Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Odkiaľ pochádzal divoký oheň z Hry o tróny

Publikované : 07.05.2019 | Zobrazení: 7892 |
8 minút čítania

Známy televízny seriál aj jeho románová predloha Hra o tróny sa síce ako všetky diela literárneho žánru fantasy odohrávajú v úplne vymyslenom časopriestore, ale v mnohých aspektoch sa ich autor George R. R. Martin inšpiroval skutočnými reáliami európskeho stredoveku. Nie inak je to aj v prípade tajomného divokého ohňa (wildfire), zbrane masového ničenia, ktorá dokáže v priebehu niekoľkých okamžikov zničiť celé mestá, alebo mohutné námorné flotily.

 

Divoký oheň sa síce v románe Hra o tróny nevyskytuje často, no jeho zásah veľmi dramatickým spôsobom ovplyvňuje prebiehajúce udalosti. Táto rôznymi tajomstvami opradená zbraň vzniká v dôsledku zdĺhavého, nebezpečného a tajomného procesu výroby (ktorý podľa niektorých verzií zahŕňa aj využitie mágie), zabezpečeného cechom alchymistov v hlavnom meste Westerosu. Výsledným produktom je zelenkavá výbušná a vysoko horľavá tekutina, ktorú jej výrobcovia z tohto dôvodu umiestňujú do hlinených, voskom hermeticky utesnených nádob. Tie sa skladujú v špeciálnych podzemných miestnostiach, ktoré sú v prípade vznietenia divokého ohňa vybavené hasiacim systémom v podobe veľkého množstva piesku umiestneného nad týmito miestnosťami. Piesok je totiž jediným účinným prostriedkom na uhasenie tejto látky, ktorá dokáže horieť dokonca aj vtedy, keď sa nachádza vo vode. Divoký oheň silno exploduje a horí zelenkavým intenzívnym plameňom, ktorý produkuje taký žiar, že je dokonca schopný roztaviť aj železo. Dokáže sa vsiaknuť do väčšiny materiálov a spaľuje prakticky všetky látky až do svojho úplného vyhorenia. Manipulácia s ním je celkovo extrémne nebezpečná, pretože ide o látku, ktorá sa môže veľmi ľahko vznietiť aj samovoľne. Niekedy stačí, ak sú nádoby s divokým ohňom na chvíľu vystavené slnečným lúčom, alebo sa dostanú do prostredia so zvýšenou teplotou. Preto je relatívne bezpečné prepravovať nádoby s divokým ohňom z miesta na miesto len v noci, a v prepravných debnách vystlaných pieskom, ale ani vtedy nie je možné úplne sa vyhnúť nehodám.

 

Byzantský vzor

Napriek zmieňovanej tajuplnosti divokého ohňa je táto strašná zbraň každému milovníkovi histórie predsa len povedomá. Je totiž zjavné, že George R. R. Martin sa pri písaní svojej fantasy ságy priamo inšpiroval byzantskou bojovou zápalnou látkou, ktorá mala v čase svojho vzniku koncom 7. storočia potenciál porovnateľný s dnešnými zbraňami hromadného ničenia. Ide o tzv. tekutý oheň (gr. hygron pyr), pomocou ktorého Byzantínci v rokoch 674 – 678 a 717 – 718 opakovane ubránili Konštantínopol, a tým definitívne zastavili arabský príval hroziaci obsadiť nielen Byzanciu, ale aj celú Európu. Podľa byzantského kronikára Theofana z počiatku 9. storočia vieme, že zmieňovaný tekutý oheň vynašiel v poslednej štvrtine 7. storočia architekt Kallinikos pochádzajúci pôvodne zo Sýrie (z mesta Helioupolis, dnešný Baalbek).

Nová byzantská zbraň bola určená predovšetkým pre námorný boj (odtiaľ pochádza aj jej alternatívne pomenovanie morský oheň – thalassion pyr), pričom jej úlohou bolo zapaľovanie nepriateľských plavidiel. Z paluby byzantských bojových plavidiel (dromón) sa dala vystreľovať všetkými smermi, a jediným obmedzením bolo, že ju bolo možné použiť jedine za priaznivého počasia a na pokojnej morskej hladine. Nasadenie tekutého ohňa sprevádzali záblesky, hučanie, a tvoril na nebi ohnivý oblúk. Keď táto zápalná látka dopadla na cieľ, mala vysokú priľnavú schopnosť, a horela aj vtedy, keď ju hasili vodou. Jej plameň vraj dokonca stravoval aj kameň a železo. Zahasiť sa dala len zasypaním zemou (pieskom), poprípade octom alebo močom. Práve tieto vlastnosti George R. R. Martin priamo prisúdil výtvoru svojej fantázie – divokému ohňu, ktorý sa však – usudzujúc z opisov vo fantasy románe – javí ako omnoho účinnejší a hlavne výbušnejší než jeho stredoveký vzor.

 

Zloženie gréckeho ohňa

Podobne ako dnes divoký oheň fascinuje fanúšikov westeroskej ságy, tak aj tajomstvo tekutého ohňa neobyčajne priťahovalo nielen historikov, ale aj mnohých velikánov európskych prírodných vied. Otázkou zloženia tekutého ohňa sa koncom 19. storočia seriózne zaoberal aj známy francúzsky chemik M. Berthelot (1827 – 1907), ktorý zároveň ako prvý vyslovil domnienku, že tekutý oheň bol predchodcom pušného prachu. Iní bádatelia predpokladali, že jeho základnou surovinou bolo nehasené vápno. Nakoniec sa medzi historikmi dospelo k dodnes všeobecne uznávanému konsenzu, že základom tekutého ohňa bola prírodná surová nafta, nazývaná v byzantských prameňoch aj médsky olej (Médeias elaion). O výskyte jej prameňov na Východe vedeli už Rimania. Ich dediči Byzantínci priamo ovládali, alebo mali prístup k viacerým miestam, kde prírodná nafta samovoľne vytekala na povrch, napríklad v oblasti dnešného mesta Tmutarakaň v Kerčskom prielive medzi Azovským a Čiernym morom (v stredoveku Tamatarcha, alebo ta Matracha), poprípade v okolí mesta Theodosioupolis v dnešnom východnom Turecku (pri dnešnom meste Erzurum), alebo v Gruzínsku. Vzhľadom  na to, že surová nafta nie je veľmi horľavá, predpokladá sa, že na zvýšenie jej horľavosti do nej Byzantínci primiešavali iné, už stáročia známe prírodné zápalné látky, ako napríklad živicu či síru, a pravdepodobne aj nehasené vápno (aby horela aj pri kontakte s vodou).

 

Spôsoby nasadenia

Väčšiu záhadu ako samotné zloženie zápalnej zmesi však predstavuje spôsob, akým sa tekutý oheň proti nepriateľským plavidlám vlastne používal. Rôzne teórie sa v zásade zakladajú na tom, ako kto preložil do moderných jazykov grécky výraz sifón, pod ktorým sa v prameňoch skrýva pomenovanie kľúčovej časti celého zariadenia. Starší bádatelia sa prikláňali k názoru, že sifón znamená trubica, resp. rúra, pričom sa odvolávali na niekoľko dobových zobrazení tekutého ohňa „v akcii“, dochovaných dodnes, na ktorých tekutý oheň akoby šľahá z akejsi kovovej rúry. Na otázku, ako presne k vypúšťaniu zápalnej zmesi dochádzalo, však nepoznali odpoveď, a predpokladali, že jej vystreľovanie sa dialo na báze podobného princípu na akom neskôr fungovali palné zbrane.

Ďalšia skupina bádateľov je toho názoru, že výraz sifón označuje pumpu (presnejšie mechanickú dvojčinnú pumpu poháňanú ľudskou silou, ktorú vynašiel Grék Ktésibios v Alexandrii okolo roku 200 pred Kristom). Takúto pumpu totiž Byzantínci isto poznali a práve s jej pomocou mohli cez hadicu s bronzovým ústím vystrekovať zápalnú látku na nepriateľské lode. V tomto prípade by zariadenie na vypúšťanie tekutého ohňa fungovalo podobne ako moderné plameňomety. Slabinou tohto názoru je skutočnosť, že mechanická pumpa by isto nedokázala vyvinúť dostatočný tlak, aby zápalná zmes doletela dostatočne ďaleko (minimálne 50 až 70 m, podľa predpokladu niektorých bádateľov), najmä ak vezmeme do úvahy hustú konzistenciu surovej nafty, ktorá by ešte vzrástla, ak by súčasťou zápalnej zmesi bola aj živica. Z tohto dôvodu bol relatívne nedávno vyslovený predpoklad, že Byzantínci zápalnú zmes pred použitím zahrievali, aby zvýšili jej viskozitu. Na palube lode sa malo nachádzať špeciálne ohnisko, na ktorom bolo pomocou kováčskych mechov možné dosiahnuť vysokých teplôt. Plamene zahriali zmes nachádzajúcu sa vo vzduchotesnom kotle až po bod varu a tlak v ňom sa dal ešte zvýšiť dofúkaním vzduchu pomocou spomínanej pumpy. Po dosiahnutí potrebného tlaku už len stačilo nasmerovať ústie hadice žiadaným smerom, otvoriť ventil a zmes vystrekla prúdom von (pri ústí trubice sa zapálila otvoreným ohňom).

Ide vskutku o veľmi elegantné riešenie, ktoré zatiaľ najlepšie zodpovedá kusým a nepresným svedectvám dochovaným v písomných prameňoch (nielen byzantských, ale aj v severských ságach a v arabských kronikách) a aj vzácnym dobovým zobrazeniam. Z technického hľadiska však vykazuje niekoľko závažných slabín. Vzduchotesný a tlaku odolný kotol, poprípade systém trúbok na vedenie zápalnej zmesi by veľmi pravdepodobne presahovali možnosti techniky v 7. storočí. Takisto by obsluha zariadenia nemala čím skontrolovať, aký tlak je v kotle (tlakomery vtedy ešte nejestvovali), čo by nevyhnutne vyústilo do obrovskej explózie kotla so zápalnou zmesou a do zničenia celého plavidla (o ničom podobnom sa však dobové pramene nezmieňujú).

Podľa inej teórie sifón označuje tenkostennú nádobu, hlinenú, alebo dokonca kovovú, naplnenú zápalnou zmesou. Oproti vyššie spomínaným ťažkostiam s pumpami a tlaku odolnými kotlami bol spôsob vystreľovania týchto „sifónov“ plne v možnostiach dobovej vojenskej techniky. Byzantínci totiž po Rimanoch zdedili celý vysoko sofistikovaný arzenál rímskej armády. Najmä na vojenských plavidlách sa od dôb neskorej antiky bez prerušenia používali rôzne druhy vrhacích zbraní, medzi nimi aj balisty. Balisty dokázali s fenomenálnou presnosťou vrhať rôzne druhy šípov, alebo kamenných, či olovených gulí na pomerne veľké vzdialenosti. Je preto možné, že spomínaný architekt Kallinikos nevynašiel zápalnú zmes ako takú (používanie zápalných zmesí počas vojnových operácií je veľmi starého dáta), ale iba upravil balisty na byzantských dromónach tak, aby mohli vrhať nádoby naplnené tekutým ohňom. Tie navyše mohli byť buď vybavené zápalnými šnúrami ako neskoršie primitívne granáty, alebo boli obalené v látke napustenej nejakou horľavou substanciou a zapálené tesne pred odpálením na cieľ. Jeden aj druhý spôsob zabezpečil ich vznietenie buď už pred dopadom na cieľ, alebo sa zapálili až pri náraze. Aby sa nevznietila samotná balista (ktorá bola vyrobená z dreva) a bolo tiež zaručené, že „sifón“ poletí jedine žiadaným smerom, nádoba s tekutým ohňom bola vystreľovaná cez ochrannú kovovú, resp. bronzovú trubicu.

Túto teóriu potvrdzuje aj skutočnosť, že niekedy v priebehu 10. storočia sa v byzantskej výzbroji objavili aj malé ručné „sifóny“ (cheirosifónes), určené na boj zblízka proti živej sile nepriateľa. Je oveľa jednoduchšie vidieť v nich malé nádoby naplnené zápalnou zmesou, ktoré byzantskí vojaci hádzali, resp. vystreľovali za pomoci upravených „kuší“ do radov nepriateľa, než nejaké tajomné ručné zbrane chrliace plamene (hoci aj také zobrazenia jestvujú). Túto domnienku potvrdzuje aj fakt, že Arabi, ktorí boli veľmi schopní v napodobovaní byzantských vojenských technológií, veľmi skoro skopírovali aj tekutý oheň (s istotou na začiatku 10. storočia a pravdepodobne aj skôr) a vytvorili tiež špeciálne pozemné jednotky, tzv. naffatyn, zložené z vojakov hádžucich na nepriateľov hlinené nádoby naplnené zápalnou zmesou (možno len surovou naftou, ale teoreticky aj kópiou tekutého ohňa Byzantíncov). V čase križiackych výprav už tekutý oheň poznali všetky bojujúce strany vrátane križiakov a vedeli sa proti nemu pomerne účinne brániť. Definitívnu bodku za jeho používaním ako obávanej zbrane predstavoval vynález pušného prachu a palných zbraní v priebehu 13. storočia.

Zdá sa teda, že sa George R. R. Martin nechal ovplyvniť práve spomínanou druhou teóriou, podľa ktorej bol tekutý oheň nasadzovaný v boji vo forme hlinených „granátov“, resp. obalov, pretože presne v rovnakých nádobách necháva alchymistov z hlavného mesta Westerosu skladovať svoj imaginárny divoký oheň. Na tomto mieste je potrebné vzdať jeho spôsobu písania skutočnú poklonu, pretože si z príbehu skutočného tekutého ohňa vybral tie najpodstatnejšie prvky, ktoré potom už len jemne pozmenil a doplnil. Zároveň sa veľmi šťastlivo vyhol nejasnostiam, ktoré dodnes ohľadne spôsobu nasadenia byzantskej tajnej zbrane pretrvávajú. Vďaka tomu si celé jeho dielo Hra o tróny, ktoré sa – ako už bolo spomínané na začiatku – odohráva v úplne vymyslenom svete, dokáže udržať istý punc dôveryhodnosti, a svojím balansovaním na pokraji predstavivosti a reality aj naďalej fascinuje státisíce čitateľov po celom svete.

 

Mgr. Marek Meško, M.A. PhD., vyštudoval odbor archeológia – história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, ako aj odbor byzantských dejín na Aristotelovej univerzite v Solúne. Doktorát získal v odbore byzantológia. Pôsobil na Vojenskom historickom ústave v Bratislave, získal postdoktorandské štipendium na Princetonskej univerzite v USA. V súčasnosti sa venuje výuke a historickému bádaniu na Masarykovej univerzite v Brne, kde sa sústreďuje na obdobie vlády cisára Alexia I. Komnéna (1081 – 1118) a na analýzu obranných bojov tohto cisára, ktoré viedol na Balkáne v prvom desaťročí po svojom nástupe na trón proti rôznym protivníkom (Normanom, Pečenehom a Kumánom). Ďalšou oblasťou jeho záujmu sú dejiny rôznych vojenských konfliktov na súši aj na mori a dejiny vojenstva všeobecne.

 

Použitá literatúra:

Haldon, J./Byrne, M.: A Possible Solution to the Problem of Greek Fire. Byz. Zeitsch. 70, 1977, 91 – 99.

Konstam, A.: Byzantine Warship vs. Arab Warship, 7th – 11th Centuries. Londýn 2015.

Meško, M.: Tekutý oheň - tajomná zbraň Byzancie. Historická revue, XXII, 2011 – 6, 72 – 74.

Κoppeς, Θ.: «͑Υγρὸν πῦρ» Ένα όπλο της βυζαντινής ναυτικής τακτικής. Solún 1995.

Partington, J. R.: A History of Greek Fire and Gunpowder. Cambridge 1960.

 

Obrazová príloha: HBO, wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Margaréta bola inšpiráciou pre postavu Cersei

Margaréta bola inšpiráciou pre postavu Cersei

Margaréta z Anjou sa v dejinách označovala ako vlčica, pretože sa určite nechovala ako stredoveký ideál ženy. Organizovala vojsko a bojovala nielen za udržanie koruny svojho manžela, ale aj za to, aby kráľovské žezlo zdedil jej syn. celý článok

George R. R. Martina inšpirovali Vikingovia

George R. R. Martina inšpirovali Vikingovia

„My nesejeme. Sme zrodení zo železa. Nie sme služobníci, ani otroci. Neorieme pole, ani nedrieme v bani. Čo chceme, to si zoberieme,“ hovorí Balon Greyjoy synovi Theonovi v rodovej sále svojho ostrovného sídla obmývaného chladnými morskými vlnami. celý článok

Targaryeni idú v stopách Viliama Dobyvateľa

Targaryeni idú v stopách Viliama Dobyvateľa

Najúspešnejší televízny seriál súčasnosti Hra o tróny sa odohráva v stredoveku, aký nikdy nebol. celý článok

Vojna ruží a fantasy seriál Hra o tróny

Vojna ruží a fantasy seriál Hra o tróny

Televízia HBO spustila momentálne už tretiu sériu populárneho seriálu Hra o tróny. Ide o sfilmovanú fantasy ságu od G. R. R. Martina, ktorá však čerpá motívy zo skutočných historických udalostí. Konkrétne ide o udalosti z anglických dejín známe ako vojna ruží (1455 – 1485). celý článok

Diskusia