Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

O ceste Ibn Fadlána k národom na východe (2. časť)

Publikované : 25.09.2013 | Zobrazení: 5586 |
10 minút čítania

Predchádzajúca časť

Na cestách

Posolstvo pokračovalo z Buchary do Chórezmu loďou po Amu Darji. Tam šli na audienciu k emírovi Muhammadovi ibn cIráq Chuwárizmšáhovi. Ten ich milo prijal, no nechcel ich pustiť ďalej, pod zámienkou, že by v krajine Turkov riskovali život.

Obvinil Tekína at-Turka, že to on zosnoval celý tento podnik – naviedol Nádira al-Haramího, aby presvedčil kalifa o vyslaní posolstva. Ak by bola nejaká možnosť na islamizáciu Povolžského Bulharska, bola by to skôr úloha pre vládcu Churasánu, Bagdad je priveľmi vzdialený. Podarilo sa im ho však prehovoriť, aby ich pustil a dal im aj sprievodné listy.

Ibn Fadlán sa v cestopise venuje aj opisu ľudí, národov, tovarov. Silný, priam numizmatický záujem venuje aj platidlám, s ktorými sa na ceste stretal, dokonca aj spôsobu ich falšovania. Chórezmijcov opísal ako rečou i povahou hrubých ľudí, ich reč sa podobá na škriekanie škorcov“ a „kŕkanie žiab“.

Tri mesiace sa zdržali v Džurdžáníji, keďže rieka zamrzla. Faqíhovia, mucallimovia a otroci sa báli pokračovať do divokých krajov a vrátili sa do Bagdadu. V posolstve zostal Ibn Fadlán, „posol, jeho švagor a dvaja sluhovia“. Tekín Turek a Boris Slovan boli ako gardisti vlastne kalifovými sluhami. cAbdalláh ibn Bášto a Súsan ar-Rassí boli teda podľa Ibn Fadlánových slov vlastne príbuzní a niečo pravdy na emirových slovách, že cesta bola súkromným podnikom niekoľkých pár ľudí, asi pravdy bude.

Ibn Fadlán vystríhal druhov pred odchodom bez finančného krytia. Posolstvo malo bulharskému vládcovi priniesť 4000 dirhamov na výstavbu pevnosti proti Chazarom, no manipuláciami správcu Artahušmítánu sa k nim nedostalo. V kalifovom liste vládcovi Bulharov však boli zmienené. Napriek jeho námietkam, posolstvo, porúčajúc sa do ochrany Boha milostivého, milosrdného“, vyrazilo do pustiny.

Cestou cez krajinu Oguzov sa zastavili u Atraka ibn Qatagán, tureckého vojvodcu. Ten zvolal poradu najvýznamnejších vodcov, ktorí mali rozhodnúť o osude posolstva.

Sedem dní sa radili a vadili, čo s nimi. Tarchán, „najváženejší a najdôstojnejší z nich, chromý, slepý a s uschnutou rukou povedal: Neprechádzal okolo nás žiaden posol sultána, odkedy sme tu my a naši predkovia. Myslím si, že sultán vyslal týchto poslov k Chazarom, aby ich podnietil k vojne proti nám. Rozseknúť každého z poslov na dvoje a zobrať, čo majú pri sebe!‛ Druhý povedal: ‚Nie, zoberme čo majú pri sebe a nechajme ich nahých vrátiť sa, odkiaľ prišli.‚ A ďalší vraví: ‚Nie! Máme zajatcov u kráľa Chazarov. Pošlime mu týchto, aby sme získali tamtých.‛“ Nakoniec však posolstvo prepustili.

Posolstvo potom cestovalo cez krajinu Pečenehov (al-Badžának) a Baškirov (al-Bášqird), o ktorých Ibn Fadlán napísal, že sú najhorší z Turkov, najšpinavší z nich a viac než ktorýkoľvek iní náchylní k vražde. Stretne muž muža, usekne mu hlavu a berie ju, telo ponecháva. Holia si fúzy a jedia vši.“

12. mája 922 posolstvo dorazilo k vládcovi povolžských Bulharov.

Okrem sporu o osud peňazí na stavbu pevnosti, ktoré boli spomenuté v kalifovom liste, by sa dal pobyt posolstva nazvať úspešným. Samozrejme, bulharský vládca požadoval sľúbené peniaze, no Ibn Fadlán dokázal, „hovoriac pravdu“, utíšiť jeho hnev.

Nebolo to jednoduché; podľa bulharského vládcu bolo jediným cieľom celej výpravy doručiť mu peniaze a nedokázal pochopiť, čo tam robia bez nich.

Vládca Bulharov platil daň kráľovi Chazarov – z každého obydlia kožu soboľa. Jeho syn bol u kráľa Chazarov rukojemníkom. Dcéru si vládca Chazarov vyžiadal za ženu a keď bulharský vládca odmietol, vzal ju násilím. Ibn Fadlán to komentoval: „On bol žid a ona moslimka a zomrela u neho.“ Chazarský kagan žiadal druhú dcéru, radšej ju chytro vydali za podriadeného náčelníka. Bol to strach z kráľa Chazarov, čo prinútilo bulharského chána napísať list sultánovi, prosiac ho, aby mu postavil pevnosti. V rozhovore s Ibn Fadlánom priznal, že tie peniaze nepotrebuje, že má veľký majetok a ohromné príjmy z daní, no chcel získať „požehnanie skrz peniaze kniežaťa veriacich, ktoré sú z dobrovoľných zbierok“. Ibn Fadlán nakoniec bulharského vládcu presvedčil, že peniaze nespreneverili, ale nebolo možné ich zhromaždiť, bolo málo času, báli sa zdržania, tak peniaze nechali, aby prišli neskôr.

Výsledkom ale bolo, že bulharský kráľ odsunul ostatných do ústrania a naďalej rokoval už iba s Ibn Fadlánom.

V krajine povolžských Bulharov videl Ibn Fadlán mnohé divy a čudesá. Najviac naňho zapôsobila krátkosť noci v lete. Aj keď to trošku prehnal, keď napísal, že človek postaví pri západe slnka hrniec na oheň a voda ešte nezovrie a už svitá...

Jednou z najpôsobivejších zaujímavostí, nachádzajúcich sa v diele Ibn Fadlána, je  opis jeho stretnutia s Rusmi. Práve táto dosť dlhá a podrobná pasáž bola dôvodom obľuby Ibn Fadlánovho cestopisu u nemeckých a škandinávskych orientalistov.

 

Pôvod Rusov

Dnešní Rusi a ar-Rusíja, ktorých spomína Ibn Fadlán, sú dve rôzne etniká. Dôkladná analýza arabských prameňov dokázala, že ide o škandinávskych Normanov, Vikingov či Varjagov (označenie Škandinávcov vo východnej Európe, slovo pochádza zo staronórskeho vaeringi, označujúceho obchodnú spoločnosť, spolok kupcov). Okrem Ibn Churdádhbiha, ktorý ich zaraďuje k Slovanom, všetky ostatné relevantné pramene ich od Slovanov odlišujú.

Teória o severskom, vikingskom či švédskom pôvode Rusov nebola vždy prijímaná priaznivo a jej zástancovia to hlavne v Rusku nikdy nemali ľahké. Prvým, kto na základe analýzy byzantských prameňov prišiel s týmto objavom, bol v roku 1749 F. G. Müller, oficiálny historik cárskeho dvora. Za túto teóriu si vyslúžil vyšetrovanie komisiou cárskej Akadémie vied (komisiu viedol M. V. Lomonosov), ktoré skončilo konfiškáciou a zničením jeho práce Origenes gentis et nominum Russorum (ku cti cárovnej Alžbety nech slúži, že ho neposlala na Sibír, iba preradila na výskum histórie Sibíri).

Rovnako ako pre cársku historiografiu, ani pre sovietsku oficiálnu vedu nebola normanská teória prijateľná. Prakticky až dodnes sa medzi „normanistami“ a „antinormanistami“ vedú spory, aj keď teória o severskom pôvode Rusov je viac-menej akceptovaná, hoci nie bez výnimiek. Podľa najpravdepodobnejšej hypotézy slovo Rus pochádza z ugrofínskeho slova ruotsi (toto slovo v modernej fínčine označuje Švédov) a to zas zo starošvédskeho roths – veslári. Bolo prijaté slovanskými jazykmi vo forme Rus. Títo škandinávski Rusi podnikali dlhé obchodné a lúpežné cesty do Azovského a Čierneho mora až po Konštantínopol i do Kaspického mora.

 

Ibn Fadlán o nich píše (skrátene):

„Videl som Rusov, keď sem prišli za obchodom a zastavili sa na rieke Atil (Volga). Nevidel som dokonalejšieho tela od ich. Sú vysokí, svetlovlasí, červení. Tetovaní sú od nôh až po krk.

Prichádzajú zo svojej krajiny po veľkej rieke a na jej brehu stavajú veľké domy z dreva. V každom dome sa ich zíde desať, alebo dvadsať. Každý má lavicu, na ktorej sedí, s ním pekné dievčatá ako tovar pre kupcov. Jeden z nich obcuje so svojou otrokyňou a jeho druh sa na neho pozerá. Inokedy tak robí celá ich skupina, jedni oproti druhým. Vchádza kupec, aby kúpil otrokyňu, a nájde ho s ňou obcovať. A on (Rus) ju nenechá, kým neuspokojí svoju žiadzu.

Sú najšpinavšími božími stvoreniami, nečistia sa od výkalov ani moču, neumývajú sa od nečistoty, neumývajú si ruky po jedle. Každý deň si povinne umývajú tváre a hlavy tou najšpinavšou vodou, aká len môže byť. Ráno prichádza otrokyňa s veľkou nádobou vody a dáva ju svojmu pánovi. Umýva si v nej ruky, tvár i vlasy na hlave. Umýva ich a češe hrebeňom do tej nádoby, potom sa do nej vysmrká a odpľuje si do nej a všetku nečistotu necháva v tej vode. Keď skončí, čo potreboval, otrokyňa zanesie nádobu tomu, ktorý sedí vedľa neho. Ten robí podobne, ako jej pán a ona nádobu neprestane nosiť od jedného k druhému, kým neobíde všetkých, ktorí sú v dome. Každý z nich smrká, pľuje a umýva si v nej svoju tvár a vlasy. Úplne sa oddávajú pitiu piva, pijú ho dňom i nocou a niekedy niektorý z nich zomiera s pohárom v ruke.

Raz zomrel jeden význačný muž spomedzi nich.

Uložili ho do hrobu, ktorý prikryli na desať dní, jeho rodina vybrala obeť spomedzi otrokov (zvyčajne je to otrokyňa, ktorá sa prihlási sama).

Keď nastal deň, v ktorom mal byť spálený, jeho loď bola vytiahnutá na brehu rieky. Vytiahli ho z hrobu, počernel od chladu, no nepáchol a nič sa na ňom nezmenilo, okrem farby. Navliekli mu nohavice, čižmy, košeľu a brokátový kaftan so zlatými gombíkmi, na hlavu mu dali čiapku z brokátu a soboliny. Vniesli ho do prístrešku na lodi, posadili ho na prikrývku a podopreli poduškami.

Otrokyňa, ktorá chcela byť zabitá, chodila sem a tam, vstupovala do príbytkov druhov zomrelého, jeden po druhom s ňou obcovali hovoriac jej: ‚Povedz svojmu pánovi: spravil som to z lásky k tebe.‛

Zdvihli ju na loď, podali jej čašu piva, zaspievala nad ním a vypila ho. Položili ju po boku jej pána, dvaja ju chytili za nohy a dvaja za ruky, dvaja ju škrtili, kým starena bodala nožom medzi jej rebrá.

Príbuzný mŕtveho, celkom nahý, vzal fakľu, potom šiel pospiatky, chrbtom k lodi a tvárou k ľuďom, fakľou zapálil drevo prichystané pod loďou. Neprešla hodina a loď, drevo, otrokyňa i pán sa premenili na popol, a potom na prach. Neskôr postavili na mieste, kde bola loď vytiahnutá z rieky, niečo podobné okrúhlemu pahorku a v jeho strede vztýčili stĺp, napísali naň meno nebožtíka a meno kráľa Rusov, potom sa vzdialili.

K zvykom kráľa Rusov patrí, že v jeho paláci je spolu s ním štyristo mužov z jeho najudatnejších druhov a ľudí, ktorým dôveruje. Zomierajú spolu s ním v prípade jeho smrti a dajú sa pre neho zabiť. Tých štyristo mužov sedí pod jeho trónom, kráľ nikdy nezostupuje zo svojho trónu. Keď chce ísť na koni, privedú jeho koňa k trónu a nasadá z neho. Keď chce zosadnúť, privedie koňa a zíde z neho na trón. Má zástupcu, ktorý vedie vojsko, napáda nepriateľov a zastupuje ho voči jeho poddaným.

Tu Ibn Fadlánov opis končí.

Nie je jasné, koho to opisuje. Možno šlo o niektorého škandinávskeho kráľa, ale pravdepodobnejšie ladožského, novgorodského alebo kyjevského vládcu. Nasvedčuje tomu aj inštitút zástupcu vládcu, známy z Kyjeva ako dvojvládie kniežaťa a vojvodu.

 

Vládcovia Slovanov

Povesť vremennych let, staroruská kronika, spomína Varjagov prvýkrát v roku 859, keď „prišli zo zámoria a vybrali daň od Slovienov, Čudov a Krivičov“. V roku 862 boli vyhnaní, ale Slovania si nevedeli vládnuť sami, preto zavolali troch bratov Rusov, aby im vládli. Podľa Povesti sa títo Varjagovia volali Rusi, tak ako sa iní nazývajú Švédi, Normani, Anglovia a Góti (jediná oblasť, ktorú môžeme spojiť s týmto pomenovaním, je provincia Roslagen vo Švédsku). Po smrti dvoch bratov sa tretí, Rjurik (Hrorekr, Hraerokr), stal jediným vládcom, po jeho smrti vládol Oleg (Helgu) za Rjurikovho nedospelého syna Igora (Ingvar).

Vládli z Novgorodu (Holmgord) a svoju vládu postupne rozširovali. Aj keď povesť hovorí o ich príchode zo zámoria, pochádzali pravdepodobne zo Starej Ladogy (Aldeigjuborg), mesta na Ladožskom jazere, osídleného švédskymi Vikingami- Varjagmi už dávnejšie. Títo Rusi boli asi švédski kupci a obchodníci, aj keď samotný Rjurik bol podľa povesti dánsko-frízskeho pôvodu.

V 10. storočí došlo u Rusov k asimilácii so Slovanmi. V roku 912, pri uzatváraní mieru s Byzantskou ríšou, sú mená Olegových vyslancov jednoznačne germánske. Tak isto je to i v roku 945, no mená kniežat sú už slovanské. Vzťahy so Škandináviou sa neprerušili, zostali aj naďalej dosť intenzívne, no Varjagovia usadení na slovanskom území splynuli so Slovanmi a zostalo po nich iba ich meno. Škandinávci naďalej prichádzali do (už) Ruska a zúčastňovali sa ako vojaci na rozbrojoch medzi ruskými kniežatami.

V každom prípade Rus spomínaný Ibn Fadlánom bol určite škandinávskeho pôvodu, hoci v jeho sprievode mohli byť aj Slovania a príslušníci iných etník. Jeho obchodný tovar, otrokyne (aj s jeho posmrtnou družkou), boli určite slovanského alebo ugrofínskeho pôvodu. Hoci sa Varjagovia stali vládcami, ich menej šťastní druhovia naďalej pokračovali v obchodoch. Ich prvé sídla na území východnej Európy boli pôvodne obchodnými faktóriami. Sú známe tri obchodné riečne trasy Varjagov z Baltského mora na juh.

1. Z Baltského mora, resp. z Ladožského jazera riekou Volchou do Iľmenského jazera, po súši (alebo cez splavné močiare) na horný tok Volgy a Volgou na juh až do Kaspického mora.

2. Tou istou cestou až k Volge, ale z nej do rieky Oky a z tej do Donu. A Donom na juh, do Azovského mora.

3. Riekou Volchou, po súši na Dneper a Dneprom do Čierneho mora. Táto posledná cesta „iz Varjag v Greki“ bola asi najfrekventovanejšia; po ovládnutí Kyjeva Varjagmi sa používala nielen na obchodné účely, ale kyjevskí Rusi ju využívali aj pri svojich nájazdoch na Byzantskú ríšu.

Rus, ktorého pohreb opisoval Ibn Fadlán, sa k Bulharom mohol dostať jedine prvou trasou. Pochádzal teda od Ladogy alebo z Novgorodu. Možné je síce aj to, že bol priamo zo Škandinávie, no keďže išlo o bohatého obchodníka, určite obchodoval na tejto trase dlhší čas.

Al-Mascúdí píše, že okolo roku 300 (912 – 913) podnikli Rusi veľkú výpravu ku Kaspickému moru. Na Volgu sa dostali podľa al-Mascúdího nejakým riečnym ramenom alebo prieplavom z Donu (pravdepodobnejšie však je, že preniesli lode po súši z Donu do Volgy). Toto boli asi kyjevskí Rusi, ak by pochádzali zo severu, použili by priamu volžskú cestu. Títo Rusi plienili a rabovali na južnom pobreží Kaspického mora a v Azerbajdžane. Keď sa vracali, napadli ich moslimskí vojaci z chazarského vojska. Rusi unikli k Bulharom, ale tí, takisto moslimovia, ich pobili. Tento ruský nájazd do oblasti Kaspického mora určite nebol jediný, obchodné cesty striedali koristnícke nájazdy. Rusi, už ako vládcovia, kniežatá Kyjeva, zasiahli významne do dejín 10. storočia vyvrátením Chazarskej ríše v roku 965.

Ibn Fadlán nešiel s Varjagmi na sever a nebojoval tam s netvormi z hmiel. Iba opísal, čo videl pri stretnutí s nimi a čo o nich počul. Nebol žiadnym skvelým bojovníkom ani bagdadským donchuanom v exile. No pri všetkej úcte k románu Michaela Crichtona, aj výkonu Antonia Banderasa vo filme Johna McTiernana, dielo skutočného Ibn Fadlána, obyčajného úradníka so skvelým pozorovacím talentom, za nimi významom nijako nezaostáva, ba dokonca ich ďaleko predčí.

 

Mgr. Jaroslav Drobný, doktorand na Katedre klasickej a semitskej filológie Filozofickej fakulty UK. Špecializuje sa na arabskú stredovekú cestopisnú a geografickú literatúru. Zaoberá sa aj kresťanskými komunitami v arabských krajinách a moslimskými v Európe.

 

 

Použitá literatúra

Fraehn, Ch. D.: Die ältesten arabischen Nachrichten über die Wolga-Bulgaren aus Ibn-Foszlan’s Reiseberichte. St. Peterburg 1823.

Ibn Fadlān, Ahmad: Rihla Ibn Fadlān ilā at-Turk wa ar-Rūs wa as-Saqāliba. Abū Zabī 2003.

Jāqūt al-Hamawī, Šihāb ad-Dīn: Mucdžam al-buldān. Bajrūt 1995.

Kitāb Ibn Fadlān. In: „Źródła arabskie do dziejów Słowiańszczyzny”, T. III. Ed. Anna Kmietowicz/Franciszek Kmietowicz/Tadeusz Lewicki. Wroclaw1985.

Ковалевский А. П.: Книга Ахмеда ибн-Фадлана о его путешествии на Волгу в 921-922 гг. Харьков 1956.

Mascúdí, Abu l-Hasan cAlí ibn Husain: Rýžoviště zlata a doly drahokamů. Prel. Ivan Hrbek. Praha 1983.

Путешествие Ибн-Фадлана на Волгу (под редакцией И. Ю. Крачковского), Москва 1939.

Togan, Z. V.: lbn Fadlan’s Reisebericht. Leipzig 1939.

Повесть временных лет (по списку Ипатьевской летописи). Санкт-Петербу́рг 1997.

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

O ceste Ibn Fadlána k národom na východe (1. časť)

O ceste Ibn Fadlána k národom na východe (1. časť)

Začiatkom 10. storočia bagdadský kalif al-Muqtadir vyslal cez Bucharu a Chórezm posolstvo k vládcovi povolžských Bulharov. Opis tejto cesty, zostavený Ahmadom ibn Fadlánom, členom posolstva, patrí medzi najznámejšie diela arabskej geografickej literatúry. Populárny je vďaka filmu Vikingovia... celý článok

Vikingovia (televízny seriál)

Vikingovia (televízny seriál)

Americká káblová televízia History spustila nový zaujímavý televízny seriál – Vikingovia (angl. Vikings). celý článok

Daniel Romanovič – ruský Šalamún

Daniel Romanovič – ruský Šalamún

V súčasnom ukrajinskom národnom povedomí je len málo historických postáv, ktoré by na pomyselnom rebríčku dôležitosti stáli vyššie ako Daniel Romanovič (1201 − 1264). celý článok

Koniec času v islame

Koniec času v islame

Nikto nepozná presný čas, kedy nastane koniec času. Kto tvrdí, že pozná, klame. Podobne ako v iných náboženských systémoch, aj v islame speje svet od stvorenia k zániku. celý článok

Kompas starých Vikingov

Kompas starých Vikingov

Vikingovia sa dodnes považujú za schopných moreplavcov. Je všeobecne prijímaný fakt, že sa im podarilo osídliť Grónsko a doplávať až do Ameriky. Doteraz sa predpokladalo, že na orientáciu im slúžili hlavne Slnko a hviezdy. Ale čo robili, keď bolo pod mrakom? celý článok

Diskusia