Od Východnej marky po Rakúske vojvodstvo ....

Publikované : 05.02.2013 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8648

Od Východnej marky po Rakúske vojvodstvo – Avari, Maďari a Babenbergovci

V ranom stredoveku bolo územie prislúchajúce dnešnému Rakúsku súčasťou Franskej ríše, kde zaujímalo polohu na jej východných hraniciach. Východná marka, ako sa toto územie nazývalo, mala svojich vlastných panovníkov, no tí boli dosadzovaní na základe rozhodnutí z centra ríše. Východná marka bola tak vo veci voľby panovníka úplne v podriadenom vzťahu. Už v druhej polovici 12. storočia sa však situácia zásadne zmenila – Východná marka sa stala dedičným vojvodstvom.

 

Na začiatku bola Franská ríša

Franská ríša – štát rozprestierajúci sa na území bývalej Západorímskej ríše (provincia Galia), bola založená koncom 5. storočia germánskym kmeňom Frankov. Ich zjednotiteľ bol Chlodovik, kráľ z dynastie Merovejovcov. Najväčší územný rozmach ríša dosiahla počas vlády Karola I. Veľkého, ktorý sa preslávil ako bojovník a dobyvateľ. Jedno z prvých ťažení bolo namierené proti Sasom, s ktorými bojoval v rokoch 772 – 804. Vojna sa skončila ich úplným podmanením a Franská ríša zabrala územia siahajúce až po rieku Labe. V roku 774 si podmanila aj ríšu Longobardov v severnej Itálii a o štyri roky neskôr došlo k pričleneniu časti územia severného Španielska.

Keď Franská ríša dostala pod kontrolu Sasko a Itáliu, stalo sa cieľom Karola I. Veľkého územie ležiace medzi nimi – Bavorsko. Aj keď bol bavorský vojvoda Thassilo III. Bavorský poddaným franského kráľa, miera nezávislosti Bavorska voči ríši bola podstatne vyššia ako v iných vojvodstvách. Práve preto bol  Thassilo obvinený z údajnej konšpirácie s kmeňovým vodcom Sasov Widukindom a so slovanskými aj s avarskými náčelníkmi. V roku 788 preto Franská ríša prebrala správu nad územím Bavorska a zosadila Thassila III. Bavorského. Po tejto udalosti však už na franskú rozpínavosť začali reagovať kmene susediace s podmanenými oblasťami. Pri saskej hranici vznikli problémy s Dánmi a so Slovanmi, na juhu Itálie sa o slovo hlásila Byzantská ríša, v Bavorsku sa zase odohrávali konfrontácie s Avarmi.

 

 

Porážka Avarov

V roku 788 napadli Avari Bavorsko – a to dokonca dvakrát. V obidvoch prípadoch však boli odrazení. Práve pre neustálu avarskú hrozbu sa o tri roky neskôr konala veľká vojenská výprava. Tri armády, postupujúce smerom na východ, mali definitívne rozhodnúť o tomto probléme. Prvá armáda prechádzala cez Moravu, druhá popri Dunaji a tretia cez severnú Itáliu. Avari boli porazení. Ich ukoristené poklady a územia pripadli Franskej ríši. Túto bitku Avari prehrali aj v dôsledku vnútorných rozbrojov. Postupne splynuli so Slovanmi a posledná zmienka o nich pochádza z rokov 822 – 824. Po ich porážke sa v uvoľnenom priestore zároveň vytvorili podmienky pre vznik Veľkej Moravy.

Práve v podmanených a zároveň pohraničných územiach, kde stále panovali obavy z útokov nepriateľov, zriaďovala Franská ríša tzv. marky. Boli to organizované územia na okrajoch ríše. Okrem obrannej funkcie plnili tiež funkciu útočnú, čiže boli jednotkami slúžiacimi nielen na obranu, ale aj na rozširovanie hraníc Franskej ríše. Na čele ich správy stál úradník – markgróf, ktorý neskôr získal kniežaciu hodnosť. Na území marky vykonávali markgrófi správnu, súdnu a vojenskú moc. Markgróf mal taktiež právo vyhlásiť vojenskú pohotovosť. Pri nepriateľskom útoku mu susední markgrófi boli povinní poskytnúť pomoc vo forme zaslaných vojenských jednotiek. S touto spojenou armádou mali vzdorovať, až pokiaľ neprišli hlavné vojská ríše. Na markgrófov dozerali kráľovskí posli – missi dominici. Boli vysielaní z kráľovského dvora, aby informovali, ako funguje miestna správa. Okrem toho do týchto oblastí doručovali kráľovské rozhodnutia prijaté na výročných zhromaždeniach.

Po porážke Avarov boli na východných územiach založené dve marky: Avarská alebo Panónska (neskôr zvaná Východná) a Friulská alebo Furlandská marka. Obe založili okolo roku 803. Práve Avarská marka zaberala územia od rieky Enns (Enža) po mesto Raab (Györ) na území dnešného Maďarska.

Keďže Avarská (Panónska) marka bola od začiatku svojho vzniku pod správou bavorského prefekta, nazýva sa niekedy markou Bavorskou. V tomto smere sa tiež niekedy hovorí o „Veľkom Bavorsku“, ktorého rozsiahla moc vtedy siahala oveľa ďalej – za hranice dnešného územia Bavorska. V nasledujúcich rokoch boli hlavnou starosťou bavorských vládcov len korutánski Slovania, ktorí organizovali početné povstania. Jedno z najväčších v roku 823 viedol slovanský vojvodca Liudewit, ale – ako v mnohých iných prípadoch – bavorské vojsko aj túto vzburu potlačilo.

 

Príchod Maďarov

Na konci 9. storočia boli maďarské kmene nútené opustiť územie svojej pravlasti – Etelközu kvôli ich starým nepriateľom Pečenehom. Napomohla tomu aj účasť maďarských vojsk v byzantsko-bulharskej vojne (894 – 896), z ktorej vyšli Maďari dosť oslabení. Preto uzavreli s Moravanmi zmluvu, aby sa mohli usadiť na území Potisia (medzi riekami Dunaj a Tisa), prekročiac tak Karpaty.

Maďari sa začali v Karpatskej kotline objavovať už od roku 862; hľadali tu korisť alebo vstupovali do služieb veľkomoravských kniežat, no najímali si ich aj východofranskí vládcovia. Až druhý pečenežský útok, ktorý sa datuje do roku 895, donútil maďarské kmene ustúpiť smerom na západ – do Karpatskej kotliny. Po príchode pravdepodobne vznikla potreba väčšieho priestoru, Maďari preto vyhnali spojeneckých Slovanov a dobyli územia severovýchodného Zadunajska. V tomto čase preto vzniklo spojenectvo medzi doposiaľ znepriatelenými národmi – Slovanmi a Bavormi, ktoré zaujali jednotný protimaďarský postoj. To vyústilo do niekoľkých bitiek so striedavým úspechom na obidvoch stranách, ale bitka pri Bratislave dňa 4. júla 907 definitívne rozhodla v prospech Maďarov. V bitke padli významní muži vtedajšej Bavorskej marky − sám markgróf Luitpold, tiež arcibiskup Thietmar Salzburský, dôležití biskupi, a taktiež veľký počet bavorských grófov. Maďarom sa tak otvorila cesta na západ.

Začiatok 10. storočia sa spája s početnými lúpežno-pustošivými ťaženiami. Najskôr zasiahli východné časti Franskej ríše – Sasko, Švábsko, Bavorsko, Fransko, Horné Burgundsko, Durínsko a Horné Lotrinsko (roky 906 – 916). Po pustošení v talianskom Lombardsku (921 – 922) sa objavili i v Benátkach, podnikli tiež početné vpády na územie bývalej Veľkej Moravy a na územie Byzantskej ríše a v roku 942 dokonca vpadli na územie Španielska. V päťdesiatych rokoch sa opäť zamerali na Franskú ríšu. Niekedy podnikali svoje výpravy aj „pod patronátom“ rôznych európskych panovníkov, ktorí si ich najímali za odplatu, a teda pomocou Maďarov riešili svoje spory. Letná výprava z roku 955 na územie Švábska a Bavorska však Maďarom nevyšla...

 

Porážka Maďarov

V júli 955 prepadli Maďari s 12-tisícovým vojskom Bavorsko a Švábsko, dve nemecké vojvodstvá. Začiatkom augusta začali obliehať Augsburg, mesto ležiace pri rieke Lech. Až do príchodu kráľovského vojska dňa 8. augusta 955 organizoval jeho obranu miestny biskup Udalrik.

Nemecký kráľ Oto I. zhromaždil armádu zo všetkých kútov Východofranskej ríše. Velil ôsmim vojskám, každé z nich malo tisíc jazdcov. Na čele stáli tri bavorské kontingenty, ktorým velil bavorský vojvoda Henrich I., za nimi bol lotrinský vojvoda Konrád Červený, ktorý velil franskému vojsku, nasledoval Oto I. so svojimi ťažkoodencami. V ďalšom slede nastúpili dve švábske vojská s ich vojvodom Burghardom II. Tisíc vybraných a dobre vyzbrojených českých jazdcov, ktorých do Nemecka poslal knieža Boleslav I., zostalo úplne vzadu ako záloha. Bitka sa začala 10. augusta 955, keď Maďari prebrodili rieku, obišli postupujúcu Otovu armádu, prekvapili a rozbili české, a potom švábske vojská. Priebeh bitky zvrátil prudký útok Konráda Červeného, ktorý zastavil nepriateľov a oslobodil zajatcov. Vzápätí udrel Oto. Práve jeho ťažkoodenci donútili Maďarov k úteku. Všetci maďarskí bojovníci padli buď v boji, alebo na úteku. Taktiež boli zajatí ich vojvodcovia Bulču, Lél a Šúr, ktorí neskôr odvisli na šibenici.

Po tejto udalosti sa začalo s „obnovou“ východných hraníc Východofranskej ríše. V šesťdesiatych rokoch boli ofenzívy smerom na východ úspešné a Maďari tu úplne stratili svoju moc. Oto I. znova zriadil Východnú marku na ochranu ríše – bola však rozlohou menšia ako tá pred príchodom Maďarov. Na začiatku roka 970 bol za markgrófa Východnej marky vymenovaný Burkhard, ktorý pochádzal z bavorského vojvodcovského rodu. No jeho bratranec, vojvoda Henrich „Hašterivý“, začal rebelovať proti cisárovi Otovi II. (pripojil sa k proticisárskemu povstaniu) a to stálo Burkharda všetku úctu, ktorú mal. V roku 976 bol preto za Burkhardovho nasledovníka vymenovaný vojvoda Luitpold. S Luitpoldom (976 – 994) sa začína presne 270-ročné panovanie dynastie Babenbergovcov na území, ktoré dnes prislúcha Rakúsku.

Tento panovnícky rod, pochádzajúci z východného Franska, vládol na území Východnej marky od roku 976 až do roku 1246. Práve počas ich vlády sa toto markgrófstvo v roku 1156 zmenilo na vojvodstvo. Samotné pomenovanie „babenberský“ bolo modernými  historikmi odvodené od istého Adalberta von Bamberga, ktorý s týmto rodom nepriamo súvisí. Vymreli po meči Fridrichom II. „Hašterivým“.

Za ich vlády sa územie Východnej marky neustále rozširovalo, či už smerom na sever, alebo na východ. Išlo hlavne o územia na ľavom brehu Dunaja smerom k Morave a o oblasti ležiace na východ od Viedenského lesa až po rieku Litavu. V roku 991 dobyl Henrich II. územia ležiace pri Viedenskom lese. Viedeň s okolím pripadla do rúk Babenbergovcov v roku 1002. Maďari boli z tohto priestoru vytláčaní aj vďaka sobášnej politike. Taktiež tu vznikali nové a obnovovali sa staré marky (Krain, Friaul, Istria, Verona, Korutány a iné), ktoré účinne chránili hranice východnej časti ríše.

 

Pôvod pomenovania Österreich

V roku 994 podľahol Luitpold v meste Würzburg úkladnej vražde, keď ho zasiahli šípom. S vládou jeho syna Henricha II. (994 – 1018) sú spojené dôkazy o prvom pomenovaní tohto územia. V listinách, ktorými cisár Oto III. spečatil jeho nárok na pozíciu markgrófa, sa babenberské územie pri Dunaji po latinsky nazývalo „Ostarrichi“. Je známe, že toto pomenovanie sa používalo – hoci skôr príležitostne – i v karolínskom období na označovanie východofranských území. Pôvod slova „Ostarrichi“ musíme hľadať v latinsko-nemeckom slove „oriens“, ktoré sa používalo na všeobecné pomenovanie východných území. No toto označenie nemá žiadny priamy vzťah s oblasťou, ktorá patrila Babenbergovcom.

V rôznych ranostredovekých spevoch sa zase hovorí o krajine „Osterlant“, ale už v 11. storočí je známe aj pomenovanie „Österreich“, ktoré prirodzene vzniká z predchádzajúceho. Treba povedať, že v stredovekej nemčine nemalo slovo „Reich“ dnešný význam „ríša“. Bolo to pomenovanie pre  rozsiahlejšiu oblasť obyčajného panstva.

V roku 1147 sa v diplome kráľa Konráda III. po prvýkrát objavuje názov „Austria“. Toto slovo je fransko-longobardského pôvodu (Auster, Austria, Austrasia) a v preklade označovalo istú východofranskú časť ríše. Presadilo sa rýchlo, hlavne medzi gramotným obyvateľstvom, ktorému veľmi pripomínalo staré „oriens, terra orientalis“. Malo veľmi nenáročnú formu, a preto sa využívalo hlavne v úradných listinách a dokumentoch.

Pomenovanie „Ostmark“ sa za čias Karolovcov a Babenbergovcov takmer vôbec nevyužívalo. Tento termín zohráva veľkú úlohu hlavne v historických a v politických terminológiách 19. a 20. storočia.

Historicky najpoužívanejšie je však označenie Österreich. Už v prvej polovici 12. storočia sa aj susedné krajiny vo svojich záznamoch zmieňujú o susedoch zvaných „Österreicher“.

 

Z grófstva vojvodstvo

V roku 1152 bol za cisára Svätej ríše rímskej zvolený Friedrich I. Barbarossa. Keďže medzi bavorskými a babenberskými markgrófmi vznikol už dávnejšie konflikt o nástupníctvo, a teda i o moc na týchto územiach, rozhodol sa cisár Fridrich I. Barbarossa vstúpiť do udalostí už na začiatku svojej vlády. V podstate vznikla neprehľadná situácia, v ktorej išlo o získanie Bavorska. Dva rody – Babenbergovci a Staufovci – sa stali obrovskými rivalmi. Istý zmierlivý krok vykonal Henrich II. Jasomirgott, ktorý si zobral za ženu vdovu po svojom bavorskom rivalovi Henrichovi „Hrdom“. Tá však čoskoro zomrela. Vnútorné napätie ohľadne nástupníctva ešte viac vyostrila druhá križiacka výprava, ktorá sa konala v tomto období.

V záujme uzmierenia rodov vyňal Fridrich I. Barbarossa Bavorsko spod vlády Henricha Jasomirgotta a vrátil ho do rúk príslušníkovi pôvodného rodu – synovi Henricha „Hrdého“. Je preto pochopiteľné, že Babenbergovci sa začali proti tomuto kroku odvolávať. Situácia bola až taká vážna, že do mesta Regensburg bol zvolaný snem, na ktorom sa zúčastnili významné osobnosti celej ríše.

Medzi účastníkmi boli aj patriarcha Pilgrim Aquilejský, arcibiskup Eberhard Salzburský, a tiež iní významní predstavitelia cirkvi, Bavorska a Východnej marky. Rokovania v Regensburgu boli dlhšie, než sa čakalo. Na ich konci sa dospelo k veľkému kompromisu: Jasomirgott sa vzdá moci v Bavorsku, získa Österreich (Rakúsko), ale už nie ako grófstvo, lež ako vojvodstvo. Pri tejto príležitosti nechal cisár Fridrich I. Barbarossa vyhotoviť doklad, listinu nazvanú „Privilegium minus“ – Menšie privilégium.

V hlavnom bode listiny, ktorou sa dňa 17. septembra 1156 zmenilo Rakúske markgrófstvo na Rakúske vojvodstvo, sa hovorí o následníckej línii ako z mužského, tak aj zo ženského pokolenia: „...ich deti, synovia alebo dcéry bez rozdielu, majú nárok zastávať úrad nad vojvodstvom na základe dedičného práva udeleného ríšou...“ Následníctvo však bolo oproti minulým rokom dedičné a zvláštnosťou je, že i pre ženských nasledovníkov (filie). Okrem toho bolo vojvodovi Henrichovi a jeho novej manželke prisľúbené právo určiť nasledovníka podľa vlastného uváženia v prípade bezdetnosti (tzv. ius affectandi): „...ak by zomreli bezdetní, majú slobodu zveriť vojvodstvo tomu, komu oni chcú...

Bez zvolenia vojvodu tiež nemohla byť v krajine uplatnená súdna právomoc. Hovorilo sa aj o povinnosti pravidelne navštevovať kráľovské zhromaždenia, rovnako o povinnosti zúčastňovať sa na veľkom ríšskom stretnutí, ktoré sa malo zvolať v prípade vojenského konfliktu alebo inej závažnej udalosti. Privilegium minus svojím obsahom (hlavne o ženskom následníctve) predčilo Pragmatickú sankciu, zaoberajúcu sa tiež ženským nástupníctvom, o 557 rokov.

V roku 1156 teda v konečnom dôsledku nešlo ani tak o udelenie dedičného práva pre Babenbergovcov, ako skôr o prerozdelenie moci nad územím „Veľkého Bavorska“. Keďže Babenbergovci sa správy nad Bavorskom nechceli vzdať, ako kompromis im bolo ponúknuté dedičné právo nad územím Východnej marky, obsiahnuté v listine Privilegium minus.

 

 

Mgr. Juraj Kallo vyštudoval odbornú históriu a učiteľstvo dejepisu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zameriava sa na vojenské dejiny Rakúsko-Uhorska so špecializáciou na prvú svetovú vojnu a taktiež na lokálne dejiny mesta Považskej Bystrice. V súčasnosti pôsobí ako interný doktorand na Katedre všeobecných dejín UK v Bratislave.

 

Použitá literatúra

Appelt, H.: Privilegium minus : Das staufische Kaisertum und die Babenberger in Österreich. Wien 1976.

Collins, R.: Evropa raného středověku 300 – 1000. Praha 2005.

Fichtenau, H.: Das Urkundenwesen in Österreich. Wien 1971.

Steinhübel, J.: Nitrianske kniežatstvo. Počiatky stredovekého Slovenska. Bratislava 2004.

Wolfram, H./Brunner, K. Österreichische Geschichte. Herzogstümer und Marken. Wien 1994.

Zöllner, E.: Geschichte Österreichs. Von Anfang bis Gegenwart. Wien 1994.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Kráľovná, ktorá sa stala šialenou

Súčasníci ju počastovali prívlastkom „Šialená“, ale vhodnejší by možno bol „Nešťastná“. Aj keď bola dedičkou Kastílie a Aragónska, manželkou burgundského vojvodu a matkou rímsko-nemeckého cisára, nič z toho jej neprinieslo šťastie. celý článok

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Eleonóra ovládla stredoveké Anglicko

Už tri razy sme písali na HistoryWeb.sk o dcérach grófa Raymond Berenger IV. z Provence a jeho manželky Beatrice Savojskej. Všetky mali dobré vzdelanie a vďaka aktívnej sobášnej politike, výrazne ovplyvňovali stredoveké dejiny západnej Európy. celý článok

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Kráľovnú Sanchiu vydali dva razy

Sanchia z Provence sa rovnako ako jej sestry dobre vydala. Jej manželom sa stal neskorší rímsky cisár a jeden z najbohatších ľudí v stredovekej Európe – Richard z Cornwallu. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.