Prečo nás Briti v Mníchove zradili?

Publikované : 19.09.2018 | Komentárov: 1 | Zobrazení: 13201

Neville Chamberlain bol, rovnako ako väčšina britskej politickej elity tej doby, neschopným a nekompetentným politikom, ktorý vôbec nepochopil, že pri rokovaniach na medzinárodnej scéne nemá oproti sebe štandardných politikov, ale obyčajných gangstrov. Zároveň sa však riadil tým, čo od neho očakávali jeho voliči. A tí zo strachu pred vojnou radšej obetovali Československo. Briti museli voliť medzi hanbou a vojnou. Vybrali si hanbu a dostali vojnu.

Chamberlain si podáva ruku s Hitlerom, 30. septembra 1938

 

Bombardér vždy prejde. Jediná obrana je útok – čo znamená, že musíte zabiť viac žien a detí rýchlejšie než nepriateľ, ak chcete zachrániť seba samého (Stanley Baldwin, House of Commons, 10. novembra 1932).

 

Historici vysvetľujú a zdôvodňujú počínanie našich západných spojencov v septembri 1938 rôzne. Veľmi málo sa však hovorí o verejnej mienke v Spojenom kráľovstve a najmä o strachu Britov. Bola to Británia, kto určoval politiku appeasementu (uzmierovania nacistického Nemecka). Kto ale určoval politiku Británie? Odpoveď je pomerne jednoduchá – boli to ľudia. V demokratických krajinách sa na tvorbe politiky, i keď nepriamo, podieľajú ľudia, a politici, či sa im to páči, alebo nie, musia vo väčšej alebo menšej miere ľudí počúvať. Pozrime sa teda na to, čo bolo jedným z najvýznamnejších faktorov tvoriacich verejnú mienku v Spojenom kráľovstve v druhej polovici 30. rokov 20. storočia.

 

Vojna vo vzduchu

Britský propagandistický plagát z 19. storočia. John Bull bombarduje FrancúzovNič neovplyvňovalo v 30. rokoch britskú verejnú mienku väčšmi než strach z vojny. Ani ľudia, ktorí bežne politiku – a tobôž tú zahraničnú – nesledovali, si nemohli nevšimnúť, že situácia v Európe sa zhoršuje. Zvlášť po nástupe Hitlera k moci v Nemecku v roku 1933 sa zdalo, že agresivita ľudí i národov sa zvyšuje a že starý kontinent pravdepodobne smeruje k ďalšiemu konfliktu – a to omnoho krvavejšiemu a bolestivejšiemu, než bol ten, ktorým si len nedávno prešla. V Spojenom kráľovstve bol tento strach ešte znásobený novým fenoménom – leteckou vojnou. Briti odjakživa vnímali svoje ostrovy ako pevnosť, chránenú kanálom La Manche (pre nich, samozrejme, Anglickým kanálom) a silným Kráľovským loďstvom, ich národnou pýchou. Zemepis a loďstvo ich vždy chránili pred priamym zásahom vojny. Britskí vojaci síce na zahraničných bojiskách zomierali po celé stáročia, ich ženy a deti však boli vždy doma v bezpečí. To sa však teraz zmenilo. Prišla doba lietadiel a pred nimi nebolo úteku.

Pesimisticky sa na budúcnosť Spojeného kráľovstva, Európy a vlastne aj sveta pozeralo i niekoľko prominentných britských intelektuálov. Medzi nimi bol napríklad známy spisovateľ, ktorý si v tom čase užíval takmer až status celebrity, Herbert George Wells (1866 – 1946). Wells bol okrem iného autorom knihy War in the Air (Vojna vo vzduchu) z roku 1907. V populárnej knihe písal o ostrove uprostred strieborného mora, ktorý stratil svoju imunitu, keď sa uskutočnil prvý úspešný let. Podobnosť s realitou nebolo treba nikomu zdôrazňovať. Obavy, vyplývajúce z jeho knihy a jej implikácií na Britské ostrovy, sa naplnili už pár rokov po jej vydaní. Počas prvej svetovej vojny bombardovalo Nemecko britské územie pomocou vzducholodí Zeppelin. Briti časom našli spôsob, ako tieto lietajúce príšery zneškodniť a Nemci operácie Zeppelinov limitovali. S ich technologickou úrovňou navyše ani veľké škody reálne narobiť nemohli. Namiesto nich však nemecké velenie poslalo neskôr vo vojne omnoho sofistikovanejšie stroje – bombardéry Gotha.

Bombardér GothaBombardovacie letectvo bolo počas „Veľkej vojny“ len v plienkach, v skutočnosti nedokázalo spôsobiť významné straty, a už vôbec nie rozhodnúť konflikt. Štatistiky hovoria samy za seba: nemecké vzducholode uskutočnili v priebehu vojny 51 náletov a zhodili viac ako 5000 bômb. Zabili 557 a zranili 1358 ľudí, spôsobené škody sa vyšplhali na približne 1,5 milióna libier. Z 84 vzducholodí stratili Nemci 30 (časť pri nehodách). K tomu uskutočnili nemecké lietadlá dokopy 27 náletov, zhodili niečo vyše 110 000 kilogramov bômb, zabili 835 a zranili 1972 ľudí a spôsobili, podobne ako vzducholode, škody za takmer 1,5 milióna libier. Nemci však stratili 62 lietadiel. Napriek nie príliš veľkému úspechu nemecké bombardovanie ukázalo Britom jednu vec: zrazu existovala možnosť, že ich a ich rodiny môže niekto zabiť zo vzduchu. To sa stalo významným psychologickým zlomom a veľkým strašiakom.

V roku 1934 napísal H. G. Wells ďalšie populárne dielo predpovedajúce skazu. Bol to scenár k filmu The Things to Come (do slovenčiny sa zvykne prekladať ako Svet o sto rokov, vyšiel v roku 1936). Film hovorí o Británii v roku 2036, kde vládne diktátor a všade sa bojuje. Za 25 rokov vojny je celá zem spustošená a do mesta Everytown, kde sa dej odohráva, priletí John Cabale, ktorý sa pokúsi presvedčiť diktátora o nevyhnutnosti zastaviť vojnu. Dej však nie je tak podstatný. Podstatná je jedna z úvodných scén filmu. Dôjde v nej totiž k masívnemu bombardovaniu Everytownu. Pomocou vydarených špeciálnych efektov sa režisérovi Menziesovi podarilo vykresliť Armagedon, v ktorom bombardéry zrovnali mesto so zemou a pomocou bômb s jedovatým plynom vyhladili i jeho populáciu. Film mal obrovský úspech a pre Britov nebolo ťažké vytvoriť paralely medzi filmom a možnou skutočnosťou. Wellsove práce však neboli jediné. Minimálne za zmienku stojí tiež kniha Olafa Stapledona Last and First Men (Poslední a prví muži) z roku 1930, ktorá zobrazuje históriu ľudstva za dve miliardy rokov a obsahuje tiež pasáže popisujúce devastujúce bombardovanie z budúcnosti, ktoré ľudské dejiny vlastne ukončí.

 

 

Bombardér vždy prejde!

Britov však nestrašili len intelektuáli, spisovatelia a populárne mainstreamové médiá. Hrozbu bombardovania brali smrteľne vážne i politici. Významný ohlas mal predovšetkým Stanley Baldwin (1867 – 1947) – inak jeden z najúspešnejších britských politikov 20. storočia – a jeho prejav pred Poslaneckou snemovňou z 10. novembra 1932. Do dejín vstúpil pod názvom Bomber will always get through (Bombardér vždy prejde) – aj keď ho Baldwin v skutočnosti nazval A Fear for the Future (Obavy o budúcnosť). Stanley BaldwinBaldwinovo proroctvo bolo strašidelné: „Čím svet trpí, je pocit strachu (...) a neexistuje vec, ktorá by bola väčšou príčinou tohto strachu, (...) než je strach zo vzduchu. Až do poslednej vojny boli civilisti vyňatí z najhorších nebezpečenstiev vojny. Niekedy trpeli hladom, niekedy stratili synov či príbuzných slúžiacich v armáde. Ale teraz sa k tomu pridáva ešte nie len strach z vlastnej smrti, ale, čo je pre muža pravdepodobne ešte horšie, strach z možnosti, že jeho žena a deti budú zabité zo vzduchu (...) na zemi neexistuje žiadna moc, ktorá by ho uchránila pred bombardovaním, nech mu hovorí kto chce čo chce. Bombardér vždy prejde – a je veľmi jednoduché si to uvedomiť, keď sa zamyslíte nad plochou (...) obrana bude musieť pokryť stovky kubických míľ.“

Zdalo sa, že Baldwinove predpovede mali svoje opodstatnenie. Po skúsenostiach z prvej svetovej vojny sa snažili armády nájsť spôsob, ako zabrániť vyčerpávajúcej smrteľnej agónii vojakov v zákopoch. Generáli hľadali spôsob, ako vyhrať vojnu rýchlo a lacno. Jednou z možností, ako prelomiť zákopy rýchlo a efektívne – a zároveň s čo možno najnižšími stratami na ľudských životoch – bolo bombardovacie letectvo. Malo dve obrovské výhody. V prvom rade proti nemu v 20. a začiatkom 30. rokov neexistovala žiadna efektívna obrana, takže bombardéry „vždy prešli“ a po druhé, krajina s vyspelým, moderným a silným letectvom nepotrebovala veľkú a drahú pozemnú armádu.

 

Biela kniha o obrane

Emblém LuftwaffeStrach z bombardovania sa stal i výrazným činiteľom pri vytváraní britskej zahraničnej politiky. Už v marci 1935 vyšla tzv. Biela kniha o obrane (White Paper on Defence), ktorá zdôrazňovala nevyhnutnosť silných leteckých jednotiek pri obrane krajiny. Zaujímavé je, že schéma budovania leteckých síl v Británii, ktorú na základe Bielej knihy prijala britská vláda, jednoznačne podporovala výstavbu bombardérov pred stíhačkami (840 bombardérov oproti 420 stíhačkám), a teda útočné sily nad obrannými. Túto taktiku podporoval i vtedajší minister financií (Chancellor of Exchequer) Neville Chamberlain a vychádzala z jeho predstavy, že ďalšej vojne môžu zabrániť len bombardéry – keďže pred nimi neexistovala obrana, mali útočné sily Spojeného kráľovstva prípadného útočníka preventívne vystrašiť, a tým ochrániť vlastné mestá. Útok, resp. potencionálna možnosť odvetného útoku tak predstavovala jedinú obranu.

Nemecké bombardéry na Britov skutočne ako výstraha pôsobili. Mimochodom, nemecké vojnové letectvo (Luftwaffe) zakazovali nariadenia mierovej zmluvy z Versailles a oficiálne jeho existenciu nacisti priznali až máji 1935. V tom čase však už bolo nemecké letectvo približne také silné ako britské Kráľovské letectvo (RAF, Royal Air Force). Z rokovaní britskej vlády ohľadom sily nemeckého letectvaPracovníci RAF vypočítali, že Luftwaffe by bola v tomto stave schopná zhodiť na Londýn asi 700 ton bômb denne, pričom každá tona mala podľa nich znamenať približne 50 mŕtvych alebo ranených (teda 35 000 mŕtvych alebo ranených denne). Sila Luftwaffe sa navyše zväčšovala – a to omnoho rýchlejšie ako sila RAF. V lete 1937 už britskí vojenskí plánovači počítali s 200 000 obeťami (z toho približne 66 000 mŕtvych) leteckej vojny týždenne. Predpokladali tiež veľký letecký úder (knock-out blow), ktorý mal prísť v prvých dňoch vojny a ktorý mal byť pre Veľkú Britániu prakticky smrteľný.

Prioritou britskej obrany sa stalo zabezpečiť protileteckú obranu za každú cenu. A tomu sa musela prispôsobiť aj zahraničná politika. Appeasement, symbol krátkozrakosti, hlúposti a zbabelosti, tak čiastočne vychádzal aj z Chamberlainových kalkulácií, podľa ktorých bola Luftwaffe omnoho silnejšia než RAF a bola schopná zasadiť jeho krajine smrteľný úder. Spojené kráľovstvo si tak v jeho očiach vojnu nemohlo dovoliť v žiadnom prípade.

Chamberlaina navyše výrazne ovplyvňovala verejná mienka. Dnes aj vďaka výskumu Julie Gottlieb vieme, že v období od nástupu na premiérske kreslo v máji 1937 do septembra 1938 dostal viac ako 20 000 ďakovných listov, v ktorých obyvatelia Británie i celého sveta podporovali jeho mierovú politiku. Výrazne to ovplyvnilo jeho postoj pred Mníchovom. Pri prejave v BBC 27. septembra 1938, tesne pred dramatickou zmenou udalostí, keď Formácia nemeckých bombardérov Heinkel He 111Hitler poslal pozvánky na konferenciu štyroch mocností, Chamberlain povedal: „Väčšina týchto listov prišla od žien – matiek alebo sestier našich spoluobčanov (...) Bralo to dych, čítať o rastúcom pocite úzkosti a o úľave, ktorú cítili – priskoro – keď nebezpečenstvo vojny pominulo.“ Boli to tieto vety, ktoré predchádzali známemu opisu Československa ako „ďalekej krajiny“ a krízy medzi „ľuďmi, o ktorých nič nevieme“.

 

Pred vojnou

Strach z bombardovania navyše posilňovali správy z prebiehajúcej španielskej občianskej vojny. Neslávne známa nemecká Legie Kondor likvidovala spolu s talianskou Aviazione Legionaria jedno mesto za druhým. Boli zodpovedné i za známe bombardovanie mesta Guernica. To po nálete z 26. apríla 1937 takmer ľahlo popolom. Úrady hlásili 1654 mŕtvych a 889 zranených z približne 6000 obyvateľov mesta. Znamenalo to, že jeden nálet zlikvidoval tretinu obyvateľov. The Times písali, že zomrelo 800 až 3000 ľudí z celkového počtu 5000. Ak by sme rátali s odhadom 1654 mŕtvych, tak to vychádzalo na 41 mŕtvych na tonu bomby. Hovorilo sa tiež, že mesto prišlo o 70 % budov. Boli to katastrofálne čísla. Ruiny španielskej Guerniky po nemeckom bombardovaníDnes však už vieme, že boli totálne prehnané. Historici sa zhodujú, že bombardovanie spôsobilo 170 až 300 úmrtí, ale že počet s istotou neprekročil 300. Guernica prišla o 14 % budov. To však vystrašení Londýnčania v roku 1937 nemohli tušiť (k presným číslam sme sa dostali až v 80. rokoch 20. storočia).

V predvečer vojny sa teda obyvatelia Británie v podstate oprávnene obávali najhoršieho. I keď sa sila RAF v rokoch 1934 až 1939 strojnásobila, do výzbroje sa dostala nová, a ako sa zdalo veľmi sľubná stíhačka menom Spitfire a na pobreží sa budoval nový revolučný obranný systém nazvaný radar, nič z toho politikov nedokázalo presvedčiť, a stále platilo, že „bombardér vždy prejde“, a tiež že Luftwaffe je omnoho silnejšia a väčšia než RAF. Pri náletoch nacistov na zraniteľný Londýn mohlo dôjsť k pohrome. Londýn bol totiž blízko pobrežia a bolo veľmi jednoduché ho podľa Temže nájsť aj v noci. Navyše v ňom spolu s predmestiami žila v prvej polovici 20. storočia takmer tretina obyvateľov Spojeného kráľovstva a bol tiež sídlom mnohých najdôležitejších priemyslových kapacít krajiny. Distribúcia vody, elektriny, zásob a ďalších nevyhnutných záležitostí bola rovnako riadená z hlavného mesta. Podľa najnovších kalkulácií mala Luftwaffe počas očakávaného knock-out blow na Londýn zhodiť 3500 ton trhavín v jednom nálete. Predpokladané straty boli 175 000 mŕtvych.

Že tieto kalkulácie a hrozby brala britská vláda smrteľne vážne, svedčí i to, že ministerstvo vnútra (Home Office) vypočítalo, že v prvých troch mesiacoch vojny bude potrebovať viac ako 18 miliónov metrov štvorcových dreva na rakvy. Začalo preto zhromažďovať potrebné drevo vo svojich skladoch. Ministerstvo zdravotníctva (Ministry of Health) prišlo s predpokladom štyroch miliónov ľudí trpiacich duševnými chorobami spôsobenými šiestimi mesiacmi bombardovania.

Chamberlain po príchode z Mníchova

Realita vojny

I keď nacistické bombardovanie Veľkej Británie v priebehu prvých rokov vojny nabralo obrovské rozmery, nikdy sa ani len nepriblížilo tomu, čo Briti očakávali pred vojnou. Od 13. augusta do 6. septembra 1940 prebiehala operácia Orlí útok (Unternehmen Adlerangriff), pri ktorej zahynulo niekoľko stoviek civilistov, no ktorá znamenala i prvú vážnu nemeckú porážku. Len v prvý deň operácie (Aldertag) stratila Luftwaffe takmer 50 strojov. Fatalistické predstavy, ktoré si Briti spájali s leteckým bombardovaním po celé medzivojnové obdobie, sa nerealizovali.

Najintenzívnejšie nemecké bombardovanie, známe ako bitka o Britániu (podľa britských historikov trvala od 10. júla do 31. októbra 1940, zatiaľ čo nočné bombardovanie, Blitz, datujú ako samostatnú kampaň medzi 7. september 1940 a 11. máj 1941; nemeckí historici naopak považujú bitku o Britániu za jednu dlhú kampaň trvajúcu od júla 1940 do júna 1941 vrátane Blitzu), trvajúcej 3 mesiace a 3 týždne, zahynulo približne 40 000 civilistov a zničených bolo milión domov. Okrem Londýna boli zasiahnuté aj ďalšie mestá, predovšetkým Hull (prišiel o 85 % budov), Birmingham a Coventry, ktoré takmer ľahlo popolom. Do konca vojny podniklo nemecké letectvo na Britské ostrovy ďalšie nálety, bombardovanie však ani zďaleka nedosiahlo pôvodne predpokladané katastrofické čísla.

Poľský propagandistický plagát - Anglicko! Tvoja práca!Neville Chamberlain bol, rovnako ako väčšina britskej politickej elity tej doby, neschopným a nekompetentným politikom, ktorý vôbec nepochopil, že pri rokovaniach na medzinárodnej scéne nemá oproti sebe štandardných politikov, ale obyčajných gangstrov. Historik Ian Kershaw sa nemýli, keď píše, že britských politikov „ich výchova, skúsenosti a politické vzdelanie zanechali absolútne nepripravených na stretnutie s gangstrami na medzinárodnej scéne. Pre Hitlera jednoducho neboli súpermi. Boli presvedčení, že dokážu dohodnúť mier, a to aj za cenu, že hodia vlkom ďalšiu krajinu. On chcel celý čas vojnu.“ Zároveň to však nie je celý obraz. Popri vlastnej neschopnosti a naivných predstavách bola Chamberlainova politika z významnej miery založená na tom, čo od neho očakávali jeho voliči – riadil sa prosto „hlasom ľudu“. A ten podliehal emóciám a strachu. Dnes vieme, že bombardér neprejde vždy – zvlášť keď stojí proti dobre organizovanej obrane založenej na radare a proti presile rozumne distribuovaných výkonných stíhačiek. Briti to však v rokoch pred vojnou nemohli ani tušiť. A tak zo strachu radšej obetovali Československo. Museli voliť medzi hanbou a vojnou. Vybrali si hanbu a dostali vojnu.

 

 

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.Mgr. Jakub Drábik, Ph.D., vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na ÚSD FF UK v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a dejinami normalizácie. V Spojenom kráľovstve absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a ako externý vyučujúci na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014) a Fašista (2017). Pre viac podrobností pozri jeho profil na academia.edu.

 

Primárne pramene

A Fear for the Future. Mr Baldwin on Aerial Warfare on 10 November 1932 (prepis na Hansard dostupný tu)

The National Archives, Kew, London (TNA), Cabinet Office Papers (CAB):

TNA CAB 23/War Cabinet and Cabinet: Minutes

TNA CAB 24/Cabinet Meetings: Memoranda

TNA CAB 27/Cabinet Committee on Foreign Policy

TNA CAB 65/War Cabinet Conclusions and confidential annexes

 

Literatúra

Eatwell, R.: Munich, Public Opinion, and Popular Front. Journal of Contemporary History 6/4, 1971, 122 – 139.

Ellinger, J.: Neville Chamberlain. Praha 2009.

Goldstein, E.: Neville Chamberlain, the British official mind and the Munich crisis. Diplomacy & Statecraft 10/2-3, 1999, 276 – 292.

Gottlieb, J.: 'Guilty Women', Foreign Policy and Appeasement in Inter-War Britain. London 2015.

Mackay, R.: Half the Battle: Civilian Morale in Britain during the Second World War. Manchester 2002.

Walker, S. G./Watson, G. L.: Integrative Complexity and British Decisions during the Munich and Polish Crises. Journal of Conflict Resolution 38/1, 1994, 3 – 23.

 

Tému Mníchovská dohoda na HistoryWeb.sk sponzorsky podporuje vydavateľstvo Slovart.

 

Robert Harris: Mníchov. Bratislava: Slovart, 2018. 342 strán, pevná väzba s prebalom. ISBN 9788055630922.

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv.de

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako sa z legionára stal kolaborant

Ako sa z legionára stal kolaborant

Emanuel Moravec mohol byť v učebniciach dejepisu zapísaný ako legionársky hrdina. Namiesto toho sa po Mníchove a počas vojny stal symbolom popretia všetkého, čo vo svojom živote dovtedy zastával. Skončil ako jeden z najznámejších kolaborantov s nacistami. celý článok

Mníchov využil Mussolini doma na propagandu

Mníchov využil Mussolini doma na propagandu

O úlohe Mussoliniho počas Mníchovskej krízy sa nehovorí veľa. Taliansko hralo pritom kľúčovú rolu. Duce dlho situáciu eskaloval, aby sa nakoniec zo šialeného vojnového štváča stal v očiach Talianov mužom, ktorý ich pred vojnou zachránil. celý článok

V Mníchove bola na výber vojna alebo hanba

V Mníchove bola na výber vojna alebo hanba

Predstavme si situáciu, že by Mníchovská dohoda nebola 30. septembra 1938 podpísaná. Čo by sa stalo? Zaútočil by Hitler na Československo? Dokázali by sme sa ubrániť? Prišiel by nám niekto na pomoc? A vypukla by potom vôbec druhá svetová vojna v podobe, ako ju poznáme z histórie? celý článok

Robert Harris: Mníchov (ukážka)

Robert Harris: Mníchov (ukážka)

September 1938. Hitler sa rozhodol začať vojnu. Chamberlain zúfalo túži udržať mier. O tejto otázke sa rozhodne v meste, čo sa navždy zapíše do dejín vďaka dohode, ktorá nielenže viedla k rozkladu demokratického Československa, ale aj otvorila dvere Hitlerovým politickým ambíciám v Európe. celý článok

Diskusia (1)

pridať

  • #503 | garias | 19.09.2018 10:44

    Nemyslím si, že západní predstavitelia túžili po nejakej zmierovacej politike. Že by akože dôverovali Hitlerovi, že po podpísaní zmluvy, nedôjde k vojne, k roširovaniu životného priestoru ďalej.
    Hitler západ už pred Mníchovom viac krát zradil, ako militarizáciou Porýnia, zbrojením, udalosťami v Berlíne, Mníchove, tak aj názormi v Mein Kampf, či už samotnej politike Nemecka pred Mníchovom.
    Západní predstavitelia mali viac dôvodov sa domnievať, že Mníchov bude ďalší podfuk. Boli naivní? Myslím si že nie.
    Podľa mňa bol Mníchov dohodnutý ako ďalší akt na ceste k vojne.
    Tentoraz malo byť bez výstrelu obsadené Československo. Avyužité jeho úzeie na výrobu zbraní, prechod na východ, prepadnutie Polska, obrana v horách pred Sovietmi atď.
    Západ Hitlerovi vo veľa veciach pomáhal pred vojnou a vo vojne minimálne tým, že nevstúpil do otvorenej vojny proti Nemecku.
    Nevyrábal dostatok zbraní proti Hitlerovi napríklad. Prečo?
    Je logické vyrábať zbrane, ak nacisti zbroja. Z8pad však vyrábal ale nie dosť.
    Neutralita USA, ktorá zabránila dodávkam zbraní napadnutým štátom Hitlerom.
    Neotvorenie druhého frontu na západe až do 1944, kedy bola jasná porážka Hitlera.
    Porážka štátov v Európe behom krátkeho času. Polsko mesiac, Francúzsko 1-2, NÓrsko tiež, Dánsko dokonca pár dní apod.
    Jeden štát za druhým je porážaný a jeho hospodárstvo pomáha hitlerovcom zbrojiť.
    A samozrejme aj samotný Mníchov.
    Nie nie. Podľa mňa bola druhá svetová vojna pripravená západnými štátmi, nacistické bolo vybraté Nemecko, kvôli hospodárstvu, priemyslu, ľudskému potenciálu, ľahkej propagande nacizmus spojeného s hrdou nemeckosťou apod.
    Ciel dobyť suroviny Ruska a zničiť Slovanov.
    Dnes sa Hitler samozrejme ukazuje ako dobrodruh, ktorý s partou nacistou chceli sami poraziť celý svet. Tomu ťažko možno veriť.
    V skutočnosti bola za hitlerom armáda ľudí, od priemyselníkov Nemecka, vojenskou soldateskou, junkersmi apod, vrátane západných politikov, v USA tiež, prípadne tak isto Vatikán, kdež ľudia ktorí zabíjali tisíce ľudí upalovaním čarodejníc, sotva môžu myslieť ducha kresťanského vážne.Tu myslím iba cirkev konkrétne.

    /Chamberlain zúfalo túži udržať mier./ ... Nie. Ja myslím, že netúžil ani trochu. Proste plnil príkazy.

    Reagovať

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.