Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Parížska polícia topila demonštrantov v Seine

Publikované : 14.02.2019 | Zobrazení: 10683 |
9 minút čítania

Represívny zásah polície proti demonštrantom 17. októbra 1961 v Paríži  je dodnes považovaný za najbrutálnejší v povojnovej západnej Európe. Svojím charakterom a počtom obetí na životoch nezaostáva za podobnými udalosťami vo vtedajších komunistických krajinách strednej či východnej Európy. Do učebníc dejepisu sa však nedostal a francúzsky štát sa desiatky rokov snažil vymazať tento deň z dejín.

 

Zo zásahu Parížskej polície 17. októbra 196117. októbra 1961 sa v centre Paríža zišli desiatky tisíc Alžírčanov žijúcich najmä na chudobných predmestiach francúzskej metropoly. Ženy aj muži takmer všetkých vekových kategórií prišli vo sviatočnom oblečení mierovou manifestáciou podporiť boj za nezávislosť Alžírska od Francúzska. Parížska polícia, ktorej velil bývalý spolupracovník nacistov Maurice Papon, demonštráciu brutálne rozohnala. Presný počet obetí nie je známy, no seriózni historici dnes odhadujú 150 – 200 zabitých demonštrantov a tisícky zranených.

Francúzske úrady však hneď na druhý po zásahu oznámili iba dvoch mŕtvych a tento počet sa stal oficiálnou verziou na ďalších 30 rokov. Približne do roku 1995 sa vo francúzskej spoločnosti o tejto udalosti takmer vôbec nehovorilo a výraznejšej medializácie či spoločenskej diskusie sa jej dostalo až v samom závere 20. storočia. Dodnes sa však o nej vie, hovorí a píše len veľmi málo. Aké okolnosti k nej viedli a prečo mala ostať v zabudnutí?

 

Alžírsko v Európskej únii?

Chronologická mapa francúzskeho AlžírskaDnes sa už takmer zabudlo na to, že územie súčasného Alžírska patrilo v minulosti do dnešnej Európskej únie. Ešte v roku 1960 bolo totiž oficiálne súčasťou Francúzskej republiky, a teda aj formujúceho sa Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Na rozdiel od iných francúzskych území v Afrike v 20. storočí nemalo Alžírsko štatút kolónie, ako napríklad Senegal alebo Niger, a nebolo ani francúzskym protektorátom, ako napríklad Maroko či Tunisko. Alžírsko malo špecifický štatút oficiálne označovaný ako les departements d´Algérie, alžírske departementy, ktoré z neho robili integrálu súčasť Francúzskej republiky.

Francúzska nadvláda v západnej časti severnej Afriky, známej tiež pod arabským názvom al-Maghrib al-Kabīr, Veľký Maghrib, začala ešte v roku 1830 masívnou vojenskou inváziou a dobytím starobylého mesta Alžír. Etablovanie francúzskej vlády v Alžírsku sprevádzalo od začiatku násilie obrovských rozmerov a odhaduje sa, že pritom zahynula viac ako štvrtina tamojšej arabskej a berberskej populácie. Niektorí historici pripisujú francúzskemu dobýjaniu Alžírska dokonca charakter genocídy.

Silným zjednocujúcim prvkom vojenského odporu alžírskeho obyvateľstva proti francúzskemu kolonializmu sa stal islam a ostal ním až do druhej polovice 20. storočia. Niektoré moslimské bratstvá v severnej Afrike, ako napríklad Qádiriía, neprestávali vyzývať moslimov na svätú vojnu proti francúzskym „neveriacim votrelcom“. Akýkoľvek odpor bol však vždy tvrdo potlačený a násilie používané francúzskou armádou vyvolávalo u domáceho obyvateľstva iba ďalšiu nenávisť voči všetkému, čo bolo francúzske či európske.

Zábery z vojny v Alžírsku (1954-1962)Napriek skutočnosti, že Francúzsko bolo demokratickou republikou, francúzske občianstvo v Alžírsku mohli mať len príslušníci „bielej rasy“ a židovské obyvateľstvo. Väčšinové arabské a berberské obyvateľstvo malo až na pár výnimiek štatút občanov druhej kategórie, tzv. „sujets français“ – francúzski poddaní. Nemali občianske práva, no mali veľa povinností. Až v roku 1946 dostali všetci obyvatelia Alžírska štatút francúzskych občanov a od roku 1947 aj možnosť voľného cestovania do Francúzska. Tieto občianske slobody však už prišli neskoro. Diskriminačné zákony voči väčšinovej moslimskej populácii vo francúzskom Alžírsku a vyše storočný represívny charakter vlády vytvárali pôdu pre odpor, ktorý sa nikdy nepodarilo úplne potlačiť.

 

Tragická dekolonizácia

Koniec druhej svetovej vojny sa tradične označuje za začiatok konca veľkých koloniálnych impérií štátov západnej Európy. Po roku 1945 sa naplno ukazovalo, že vojnou zdevastované a oslabené koloniálne štáty už nebudú môcť svoje impériá dlho ovládať tak ako pred vojnou a budú musieť viac načúvať hlasom obyvateľov kolónií. Navyše nové veľmoci USA aj Sovietsky zväz vyvíjali na západoeurópske vlády silný tlak, aby svoje impériá rozpustili a umožnili obyvateľstvu koloniálnych území v Afrike či v Ázii právo na sebaurčenie.

Zábery z vojny v Alžírsku (1954-1962)V týchto nových podmienkach tzv. dekolonizácie tak Francúzsko v severnej Afrike  postupne pripravovalo pôdu pre udelenie nezávislosti protektorátom Maroko a Tunisko, ktorá sa nakoniec realizovala v roku 1956. Mladá generácia alžírskych nacionalistov sa snažila rovnako využiť nové geopolitické podmienky a vyrokovať u francúzskej vlády nezávislosť Alžírska. O tomto kroku však francúzske politické elity neuvažovali a rovnako tak ani veľká časť francúzskej spoločnosti. Predstava koloniálneho impéria, a francúzskeho Alžírska zvlášť, bola súčasťou budovania moderného francúzskeho nacionalizmu rovnako ako Johanka z Arku či Napoleon. Jeho strata tak bola pre väčšinu francúzskej spoločnosti, armády či politických elít nepredstaviteľná.

Odmietnutie nezávislosti viedlo nakoniec v Alžírsku k rozsiahlemu povstaniu proti francúzskej vláde, ktoré prerástlo do jedného z najväčších a najbrutálnejších vojenských konfliktov druhej polovice 20. storočia. Začalo sa 1. novembra 1954 pod vedením dovtedy pomerne neznámej militantnej organizácie s príznačným názvom Front národného oslobodenia. Jeho oficiálne deklarovaným cieľom bolo vybudovanie nového, nezávislého a demokratického Alžírska, ktoré malo byť súčasťou formujúceho sa hnutia nových krajín tzv. „tretieho sveta“. S týmto cieľom vyhlásil Front národného oslobodenia vojnu Francúzsku, Francúzom, ako aj každému, kto s nimi spolupracoval.

 

Povstanie

Zábery z demonštrácií za nezávislosť Alžírska od Francúzska v meste AlžírRozsah povstania prekvapil celú francúzsku aj alžírsku spoločnosť. Počet atentátov a bombových útokov presahoval niekoľko tisíc za jeden mesiac. Francúzsko poslalo do Alžírska elitné jednotky zložené z takmer pol milióna vojakov, ktoré mali potlačiť povstanie za každú cenu. Na obidvoch stranách konfliktu sa rozpútalo násilie, na ktoré najviac doplácalo alžírske civilné obyvateľstvo. Vo forme teroristických útokov sa konflikt postupne presunul aj na územie samotného Francúzska.

Front národného oslobodenia bol veľmi aktívny aj v diplomacii. V zložitej situácii studenej vojny sa mu podarilo získať podporu Číny aj Sovietskeho zväzu a jeho protikoloniálny boj získal veľké sympatie najmä v  nových postkoloniálnych štátoch tretieho sveta.

Na druhej strane bol zarážajúci postoj Organizácie spojených národov (OSN). Vzhľadom na skutočnosť, že Francúzsko prezentovalo tento konflikt iba ako „občianske nepokoje“, a nie ako vojnu, OSN napriek správam o rozsahu násilia v Alžírsku nezasahovalo. Rovnaký postoj zastávali aj USA či Veľká Británia. Správy o priebehu konfliktu a o krutom postupe francúzskej armády nielen voči povstalcom, ale aj proti celým dedinám a mestám však čelili čoraz väčšej medzinárodnej kritike.

Zásadnejší obrat znamenal až nástup Johna Fitzgeralda Kennedyho do úradu amerického prezidenta v januári 1961. Francúzsko bolo kľúčovým spojencom USA v rozdelenej povojnovej Európe, no prezident Kennedy odmietal, aby bola povojnová zahraničná politika USA akýmkoľvek spôsobom spájaná s brutálnym postupom Francúzska v Alžírsku. Naliehal preto na francúzske politické elity, aby čo najskôr ukončili konflikt a pristúpili k rokovaniu s Frontom národného oslobodenia o nezávislosti Alžírska.

 

Masaker v Paríži

Maurice Papon (1910-2007) – prefekt parížskej polície počas zásahu proti alžírskycm demonštrantom 17. októbra 1961Od jari 1961 prebiehali v Eviane pri francúzsko-švajčiarskych hraniciach kritické rokovania predstaviteľov francúzskej vlády a alžírskeho Frontu národného oslobodenia o skončení konfliktu a o možnostiach alžírskej nezávislosti. Pri tejto príležitosti alžírski lídri zorganizovali na 17. októbra 1961 v Paríži nenásilnú manifestáciu obyvateľov francúzskej metropoly s alžírskym pôvodom, ktorých počet po roku 1945 vo Francúzsku intenzívne narastal. Žili prevažne na chudobných robotníckych predmestiach veľkých miest a v roku 1961 tvorili približne 14 % francúzskej populácie. Organizátori zdôrazňovali, aby demonštranti prišli neozbrojení a aby ako prejav pokojnej manifestácie zobrali zo sebou aj svoje rodiny.

V utorok 17. októbra 1961 neskoro popoludní začali do centra Paríža prúdiť davy Alžírčanov z predmestí. Presné čísla zúčastnených nepoznáme, no podľa odhadov historikov a vtedajších novinárov sa ich počet odhaduje na zhruba 30 – 40-tisíc.

Prefekt parížskej polície Maurice Papon, ktorý bol počas vojny spolupracovníkom nemeckých nacistov a po vojne horlivým zástancom zachovania francúzskeho koloniálneho impéria, však nariadil demonštráciu rozohnať s použitím všetkých možných prostriedkov. Podľa historika Gilesa Mancerona dokonca neoficiálne udelil povolenie zabíjať a v prípade potreby strieľať do davu demonštrantov. Ako zámienka na použitie hrubej sily sa použila vymyslená správa o zastrelenom francúzskom policajtovi, ktorého údajne zabili manifestujúci Alžírčania. Táto falošná správa mala vytvoriť dojem, že demonštranti sú ozbrojení a medzi policajtami vyvolávala veľké vášne.

Polícia Alžírčanov zablokovala už pri vstupe do centra mesta alebo priamo pri východoch z parížskeho metra. Skupiny demonštrantov boli buď rozohnané, alebo boli násilím natlačení do pristavených autobusov či nákladných áut a odvážaní do odľahlých častí mesta. Protestujúci sa tomuto zásahu bránili a začali do policajtov hádzať kamene, dlažobné kocky či rôzne iné predmety, čo ešte väčšmi eskalovalo situáciu. Najtvrdšie strety sa pravdepodobne odohrali pri mostoch Pont Neuilly a Pont Saint-Michel, kde policajti za použitia zbraní a hrubého násilia tvrdo zasiahli proti manifestujúcim davom. Dobitých ľudí, mŕtvych aj polomŕtvych, hádzali z mosta a nábrežia do rieky Seina, ktorá ešte niekoľko týždňov po demonštrácii vyplavovala mŕtve telá.

Týždeň po demonštrácii sa na jednom z nábreží Seiny v Paríži, kde polícia hádzala ľudí do rieky objavil nápis Tu topíme AlžírčanovTento brutálny zásah a následné policajné razie trvali približne do polnoci, keď v uliciach Paríža nastal pokoj.  Na druhý deň ráno oficiálna policajná správa uviedla, že počas nočného incidentu medzi alžírskymi demonštrantmi a políciou zomreli dvaja ľudia. Túto správu vo väčšine prevzali aj všetky dôležité médiá a francúzsky štát sa 30 rokov snažil vymazať túto udalosť z dejín. Zistenia historikov a investigatívnych novinárov z konca 20. a začiatku 21. storočia však hovoria o 150 – 200 mŕtvych a dali tejto udalosti neoficiálny názov „parížsky masaker“.

 

Dlhá cesta k zmiereniu?

Alžírska vojna sa nakoniec skončila v roku 1962, keď 5. júla francúzsky prezident Charles de Gaulle vyhlásil nezávislosť Alžírska od Francúzska. Počty obetí sú dodnes predmetom diskusií, no podľa odhadov historikov v nej zahynulo viac ako 200 000 Alžírčanov vrátane civilného obyvateľstva, ďalších takmer 1,5 milióna bolo vysídlených do rôznych zajateckých či internačných táborov, alebo utiekli pred násilím do susedného Maroka či Tuniska. Francúzske straty sa pohybujú okolo 25 000 osôb vrátane francúzskych civilov.

Vyhlásenie nezávislosti však koniec násilia neprinieslo a situácia v Alžírsku ostávala naďalej veľmi zložitá. Európske obyvateľstvo z krajiny masívne utekalo a Front národného oslobodenia prenasledoval všetkých, ktorí Polícia demonštrantov odvážala z centra do odľahlých častí Parížas Francúzmi v minulosti spolupracovali. Nikto dnes nevie presne povedať, koľko ľudí pri tom zahynulo, podľa odhadov si toto nezmyselné vraždenie vyžiadalo ďalších viac ako 100 000 životov.

Až do samého konca 20. storočia sa vo Francúzsku oficiálne nehovorilo o „vojne“, ale len o „udalostiach“ či o „nepokojoch“ v Alžírsku. Tento konflikt nemal žiadne pamätníky, hrdinov ani žiadne oficiálne pripomínania. Francúzski prezidenti a politické elity starostlivo budovali povojnový obraz Francúzska a Francúzov ako národa „bojovníkov za slobodu“ či „bojovníkov proti fašizmu“. Alžírska vojna ani koloniálne dedičstvo do tohto konceptu nezapadali.

Až od polovice 90. rokov sa táto téma začala výraznejšie prehodnocovať a v roku 1999 francúzsky prezident Jacques Chirac oficiálne uznal, že nešlo len o nepokoje, ale že Francúzsko viedlo v Alžírsku skutočnú vojnu. Táto téma však zostala traumou z minulosti a dodnes rozdeľuje francúzsku spoločnosť.

 

Epilóg Maurica Papona

Maurice Papon, hlavný zodpovedný za parížsky masaker z roku 1961, dostal od francúzskeho prezidenta Charlesa de Gaulla najvyššie štátne vyznamenanie Rád čestnej légie za boj proti alžírskemu terorizmu. Urobil politickú kariéru a zastával vysoké štátne funkcie vrátane ministra financií. Začiatkom 80. rokov 20. storočia sa však jeho život začal zásadne meniť.

Charles de Gaulle (1890-1970) – francúzsky prezident, ktorý po rokoch krvavého vojneského konfliktu vyhlásil 5. júla 1962 nezávislsoť Alžírska od FrancúzskaNa základe zistení historikov bol obvinený zo spolupráce s nacistami za druhej svetovej vojny, za organizáciu deportácií francúzskych židov z okolia Bordeaux a v roku 1998 bol odsúdený za zločiny proti ľudskosti. Jeho proces bol vo Francúzsku vysoko medializovaný a práve v tejto súvislosti sa po vyše 30 rokoch začali vo francúzskej spoločnosti medializovať aj tragické udalosti zo 17. októbra 1961.

Až v roku 2012 François Hollande ako prvý francúzsky prezident oficiálne priznal plnú zodpovednosť Francúzskej republiky za to, čo sa v tento deň v Paríži stalo.

 

 

Mgr. Silvester Trnovec, PhD.Mgr. Silvester Trnovec, PhD., je pracovníkom Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zaoberá sa rasizmom a otázkami kultúrnej asimilácie vo Francúzskej západnej Afrike, dejinami západnej Afriky v 19. a 20. storočí, ako aj súčasným dianím vo frankofónnych krajinách afrického kontinentu. Zaujíma sa tiež o európsky  imperializmus v Afrike a jeho dopad na vývoj Európy. Absolvoval viacero archívnych výskumov vo Francúzsku, Veľkej Británii a v Senegalských národných archívoch v Dakare.

 

Použitá literatúra:

Blanchard, E.: La Police Parisienne et les Algériens (1944-1962). Paris 2011.

Byrne, J.: Mecca of Revolution. Algeria, Decolonisation and the Third World Order. Oxford 2016.

Conklin, A./Fisheman, S./Zaretsky, R.: France and its Empire since 1870. Oxford 2011.

Ferro, M. (ed.): Le Livre Noir du Colonialisme. XVIe - XXIe siècle : De l’extermination à la repentance. Paris 2003.

Péju, P./Manceron, G.: Le 17. Octobre des Algériens. Paris 2011.

 

Internetové odkazy:

a) https://www.jeuneafrique.com/206963/culture/france-alg-rie-ineffa-able-17-octobre-1961/

 

Tento článok bol vypracovaný v rámci projektu APVV 15-0030 realizovanom na Ústave orientalistiky SAV v Bratislave.

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, criminocorpus.hypotheses.org, www.melty.fr, www.socialsciencecollective.org, culturebox.francetvinfo.fr 

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kto napísal pozývací list?

Kto napísal pozývací list?

Československo bolo pre Sovietsky zväz mimoriadne dôležité. Vďaka svojej geografickej polohe v strednej Európe malo východiskovú pozíciu pre záujmové sféry ZSSR. celý článok

Najväčší muzeálny komplex v Slovinsku sa venuje vojenskej histórii

Najväčší muzeálny komplex v Slovinsku sa venuje vojenskej histórii

Slovinsko patrí svojou rozlohou i počtom obyvateľov k jednému z najmenších štátov Európy. Podobne ako Slovensko, s ktorým si ho v zahraničí pre podobnosť názvu i vlajky často zamieňajú, sa hrdí krásnou prírodou, bohatou históriou i množstvom historických pamiatok. celý článok

Front cez Bratislavu prehrmel za dva dni

Front cez Bratislavu prehrmel za dva dni

Od východu doliehali do Bratislavy zvuky bojov. Každou hodinou zneli explózie výraznejšie –neklamný znak toho, že front sa rýchlo blíži. celý článok

Nehoda sovietskej atómovej ponorky ohrozila Ameriku

Nehoda sovietskej atómovej ponorky ohrozila Ameriku

Rok 1986 nebol z pohľadu jadrovej bezpečnosti pre svet a zvlášť pre Sovietsky zväz práve najlepší. Len päť mesiacov po doteraz najhoršej jadrovej havárii v Černobyle prišiel Sovietsky zväz neďaleko amerických brehov o jednu zo svojich najlepších atómových ponoriek. Strata ponorky K-219 sa pritom tak celý článok

Ako začali autá meniť Nízke Tatry

Ako začali autá meniť Nízke Tatry

Už v 20. rokoch 20. storočia sa uchytila myšlienka, že budúcnosť bude patriť motorizovaným turistom. Československo nechcelo stáť mimo tohto vývoja a zameralo sa na sprístupnenie nízkotatranských lokalít, ako Demänovská dolina, Trangoška, Čertovica, či Donovaly cestami vhodnými pre motorové vozidlá. celý článok

Diskusia