

Rozloženie vojska bolo tradičné, Rimania umiestnili do stredu légie, spojencov a jazdu na krídla. Macedónci umiestnili svoju najsilnejšiu zbraň, falangu, tiež do stredu. Perseus zaujal spolu s väčšou časťou jazdy čestné miesto na pravom krídle.

Boj sa začal pomerne neskoro, až okolo tretej hodine popoludní. Podľa jednej interpretácie Paulus čakal, kým slnko klesne a nebude svietiť jeho vojakom do očí, podľa inej boj začal konfliktom Rimanov, zbierajúcich zásoby, s netrpezlivými Trákmi.

Na začiatku bitky falanga postúpila a na rovnom teréne sa jej podarilo légie zatlačiť. Sám Paulus neskôr tvrdil, že ho pohľad na rozvinutú falangu naplnil bázňou a obdivom. Rimania sa márne pokúšali zrážať sarissy štítmi dole, alebo im odsekávať hroty. Jeden dôstojník sa pokúsil motivovať svojich mužov tak, že do falangy hodil štandardu. Jeho muži podnikli zúrivý útok, aby ju zachránili, ale boli odrazení. Rimania, vidiac nemožnosť postupu, takticky ustúpili na úpätie kopca. Macedónci ich nasledovali, ale v horšom teréne sa falanga začala rozpadať a stratila súdržnosť. To bol bod zlomu. Legionárom sa podarilo preniknúť cez hradbu kopijí a začal sa masaker. Falangisti s malým štítom a zahnutým mečom kopis nemali v boji zblízka proti Rimanom s lepším brnením, väčším štítom a vyzbrojeným gladiom šancu. K boju v centre sa pridalo aj rímske pravé krídlo, ktoré dovtedy dokázalo poraziť a zahnať svojich oponentov na macedónskom ľavom krídle.

Keď Perseus videl skazu, podľa Plútarcha utiekol aj s jazdou bez toho, aby sa zapojil do boja. Podľa Poseidonia však bol kráľ zranený oštepmi už na začiatku bitky a utiahol sa do mesta Pydna. Bitka bola rozhodnutá. Trvala len okolo hodiny, ale prenasledovanie a pobíjanie porazených trvalo až do západu slnka. Trojtisícová macedónska garda statočne bojovala takmer do posledného muža.

Straty Macedóncov boli údajne až 20 000 mŕtvych a 11 000 zajatých, čo znamenalo zničenie celej armády. Rimania mali okolo 1000 mŕtvych a mnoho ranených. Na rímskej strane sa vyznamenal Paulov mladý syn Publius, ktorého považovali za mŕtveho, ale ukázalo sa, že len prenasledoval ustupujúcich. Publius bol adoptovaný svojím synovcom, synom presláveného Scipia Africana. Paulov syn tak do histórie vstúpil ako Scipio Aemilianus, muž, ktorý vyše dvadsať rokov po Pydne definitívne zničil Kartágo a zatienil tak svojho otca. Udatne bojoval aj syn Catóna staršieho, Marcus, ktorý v boji stratil, ale následne znovu získal svoj meč.

 

Následky bitky

Porazený Perseus ustúpil na ostrov Samothráké, kde sa nakoniec vzdal Rimanom. Macedónia ako kráľovstvo po vyše 600 rokoch existencie zanikla a bola nahradená štyrmi klientskymi republikami. Rimanom sa podarilo zajať aj ilýrskeho kráľa Gentia. Veľmi zle dopadol Epirus, kde Paulovo vojsko ako trest za podporu Macedónie vyplienilo sedemdesiat miest a odvlieklo do otroctva údajne až 150 000 ľudí.

Persea aj s rodinou odviedli do Ríma, kde musel kráčať v Paulovom triumfálnom sprievode. Následne však nebol uškrtený, ako bolo zvykom pri porazených barbarských kráľoch, ale poslali ho do Alba Fucens, kde o pár rokov neskôr umrel v ústraní. Mnohí mu vyčítali, že si nezvolil čestný koniec a nespáchal samovraždu. Perseov syn Alexander sa v zajatí stal šikovným zlatotepcom, po otcovej smrti sa naučil latinsky a stal sa notárom. Je zaujímavosťou, že s Paulom do Ríma v roku 167 pred Kr. ako rukojemník putoval aj grécky politik a historik Polybios. Stal sa učiteľom a priateľom Scipia Aemiliana a v neskorších rokoch opísal vzostup Ríma (vrátane bitky pri Pydne) v svojich Históriách.

Paulus po triumfe dosiahol aj ďalšiu poctu, senát mu udelil čestný titul Macedonicus. V roku 164 pred Kr. sa stal cenzorom, o pár rokov neskôr zomrel prirodzenou smrťou.

Macedónia sa v roku 150 pred Kr. pokúsila striasť rímske jarmo, keď sa na čelo ľudového povstania postavil Andriskos, tkáč pochádzajúci zo západného pobrežia Malej Ázie. Vyhlásil sa za Perseovho syna a s armádou pozbieranou v Trácii sa mu podarilo zmocniť vlády. V roku 148 pred Kr. tak došlo k druhej bitke pri Pydne, kde bolo Andriskovo vojsko porazené armádou Quinta Caecilia Metella. Táto bitka znamenala koniec akejkoľvek samostatnosti Macedónie, z ktorej sa v roku 146 pred Kr. stala rímska provincia.

V roku 146 pred Kr. vypuklo povstanie aj v Grécku, kde sa proti stále väčšiemu zasahovaniu Rimanov do vnútorných záležitostí postavil Achájsky spolok. Gréci chceli využiť, že Rím bol vtedy zamestnaný útokom na Kartágo, ale prepočítali sa. Ich armáda bola porazená pri Korinte a samotné mesto bolo vyplienené. Víťazi spolok rozpustili a územie anektovali.

V roku 146 pred Kr., po zničení Macedónie, Kartága a Korintu, sa tak Rím stáva jednoznačným hegemónom v oblasti Stredomoria. Túto úlohu bude úspešne zastávať po ďalších viac ako päť storočí.

 

Mgr. Adam Rada, PhD., vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.

 

Použité pramene:

Plutarchos: Životopisy slavných Řeku a Římanů. Praha 2006.

Polybios: Dějiny III. a IV. Praha 2011 a 2012.

Livius: Dějiny VII. Praha 1979.

 

Použitá literatúra:

Goldsworthy, A.: Ve jménu Říma. Praha 2009.

Oliva, P.: Řecko mezi Makedonií a Římem. Praha 1995.

Świderková, A.: Helada Králů. Praha 1972.

Obrazová príloha: J.-F. Pierre Peyron, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Na východných hraniciach Rímskej ríše sa nachádzali krajiny, ktoré si Rimania nikdy nepodrobili. Najskôr tu existovala Partská, po nej Novoperzská – Sasánovská – ríša. celý článok

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Bitka pri Telamone patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. celý článok

Diskusia