Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Povstanie sa plánovalo od roku 1943

Publikované : 05.08.2019 | Zobrazení: 3429 |
8 minút čítania

Do leta 1944 sa slovenský štát javil ako spoľahlivý spojenec Nemecka. Tento obraz však nebol celkom pravdivý. Od roku 1943 sa už plánovalo povstanie, ktoré prepuklo – aj keď nie celkom podľa plánu – v lete 1944.

 

Do leta 1944 sa Slovensko, resp. presnejšie vtedajšia Slovenská republika (vznikla v marci 1939, pôvodne ako „Slovenský štát“ – oficiálny názov do 21. júla 1939) javila ako relatívne spoľahlivý spojenec nacistického Nemecka. Už od svojich začiatkov bol slovenský štát, totalitne ovládaný ľudákmi, nástrojom Hitlerovej veľmocenskej politiky v stredoeurópskom priestore. Za chiméru ochrany slovenskej samostatnosti (najmä voči maďarskému revizionizmu) sa vojnová slovenská politika ochotne podieľala na napĺňaní nacistickej vízie „Novej Európy“ – či už účasťou na napadnutí Poľska a Sovietskeho zväzu, podriadením politiky a hospodárstva nemeckým záujmom, či „riešením“ židovskej otázky.

 

Neisté začiatky

Jozef Tiso víta v roku 1939 nacistov na SlovenskuV prvých rokoch ľudáckej vlády nemala väčšina obyvateľstva dôvod vidieť v tejto politike prílišnú hrozbu pre slovenskú budúcnosť. Nacistické Nemecko, ako „protektor“ Slovenskej republiky, vyhrávalo takmer všetky vojenské ťaženia, do ktorých sa pustilo. Slovensko, na rozdiel od okolitých krajín, či už Nemeckom priamo okupovaných, alebo satelitných, bolo relatívne stabilné a bezproblémové, bez prílišného vojnového strádania, ktorému boli vystavené iné štáty. Nasadenie slovenských vojakov v nemeckých agresiách slovenskú spoločnosť až tak neťažilo, lebo naši vojaci bojovali v zahraničí a straty neboli príliš veľké.

V tomto období neboli rady odboja veľmi početné, môžeme hovoriť skôr o stovkách skutočne aktívnych odporcov režimu než o tisíckach. To však neznamená, že každý aktívny odbojár na seba viazal ďalších podporovateľov rezistencie, či už takých, ktorí mali jasnú predstavu, že podporujú nezákonnú činnosť proti režimu, alebo tých, ktorí iba nezištne pomáhali svojim známym, bývalým spolustraníkom, priateľom a pod.

Protiľudácky odboj na Slovensku sa tvoril, resp. sa rozvíjal s nárastom a upevňovaním protičeskoslovenských a protidemokratických tendencií vládnucej HSĽS v autonómnom a samostatnom Slovensku. Postupne sa od prvotných opozičných postojov proti ľudáckej vláde, proti nedobrovoľnému zjednoteniu neľavicových strán v HSĽS či proti nedemokratickej voľbe Slovenského snemu prechádzalo (po odtrhnutí Slovenska a jeho plnej kolaborácii s nacistickým Nemeckom) do otvorenejších odbojových pozícií. Ich vyústením bol vznik desiatok väčších či menších odbojových skupín rôzneho osobnostného zloženia, politického smerovania, nacionálneho pôvodu či náboženského založenia.

 

Štruktúra odboja

Politicky sa v odboji, na základe predošlého stranícko-politického a ideologického zamerania, profilovali tri základné smery: občiansko-demokratický, sociálno-demokratický a komunistický.

Jozef LettrichObčiansko-demokratický odboj reprezentovali najmä odbojovo aktívni bývalí vládni agrárnici, doplnení menej početnými odbojármi z radov národných socialistov, živnostníkov a ostatných malých neľavicových neľudáckych strán. Občiansko-demokratický, čiže neľavicový odboj bol najpočetnejší, aj keď klasicky väčšmi roztrieštený na množstvo odbojových skupín než sociálno-demokratický či najorganizovanejší komunistický odboj. Tvoril sa okolo množstva celoslovensky (Ján Lichner, Michal Zibrín, Jozef Lettrich, Ján Ursíny, Vavro Šrobár a ď.) či regionálne (Michal Barbarič na východe, Viliam Žingor v Turci, Vavro Ryšavý v Žiline a ď.) významných odbojových osobností, dominantne z radov bývalých agrárnych politikov. Medzi najčastejšie aktivity nekomunistického odboja patrila pomoc pri útekoch do emigrácie (či už k exilovému vojsku, alebo úteky politicky a rasovo prenasledovaných) a spravodajstvo pre exilovú reprezentáciu okolo Edvarda Beneša, resp. Milana Hodžu. Spočiatku bola významnou napríklad odbojová skupina Jána Lichnera, po jeho úteku na Západ spravodajská skupina Demec Michala Zibrína a v rokoch 1941 – 1943 početná skupina Flóra.

Sociálno-demokratický odboj bol najmenej organizačne vyhranený. Preto jeho prívržencov z radov bývalých vládnych sociálnych demokratov môžeme nájsť tak v samostatných sociálno-demokratických skupinách (Stanislav Mareš, Daniel Ertl, Pavol Viboch a ď.), ako aj v prevažne neľavicových odbojových organizáciách (skupina okolo Jána Lichnera, Demec, Flóra a i.) či v skupinách napojených na komunistický odboj. Postupne sa však prevažne starší, menej politicky radikálni a výraznejšie pročeskoslovensky zameraní sociálno-demokratickí odbojoví činitelia dostávali do úzadia a väčšina mladších a radikálnejších sociálnych demokratov bližšie spolupracovala či inklinovala ku KSS.

Komunistický odboj bol najjednotnejší, najlepšie organizačne hierarchizovaný a značne aktívny. Zároveň však z pohľadu snáh o cielené dosiahnutie novej štátnej formy a nového režimu aj najmenej principiálny a pre ostatné odbojové skupiny preto aj dlhodobo málo dôveryhodný. Mapa vojnového slovenského štátu s vyznačenou (tmavšie šedá) tzv. Ochrannou zónouKomunisti nemali jasno, a účelovo menili svoj postoj ako k základnej otázke obnovy Československa, tak aj k problematike znovunastolenia jeho vnútorného demokratického režimu. V období trvania nemecko-sovietskeho paktu o neútočení, teda do napadnutia Sovietskeho zväzu v júni 1941, sa ilegálna komunistická strana orientovala na dosiahnutia tzv. sovietskeho Slovenska – uprednostňovala nedemokratický boľševický režim a začlenenie Slovenska do sovietskej federácie. K presadzovaniu obnoveného demokratického Československa došlo u slovenských komunistov až na popud Moskvy – výraznejšie až od roku 1943. Komunisti si aj v ilegalite zachovali značnú časť svojich štruktúr (cca 3 – 5-tisíc členov), boli spočiatku činní najmä propagandisticky (preto boli často väznení a perzekvovaní) a po napadnutí Sovietskeho zväzu sa neúspešne snažili aj o realizáciu významnejších sabotáží cez partizánske hnutie. Do roku 1943 boli spoločnosťou, ale aj zvyškom odboja vnímaní skôr ako sektári, než ako seriózni odbojoví partneri. Obdiv budili iba výškou svojich strát a neustálou odhodlanosťou, veď polícia dokázala bez väčších problémov rozbiť prvé štyri ilegálne vedenia aj ich podriadené štruktúry.

Popri tejto základnej politickej štruktúre odboja však možno v odboji rozlišovať napríklad aj vojenský a cirkevný odboj alebo odbojové skupiny s výrazným zastúpením odbojárov českej národnosti či židovského obyvateľstva. Šlo o sociálne skupiny, ktoré sa do odboja zapájali najmä na základe vlastnej perzekúcie (výrazne postihujúcej najmä Židov, ale i Čechov; čiastočne aj evanjelikov) či z dôvodu ideologických rozporov s ľudáckym režimom. Gustáv HusákŠpecifickým v tomto zmysle bol vojenský odboj, pre ktorý spočiatku nejestvovali nijaké výraznejšie vonkajšie hnacie mechanizmy, ako napríklad perzekúcie či existenčné nedostatky. Práve naopak. Mnohí predtým neuznaní slovenskí, ale i zostávajúci českí dôstojníci zažívali neúmerný kariérny rast. Preto bol v prvých rokoch vojny vojenský odboj odkázaný iba na desiatky dôstojníkov a vojakov skutočne oddaných československej a demokratickej myšlienke. Takto vznikla vôbec prvá veľká odbojová sieť na Slovensku, napojená na českú ideologicko-organizačnú centrálu, Obrana národa. Až od roku 1943 sa postupne začali pridávať mnohí iní. Do odboja sa však zapájali nielen z dôvodu ideologických rozporov s ľudáckym režimom, ale aj z oportunistických či alibistických pohnútok v snahe zmazať svoj podiel na východnom ťažení proti ZSSR.

 

1943: prelomový rok

Prvú polovicu vojny sa slovenský štát „vyhrieval“ ešte pod jasne žiariacim slnkom Hitlerovej Európy, s trochou cynizmu a generalizácie by sa dalo skutočne hovoriť – presne v štýle dobovej ľudáckej propagandy – o „usmievavom Slovensku“. Ľudácka politika, založená na nacionalizme, štátnom paternalizme a konzervativizme, sa ešte mohla tešiť značnej podpore spoločnosti. Odbojové hnutie ešte nebolo príliš početné, čo ovplyvňovala ako slabšia miera radikalizmu režimu (chtiac-nechtiac „odchovaného“ na predmníchovskej československej demokracii a liberalizme), tak i všeobecne solídne postavenie štátu vo vojnou zmietanej Európe. Postupom času, najmä zhoršovaním vojenského postavenia Nemecka a jeho spojencov, dochádzalo k zhoršovaniu vnútorných pomerov v jednotlivých štátoch Osi, Slovensko nevynímajúc.

Karol ŠmidkeSituácia sa rapídne menila najmä od roku 1943, ktorý začínal dokončením obrovskej nemeckej porážky pri Stalingrade, pokračoval zvrhnutím fašizmu v Taliansku a ukončením boja po boku Nemecka, a končil triumfom zahraničnej politiky československého exilu vedeného prezidentom Edvardom Benešom, ktorý v decembri uzavrel so Stalinovým Sovietskym zväzom spojeneckú zmluvu. Tá v tom momente znamenala najmä akceptovanie obnovenia predmníchovského Československa a jeho exilovej reprezentácie veľmocou, ktorá mala potenciálne zohrávať v stredoeurópskom priestore najvýznamnejšiu pozíciu. Vidiac vývoj vzťahov v spojeneckom tábore, najmä zbližovanie západného československého exilu s československým komunistickým exilom a sovietskymi orgánmi v Moskve, primäl aj odbojových politikov na Slovensku, deliacich sa najmä na komunistov a občianskych demokratov, aby k sebe našli cestu.

 

Vianočná dohoda

Výsledkom politických rozhovorov na jeseň 1943 bolo podpísanie tzv. Vianočnej dohody ako spoločného odbojového programu vedenia ilegálnej komunistickej strany (Karol Šmidke, Gustáv Husák, Laco Novomeský) a reprezentantov nekomunistov (Ján Ursíny, Jozef Lettrich, Matej Josko). Vianočná dohoda deklarovala vytvorenie spoločného ústredného odbojového orgánu – Slovenskej národnej rady (SNR) –, ktorej cieľom malo byť realizovanie veľkého, všeobecného povstania, namiereného voči ľudáckemu režimu a proti nacistickému režimu. Povstanie malo previesť Slovensko do povojnového obdobia ako súčasť antihitlerovskej koalície a ako sebavedomú časť československého štátu, „národne a sociálne“ reformovaného.

Adolf Hitler a Jozef Tiso v BerlineKrátko nato sa začali politické, vojenské i hospodárske prípravy plánovaného povstania, do ktorých sa okrem ilegálnej SNR zapojili aj ostatné odbojové skupiny. Najvýznamnejším predpokladom pre budúce ozbrojené vystúpenia sa stala otázka získania slovenskej armády pre takúto akciu. Situácia sa nakoniec vyvinula tak, že budúce povstalecké velenie, ktoré organizovalo aj vojenské prípravy SNP ako tzv. Vojenské ústredie, sa vytvorilo okolo náčelníka štábu Veliteľstva pozemného vojska v Banskej Bystrici, podplukovníka Jána Goliana. Ten z titulu svojej funkcie spolu so svojimi blízkymi spolupracovníkmi v armáde oslovoval odboju naklonených slovenských dôstojníkov ohľadom ich ochoty angažovať sa v povstaní.

Postupne sa vytvorila sieť dôstojníkov, zapojených do príprav povstania, ktorí mali všeobecné inštrukcie pre prípad vyhlásenia povstania. To malo v ideálnom prípade vypuknúť až vtedy, keď bude sovietska Červená armáda hlbšie v poľskom či maďarskom území, aby mohli slovenské jednotky, spolu s Nemcami brániace severovýchodné hranice Slovenska, uvoľniť tunajšie karpatské priesmyky pre hlavný prielom Sovietov.

V druhom, menej výhodnom variante malo povstanie vypuknúť za akýchkoľvek vonkajších podmienok hneď vtedy, keď sa Nemci pokúsia vojensky obsadiť Slovensko. Umožnenie nemeckej okupácie by totiž pochovalo akékoľvek nádeje na zmenu vtedajšej slovenskej politiky a jej postavenie po boku Hitlera. Obidva varianty však potrebovali k svojmu vojenskému úspechu spojenie povstaleckého Slovenska s postupujúcou Červenou armádou, lebo povstanie nemalo inak v nemeckom obkľúčení nádej udržať sa. Prebiehajúce snahy o koordináciu vojenských aktivít povstalcov s ofenzívou Červenej armády však narazili na rýchlo sa meniacu realitu letných mesiacov roku 1944.

 

Leto 1944

Ján Ursíny16. júna 1944 otriasla slovenskou spoločnosťou správa o bombardovaní rafinérie Apollo a zimného prístavu v Bratislava 15. americkou leteckou armádou, ktoré si (okrem 80 % zničenia rafinérky) vyžiadalo okolo dvoch stoviek civilných obetí. Bolo to prvý raz v dovtedajšej vojnovej ére Slovenskej republiky, čo sa jej priamo dotkli hrôzy vojny. Konkrétne priblíženie frontu k Slovensku, resp. na Slovensko, znamenalo otrasenie dovtedajšej viery značnej časti spoločnosti v stabilitu štátu. V júli a v auguste 1944 sa k americkej leteckej intervencii na Slovensku pridalo aj vysadenie viacerých menších organizátorských skupín partizánskeho hnutia zo ZSSR.

S pomocou domácich partizánskych a odbojových skupín dochádza v lete 1944 k veľkému nárastu partizánskeho hnutia. To v lete 1944 ovplyvňovalo odboj a prípravy povstania dvomi smermi. Jeho nespornými pozitívami bolo aktivizovanie opozičných nálad voči režimu a vyvolanie odbojovej prevratovej psychózy. Na druhej strane sa však – pričinením niektorých sovietskych veliteľov – na území Slovenska po prvý raz stretávame s výraznejšími prejavmi hrdelného násilia voči civilnému, predovšetkým nemeckému obyvateľstvu. K podobným protinemeckým represiám sa však nechali pod vplyvom partizánov vyprovokovať aj vojaci martinskej posádky, ktorí pod vedením mjr. Cyrila Kuchtu postrieľali nemeckú vojenskú a diplomatickú skupinu pplk. Otta pri neúspešnom pokuse o jej odzbrojenie.

Od 21. augusta do vypuknutia povstania partizáni pretavili svoj radikalizmus a prílišnú revolučnosť do obsadenia Sklabine, Ružomberka (26. augusta), Liptovského Mikuláša (28. augusta), do nepremysleného zatarasenia železničných tunelov v Turci či do zatýkania ľudáckych prominentov v Brezne (27. augusta). Tieto otvorené vystúpenia proti režimu iba urýchľovali predošlé nemecké rozhodnutie vojensky obsadiť Slovensko, aby sa tak vyhli podobnému protinemeckému vystúpeniu, akému museli čeliť v Rumunsku či vo Varšave.

 

 

Marek SyrnýMarek Syrný vyštudoval odbor história – geografia na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde absolvoval aj interné doktorandské štúdium na Katedre histórie. Pracuje ako historik v Múzeu SNP a vysokoškolský pedagóg na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Venuje sa problematike politických aspektov odboja na Slovensku v rokoch druhej svetovej vojny, otázkam vývoja slovenskej spoločnosti v rokoch 1945 –  1948 a osudom demokratického exilu v prvých rokoch komunistického režimu. Napísal monografiu o slovenských komunistoch počas druhej sv. vojny a o slovenských demokratoch v povojnovom období. Vedie časopis Múzea SNP Vojnová kronika.

 

 

Použitá literatúra

Jablonický, J.: Povstanie bez legiend. Bratislava 1990.

Jablonický, J.: Z ilegality do povstania. Banská Bystrica 2010.

Lacko, M.: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava 2008.

Cséfalvay, F./Mičev, S.: SNP deň po dni. Banská Bystrica 2012.

Mičev, S. a kol.: Slovenské národné povstanie 1944. Banská Bystrica 2009.

Syrný, M. a kol.: SNP – Slovensko a Európa v r. 1944. Banská Bystrica 2014.

 

Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.  

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Výzbroj povstaleckej armády na tú nacistickú nestačila

Výzbroj povstaleckej armády na tú nacistickú nestačila

Pod vplyvom filmov a komunistickej propagandy sa udomácnila predstava, že nacistické vojská útočili na povstaleckých vojakov najmodernejšími zbraňami, tankami Tiger a samohybnými delami Ferdinand. V skutočnosti to tak nebolo. celý článok

Imrich Karvaš uchránil pred nacistami slovenské zlato, potom pomohol SNP

Imrich Karvaš uchránil pred nacistami slovenské zlato, potom pomohol SNP

Ľudácky režim nemal po vzniku štátu dosť odborníkov, a preto musel zveriť vznikajúcu Slovenskú národnú banku čechoslovakistovi, liberálovi a slobodomurárovi. Imrich Karvaš vábeniu fašizmu nikdy nepodľahol. celý článok

Krajčír Biľak sa stal symbolom zrady a kolaborácie

Krajčír Biľak sa stal symbolom zrady a kolaborácie

Vasiľ Biľak je dnes vnímaný ako jedna z najnegatívnejších postáv slovenských a českých dejín. Ako sa z vyučeného krajčíra z chudobnej rodiny z severovýchodného Slovenska stal vrcholný predstaviteľ komunistického režimu a jeden zo symbolov normalizácie? celý článok

Dubček bol chvíľu najpopulárnejším mužom krajiny

Dubček bol chvíľu najpopulárnejším mužom krajiny

Alexander Dubček je asi najznámejšou slovenskou historickou osobnosťou v Európe i vo svete. Aj viac ako 25 rokov od smrti stále budí rešpekt a úctu. Zároveň však okolo jeho osobnosti vzniklo množstvo legiend. Aký bol v skutočnosti? celý článok

Husák zohral pri prevrate roku 1948 kľúčovú úlohu

Husák zohral pri prevrate roku 1948 kľúčovú úlohu

Husák bol jediným vrcholovým politikom, ktorý stál súčasne pri zrode i pri páde bývalého režimu. A hoci bol jeho podiel na februárovom prevrate v roku 1948 takmer porovnateľný s Gottwaldovým, spoločnosť má tendenciu spájať ho najmä s obdobím po roku 1968. celý článok

Diskusia