Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Pokus o revolúciu ukončili guľky Freikorps

Publikované : 15.01.2019 | Zobrazení: 8595 |
10 minút čítania

Pred 100 rokmi 15. januára 1919 vojaci Freikorps konečne našli lídrov povstania Spartakovcov, Rosu Luxemburgovú a Karla Liebknechta. Odvliekli ich na svoje veliteľstvo, vypočúvali, potom pažbami pušiek zmlátili a nakoniec obidvoch zastrelili. Sny o komunistickej revolúcii v Nemecku sa rozplynuli.

Spartakovci v uliciach Berlína, 1919 Len pár krokov od vstupnej brány známeho berlínskeho cintorína vo farnosti Dorotheenstädt si v roku 1899 založili traja bratia právnickú kanceláriu. Boli to synovia jedného zo zakladateľov Sociálnodemokratickej strany Nemecka (Sozialdemokratische Partei Deutschlands, SPD) Wilhelma Liebknechta: Theodor, Karl a Otto. Najstarší Theodor (1870 – 1948) sa stal, ako jeho otec, socialistickým politikom, najmladší Otto (1876 – 1949) zas uznávaným chemikom. Najznámejším z bratov je však „prostredný“ Karl. Narodil sa v roku 1871 v Lipsku, vyštudoval právo, presťahoval sa do Berlína a preslávil sa predovšetkým obhajovaním socialistov, ktorí boli obvinení napríklad z pašovania socialistickej propagandy do Ruska a podobne.

Liebknecht, podobne ako jeho otec, vstúpil do SPD a okrem socializmu obhajoval i pacifizmus. Bol presvedčený, že nemecký militarizmus musí byť zničený a že najlepšie bude, ak sa to stane rozšírením socializmu medzi nemeckými vojakmi. V tomto duchu sa niesla i jeho práca Militarizmus a antimilitarizmus, za ktorú si v roku 1907 vyslúžil 18 mesiacov väzenia. Napriek tomu sa znova stal poslancom, najprv v spolkovom parlamente a neskôr aj v Reichstagu.

Karl LiebknechtMedzitým sa právnická kancelária troch bratov stala miestom, kde sa stretávali rôzni socialisti, ľavicoví intelektuáli a pacifisti. Práve tu sa Liebknecht stretol s druhou hlavnou aktérkou tohto príbehu Rosou Luxemburgovou. V tom čase už relatívne známa marxistická teoretička, filozofka, ekonómka a revolučná socialistka sa narodila v poľskom mestečku Zamość, vo vtedajšom ruskom zábore Poľska. Už v roku 1886 sa pridala k ľavicovej proletárskej strane a pomohla zorganizovať generálny štrajk. Za ten ruská vláda štyroch popredných predstaviteľov štrajku popravila a stranu rozpustila. Luxemburgová sa však svojimi aktivitami naďalej pohybovala na hrane zákona a nakoniec musela v roku 1889 z Ruska utiecť.

Jej novým domovom sa stal švajčiarsky Zürich, kde študovala na univerzite a v roku 1897 získala doktorát z práva. Na svoje ľavicové aktivity však nikdy nezanevrela a v poslednom desaťročí 19. storočia stála pri založení niekoľkých socialistických strán (napr. poľskej a litovskej). Aby získala nemecké občianstvo, v roku 1898 sa vydala za nemeckého anarchistu Gustava Lübecka a odišla do Berlína, kde sa vlastne okamžite zapojila do organizovania robotníkov a politickej činnosti ľavicovej frakcie SPD. Bola veľmi aktívna a za svoju činnosť i niekoľkokrát väznená. S Karlom Liebknechtom si názorovo okamžite „sadli“.

 

Proti vojne

Po vypuknutí prvej svetovej vojny trval Liebknecht na svojom. Pri hlasovaní o vojnových pôžičkách sa najprv zdržal a potom, 2. decembra 1914, bol jediným poslancom Reichstagu, ktorý hlasoval proti. SPD mala v tom čase 111 poslancov a tak tento jeho krok vstúpil do dejín ako „1 proti 110“. Od tohto momentu bol Liebknecht označovaný za protinemeckého zradcu otčiny a chrbtom sa mu otočila i vlastná strana. Napriek tomu trval na svojom. V roku 1915 napísal manifest Hlavný nepriateľ je doma, v ktorom tvrdil, že hlavným nepriateľom Nemecka je nemecký imperializmus. Luxemburgová zas organizovala protivojnové demonštrácie vo Frankfurte a vyzývala mladých Nemcov, aby odmietli brannú službu a nešli do armády. Odmenou jej bolo väzenie. Podobne skončil i Liebknecht. Napriek jeho poslaneckej imunite ho poslali na východný front, kde však odmietol bojovať, a preto ho nechali pochovávať mŕtvych. Rosa LuxemburgováJeho zdravotný stav sa však rapídne zhoršoval, a tak ho armáda poslala späť do Nemecka.

Na nový rok 1916 sa Liebknecht, Luxemburgová a ďalší radikálni socialisti a pacifisti stretli a dohodli, že jediným východiskom z vojny je porážka imperializmu a prevzatie moci v štáte. 1. januára 1916 tak vzniklo nové, ilegálne, revolučné socialistické hnutie – Spartakovci (Spartakusbund). V máji 1916 však oboch, Liebknechta i Luxemburgovú, zatkla polícia za ich demonštráciu na berlínskom Postupimskom námestí. Heslom ich protestu bolo „Preč s imperialistickou vojnou!“. Za vlastizradu dostali obaja dva a pol roka.

Ich májovú demonštráciu dnes pripomína pamätník pred vstupom do metra na Postdamer Platz 10. Postavili ho tam 13. augusta 1951 pri príležitosti 80. výročia Liebknechtoho narodenia, a potom si sám prešiel zaujímavým osudom, „precestoval“ Berlín, až sa v roku 2003 vrátil na toto miesto.

V septembri 1918 informovalo nemecké vojenské vedenie vládu, že nemôže garantovať udržanie frontu ani len na ďalších 24 hodín a že armáda onedlho skolabuje. Kancelár rezignoval a cisár Wilhelm II. vymenoval nového kancelára, princa Maxa (Maximiliana) von Baden (Maximilián Bádenský). Ten amnestoval všetkých väzňov. Liebknecht i Luxemburgová boli znova na slobode.

 

Revolučné vrenie

Hneď po prepustení začal Liebknecht energicky reorganizovať Spartakovcov. Chcel začať revolúciu. 3. novembra sa v jednej z najväčších berlínskych tovární stretol s Wilhelmom Pieckom, komunistom, ktorý sa neskôr stal prvým (a jediným) prezidentom Nemeckej demokratickej republiky (Východného Nemecka). Chceli začať povstanie, no nemohli sa dohodnúť na dátume. 8. a 9. deň v mesiaci totiž robotníci dostávali výplatu a bolo veľmi nepravdepodobné, že by sa o čokoľvek pokúsili skôr. To už ale v prístave Kiel naplno prepukla vzbura námorníkov s heslom „Mier a chlieb“ (Frieden und Brot) a revolučná iskra preskočila. Do 7. novembra boli v stave revolúcie všetky väčšie nemecké mestá a prístavy. Nemeckému cisárstvu ubiehali posledné dni. V Berlíne prepukla revolúcia 9. novembra. Mesto upadlo do chaosu.

Philipp Scheidemann vyhlasuje z okna Reichstagu 9. novembra 1918 republikuKancelár Maximilián Bádenský síce donútil cisára abdikovať, no ani on sám nemal moc vo svojich rukách. Najväčšou stranou bola stále SPD, ktorej predseda Friedrich Ebert v tomto období ešte uvažoval o tom, že monarchiu zachová. Spolu s Maximiliánom Bádenským zvažovali, že na trón by mohol nastúpiť mladší syn Wilhelma II. Rozšíril sa však chýr, že Liebknecht chce vyhlásiť sovietsku republiku. Keď sa to dozvedel Ebertov zástupca Philip Scheidemann, z okna Reichstagu, pred ktorým sa medzitým zhromaždil dav ľudí, vyhlásil republiku on. S nikým tento krok nekonzultoval a reč nebola nijako pripravená. Vyhlásil: „Stará a prehnitá monarchia skolabovala. Nech žije nová. Nech žije Nemecká republika!“ (Bericht über den 9. November 1918).

O dve hodiny nato Liebknecht skutočne republiku vyhlásil –  Slobodnú socialistickú republiku (Freie Sozialistische Republik). Učinil tak z balkóna Berlínskeho paláca (Berliner Stadtschloss), vzdialeného ani nie polhodiny pešo od Reichstagu. Balkón, z ktorého vyhlásil svoju republiku, existuje dodnes, zvyšok budovy však už nie. Vážne poškodenie utrpela počas bombardovania Berlína v roku 1945 a nepridal jej ani komunistický režim – budovu, okrem balkóna, nechal strhnúť a na jej miesto postavili Palác republiky (Palast der Republik), kde zasadal východonemecký parlament. Po páde režimu sa však aj táto budova stala tŕňom v oku mnohých Berlínčanov a tak sa rozhodli zbúrať ju a obnoviť palác – stavbu majú dokončiť tento rok. Vráťme sa však do roku 1918.

Vyhlásenie republiky revolúciu ani nepokoje neukončili. K Liebknechtovi sa pripojila i Luxemburgová a okamžite sa zapojila do aktivít Spartakovcov. Spolu založili noviny Červená vlajka (Die Rote Fahne), žiadali okamžitú amnestiu pre politických väzňov a zákaz trestu smrti. Medzi 30. decembrom 1918 a 1. januárom 1919 založili Komunistickú stranu Nemecka (Kommunistische Partei Deutschlands, KPD). Medzi Luxemburgovou a ďalšími členmi Spartakovcov sa však hneď vyskytli i prvé nezhody. Chcela, aby sa komunisti zúčastnili demokratických volieb a až po víťazstve v nich a s podporou väčšiny obyvateľov prevzali moc. Ostatní členovia ju však prehlasovali. Moc mala KPD získať na uliciach.

Generálny štrajk v Berlíne

Druhá vlna revolúcie

Rok 1919 sa pre nemeckú demokraciu nezačal dobre. Vláda už 4. januára odvolala socialistu Emila Eichhorna z pozície náčelníka berlínskej polície. Odmietol totiž tvrdo zasiahnuť proti robotníkom počas Vianoc. Eichhorn sa však nechcel vzdať len tak a vyzval niekoľko ľavicových skupín, vrátane KPD, aby šli demonštrovať. Na prekvapenie vlády – a možno i samotného Eichhorna – jeho výzvu skutočne poslúchli stovky tisíc ľudí, ktorí začali prúdiť do centra Berlína. Veľká časť z nich bola ozbrojená.

Liebknecht žiadal zvrhnutie vlády. Luxemburgová ho krotila – podľa nej nemohla revolúcia v danej chvíli skončiť inak než katastrofou. Liebknecht však bol neoblomný, a preto sa nakoniec rozhodla podporiť ho. Situácia sa radikalizovala. Spartakovec pri práci - propagandistický protispartakovský plagátPopoludní obsadil rozvášnený dav železničné stanice i niekoľko redakcií novín, ktoré písali nepriaznivo o Spartakovcoch (vrátane novín SPD Vorwärts). Objavilo sa násilie.

Vedenie „povstalcov“ (Dočasný revolučný výbor – Provisorischer Revolutionsausschuss), ktoré sa sformovalo v jednej z obsadených budov polície, sa nedokázalo dohodnúť na ďalších krokoch. Časť chcela povaliť vládu a prevziať moc, časť nabádala k opatrnosti. To sa stalo charakteristické i pre ďalšie rozhodovanie tohto „revolučného výboru“. Radikálni revolucionári, ku ktorým patril Liebknecht, sa nedokázali dohodnúť s umierneným krídlom na čele s Rosou Luxemburgovou, ktorí chceli vyjednávať s Ebertom.

Na 7. januára však boli schopní zvolať generálny štrajk. Zúčastnilo sa ho približne pol milióna ľudí, ktorým sa podarilo obsadiť niekoľko kľúčových vládnych budov, a tým znefunkčniť vládu. Nepodarilo sa im však presvedčiť armádu – časť jednotiek vyhlásila neutralitu, časť ostala lojálna vláde. To bolo zrejme kritické.

 

Freikorps prichádzajú na scénu

Kým sa „revolučný výbor“ hádal o ďalšom postupe (KPD z neho 8. januára vystúpila), ríšsky kancelár a šéf SPD Ebert pochopil vážnosť situácie a neotáľal. Už 6. januára sa dohodol s ministrom obrany Gustavom Noskem, že v prípade potreby povolá jednotky Freikorps, pravicovú polovojenskú organizáciu pozostávajúcu väčšinou z vojnových veteránov, ktorí sa buď nevedeli zaradiť späť do civilného života, alebo boli presvedčení antikomunisti rozhodnutí brániť Nemecko pred komunistickou revolúciou za každú cenu.

Boje v Pfeilersaal v Berlínskom paláci počas Vianoc 1918Rozhodne však nešlo o žiadnych demokraciu milujúcich umiernených vojakov, čo sa plne ukázalo už o rok neskôr, na jar 1920. Keď chcela vláda Freikorps rozpustiť, pokúsili sa sami prevziať moc v krajine krvavou cestou a obnoviť monarchiu. Ebert teda ich povolaním v roku 1919 dosť riskoval. Na výber ale veľmi nemal.

Freikorps disponovali výzbrojou z vojny a mali bohaté skúsenosti, čo im dávalo podstatnú výhodu proti neprofesionálnym a slabo vyzbrojeným štrajkujúcim. Lídri KPD však vyzývali k prípravám na ozbrojený konflikt. V Berlíne sa schyľovalo k masívnemu krviprelievaniu. Nakoniec však – možno prekvapivo – netrvalo dlho. Freikorps učinili celému povstaniu koniec veľmi rýchlo.

Väčšina bojov – ak ich môžeme nazvať bojmi – sa odohrala v priebehu štyroch dní medzi 10. a 13. januárom. Vzbúrenci nemali šancu. Jednotky Freikorps dobýjali jednotlivé budovy pomocou guľometov, plameňometov, a nezriedka pomocou delostrelectva. V uliciach Berlína sa dokonca objavil tank. O život prišli stovky vzbúrencov i civilistov, i keď oficiálne štatistiky vlády hovorili o 156 mŕtvych. Freikorps stratili 13 mužov a mali približne 20 ranených.

Nemecká vláda nasadila proti povstalcom v januári 1919 aj ukoristený britský tank Mark IV

 

Poprava

Liebknechta a Luxemburgovú našli jednotky Freikorps ukrývať sa v byte v štvrti Wilmersdorf 15. januára. Pravdepodobne – i keď to dodnes nevieme presne – ich prezradila telefonická komunikácia. Noske totiž vraj nechal odpočúvať všetky telefóny v meste. Vojaci ich odovzdali na veliteľstvo v Hoteli Eden (dnes na Budapester Straße 35). Nič dobré ich nečakalo. Kapitán Waldemar Pabst a plukovník Horst von Pflugk-Harttung rozkázali svojim mužom vypočúvať ich. To sa nezaobišlo bez mučenia.

Nechceným svedkom celej udalosti sa stal už zmienený Wilhelm Pieck, ktorého tiež uväznili a mučili. Pri prevoze do väzenia sa mu však podarilo ujsť. Vďaka tomu prežil a nám sa zachovalo jeho svedectvo. Okrem iného tvrdil, že Pabst niekoľkokrát volal i na Ríšske kancelárstvo, aby ďalší postup konzultoval. Pieck tvrdil, že to oni – kancelár Ebert a minister obrany Noske – rozkázali popravu zadržaných. V roku 1962 to v rozhovore pre Der Spiegel potvrdil aj Pabst, presvedčivý dôkaz však dodnes nemáme.

Vládne jednotky na streche obsadenej železničnej budovyPo niekoľkohodinovom vypočúvaní padol rozkaz – Liebknechta i Luxemburgovú popraviť. Vojaci najprv pažbou pušky zmlátili oboch do bezvedomia, potom Luxemburgovú odtiahli do auta, kde ju zastrelili guľkou do hlavy. Mala 47 rokov. Jej telo potom vojaci odniesli do západnej časti parku Tiergarten a neďaleko ZOO ju z Lichtensteinského mostu hodili do kanála. Liebknechta ešte živého odtiahli vojaci na iné miesto parku Tiergarten a tam ho popravili strelou do hlavy. Podľa oficiálnej správy bol zastrelený pri pokuse o útek. Na mieste, kde sa tak stalo, stojí dnes pamätník. Neoznačené telo potom odniesli anonymne do márnice.

 

Posmrtné trampoty

Liebknechta pochovali 25. januára 1919 spolu s ďalšími 31 obeťami do masového hrobu. Telo Rosy Luxemburgovej sa nenašlo a do hrobu zakopali len prázdnu truhlu. Jej údajná mŕtvola sa objavila až 1. júna, a to v značne pokročilom štádiu rozkladu. Súdny znalec nedokázal s istotou potvrdiť, či je to ona. V roku 2009 potom prišiel časopis Der Spiegel s teóriou, že telo, ktoré sa našlo a ktoré potom pochovali do hrobu Rosy Luxemburgovej, možno nie je jej.

Súdni lekári znova vykonali autopsiu a pokúsili sa porovnať i DNA – neúspešne. Telo, ktoré bolo v hrobe pochované, nemalo hlavu, ruky, ani chodidláUkázalo sa, že známku, ktorú mala údajne Luxemburgová olízať a nalepiť na obálku, neolízala, ale navlhčila vodou. Ani získanie DNA od jej vzdialenej príbuznej nepomohlo. Telo, ktoré bolo v hrobe pochované, pritom nemalo hlavu, ruky, ani chodidlá, čo prácu lekárov neuľahčilo. Nakoniec sa rozhodlo, že telo z hrobu Luxemburgovej pochovajú inde a jej hrob je tak dnes znova prázdny.

Luxemburgová a Liebknecht dodnes, 100 rokov po svojej smrti, zostávajú kontroverznými postavami. Pre niekoho sú hrdinovia a martýri, pre iných zloduchovia. Faktom však zostáva, že do histórie Nemecka – a predovšetkým Berlína – sa zapísali nezmazateľnou stopou. Svedčí o tom i ohromné množstvo pamätníkov, ktoré sú im v hlavnom meste Nemecka venované. Berlínčanom sa meno Rosy Luxemburgovej pripomenie vždy, keď idú metrom smerom do centra. Neďaleko Alexanderplatzu je totiž námestie a príslušná stanica metra – Rosa Luxemburg Platz.

Neďaleko od Námestia Rosy Luxemburgovej je zas Kleine Alexanderstraße 28, kde sa nachádza dom Karla Liebknechta (Karl Liebknecht Haus). Ten má zaujímavú históriu sám o sebe. V roku 1926 ho odkúpila KPD a 25. januára 1933, 5 dní predtým, než sa Hitler stal kancelárom, bol dom jedným z posledných miest, kde sa otvorene demonštrovalo proti nacizmu. Už 1. marca toho istého roka viala na budove nacistická zástava a z Karl Liebknecht Haus bola premenovaná na Horst Wessel Haus (Horst Wessel bol jednou z hrdinských postáv nacistickej mytológie). Slúžila ako zadržiavacia stanica pre berlínskych Židov. Počas vojny bola zničená, potom obnovená, stala sa sídlom Inštitútu marxizmu-leninizmu a dnes je sídlom strany Die Linke.

 

 

 

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.Mgr. Jakub Drábik, Ph.D., vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na ÚSD FF UK v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnymi štúdiami fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a dejinami normalizácie. V Spojenom kráľovstve absolvoval niekoľko študijných a výskumných pobytov, v akademickom roku 2012/2013 pôsobil na Oxford Brookes University ako Visiting Research Scholar. Momentálne pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014) a Fašista (2017). Pre viac podrobností pozri jeho profil na academia.edu.

 

 

Literatúra:

Gerwarth, R.: Poražení. Praha 2018.

Haffner, S.: Failure of a revolution: Germany, 1918-19. New York 1973.

Luban, O.: The Role of the Spartacist Group after 9 November 1918 and the Formation of the KPD. In: Hoffrogge, R. a LaPorte, N. (eds.): Weimar Communism as Mass Movement 1918-1933, London 2017, s. 45–65.

Priestand, D. Red Flag: A History of Communism. New York 2009.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv

 

Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Stalin versus Truman: studená vojna eskaluje

Stalin versus Truman: studená vojna eskaluje

Keď Sovietsky zväz v roku 1949 úspešne dokončil svoj atómový projekt a Spojené štáty stratili jadrový monopol, studená vojna sa posunula do ďalšieho dejstva. Pozornosť sa z Európy čiastočne presunula aj do Ázie. celý článok

Chceli Američania rozpútať studenú vojnu?

Chceli Američania rozpútať studenú vojnu?

Spojené štáty vzišli z druhej svetovej vojny ako najväčšia vojenská a ekonomická mocnosť na svete. Chceli vytvoriť nový globálny svetový poriadok, čo im však chýbalo, bola jasná predstava, ako svoje pomerne široko a maximalistický definované ciele naplniť. celý článok

Parížska polícia topila demonštrantov v Seine

Parížska polícia topila demonštrantov v Seine

Represívny zásah polície proti demonštrantom 17. októbra 1961 v Paríži je dodnes považovaný za najbrutálnejší v povojnovej západnej Európe. celý článok

Chcel Stalin rozpútať studenú vojnu?

Chcel Stalin rozpútať studenú vojnu?

Ako vyzerala Európa a svet v rokoch 1945 – 1948 z pohľadu Moskvy? Aké boli Stalinove ciele a čoho sa obával? Aký bol jeho podiel na rozpútaní studenej vojny? celý článok

Ako chápať studenú vojnu?

Ako chápať studenú vojnu?

Studená vojna a jej horúce konflikty vytvorili svet, v ktorom žijeme dnes. Skončila sa však studená vojna naozaj? Prečo sa dnes hovorí o „novej studenej vojne“? Môžeme sa dnes zo súperenia USA a ZSSR poučiť? celý článok

Diskusia