Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Po zničení Kartága sa z Ríma stala superveľmoc

Publikované : 03.11.2019 | Zobrazení: 4328 |
7 minút čítania

Pokiaľ by sme mali určiť dátum, kedy sa Rímska republika stala z regionálnej mocnosti dominantnou superveľmocou celého Stredomoria, podarí sa nám to prekvapivo ľahko. Bol to rok 146 pred Kr., keď si republika nielen definitívne podmanila Macedóniu a Grécko, ale hlavne sa jej podarilo zničiť svojho smrteľného nepriateľa, legendami opradené Kartágo.

 

Druhá púnska vojna prebiehajúca v rokoch 218 – 201 pred Kr. bola najťažším zápasom, aký musela republika za celú svoju existenciu zviesť. Rimania odvrátili porážku len tesne – za cenu straty státisícov mužov –, samotná Itália bola spustošená a občania boli poznamenaní aj psychologicky. Celé generácie rodičov budú v budúcnosti strašiť svoje neposlušné deti tým, že si po nich príde Hannibal.

 

Dozvuky zápasu s Hannibalom

Podmienky mieru, uzavretého po rozhodujúcom víťazstve pri Zame, preto zodpovedali urputnosti konfliktu vedeného na život a na smrť. Kartágo stratilo všetky zámorské územia, mohlo si nechať len 10 vojnových lodí na ochranu proti pirátom a nesmelo postaviť armádu, či viesť vojnu bez súhlasu z Ríma. Rimania sa navyše poistili tým, že západne od Kartága povolili vznik zjednotenej Numídie, na čele so spoľahlivým spojencom Masinissom. Jednou zo základných podmienok mieru boli aj reparácie v celkovej výške 10 000 strieborných talentov, ktoré mali Kartáginci splatiť v priebehu 50 rokov.

Uzavretie mieru sa napodiv nestretlo so všeobecným súhlasom. Dôvody nesúhlasu boli pritom rôzne. Napríklad bývalý konzul Quintus Caecilius Metellus sa obával, že Rím po porážke rivala stratí strach, ktorý udržiaval jeho občanov cnostných (v čom mal pravdu). Radikálnejšia skupina, do ktorej patril napríklad Marcus Porcius Cato (Cato starší), tvrdila, že vojna sa mala skončiť zničením rivalského mesta. Veterán Cato, ktorý zohral dôležitú úlohu v kľúčovom víťazstve pri Metaure v roku 207 pred Kr., sa neskôr stal známym pre svoju posadnutosť zničením nepriateľa.  

Strašná vojna však rímsku expanziu nezabrzdila, skôr naopak. V nasledujúcich rokoch sa republika rozširovala na západ do Hispánie a na východ do Ilýrie a Grécka. Štáty Alexandrových nástupcov boli neschopné príval zastaviť. Samotný Hannibal sa potom, ako ho vypudili z rodného mesta, dal do služieb seleukovského kráľa Antiocha III. Veľkého. Ako veliteľ námorníctva však prehral bitku s rodskou flotilou, ktorá podporovala Rím. Po porážke kráľa Antiocha zakotvil Hannibal ešte ďalej na východe v Bythínii. Tu úspešne viedol miestne vojsko proti rímskemu spojencovi Pergamonskému kráľovstvu.

Senát, prirodzene, Hannibalove aktivity zaregistroval. Navzdory odporu Scipia Africana, ktorý chcel veľkému súperovi prejaviť veľkodušnosť, vyslali posolstvo vedené bývalým konzulom Flaminiom, ktoré žiadalo nepriateľovo vydanie. Kráľ Prusias súhlasil a Hannibal sa radšej otrávil, ako by mal padnúť do rímskych rúk živý. Taká je aspoň verzia Cornelia Nepota a Tita Lívia. Pausanias ponúka banálnejší príbeh, podľa ktorého sa Hannibal pri vysadaní na koňa  nešťastne porezal vlastným mečom na prste. Rana sa mu zapálila, dostal horúčku a o tri dni neskôr zomrel.

 

Cesta k novému konfliktu

Keď sa blížilo splatenie kartáginského dlhu v roku 151 pred Kr. (Rimania odmietli ponuku Kartágincov, že splatia reparácie naraz a trvali na ročných splátkach), v senáte sa množili debaty, ako s Kartágom po zaplatení zaobchádzať.

Cato sám navštívil Kartágo v roku 153 pred Kr. ako člen vyslanectva, ktoré malo urovnať spor Kartága s Masinissom. Catona nepotešilo, že uvidel bohaté mesto, ktoré sa už dávno spamätalo z vojnových útrap a okrem iného malo veľa dreva, použiteľného na stavbu vojnových lodí. Po návrate z Afriky, nech už v senáte hovoril o čomkoľvek, reč vždy zakončil presláveným „Ceterum censeo Carthaginem esse delendam“, teda „Ostatne si myslím, že Kartágo musí byť zničené“.

Catonovmu radikalizmu oponoval hlavne bývalý cenzor, pontifex maximus, a od roku 147 pred Kr. prvý muž senátu (princeps senatus) Publius Cornelius Scipio Nasica Corculum, ktorý mu bol rovnocenným protivníkom. Argumentoval, že Rím potrebuje protivníka, pretože inak upadne morálka a disciplína, navyše sa prehĺbia sociálne rozpory. Reči končil opačným výrokom ako jeho protivník, konkrétne „Carthago servanda est“, teda „Kartágo musí byť zachránené“.

„Jastrabi“ v senáte sa však mohli spoľahnúť na Masinissu. Skoro deväťdesiatročný kráľ, ktorý vládol Numídii od konca druhej púnskej vojny, pravidelne útočil na kartáginské pohraničné oblasti a rozširoval svoju oblasť vplyvu. V roku 150 pred Kr. došla Kartágincom trpezlivosť a vyslali proti nemu armádu v sile 25 000 mužov. Tá však bola Numídčanmi porazená. Kartáginci navyše útokom porušili podmienku viesť vojnu len so súhlasom Ríma.

Cato viac nepotreboval. Jeho súper Corculum bol práve v Grécku, kde organizoval odpor voči Andriskovej revolte v Macedónii, kým stihnú doraziť légie. Rozhodujúce zrejme bolo, že Catona podporil syn Lucia Aemilia Paula, víťaza nad Macedóniou pri Pydne. Tento muž bol adoptovaný synom Scipia Africana a dnes ho poznáme ako Scipia Aemiliana. Za jedného z konzulov bol zvolený Scipionov priateľ Manius Manilius, ktorý s armádou vyrazil do severnej Afriky.

 

Obliehanie

Vydesení Kartáginci sa pokúsili s Rímom dohodnúť. Poslali dokonca tristo detí z vysokopostavených rodín do Ríma ako rukojemníkov. Napriek tomu jedno z ich blízkych miest, Utica, prešlo na stranu Rimanov. Tu sa aj zhromaždili légie v sile údajne 80 000 mužov plus 4000 jazdcov. Bola to obrovská armáda, veľkosťou porovnateľná len s tým, čo Rimania nasadili proti Hannibalovi. Konzuli Manilius a Censorius požadovali, aby Kartáginci vydali zbrane. Po splnení však dali novú požiadavku: obyvatelia musia opustiť mesto, ktoré bude vypálené. Nové obydlia si môžu založiť v minimálnej vzdialenosti 16 kilometrov od mora.

Po tejto provokatívnej požiadavke sa Kartáginci zatvrdili, zatvorili brány a roztavili všetko dostupné železo na nové zbrane. Ženy použili svoje vlasy na tetivy lukov. Podarilo sa im postaviť asi 30 000 vojakov, podporovaných civilistami. Legionári zaútočili na mesto po súši aj od mora, no boli odrazení. Rimania utrpeli menšiu porážku, keď ich pri zbieraní dreva pri Tuniskom jazere prekvapila nepriateľská jazda. Horšie bolo, že Kartáginci vypustili po vetre zápalné lode, ktoré zničili väčšinu ich flotily. Rimania sa potom zamerali na podrobovanie okolitých miest a utiahnutie blokády okolo Kartága. Útočníci onedlho utrpeli novú porážku pri meste Nepheris. Tu sa ako vojenský tribún vyznamenal Scipio, ktorý rozhodným zásahom zachránil štyri kohorty uviaznuté v úžľabine.

Vojna pokračovala so striedavým šťastím dva roky. V roku 148 pred Kr. zomrel Masinissa a na tróne ho nahradil jeho syn Micipsa, ktorý pokračoval v spojenectve s Rímom. V Itálii však rástla nespokojnosť s predlžovaním vojny. Za konzula na rok 147 pred Kr. bol zvolený Scipio Aemilianus, napriek tomu, že ešte nemal potrebný vek (vtedy mal len 37 rokov). Pri tejto príležitosti sa tiež vynechalo tradičné losovanie o provinciu, ktorej sa nový konzul bude venovať. Scipio si do Afriky zobral svojho mentora a priateľa, gréckeho politika a historika Polybia. Ten ako očitý svedok opísal pád mesta a poskytol nám tak neoceniteľný prameň. Súčasťou Scipionovej družiny bol aj jeho mladý švagor Tiberius Gracchus, ktorý sa neskôr preslávil ako politik.

 

Pád mesta

Scipio po príchode najskôr porazil a dobyl mesto Nepheris. V samotnom Kartágu sa na jar roku 146 pred Kr. po dlhoročnom obliehaní začal prejavovať hlad a vyčerpanie. Zoslabnutí obrancovia nakoniec hradby neudržali a legionári sa prebili najskôr do prístavu. Prvým na hradbách bol Tiberius Gracchus, ktorý za to získal ocenenie: zlatú korunu. Následne sám Scipio viedol 4000 vojakov v útoku na pevnosť Byrsa nad prístavom.

Obrancovia sa však nevzdali a poháňaní zúfalstvom sa zúrivo bránili. Rimania museli mesto dobýjať ulicu po ulici, dom od domu. Obrancovia hádzali zo striech oštepy, kamene a škridly, útočníci odpovedali vypaľovaním domov aj s obrancami. Vojnové peklo trvalo šesť dní a nocí, kým sa poslední obrancovia nakoniec nevzdali.

Záverečný akt tragédie sa odohral na kopci v chráme boha Ešmuna. Sem sa utiahol veliteľ obrany Hasdrubal aj s rodinou a okolo 900 rímskych dezertérov. Ich bezpečie však bolo len dočasné, pretože chrám začal horieť. Dezertéri sa chceli vzdať, ale Scipio to neumožnil. Hasdrubal (ktorý v priebehu obliehania údajne mučil zajatcov) napriek tomu vyšiel z chrámu a prosil o milosť. Keď to videla jeho žena, tiež vyšla von, prekliala jeho zbabelosť a následne sa aj s dvoma synmi vrhla do plameňov chrámu. Keď sa do plameňov začali vrhať aj dezertéri, Scipio sa rozplakal. Zarecitoval známu pasáž z Iliady, proroctvo o zničení Tróje. Prorokoval, že hoci teraz stoja na ruinách nepriateľa, bojí sa, že jedného dňa podobný osud postretne aj jeho vlastné mesto.

Deštrukcia Kartága bola dokonca aj na kruté pomery staroveku mimoriadna. Z obyvateľstva údajne čítajúceho okolo pol milióna prežilo len okolo 50 000 ľudí, ktorých čakal zvyšok života v otroctve. Rímske straty boli v dôsledku brutálneho pouličného boja tiež pomerne vysoké. Mesto bolo kompletne vyplienené (Scipio si však pre seba nič nevzal), vypálené a zrovnané zo zemou. Populárna historka o rozoraní zeme a zasiatí soli, aby na pôde už nič nevyrástlo, však nemá oporu v prameňoch a je len legendou. Niektorí moderní historici označujú zničenie Kartága za prvú známu genocídu v dejinách.  

 

Následky

Scipio ešte z ruín Kartága vyslal Polybia na objavnú plavbu, v stopách dávneho kartáginského moreplavca Hannóna, okolo severného pobrežia Afriky. Sám sa vrátil do Ríma a oslávil triumf. V triumfálnom sprievode kráčal aj porazený Hasdrubal, ktorému bolo následne dovolené dožiť život v ústraní v Itálii.

Dobytie Kartága bolo Scipionovým najslávnejším momentom. Neskôr v podobne brutálnom obliehaní zlomil odpor centra proti rímskeho odporu v Hispánii – keltiberského mesta Numantia. V politike sa mu však nedarilo tak ako na bojovom poli, hoci v roku 134 pred Kr. zastával svoj druhý konzulát. Zaplietol sa do ostrých občianskych rozbrojov a nakoniec v roku 129 pred Kr. záhadne umrel. Jeho smrť ostáva jednou z neobjasnených záhad antiky.

Polybios sa po objavnej plavbe vrátil do Ríma a neskôr vydal svoje Dejiny, zahŕňajúce osudy Stredomoria a špeciálne rímsku históriu medzi rokmi 264 a 146 pred Kr. Šiesta kniha Dejín analyzuje príčiny úspechu republiky, ktoré podľa neho spôsobilo hlavne výborne skombinované a stabilné štátne zriadenie.  

Cato starší sa pádu nenávideného nepriateľa nedožil, zomrel ešte na začiatku vojny roku 149 pred Kr., v úctyhodnom veku 85 rokov. V roku 141 pred Kr. ho po podľahnutí epidémii nasledoval aj jeho veľký súper Corculum.

V rovnakom čase ako padlo Kartágo, na druhej strane Stredomoria légie konzula Lucia Mummia rozmetali armádu Achájskeho spolku, vyplienili Korint a podrobili si celé Grécko. 

Rok 146 pred Kr. sa tak pre Rím stal rokom zrodenia impéria, ktoré síce prinieslo nevídané bohatstvo, zároveň však otvorilo cestu k sociálnym a vnútropolitickým rozporom v intenzite, akú republika nezažila po celé stáročia. Rok 146 pred Kr. tak môžeme chápať aj ako prvý krok na ceste k pádu republiky a k nastoleniu cisárstva.  

 

 

Mgr. Adam Rada, PhD., vyštudoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa dejinami rímskeho principátu, hlavne obdobím vlády júliovsko-klaudiovskej dynastie.

 

 Použité pramene:

Polybios: Dějiny III. a IV. Praha 2011 a 2012.

Appiános: Zrod římského impéria. Praha 1986.

 

Použitá literatúra:

Goldsworthy, A.: The Punic Wars. London 2000.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, M. Beerdom, E. Poynter,

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kelti bojovali za egyptských faraónov

Kelti bojovali za egyptských faraónov

Kelti, ktorých pravlasť bola v strednej Európe a sídlili aj na území dnešného Slovenska, boli často súčasťou žoldnierskych jednotiek starovekých panovníkov. celý článok

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Parti rozdrvili Rimanov na východe

Na východných hraniciach Rímskej ríše sa nachádzali krajiny, ktoré si Rimania nikdy nepodrobili. Najskôr tu existovala Partská, po nej Novoperzská – Sasánovská – ríša. celý článok

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Diskusia