Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Prečo v stredoveku súdili mŕtveho pápeža?

Publikované : 11.12.2019 | Zobrazení: 8334 |
8 minút čítania

Začiatkom roku 897 n. l. sa v Lateránskej bazilike, sídelnom chráme rímskych biskupov, uskutočnil jeden z najbizarnejších právnych procesov európskych dejín. Telo pápeža Formosa bolo na príkaz jedného z jeho nástupcov po deviatich mesiacoch vytiahnuté z hrobu a odeté v slávnostnom rúchu opäť spočinulo na biskupskom stolci. Zhromaždení preláti a zvedavý dav boli účastníkmi nevšedného rozsudku, ktorý vyústil do rituálneho zneuctenia mŕtvoly niekdajšej hlavy západnej cirkvi. Historici sa už po dekády usilujú prísť na skutočnú príčinu tohto bezprecedentného a makabrózneho aktu.

 

Mimoriadne zvolaná synoda z januára 897, ktorej rozhodnutia boli hneď v tom istom roku odvolané, zostáva dodnes pevne ukotvená v historickej pamäti. Neobyčajná aféra z prostredia najvyšších katolíckych hodnostárov púta pozornosť predovšetkým pre hrôzostrašný spôsob, akým pápež Štefan VI. (VII.) naložil s telom svojho predchodcu na svätopeterskom stolci. Skutočnosť, že samotný pápež ako proklamovaný držiteľ kľúčov k nebu, stál za strašným činom, nehodným nasledovníka sv. Petra, stále vzbudzuje otázky. Táto pomerne známa historická udalosť býva aj u nás predmetom populárnych či magazínových článkov, pričom motivácia konania synody sa pripisuje najmä takzvanému úpadku pápežstva, ktorý prebiehal zhruba od predposledného decénia 9. storočia.

Posmrtný proces a znesvätenie tela pápeža Formosa (891 – 896) sa stali natoľko neslávnym  momentom, že novovekí priekopníci dejín cirkvi v 16. storočí neváhali hodnotiť obdobie nasledujúce po tzv. synode s mŕtvolou ako dobu temna (seaculum obscurum). Aj keď dnes väčšina medievistov zvykne protestovať proti označovaniu stredoveku prívlastkom „temný“, tak – minimálne čo sa týka dejín pápežstva – temné storočie ostáva pomerne trefným termínom pre obdobie vlády nie práve svätých pápežov približne z konca 9. až poslednej tretiny 10. storočia. Zdá sa, akoby na samom počiatku doby poklesu vážnosti a znehodnocovania úradu pápeža, a na druhej strane nárastu násilia a politických intríg, stál práve zvláštne desivý proces s Formosom.

 

Hrôzostrašná synoda

„Vedle mrtvoly, které co chvíli museli jít znovu podepřít hlavu, vystoupil jakýsi jáhen a třesoucím hlasem začal mečet cosi, co asi mělo být právnickou obhajobou. Tlustý biskup jej co chvíli hněvivě přerušoval a lidé řičeli – hlavně smíchy.“

Uvedený popis neslávne známej „synody s mŕtvolou“ či „hroznej synody“ (z lat. synodus horrenda) pochádza z pera pražského filozofa a disidenta Egona Bondyho. Vo svojej pozoruhodnej novele Mníšek z roku 1975 vylíčil neutešený obraz mravného rozkladu západného kresťanstva a spoločnosti na konci 9. storočia. Bondy nielenže originálne využil historické reálie i skutočné osoby pre svoj autorský zámer, ale tiež pomerne autenticky vykreslil scénu, ktorú obdobne popisujú aj doboví kronikári. A že išlo o scénu až tragikomickú, prízvukuje aj významný znalec stredovekého pápežstva Walter Ullmann, označujúc danú synodu za „komédiu s mŕtvolou“ (cadaver comedy).

Pisatelia súdobých alamanských, laubašských a fuldských análov sa jednohlasne zhodujú v opise udalosti. Pápež Štefan VI. prerušil posledný odpočinok svojho predchodcu, jeho telo prikázal exhumovať z hrobky a oblečené do ornátu posadiť na apoštolský stolec. Nebohého biskupa obvinili z krivej prísahy, neoprávneného zmocnenia sa pápežskej hodnosti a porušenia cirkevných kánonov. Vybraný diakon bol poverený Formosovou obhajobou; jeho úlohou bolo odpovedať na otázky obžaloby. Nebol však úspešný a ťarcha obvinení dopadla na nemohúcu mŕtvolu. Zosnulému odťali tri prsty na pravej ruke, ktorými udeľoval požehnanie, z tela strhli slávnostný odev, vláčili ho naprieč Lateránskou bazilikou a následne ho hodili do rieky Tiber. Dvaja analisti dokonca uvádzajú, že z úst odsúdeného stále prúdila krv na podlahu kostola.

Proces s Formosovým kadáverom musel pôsobiť o to nepatričnejšie, že vtedajšia cirkevná doktrína výslovne zakazovala súdiť Petrovho zástupcu – živý či mŕtvy, pápež nemohol byť súdený žiadnym človekom. Chápali vôbec prítomní, prečo sa odohralo takéto ohavné divadlo, verejne potupujúce telo niekdajšieho vikára Krista na zemi?

 

Politické súvislosti

Ak chceme bližšie pochopiť príčiny čudného posmrtného ortieľa, treba obrátiť pozornosť na napäté politické dianie na územiach rozkladajúcej sa Karolínskej ríše, ako aj na prebiehajúce mocenské spory na Apeninskom polostrove. Franské impérium vytvorené dobyvačným úsilím Karola Veľkého (768 – 814) sa v časoch pôsobenia Formosa na svätopeterskom stolci otriasalo v základoch. V roku 888 zomrel zosadený franský kráľ a rímsky cisár Karol III. Tučný, posledný z karolovských vládcov Západofranskej ríše. Kým potomkovia Karola Veľkého vo východnej časti Franskej ríše držali moc ešte vyše dvadsať rokov, na západe zavládli nové časy. Nasledujúce obdobie bolo poznačené mocenským separatizmom a bojmi medzi rozličnými frakciami súperiacich rodov. Vyhrotenej situácii nepomáhali ani vpády Vikingov zo severu Európy, hroziace predovšetkým bohatým mestám pri riekach Seine a Loire. Na územiach dnešného Talianska naberal na novej intenzite zápas o vplyv medzi mocnými predstaviteľmi longobardskej aristokracie a friulskými grófmi. Územia Itálie a pápežských dŕžav boli navyše od druhej polovice 9. storočia čoraz častejšie vystavené hrozbe arabských vojenských výprav. Jedným z dôsledkov turbulentných udalostí bola značná destabilizácia Ríma a oslabenie politickej pozície pápeža ako určujúceho mocenského hráča.

Udalosti vyústili do synody z roku 897 práve v dôsledku vtedajšej vrcholovej politiky, na ktorej sa výrazne podieľal aj samotný Formosus. Narodil sa v roku 816 a údajne sa z neho stal zbožný muž zapálený pre asketické ideály (vegetarián a abstinent), a ak etymológia jeho mena nezavádza, bol na neho aj príjemný pohľad (lat. formosus = krásny, driečny). Za vlády pápežov Mikuláša I. a Hadriána II. zastával významné cirkevné posty, v roku 864 bol vysvätený za biskupa mesta Porto neďaleko od Ríma. Svoj úrad zastával v rámci tzv. suburbikálnej diecézy, keďže sídlil v okolí pápežovho mesta (sub urbe) a pravidelne celebroval omše práve v Lateránskej bazilike. V roku 868 ho dokonca Mikuláš I. (pápež, na ktorého sa Rastislav obrátil so žiadosťou o vyslanie učiteľov na Moravu) poslal na misiu k Bulharom. Knieža Boris sa dokonca usiloval získať pre Formosa titul bulharského biskupa. Podľa Života Konštantína to bol práve Formosus, kto ešte v roku 868 vysvätil troch kňazov a dvoch lektorov, ktorí prišli do Ríma z Moravy spoločne so solúnskymi bratmi.

Tento činorodý biskup a pápežský legát sa obratne pohyboval v centre dobového politického diania. V roku 875 napríklad osobne navštívil západofranského kráľa Karola II. Holého s ponukou cisárskej koruny. Svojou aktivitou si však získal mnohých nepriateľov, asi najvplyvnejšieho v osobe pápeža Jána VIII (872 – 882). Intrigy na rímskom dvore viedli k zosadeniu Formosa z pozície portského biskupa. Ako jedno z obvinení dokonca odznelo (zrejme vykonštruované) podozrenie z vraždy manželky a dcéry bývalého pápeža Hadriána II. Mnohí Formosovi prívrženci našli azyl u vojvodu Lamberta zo Spoleta, no vyobcovaný klerik nadobudol stratenú vážnosť a vplyv až po nečakanom zavraždení Jána VIII. Formosa nový pápež Marinus znovunastolil do biskupského úradu a následne sa mu podarilo (na rozdiel od iných) v bezpečí prežiť pontifikát Hadriána III. a Štefana V. Po smrti druhého menovaného zvolili v roku 891 za nového pápeža práve Formosa. Žiadny z jeho nasledovníkov si už nevybral rovnaké meno.

 

Úpadok pápežstva, pomsta alebo prozaickejšie dôvody? 

O tom, že situácia na pápežskom dvore nebola od poslednej tretiny 9. storočia vôbec naklonená pokojnému a nenásilnému riešeniu konfliktov, vypovedá už len samotná frekvencia striedania rímskych biskupov. Medzi rokmi 872 – 965 pôsobilo 24 pápežov. Počas vypätých ôsmich rokov po Formosovej smrti  (896 – 904) zasadlo na Petrov stolec až deväť mužov, čiže rovnaký počet ako počas celého 20. storočia. Nie náhodou hodnotí katolícky kňaz a komentátor Richard P. McBrien toto obdobie ako dobu preplnenú pápežskou korupciou a celkovým úpadkom, keď vysoký klérus neváhal kupčiť s cirkevnými úradmi, pestovať rodinkárstvo a osoby nárokujúce si morálny primát nechávali voľný priechod márnotratnému životnému štýlu, nespútanému konkubinátu, brutalite, a dokonca vraždám.

Niektorí autori pripisujú práve súdnemu procesu s Formosovou mŕtvolou nezávideniahodné prvenstvo, domnievajúc sa, že išlo o najhorší moment v dejinách pápežstva. V literatúre často popisovaný, a asi aj nespochybniteľný morálny úpadok a pokles významu pápežstva bol od konca 9. storočia zjavne realitou. „Synoda s mŕtvolou“ však rozhodne nebola iba akýmsi čudesným rituálom či morbídnym sakrálnym aktom, nepochopiteľným pre moderného človeka. Je vôbec možné vysvetliť podivný súdny proces iba cez prizmu poklesnutého a v kríze sa zmietajúceho pápežského úradu, ktorý opakovane reprezentovali morálne pochybné osoby?

Bizarnosť synody s Formosom sa najmä v staršom bádaní často vysvetľovala ako dôsledok nenávisti medzi súperiacimi frakciami. A skutočne, žalobca Štefan VI. v prameňoch vystupuje ako zatvrdený nepriateľ svojho predchodcu a s ním spriaznených duchovných, tzv. formosiánov. Nezvyčajne krutý proces by tak jasne zrkadlil zlobu okruhu ľudí, ktorí sa rozhodli ostentatívne pokoriť nenávideného súpera, a to asi aj preto, že za Formosovho života túto možnosť nemali. Mnohí nepochybne túžili aspoň po posmrtnej pomste. Asi najviac dychtil po odplate vojvoda Lambert zo Spoleta, a najmä jeho matka Agiltrúda, ktorých si Formosus znepriatelil tým, že zradil ich spoločné politické ambície a prešiel na stranu východofranského kráľa Arnulfa, ktorého korunoval za cisára. Mocnému vojvodovi Lambertovi a jeho matke dokonca zakázal vstup do Ríma.

Treba však dať za pravdu historikovi Rogerovi Collinsovi, ktorý konštatuje, že žiadna z udalostí Formosovho pontifikátu nevysvetľuje bizarný súdny proces, ktorý musela podstúpiť mŕtvola tohto pápeža. Anglický historik ponúka o niečo vierohodnejšie vysvetlenie. Zvláštne zohavenie bývalého pápeža mohlo celkom dobre súvisieť s nutnosťou rituálne zbaviť legitimity rozhodnutia, ktoré Formosus uviedol v platnosť. Citlivým bodom pritom bola práve voľba Štefana VI. za pápeža. Z pohľadu kanonického práva nebol oprávnený zasadnúť na svätopeterský stolec, keďže už pôsobil ako biskup v Agnani. Rovnakým prípadom neprípustného spravovania dvoch diecéz súčasne však bol aj Formosus, svojho času úradujúci biskup v Porte. Dôležité bolo, že Štefana menoval za biskupa ten pápež, ktorého mŕtvolu neskôr práve on posadil na tresnú lavicu. Zrušením legitimity Formosových rozhodnutí a investitúr sa Štefanovi otvorili dvere k legálne prípustnej pápežskej dráhe. Aj keď súd s mŕtvym pápežom predstavoval zvláštny precedens, kuriálni právnici vedeli nájsť zákonné východisko. V Dialógoch pápeža Gregora Veľkého (540 – 604), čiže v textoch so značnou autoritou, existuje pasáž, v ktorej sa deklamuje, že tí, ktorí zomreli so smrteľným hriechom a boli pochovaní v kostole, majú byť potrestaní za opovážlivosť. Následne je uvedených niekoľko príbehov o hriešnych telách, vyzdvihnutých z hrobov nadpozemskými alebo „inými“ prostriedkami. Podľa Collinsa tak synoda s mŕtvolou bola skôr záležitosťou vypočítavo motivovaných procedurálnych postupov než iracionálnej nenávisti.

Ešte rafinovanejšie vysvetlenie ponúkol historik Michael E. Moore. Krutý, no absurdný rozsudok mohol byť odrazom politického extrémizmu, násilného fanatizmu a rozkladu sociálneho poriadku zanikajúceho karolínskeho sveta. S Formosovým telom naložili jeho politickí oponenti ako s akýmsi obetným baránkom, na ktorého príklade mal byť demonštrovaný odklon od nefunkčnej politicko-náboženskej koncepcie duality moci pápeža a cisára. Vzťah medzi rímskymi biskupmi a franskými monarchami koncom 9. storočia vzájomne devalvoval, a aj preto malo dôjsť k demonštratívnemu „zničeniu spomienky“ (damnatio memoriae) na jedného z predstaviteľov starého poriadku.

V každom prípade našlo Formosovo telo po čase predsa len pokojné spočinutie. Už tesne po synode ho údajne jeden mních objavil dokaličené na brehu Tiberu. Bývalého pápeža jeho zástancovia znovu pochovali, no telo minimálne ešte raz exhumovali a pričinením nasledujúceho pápeža Theodora II. uložili do pápežskej hrobky. Strojca synody Štefan VI. čoskoro nasledoval Formosa; jeho škandalózna politika spôsobila, že po roku a troch mesiacoch na pápežskom stolci bol uväznený a následne uškrtený. Jeho nástupca do budúcnosti zakázal akékoľvek procesy s mŕtvymi kňazmi.

Vysokí duchovní hodnostári spoločne s laikmi v nasledujúcich rokoch nepoľavovali v zápasoch o vplyv, funkcie a pozemské statky. Doboví svedkovia znepokojujúcich, miestami až nepochopiteľných scén z vtedajšieho verejného života si možno podobne ako dnes my iba povzdychli nad tým, v akej zvláštnej dobe vlastne žijú.

 

Mgr. Matej Harvát vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2017 je interným doktorandom na Oddelení stredovekých dejín Historického ústavu SAV. Zaoberá sa včasným stredovekom v stredoeurópskom priestore, pozornosť venuje najmä 8. až 10. storočiu a transformačným procesom v strednom Podunajsku.

 

Použitá literatúra:

Collins, R.: Keepers of the Keys of Heaven: A History of the Papacy. New York 2009

Heckamn, M.-L.: Der Fall Formosus: Ungerechtfertigte Anklage gegen einen Toten, Leichenfrevel oder inszenierte Entheiligung des Sakralen? In:  S. Weinfurter (ed.): Päpstliche Herrschaft im Mittelalter: Funktionsweisen – Strategien – Darstellungsformen. Ostfildern 2012, 223 – 238.

Ullmann, W.: Short history of the Papacy in the Middle Ages. London 2003

Moore, M. E.: The Body of Pope Formosus. In: Millenium: Yearbook on the Culture and History of the First Millenium C.E. 9/1, 2012, 277 – 297.

Moore, M. E.: The Attack on Pope Formosus Papal History in an Age of Resentment (875-897) In: M. E. Moore/J. Maciejewski/R. Kotecki (eds.): Ecclesia et Violentia: Violence Against the Church and Violence Within the Church. Cambridge 2014, 184 – 208.

 

Internetové odkazy:

a) https://www.medievalists.net/2017/07/cadaver-synod-low-point-history-papacy/

b) https://digitalcommons.law.uga.edu/cgi/viewcontent.cgi?article=1045&context=fac_pm

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

Arcibiskup bránil svoje manželstvo

„Biskup musí byť bezúhonný, muž jednej ženy, triezvy, uvážlivý, slušný, pohostinný, schopný učiť, nie pijan, nie bitkár, ale mierny, nie neznášanlivý ani lakomec; musí dobre viesť vlastnú domácnosť, deti učiť poslušnosti so všetkou dôstojnosťou. celý článok

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Voynichov rukopis je pravdepodobne najzáhadnejším rukopisom v európskom prostredí. Tento zhruba 240-stranový kódex, pomenovaný podľa poľského obchodníka so starými knihami Wilfrida Voynicha, je zapísaný neznámym písmom a navyše aj neidentifikovateľným jazykom, respektíve sofistikovanou šifrou. celý článok

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Súčasníci ju počastovali prívlastkom „Šialená“, ale vhodnejší by možno bol „Nešťastná“. Aj keď bola dedičkou Kastílie a Aragónska, manželkou burgundského vojvodu a matkou rímsko-nemeckého cisára, nič z toho jej neprinieslo šťastie. celý článok

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Bitka pri Halmyre z 15. marca 1311 patrí medzi stredoveké bitky, ktoré znamenali začiatok konca slávy rytierskej jazdy a renesanciu pechoty zloženej z príslušníkov nižších vrstiev. celý článok

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Už tri razy sme písali na HistoryWeb.sk o dcérach grófa Raymond Berenger IV. z Provence a jeho manželky Beatrice Savojskej. Všetky mali dobré vzdelanie a vďaka aktívnej sobášnej politike, výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny západnej Európy. celý článok

Diskusia