Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Podarilo sa prelomiť jednu z najzáhadnejších šifier stredoveku?

Publikované : 21.05.2019 | Zobrazení: 5340 |
7 minút čítania

Voynichov rukopis je pravdepodobne najzáhadnejším rukopisom v európskom prostredí. Tento zhruba 240-stranový kódex, pomenovaný podľa poľského obchodníka so starými knihami Wilfrida Voynicha, je zapísaný neznámym písmom a navyše aj neidentifikovateľným jazykom, respektíve sofistikovanou šifrou. Okrem textu obsahuje tento rukopis množstvo neobvyklých ilustrácií zobrazujúcich skutočné i neskutočné rastliny, astronomické úkazy, a tiež kúpajúce sa nahé ženy. Zašifrovaný obsah rukopisu už niekoľko desaťročí úspešne dráždi lúštiteľov záhad i profesionálnych kryptografov. Hovorí sa, že o jeho rozlúštenie sa dokonca pokúšala NSA, aby tak otestovala svoje schopnosti lámať šifry. Až dosiaľ sa však nikomu záhadu Voynichovho rukopisu nepodarilo rozlúštiť. Napriek tomu každý rok obletí svet aspoň raz správa, že sa niekomu šifru Voynichovho rukopisu podarilo zlomiť. Dá sa tomu veriť?

 

Podľa správ, ktoré vyšli v anglofónnych, ale aj v slovenských médiách, sa 15. mája podarilo Voynichov rukopis rozlúštiť istému Gerardovi Cheshirovi pôsobiacemu na ústave pre neurovedy Univerzity v Bristole. Cheshire sa Voynichovmu rukopisu venuje najmenej od roku 2017, keď po prvý raz publikoval svoju teóriu o jazyku a písme Voynichovho rukopisu a podelil sa so svojimi závermi s akademickou komunitou (autorka tohto článku je jednou z akademikov, ktorých Cheshire kontaktoval v priebehu posledných dvoch rokov). Tento rok mu vyšiel odborný článok v recenzovanom vedeckom časopise Romance Studies, v ktorom tvrdí, že sa mu podarilo identifikovať jazyk kódexu. Práve tento článok vyvolal novú vlnu mediálneho záujmu o Voynichov rukopis titulkami, ktoré tvrdia, že sa konečne podarilo získať tento svätý grál kryptografie.

 

Ľudová latinčina

Cheshire tvrdí, že jazyk Voynichovho rukopisu je tzv. ľudová latinčina (vulgar Latin) alebo tiež protorománčina. Písmo, ktorým je kódex zapísaný, je podľa neho unikátnym dokladom zápisového systému protoitaličtiny. Ľudová latinčina, protorománčina, protoitaličtina – tieto tri termíny asi nie sú veľmi nápomocné, ak nie ste odborníkom na lingvistiku alebo na paleografiu (disciplínu venujúcu sa rôznym formám písma). Skúsme si ich teda trocha priblížiť, aby bolo jasné, čo vlastne Cheshire tvrdí.

Ľudová latinčina je forma živej latinčiny, ktorou sa hovorilo v Rímskej ríši v priebehu väčšiny jej dejín a spája sa hlavne s neskorším obdobím jej existencie. Ide o hovorovú formu jazyka, ktorý poznáme z písaných textov klasických autorov. Kým diela Ciceróna, Vergília a Júlia Caesara sú písané jazykom, ktorý je archaizovaný, vyumelkovaný a do istej miery umelý, ľudová latinčina bola jazykom bežných ľudí, obvykle negramotných, a preto bez kodifikovanej podoby. Navyše platilo, že kým vzdelané elity sa všade v Rímskej ríši snažili písať podľa rovnakých starobylých pravidiel, ktoré dodávali latinčine pátos a preukazovali vysoké postavenie a kultúrnosť pisateľa, jazyk más sa líšil podľa regiónov a menil sa v priebehu stáročí. Išlo o živé kontinuum reči, ktorá sa neustále vyvíjala, podobne ako slovenčina alebo akýkoľvek moderný jazyk. Rozdiel medzi latinčinou, ktorú si väčšina ľudí predstaví, keď sa hovorí o starovekom Ríme, a ľudovou latinčinou je rozdielom medzi Hájnikovou ženou a telefonátom od vašej tety žijúcej v Trebišove či v Malackách.

Termín protorománčina sa niekedy považuje za zameniteľný s termínom ľudová latinčina. Obvykle sa používa špecificky na označenie prechodového štádia medzi starovekou latinčinou a súčasnými románskymi jazykmi (francúzština, taliančina, španielčina, rumunčina atď.), ktorých existenciu možno doložiť od stredoveku. Je to abstraktný termín, ktorý znamená, že kým v jednom momente môžeme o jazyku, akým sa rozprávalo napríklad na Apeninskom polostrove, hovoriť jednoznačne ako o latinčine, v inom momente je to už jednoznačne taliančina. Niekde medzi týmito dvomi bodmi v čase muselo existovať prechodové štádium, pre ktoré nemáme jasné pomenovanie, pretože nie je zrejmé, či sme ešte v latinsky hovoriacom, alebo už v taliansky hovoriacom prostredí. Termínom protorománčina odborníci zdôrazňujú nielen to, že reč v Stredomorí sa v určitom období už posunula výrazne smerom od latinčiny Rímskej republiky k taliančine, španielčine, francúzštine a rumunčine stredoveku, ale aj to, že napriek rastúcim rozdielom medzi rôznymi oblasťami sa mohli obyvatelia Itálie, Španielska a južného Francúzska stále dorozumieť. Nešlo teda ešte o odlišné jazyky, ale skôr o nárečia.

Za najstarší doklad taliančiny sa považujú právne formuly zapísané v 10. storočí v juhotalianskom Benevente. Za najstarší doklad španielčiny boli nedávno vyhlásené listiny z 12. storočia, ktoré však odrážajú pravdepodobne jazyk 9. storočia. Za najstarší doklad francúzštiny sa považujú tzv. Štrasburské prísahy, ktoré museli v roku 842 zložiť vojská Ľudovíta Nemca a Karola Holého (jedna armáda prisahala v nemčine a druhá v starej francúzštine, aby si vojaci navzájom rozumeli a považovali prísahu druhého vojska za záväznú). Na základe týchto dokumentov sa väčšina lingvistov a historikov zhoduje na tom, že vývoj románskych jazykov bol naštartovaný už vo včasnom stredoveku a o plne románskych jazykoch môžeme hovoriť najneskôr v 12. alebo v 13. storočí. To znamená, že pokiaľ hovoríme o 12. storočí, nemôžeme už rozprávať o protorománčine, a už vôbec nie o ľudovej latinčine, ale musíme sa baviť o taliančine, francúzštine, španielčine a o ďalších románskych jazykoch. To platí dokonca aj pre skoršie storočia. Lingvisti a historici termín protorománčina používajú takmer výlučne pre jazyk, ktorým sa hovorilo na území Rímskej ríše medzi 5. a 8. storočím a o ľudovej latinčine sa hovorí v súvislosti s ešte skorším obdobím klasickej a neskorej antiky (1. – 6. storočie).

 

Slabé miesto rozlúštenia

Tu je aj najväčší problém Cheshirovej teórie. O Voynichovom rukopise sa totiž predpokladá, že ho vyhotovili vo vrcholnom stredoveku. Pretože od začiatku úsilia o rozlúštenie rukopisu existovali dôvody predpokladať, že kódex je moderný podvrh, v roku 2009 vedci z Arizonskej univerzity vykonali rádiouhlíkovú analýzu pergamenu, z ktorého je vyrobený. Výsledky ich analýzy jednoznačne potvrdili, že aspoň pokiaľ ide o materiál, rukopis je skutočne autentický a bol pravdepodobne spísaný v 15. storočí. Sám Ceshire výsledky rádiouhlíkového datovania prijíma, a dokonca spresňuje dátum vzniku Voynichovho rukopisu na rok 1444. Tým si však protirečí, pretože dokument vyhotovený v 15. storočí v žiadnom prípade nemôže zachytávať protorománske nárečie. Len pre porovnanie, ide o podobný nezmysel, ako keby niekto tvrdil, že nejaký osvietenecký vzdelanec v 18. storočí si mohol na území dnešného Slovenska zapisovať poznámky v reči, ktorou prostý ľud v 9. storočí hovoril na Veľkej Morave – a to pritom bez toho, aby sme mali akýkoľvek doklad o tom, že by v tomto či v predošlých storočiach niekto „veľkomoravčinu“ používal.

Hypotéza, že by Voynichov rukopis mohol byť zapísaný šifrou v niektorom z románskych jazykov, vrátane klasickej či ľudovej latinčiny, boli v minulosti už testované a zavrhnuté. Každý prirodzený jazyk má totiž základnú štruktúru, ktorú je možné odhaliť štatistickými metódami. Odborníci na štatistiku a informatickú analýzu jazykov viac ráz ukázali, že výskyt a distribúcia znakov vo Voynichovom rukopise sú konzistentné so známymi prirodzenými jazykmi a nemôže ísť o náhodne vygenerovaný kód (poskytli teda ďalší dôkaz, že Voynichov rukopis nie je podvrh, alebo ide o podvrh obzvlášť rafinovaný). Z hľadiska štatistiky vzorce objavené vo Voynichovom rukopise najlepšie zodpovedajú niektorému z východoázijských jazykov, akými sú thajčina, laoština, vietnamčina, khmérčina alebo barmčina. Do úvahy prichádza aj možnosť, že jazykom Voynichovho kódexu je nahuatl a ide teda o herbár zachytávajúci znalosti aztéckych vzdelancov z novozískaných území v Latinskej Amerike. Odborníci sa z dobrých dôvodov sústredili na jazyky, ktorými sa hovorilo mimo Európy, a o ktorých písomné doklady sú relatívne skromné. Je takmer vylúčené, že komplexné štatistické analýzy by neodhalili niektorý z jazykov v minulosti bežne používaných v Európe, aj pokiaľ by bol zašifrovaný najsofistikovanejšími metódami známymi v 15. či 16. storočí.

 

Hľadanie odpovedí pokračuje

Na záver sa ešte pozrime na Cheshirovo tvrdenie, že Voynichov rukopis bol zapísaný protoitalickým písmom. Termín protoitalický sa obvykle používa v súvislosti so skupinou tzv. italických jazykov, ktorými hovorili obyvatelia častí Apeninského polostrova v 10. – 1. storočí pred n. l. Medzi italické jazyky patrí aj latinčina nazvaná podľa Latinov, ktorí sa usadili v oblasti známej ako Latium (dnes Lazio) a pravdepodobne založili mesto Rím. Medzi ďalšie písomne doložené italické jazyky patria oskánčina (jazyk Oskov), umbrijčina (jazyk Umbrov) a faliština (jazyk Faliskov), ktoré mohli byť živými jazykmi možno až do konca minulého letopočtu, ale určite vymreli už v staroveku. Keď hovoríme o italických jazykoch, máme na mysli konkrétne vývojové štádium indoeurópskeho jazykového kontinua v Itálii, ktoré predchádzalo vzniku latinčiny, ako ju poznáme z klasických pamiatok, a teda logicky aj vývoju protorománčiny a románskych jazykov. Termín protoitalický sa používa pre ešte staršie obdobie vývoja jazyka, predchádzajúce odštiepeniu jednotlivých italických jazykov (latinčiny, oskánčiny, umbrijčiny). Termín protorománsky sa podobne používa pre vývojové štádium predchádzajúce štiepeniu jednotlivých románskych jazykov. Toto obdobie, zodpovedajúce chronologicky príchodu predkov Italikov na na Apeninský polostrov, oddeľuje od roku, v ktorom bol vyhotovený Voynichov rukopis, niekoľko tisícročí. Podobne ako v prípade protorománčiny je jednoducho nemožné, že by systém zápisu z 12. až 10. storočia pred n. l. prežil do 15. storočia n. l., nehovoriac o tom, že by predkovia Italikov (kmene doby bronzovej) mali znalosť písma. Aby sme doviedli skoršiu analógiu do dokonalosti: je to ako tvrdiť, že v 18. storočí mohol na území Slovenska žiť vzdelanec, ktorý nielenže dobre ovládal jazyk, akým sa rozprávalo na Veľkej Morave, ale navyše sa rozhodol zapísať ho písmom, ktoré používali Indoeurópania predtým, než opustili kaspickú step na svojej ceste do Európy, hoci neexistuje žiadny dôvod domnievať sa, že písmo vôbec používali.

Aké poučenie si môžeme vziať z tohto pokusu o rozlúštenie Voynichovho rukopisu? V prvom rade je dobré mať na pamäti, že netreba veriť mediálnym kačiciam, predovšetkým pokiaľ pripisujú geniálne objavy alebo výsledky jednotlivcom, a to navyše ešte neodborníkom. Je napokon nepravdepodobné, že pokiaľ aj po desaťročiach bádania dosahujú vedecké tímy len čiastkové úspechy, a musia svoje teórie formulovať s veľkou opatrnosťou, dokázal by ich prekonať nejakou jednoduchou teóriou nejaký neznámy a neocenený „génius“.

Voynichov rukopis teda stále čaká na svoje rozlúštenie. S rastúcim potenciálom neurónových sietí a s novými poznatkami z kryptografie je nepravdepodobné, že bude odolávať naveky. Prvenstvo pritom bude pravdepodobne patriť zmiešanému tímu lingvistov, filológov, odborníkov na stredoveké kultúry, chemikov skúmajúcich vlastností pigmentov, atramentov a pergamenov, informatikov a kryptografov. Ale predtým, než nadíde ich deň, môžete sa sami pokúsiť rozlúštiť Voynichov rukopis TU.

 

Mgr. Evina Steinová, PhD., vyštudovala latinský jazyk na Masarykovej univerzite v Brne a medievistiku na Utrecht University v Holandsku. Na Kráľovskej holandskej akadémii vied (Koninklijke Nederlandse Akademie van Wetenschappen) dokončila doktorát o vedeckých komunitách v ranom stredoveku. V súčasnosti pôsobí na Huygensovom inštitúte v Amsterdame, kde sa venuje intelektuálnym sieťam a šíreniu inovácií v ranom stredoveku. Okrem HistoryWeb-u prispieva do viacerých blogov venujúcich sa histórii. Jej odborné a popularizačné publikácie nájdete na jej osobnej stránke.

 

Použitá literatúra

Cheshire, G.: The Language and Writing System of MS408 (Voynich) Explained. The only known example of proto-Romance language, from Ischia, c. 1444’. Romance Studies 37, 2019.

Wright, R.: Latin and the Romance Languages in the Early Middle Ages. London 1991.

 

Internetové odkazy:

a) https://phys.org/news/2019-05-bristol-academic-voynich-code-century-old.html

b) https://arstechnica.com/science/2019/05/no-someone-hasnt-cracked-the-code-of-the-mysterious-voynich-manuscript/

c) https://ciphermysteries.com/2017/11/10/gerard-cheshire-vulgar-latin-siren-call-polyglot

d) https://www.bibliotecapleyades.net/ciencia/esp_ciencia_manuscrito07a.htm

 

Obrazová príloha: wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Súčasníci ju počastovali prívlastkom „Šialená“, ale vhodnejší by možno bol „Nešťastná“. Aj keď bola dedičkou Kastílie a Aragónska, manželkou burgundského vojvodu a matkou rímsko-nemeckého cisára, nič z toho jej neprinieslo šťastie. celý článok

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Rytieri utrpeli pri Halmyre drvivú porážku

Bitka pri Halmyre z 15. marca 1311 patrí medzi stredoveké bitky, ktoré znamenali začiatok konca slávy rytierskej jazdy a renesanciu pechoty zloženej z príslušníkov nižších vrstiev. celý článok

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Už tri razy sme písali na HistoryWeb.sk o dcérach grófa Raymond Berenger IV. z Provence a jeho manželky Beatrice Savojskej. Všetky mali dobré vzdelanie a vďaka aktívnej sobášnej politike, výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny západnej Európy. celý článok

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Sanchia z Provence sa rovnako ako jej sestry dobre vydala. Jej manželom sa stal neskorší rímsky cisár a jeden z najbohatších ľudí v stredovekej Európe – Richard z Cornwallu. celý článok

Beatrice sa nakoniec vyrovnala starším sestrám

Beatrice sa nakoniec vyrovnala starším sestrám

Beatrice z Provence bola najmladšia zo sestier, no napriek tomu sa stala kráľovnou. celý článok

Diskusia