Prétoriánska garda

Publikované : 31.05.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8236

Prétoriánska garda bola elitná vojenská jednotka, ktorej činnosť je úzko spojená s históriou celého principátu, teda prvých troch storočí trvania rímskeho cisárstva. Z pôvodnej úlohy ochrancov cisára sa postupne transformovala na mocnú politickú silu, ktorá mnohokrát rozhodla, kto ostane alebo sa stane cisárom. Pozrime sa teraz na jej dejiny bližšie.

 

Počiatky a organizácia

Pôvodný predobraz gardy tvorili kohorty, ktoré v záverečnom období Rímskej republiky, najmä v období občianskych vojen, plnili úlohu ochranky súperiacich veliteľov. Ako také ich sprevádzali počas kampaní a priamo sa zúčastňovali boja. Tvorili ich najstatočnejší a najvernejší legionári, prípadne veteráni, ktorí znovu vstúpili do služby. Tieto oddiely mohli byť pomerne početné, vieme o kohorte, ktorá mala až dvetisíc mužov.

Po skončení občianskych vojen sa vládcom Ríma a celej ríše stal Gaius Octavius, ktorému senát udelil titul, pod ktorým ho poznáme dnes – Augustus. Tento muž vládol ako prvý cisár a pre svoju ochranu v búrlivom prostredí konsolidujúceho sa Ríma vytvoril prétoriánsku gardu.

Na začiatku mala len 9 kohort po 500 mužov, neskôr ich bolo v každej kohorte 1000. Vojaci pôvodne pochádzali zväčša priamo zo strednej Itálie, neskôr aj zo severu Apeninského polostrova, z Hispánie, z Macedónie a z Ilýrie.

Kľúčovou podmienkou na vstup medzi prétoriánov bolo rímske občianstvo uchádzača. Ich plat sa rovnal 1,5 násobku zárobku bežných legionárov, čiže 375 denárov ročne. Rovnako mali lepšie životné podmienky (pri porovnaní služby v Ríme a na hraniciach ríše) a kratšiu dobu služby – teda oproti legionárskym dvadsiatim rokom služby len 16. Takisto ich blízkosť k cisárovi znamenala, že v prípade jeho štedrosti budú prvými z obdarovaných. Po vypršaní služby sa mohol bývalý vojak znovu zapísať, respektíve vstúpiť medzi Evocatov, skupinu veteránov znovu povolaných do služby. Väčšina však zvolila odchod na dôchodok, pričom podmienky boli skutočne štedré. Po vypršaní služby získal bývalý prétorián 5000 denárov, pozemok a vojenský diplom. Vďaka získanému majetku patril takýto „dôchodca“ kdekoľvek, kde sa rozhodol usadiť, medzi miestnu honoráciu.

Organizácia prétoriánov bola rovnaká ako v légiách: centúriám velili centurióni, nad nimi stáli tribúni. Veliteľmi gardy boli dvaja prefekti, tzv. praefecti praetorio. Praktickejšie by bolo bývalo, keby celej jednotke velil jeden dôstojník, dvaja však boli ustanovení z bezpečnostných dôvodov – aby ani jeden z nich nezískal priveľkú moc. Medzi ďalšie dôvody patrilo veľké množstvo povinností, ktoré museli prefekti vykonávať, a pokiaľ bol jeden z nich indisponovaný, mohol ho nahradiť kolega. Títo muži pochádzali výhradne z jazdeckého stavu práve preto, že bolo z politického hľadiska nebezpečné zveriť velenie elitnej jednotky do rúk senátora. Je známe, že prvých prefektov vymenoval Augustus v roku 2 pred Kr. Funkcia prétoriánskeho prefekta nebola pôvodne chápaná ako doživotná, keď sa však dotyčný osvedčil, často zostal vo funkcii až do smrti (ktorá však bola občas násilná).

Prétoriáni netvorili jedinú cisársku stráž, okrem nich vládcu ochraňovala ešte menšia jednotka veľkosti kohorty. Skladala sa z Germánov a bola to elitná jazdecká sila, cisárom bezpodmienečne oddaná.

Čo sa týka povinností prétoriánov, prvoradá bola ochrana cisára, členov jeho rodiny a sídla vládcu. Ostatné povinnosti zahŕňali udržiavanie poriadku v divadlách a v arénach, protipožiarne opatrenia, stráženie väzení. Jednotlivé kohorty boli spočiatku roztrúsené, priamo v Ríme sa nachádzali len tri, ostatné boli rozmiestnené po italských mestách.

 

Politická sila

Zmena v umiestnení nastala až za cisára Tiberia, keď bol v roku 20 po Kr. vybudovaný veľký vojenský tábor zvaný Castra Praetoria priamo pri Ríme. Tu boli umiestnené všetky prétoriánske kohorty a spolu s nimi aj tri mestské kohorty. Takto sa z pôvodne elitného vojenského oddielu stala aj politická sila, ktorú bolo nutné brať do úvahy.

Presvedčil sa o tom už spomínaný Tiberius, druhý rímsky cisár. Prétoriánsky prefekt Seianus, ktorý bol cisárovým blízkym priateľom, získal priveľký vplyv a mal ešte väčšie ambície. Údajne dokonca otrávil Tiberiovho syna Drusa, ktorý mu stál v ceste. Cisár nakoniec svojho neverného služobníka prehliadol a rozhodol sa ho zbaviť, mal však veľký problém. Nemohol si byť totiž istý, komu bude garda verná: svojmu dlhoročnému a jedinému veliteľovi (Seianus totiž nemal kolegu) alebo cisárovi? Tiberius nakoniec celú situáciu vyriešil pomerne zákerne. Do Ríma poslal nového, tajne vymenovaného prefekta menom Macro, ktorý Seianovi prezradil, že mu chce cisár dať udeliť tribúnsku právomoc, čo bol znak, že sa s ním počíta ako s nástupcom vládcu. Seianus sa dal nachytať, nadšený vošiel do budovy senátu, Macro poslal Seianovu osobnú stráž späť do Castra Praetoria a senát dal strážiť oddielu rímskej nočnej stráže, tzv. vigilom. Samotný Macro sa následne ponáhľal do prétoriánskeho tábora, kde vojakom ukázal svoje menovanie za nového veliteľa. Súčasne oznámil, že Tiberius im za vernosť venuje veľkú odmenu, každému ekvivalent trojročného žoldu. Zabralo to – prétoriáni ostali v tábore a Seianov osud bol spečatený. Prefekta v senáte zatkli a ešte v ten istý večer popravili.

Po Tiberiovej smrti nastúpil na trón jeho nevlastný vnuk Caligula. Jeho krátka vláda bola plná výstredností a prenasledovania politických protivníkov. Čo však bolo nebezpečnejšie, cisár nebral ohľad ani na svojich ochrancov, dôstojníkov často urážal tým, že im dával potupné vojenské heslá a uťahoval si z nich. Nevyplatilo sa mu to. Caligulu v roku 41 po Kr. zavraždili pri sprisahaní, ktorého sa zúčastnili prétoriánski dôstojníci a niektorí členovia senátu. Vtedy sa prvýkrát prejavila politická moc gardy.

Sprisahanci plánovali povraždiť celú cisársku rodinu a obnoviť republiku. V zmätku však jeden z radových vojakov rabujúcich palác objavil za závesom skrývajúceho sa Caligulovho strýka Claudia. Vojaci sa ho zmocnili, napriek jeho odporu ho odviedli do tábora a tam vyhlásili za cisára. Senát a sprisahanci mali síce podporu troch mestských kohort, stáli však proti priveľkej presile a museli kapitulovať. Claudius dal následne popraviť vedúcich aktérov sprisahania. Claudiovi ostala garda verná, bránila ho aj pri neúspešnom pokuse o zosadenie cisára, ktorý zorganizovala jeho tretia manželka Messalina.

Počas prvých rokov vlády Claudiovho adoptívneho syna Neróna bol prefektom Sextus Afranius Burrus, ktorý spolu s filozofom Senecom riadil vládu a pôsobil umierňujúco. Po Burrovej prirodzenej smrti však miesto prefekta zaujal Ofonius Tigellinus. Na cisára mal zlý vplyv a podnecoval ho k rôznym výstrelkom. V roku 65 po Kr. získal kolegu Nymphidia Sabina.

Nero, ktorého podozrievali zo zapálenia Ríma, prestavoval zničené mesto a na tento účel raboval peniaze v provinciách. Roku 68 po Kr. nakoniec vypuklo povstanie v Galii, bolo však potlačené légiami z Germánie. Vzbura sa medzitým rozšírila do Hispánie a Nero stratil nervy. Vidiac cisárovu nečinnosť, Tigellinus ochorel (či naozaj alebo chorobu len predstieral, nie je úplne jasné) a Sabinus cisára otvorene zradil. Nero bol následne senátom odsúdený a spáchal samovraždu.

Sabinus sa následne s pomocou prétoriánov pokúsil zmocniť vlády, pričom argumentoval tým, že je Caligulovým nemanželským synom. Vojaci ho však zabili a podriadili sa legitímnemu vládcovi Galbovi, vodcovi vzbúrencov proti Nerónovi. Galba však začal šetriť a to sa vojsku nepáčilo. Ambiciózny podriadený Otho zosnoval proti Galbovi sprisahanie a cisár bol zavraždený vojakmi priamo na fóre. Po jeho smrti stratil Tigellinus ochrancu a zabil sa.

Othóna zosadil veliteľ armád z Germánie Vitellius. Po príchode do Ríma rozpustil prétoriánsku gardu a zostavil nových 16 kohort zregrutovaných z lojálnych legionárov z Germánie. Po Vitelliovej porážke a smrti nový vládca a víťaz občianskej vojny Vespasianus znovu sformoval gardu a zredukoval počet kohort na deväť. Aby sa zabezpečil, vymenoval za prefekta svojho syna Tita. Ten sa po otcovej smrti stal novým vládcom.

 

„Dobrí“ cisári a severovská dynastia

Doteraz sme videli hlavne zradnosť gardy, pripravenej za finančnú odmenu cisára opustiť, alebo aj zavraždiť. Prétoriáni však dokázali byť aj verní a pomstiť smrť svojho obľúbeného vládcu. Po zavraždení cisára Domiciána v roku 96 sa vojaci vzbúrili a doslova si vynútili popravu cisárových vrahov. Nasledujúcich sto rokov sa nieslo v znamení vlády piatich tzv. dobrých cisárov. Ríša prosperovala, vojny sa viedli zväčša len za jej hranicami. Pokiaľ cisár v tomto čase osobne vytiahol do boja (ako Traján alebo Marcus Aurelius), časť gardy ho sprevádzala a zúčastňovala sa bojových akcií.

Bohužiaľ sa opäť vyskytol zlý cisár, tentoraz to bol syn presláveného vládcu – filozofa Marca Aurelia – Commodus. Po rôznych sprisahaniach Commoda nakoniec na Silvestra roku 192 uškrtil najatý gladiátor. Novým vládcom sa síce stal mestský prefekt Pertinax, bolo mu však osudné to isté, čo už predtým Galbovi – prílišná šetrnosť na vojsku. Prétoriáni ho zavraždili a následne došlo k jednej z najhanebnejších epizód v celých dejinách Ríma. Vojaci totiž prehlásili, že za cisára vyhlásia toho, kto im ponúkne najvyššiu odmenu.

Hlavní kandidáti v tejto dražbe boli dvaja, Pertinakov svokor Flavius Sulpicianus a mimoriadne bohatý senátor menom Didius Julianus. Dražba sa uskutočnila a nakoniec zvíťazil Julianus, ktorý ponúkol neuveriteľnú sumu 25 000 sesterciov pre každého vojaka. Garda následne naozaj dopravila Juliana do paláca. Jeho vláda však bola krátka, légie umiestnené na hraniciach totiž začali vyhlasovať vlastných cisárov: Clodia Albina v Británii, Septimia Severa v Panónii a Pescennia Nigra v Sýrii.

Severus bol k Rímu najbližšie, rýchlym ťažením mesto obsadil a Julianus bol popravený. Severovi sa podarilo poraziť rivalov a založiť novú dynastiu, ktorá bola nazvaná po ňom. Rozpustil prétoriánsku gardu a vojakom, ktorí predali impérium v aukcii, pod trestom smrti zakázal priblížiť sa k Rímu bližšie ako na sto míľ. Zo svojich verných legionárov z Panónie vytvoril novú, omnoho väčšiu jednotku. Nová garda mala až 50 000 mužov (čiže už mohla plniť aj úlohu akejsi centrálnej vojenskej rezervy) a bola umiestnená v Albane blízko Ríma.

Po Severovi nastúpil jeho syn Caracalla, bol však zavraždený prétoriánskym prefektom Macrinom, ktorý si uzurpoval cisársky titul. Macrinus bol síce porazený a zabitý, ale po vláde nasledujúcich dvoch cisárov (pričom obaja boli zavraždení) sa vláda severovskej dynastie skončila.

 

Obdobie chaosu a koniec gardy

Celá ríša upadla na 50 rokov do zmätku a neustálych bojov. Cisári sa striedali jeden za druhým, takmer všetci skončili násilnou smrťou. Niektoré provincie sa odtrhli a vytvorili Galské cisárstvo a na východe Palmýrsku ríšu. Cisárovi Aurelianovi sa síce podarilo znovu dobyť Galiu a Palmýru, bol však tiež zavraždený.

Situáciu nakoniec stabilizoval až nástup Diokleciána. Jeho vzostupu k moci nechýbal dramatický nádych. Hneď potom ako ho armáda zvolila za vládcu, vytiahol meč a na mieste zabil prétoriánskeho prefekta Apera, ktorého obvinil z vraždy predchádzajúceho cisára.

Dioklecián ríšu znovu zjednotil a aby sa dala ľahšie ovládať, rozdelil ju medzi dvoch starších cisárov (Augustov) a dvoch vybraných následníkov (Caesarov). Dioklecián odstavil prétoriánov a ako nových ochrancov cisárov vybral dve légie z Ilýrie, ktoré premenoval na Iovianov a Herculianov podľa ochranných božstiev.

Úplný koniec prétoriánov nastal po dobrovoľnom odstúpení cisára Diokleciána, keď sa rozpútal mocenský zápas medzi jeho nástupcami. Prétoriáni v ňom podporovali Maxentia, syna bývalého Diokleciánovho spoluvládcu. Proti nemu sa však postavil Konštantín, ktorý vtrhol do Itálie. Rozhodujúca bitka pri Mulvijskom moste sa skončila jasným Konštantínovým víťazstvom. Víťaz vtiahol do Ríma a definitívne rozpustil prétoriánsku gardu. Ich miesto zaujala menšia jednotka, Scholae Palatinae. Bývalí prétoriáni boli poslaní na hranice ako radové vojsko a tábor Castra Praetoria bol zničený. Takto sa skončila neoficiálna moc, ktorá sprevádzala cisárstvo už od jeho počiatkov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Mgr. Adam Rada vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.

 

Použitá literatúra

Alston, R.: Aspects of Roman History, AD 14 – 117. New York 2005.

Bingham, S. J.: The Praetorian Guard in the Political and Social Life of Julio-Claudian Rome. Dizertačná práca. The University of British Columbia. Vancouver 1997. Dostupné na internete: http://www.collectionscanada.gc.ca/obj/s4/f2/dsk2/tape17/PQDD_0032/NQ27106.pdf.

Bird, H. W. : L. Aelius Seianus and his Political Significance. Latomus 28/1, 61 – 98.

Boddington, A.: Seianus. Whose Conspiracy? The American Journal of Philology 84/1 (January 1963), 1 – 16.

 Grant, M.: Dvanásť cisárov. Bratislava 2005.

The Cambridge Ancient History, Volume X: The Augustan Empire, 44 B.C.-A.D. 70. Cambridge 1934.

Seager, R.: Tiberius. Malden/Oxford/Carlton 2005.

Syme, R.: Tacitus, Volume 1. Oxford 1958.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Orgie cisára Tiberia? (1. časť)

Orgie cisára Tiberia? (1. časť)

Z mnohých prípadov modernej doby poznáme moc, ktorou vládnu klebety a ohováranie. Pomocou bulváru sa dá rozšíriť veľké množstvo „zaručene pravých informácií“, ktoré sa následne uchytia a žijú vlastným životom. Nie je to však výlučne súčasný fenomén, jeho počiatky siahajú až do staroveku. celý článok

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Svätý Mikuláš zachránil dievčatá pred prostitúciou

Kto bol svätý Mikuláš a čo vieme o ňom z historického hľadiska povedať? Informácie o Mikulášovi by sa v prameňoch dali zhrnúť do jedného odseku. Takáto stručnosť je oprávnená, keďže o tejto postave, napriek jej súčasnej popularite, nevieme povedať veľa. celý článok

Kto ovládal desivé monštrá staroveku?

Kto ovládal desivé monštrá staroveku?

Strašidlá, démoni, krvilačné beštie či iné monštruózne bytosti zďaleka nie sú moderným vynálezom autorov fantastických či hororových príbehov. Ich podobizne sprevádzajú ľudstvo už od najstarších čias a väčšina z nich dostala svoju podobu dokonca skôr ako všetky známe staroveké božstvá. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.