Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Predchodcovia Santa Clausa boli démonické bytosti

Publikované : 10.12.2018 | Zobrazení: 5319 |
6 minút čítania

Koncom decembra slávime vianočné sviatky v podobe, akú im určil historický vývoj a kultúrna tradícia kresťanstva. Nie je tajomstvom, že oslavy narodenia Ježiša Krista do výraznej miery splynuli so staršími predkresťanskými slávnosťami zimného slnovratu. Menej známe sú však archaické folklórne vzory, ktoré majú pôvod až v temných storočiach včasného stredoveku. Pritom ide o vzory výrazne ovplyvňujúce dnes už sprofanované postavy Santa Clausa a Mikuláša. S tým rozdielom, že prívetivý starší pán bol spočiatku krutým božstvom alebo rohatou démonickou bytosťou, deti skôr desil a unášal, než obdarúval, a namiesto sobov jazdil na capovi.

 

Začiatkom 30. rokov 20. storočia poverila svetoznáma americká firma produkujúca sladené nápoje ilustrátora Haddona Sundbloma vytvorením komerčne vďačného obrazu Santa Clausa. Sundblom sa považuje za tvorcu ikonického dizajnu korpulentného a vľúdneho deduška, ktorý sa rozšíril takmer po celom svete. Santa však nevznikol iba ako výsledok reklamnej kampane Coca Coly. Americký ilustrátor fínsko-švédskeho pôvodu vychádzal z imaginácie a z vianočného folklóru ustáleného už v 19. storočí. Preň bolo typické, že Vianoce predstavujú príjemné sviatky pokoja, rodinnej pohody, dobrých skutkov a vzájomného obdarúvania. Nositeľmi darčekov a charakteristickými adventnými figúrami boli kresťanstvom definovaný Svätý Mikuláš a takzvaný Otec Vianoc. Tí mali rôzne regionálne variácie, ako holandský Sinterklaas, francúzsky Père Noël alebo nemecký Christkind či náš Ježiško.

Predmoderné Vianoce však mali podstatne odlišnejší charakter. Zimné sviatky sa iba v posledných troch storočiach výraznejšie oprostili od predkresťanských tradícii, ktoré mali ďaleko od idyly dnešných Vianoc. Kým moderný folklór pozná pracovitých elfov, sane ťahajúce soby a láskavých starčekov s bielou bradou, predstavy vychádzajúce z archaickej viery dali vzniknúť skôr desivejším bytostiam. Preto napríklad obyvatelia Islandu a ďalších ostrovov severného Atlantiku strašili deti ľudožravou obryňou Grýlou, ktorá na Vianoce neposlušné deti hádzala do vreca, aby ich neskôr uvarila v hrnci. Na Balkáne zas od 25. decembra do 6. januára prichádzali zo zásvetia škodiť ľuďom znetvorení škriatkovia podobní satyrom, nazývaní kallikantzaroi. Kresťanstvom šírený svätomikulášsky kult tak predstavoval prostriedok, ako nahradiť tradičné ľudové predstavy, pričom svätec neraz plnil úlohu vyháňača diabla. Staré božstvá a démonické stvorenia však z vianočného folklóru stále nevymizli.


Dedo Mráz a Otec Vianoc

Červenolíci starec v modrom kabáte, držiaci v ruke žezlo, nosiaci dlhú striebornú bradu s ľadovou inovaťou a vezúci sa na saniach ťahaných bielymi koňmi je u nás známy najmä vďaka Mrázikovi a sovietskej propagande. Postava Deda Mráza (Ded Moroz) má, podobne ako iní „vianoční starci“, prastaré korene. Jeho pôvod môžeme hľadať v slovanskej mytológii ako jedného z duchovných elementov alebo prírodných démonov. V staroruských bylinách nájdeme texty o Morožkovi – démonovi ľadu. Ten vystupuje v príbehoch v podobne zápornej úlohe ako zlovoľný Koščej alebo Baba Jaga. Bol bratom Vetra, personifikáciou mrazu a zimného počasia, uctievaného predovšetkým na Rusi. Mráz mal podobu starca, ktorý spôsobuje zamŕzanie krajiny. Obetovalo sa mu práve v období zimného slnovratu. Trvalo veľmi dlhý čas, kým sa z pôvodne krutého a zlého božstva, Pána Zimy a Severu, stal darčeky nosiaci Dedo Mráz.

Obdobným vianočným starcom a personifikáciou zimy v anglosaskom prostredí bol Otec Vianoc (Father Christmas). Na rozdiel od staroruského Mráza disponoval značne bujarejšou povahou, keďže je spájaný najmä s hodovaním a s veselím. Spojitosť s čulými oslavami plnými radostného veselenia (merry-making) spadá do raného novoveku. Pôvodne však Otec Vianoc nebol chápaný vo vzťahu k obdarúvaniu detí – tento atribút nadobudol až vo viktoriánskom období.

Na Britských ostrovoch je prapôvodná personifikácia zimných sviatkov písomne doložená najneskôr v neskorom stredoveku. Z ešte skoršieho 12. – 14. storočia poznáme zmienky o tradícii slávenia zimného slnovratu, ktoré nepochybne pochádzajú až z predkresťanských čias. Zimné sviatky germánskych a severských populácií, nazývané Yule, ako aj anglosaský štedrý večer Mōdraniht, predstavujú základný kultúrny substrát dnešných západoeurópskych Vianoc. Postava vianočného starca reprezentovala archaické ľudové slávnosti, preto aj niektoré varianty jeho mena možno čítať ako Staré Vianoce (Old Christmas). Bodrý Otec Vianoc, nalievajúci mušt z  „oslavnej misy“ (wassail), sa postupne transformoval na nositeľa darčekov. No ešte začiatkom 19. storočia bol zobrazovaný ako prefíkaný starec, ktorý jazdil na capovi a unášal neposlušné deti.

 

Pekelný Krampus 

Málokde sa predkresťanské archaické rezíduá vianočných sviatkov prejavujú natoľko zreteľne, ako vo východoalpských regiónoch. V Štajersku, v Tirolsku, v Bavorsku a v iných oblastiach dodnes pretrváva tradícia Krampuslaufov – sprievodov rohatých démonických bytostí alebo čertov, strašiacich a vyčíňajúcich na večerných námestiach. Pôvod obludy nazývanej Krampus, respektíve Bradáč (Bartl), nie je celkom jasný. S určitosťou reprezentuje archaické pohanské predstavy, pre ktoré boli charakteristické rohaté postavy (i zvieratá). Chlpatý démon s rohmi capa je archetypálnym vyobrazením diabolského stvorenia, ťažko však určiť, do akej miery bol Krampus reálnym objektom dávneho kultu, alebo jeho podoba vychádza najmä z negatívneho kresťanského vnímania „Rohatého boha“.

Krampus sa spája s obdobím začínajúceho adventu. Najneskôr v 17. storočí bol začlenený do kresťanských zimných osláv. Krampusova noc (Krampusnacht) nastáva 5. decembra, pred dňom sv. Mikuláša. A práve kresťanský svätec je neodlučiteľným sprievodcom rohatého démona, u nás známeho jednoducho ako Čert. Atribútmi Krampusa sú zvon, zväzok prútov, ktorými bije neposlušné deti, a reťaze, ktoré symbolizujú spútanie diabla a všeobecne aj pohanských zvykov. Zatiaľ čo Mikuláš deti oblaží sladkosťami a úsmevom, Krampus nezbedných potomkov hádže do prúteného koša zaveseného na chrbte. Neposlušné deti potom buď utopí, zje, alebo odnesie priamo do pekla. Od 19. storočia sa ani pekelný Krampus nevyhol zjemňovaniu pôvodne drsného folklóru. Na populárnych pohľadniciach (Krampuskarten) bol čoraz častejšie zobrazovaný ako menej strašidelný, ale o to milší a hravejší čert, neraz aj s erotickým podtónom.

 

Škandinávsky vianočný cap

Asi najpozoruhodnejšou transformáciou si prešiel fínsky Joulupukki, ktorého meno doslovne znamená „vianočný cap“. Opäť sa tu stretávame s prastarou pohanskou tradíciou starca spojeného so zimným slnovratom. Aj súčasný Joulupukki nosí darčeky v červenom kabáte, je navonok takmer nerozlíšiteľný od Santa Clausa, pričom práve on jazdil na voze ťahanom sobmi. No nebolo to tak vždy. Postavu z fínskeho folklóru nepochybne poznal aj Haddon Sundblom, ktorého kresby pre Coca Colu nesú jasné známky modernej podoby Joulupukkiho. Ťažko však povedať, či poznal aj jeho staršiu, značne nevľúdnejšiu tvár.

Fínsky  „vianočný cap“ má pôvod v škandinávskom sviatku Yule. Nordické slávnosti zimného slnovratu sú doložené v najstarších severských ságach (Snorriho Edda /Snorra Edda/, Heimskringla, Háleygjatal). Tieto stredoveké zápisy ústne tradovaných príbehov obsahujú rozprávania o nadprirodzených bytostiach zjavujúcich sa počas Yule. Postava Joulupukkiho vychádza z rovnakého mýtického podložia, pričom jeho korene siahajú zrejme ku kultu Thora. Boh hromu totiž jazdil na voze ťahanom capmi Tanngrisnirom a Tanngnjóstrom. Postava Joulupukkiho súvisí s procesom inkorporovania pohanských zvyklostí a sviatkov stredovekým kresťanstvom. Pravdepodobne tu tiež došlo k určitému synkretizmu medzi svätým Mikulášom, vševediacim starcom Odinom a zároveň vianočným capom (Julbocken) ako zoomorfnou personifikáciou sviatku Yule.

Kým však modernita a nevinnosť „rodinných sviatkov“ 19. storočia dorazila do najchladnejších kútov severských krajín, tunajší ľudia už po stáročia slávili zimu a príchod nového roku starými spôsobmi. Niektorí Škandinávci dodnes praktizujú vianočné koledovanie v maskách. V minulosti bolo bežným zvykom zahaľovať sa do kozích kožuchov a nosiť so sebou hlavu capa ako symbol Yule. Tradícia, ktorá dodnes z niektorých regiónov nevymizla, je reliktom dávnych predkresťanských rituálov. Joulupukki má svoj predobraz aj v zlých rohatých bytostiach nuttipukki, ktoré chodili počas Yule strašiť do domov a pýtať dary a zbytky zo sviatočných hostín. Do ich podoby sa tradične prezliekali muži, ktorí chodili po dedinách dobiedzať do domácich, aby im nalievali alkohol. Podobne ani samotný Joulupukki pôvodne nenosil darčeky. Poslušným deťom ich začali prinášať až škriatkovia s červenými čapicami (tomtenisse), pričom ich voz ťahal už príslovečný cap. Joulupukki bol rovnako ako Krampus skôr démonickou postavou, nachádzajúcou potešenie v strašení a unášaní neposlušných detí.

Dnes je už takmer nemožné presne identifikovať rituálne úkony a tradičné predstavy dávnych spoločenstiev. Niekdajšie archaické slávnosti končiaceho roka a príchodu ťaživej zimy, neraz zosobnené prostredníctvom krutých bytostí, vyjadrovali neúprosnosť a surovosť predmodernej reality. Uctievanie prírodných cyklov nadobudlo v priebehu stáročí nové obsahy a významy, pričinením kresťanstva predchnuté aj charakteristickou vianočnou dobročinnosťou. Či už ide o zdobenie vianočných stromčekov kozími ozdobami, alebo o odkladanie sušienok Santa Clausovi, stále sa držíme odvekého zvyku sprítomňovať si nadprirodzeno.

 

Mgr. Matej Harvát vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2017 je interným doktorandom na Oddelení najstarších dejín Historického ústavu SAV. Zaoberá sa včasným stredovekom v stredoeurópskom priestore, pozornosť venuje najmä sociálnej štruktúre Slovanov a transformačným procesom v strednom Podunajsku.

 

Použitá literatúra:

Gulevich, T.: Encylopedia of Christmas. Detroit 2000.

Honigmann, J.: The Masked Face. Ethos (Journal of American Anthropological Association) 5/3, 1977, 263 – 280.

Kennedy, M. D.: Encyclopedia of Russian & Slavic Myth and Legend. Oxford 1998.

Rossel, S. H./Eelbrønd-Bek, B.: Christmas in Scandinavia. London 1996.

Váňa, Z.: Svět slovanských bohů a démonů. Praha 1990.

 

Internetové odkazy:

a) https://brewminate.com/a-candid-history-of-christmas-first-there-was-winter/

b) https://derstandard.at/2000068141869/Krampus-Gezaehmter-Teufel-mit-grotesker-Maennlichkeit

 

Obrazová príloha: inktank.fi, N. Keylan, R. Seymour, V. M. Vasnecov, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

10 najlepších veliteliek armád v dejinách

10 najlepších veliteliek armád v dejinách

Môže byť žena dobrou veliteľkou armády? Aj v súvislosti s prezidentskými voľbami na Slovensku a s kompetenciou prezidenta ako vrchného veliteľa ozbrojených síl niektorí nadhodili túto otázku. celý článok

Najčítanejšie články za rok 2018

Najčítanejšie články za rok 2018

Na prelome rokov si môžeme dovoliť trochu bilancovať a pripomenúť si najzaujímavejšie články, ktoré sme uverejnili na našom webe. celý článok

Redakčný výber 2018

Redakčný výber 2018

Ktoré boli najlepšie články na Historyweb.sk podľa členov redakcie? Ktoré články zaujali členov redakcie v roku 2018? celý článok

Ako oslavujú Japonci?

Ako oslavujú Japonci?

Najstaršia japonská náboženská tradícia – šintó – je rituálne veľmi prepracovaným systémom, ktorý má svoj pôvod v starovekej japonskej spoločnosti. celý článok

Môže mať Francúz tmavú farbu pleti?

Môže mať Francúz tmavú farbu pleti?

Spolu s úspechmi Francúzska na Majstrovstvách sveta vo futbale 2018 v Rusku sa v médiách objavilo viacero článkov komentujúcich pôvod francúzskych futbalistov. celý článok

Diskusia