Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Ničenie sôch a vášnivé diskusie sa nevyhli ani Slovensku

Publikované : 08.07.2020 | Zobrazení: 4092 |
7 minút čítania

Zvyk búrať staré pamätníky a stavať namiesto nich nové je starý ako ľudská civilizácia. Táto rozporuplná činnosť sa nevyhla ani územiu dnešného Slovenska. Ktoré pamätníky dokázali prežiť turbulentné zmeny posledného storočia a čie sochy boli, naopak, nekompromisne odstraňované?

 

Už v staroveku financovali egyptskí faraóni obrovské stavby, ktoré mali nielen náboženský význam, ale mali na veky pripomínať aj ich „božskú“ vládu a činy. Vizualizáciu moci však dotiahli do dokonalosti až v cisárskom Ríme, kde umelecké dielo zároveň slúžilo ako historický dokument. Využívaním historických reliéfov mohli po sláve túžiaci Rimania zvečniť nielen svoje zvyky, ale aj slávne činy. Nie je náhoda, že jedným z prvých, ktorý si uvedomil silu pomníkov na verejných priestranstvách, bol práve prvý rímsky cisár Augustus. Len v samotnom meste Rím bolo jeho osobe zasvätených vyše osemdesiat sôch, ktoré výrazným spôsobom prispievali k budovaniu cisárskeho kultu.

Pre príklady vizualizácie moci na našom území nie je našťastie potrebné siahnuť do takej dávnej minulosti. Verejné priestranstvá slovenských miest prešli za posledných 150 rokov významnými premenami a pre historikov predstavujú vďačnú tému. V dôsledku častých zmien hraníc a politickým režimov dochádzalo v našich mestách k búraniu „starého“ a stavaniu „nového“ pomerne často.

 

Patriotizmus aj politika

K prvej veľkej vlne umiestňovania sekulárnych sôch a pamätníkov na verejných priestranstvách došlo v mestách na našom území v druhej polovici 19. storočia. V tom čase výstavbu pamätníkov financovali najmä mešťania bez podpory štátu. Vo vtedajšom Prešporku bol príkladom takéhoto pamätníka pomník venovaný prešporskému rodákovi Johannovi Nepomukovi Hummelovi, ktorí financovali mešťania. Hoci od myšlienky k  realizácii a odhaleniu na promenáde viedlo dlhých desať rokov (pomník bol odhalený v roku 1887), na jeho príklade možno badať lokálnu identitu angažovaných mešťanov.

Práve posledná tretina 19. storočia je charakteristická aj prvými snahami o vztyčovanie sôch a pomníkov so silnou politickou konotáciou, ktoré vo výraznej miere finančne podporoval štát. Trend nastolený ako súčasť silnej promaďarskej politiky uhorských elít na konci 19. a na začiatku 20. storočia pretrval na našom území po celé 20. storočie. S nástupom každého nového štátneho zriadenia alebo politického režimu dochádzalo k aktualizácii pamätníkov a symbolov na verejných priestranstvách. Netreba zabúdať, že minulosť zhmotnená v pomníkoch vždy mala a má prepojenie na aktuálne dianie.

 

 

Protipomníkové ťaženia v ČSR

Ako uvádza historik Ľubomír Lipták, po roku 1918 došlo v našich mestách k prvému veľkému búraniu. S príchodom československého vojska padali v slovenských mestách sochy, pomníky, pamätné tabule či nápisy. Príbehy zničených sôch a pomníkov možno nájsť po celom Slovensku. Ťaženie proti sochám sa, prirodzene, týkalo takmer všetkých uhorských, ale aj rakúskych symbolov. Vo viacerých mestách boli odstránené a zničené sochy maďarského revolucionára Lajosa Kossutha, ale aj rakúskej cisárovnej Alžbety.

V niektorých prípadoch boli vášne spojené s odstránením pomníkov také silné, že sa stali predmetom demonštrácií s tragickým koncom. Keď boli 15. marca 1919 v Košiciach uskutočnené zakázané oslavy pri pamätníku honvédov, československí vojaci na druhý deň reagovali snahami o jeho odstránenie. Potýčka medzi vojakmi a rozvášneným davom, ku ktorej následne došlo, skončila tragicky. V dave zahynuli dve obyvateľky mesta – tridsaťročná maďarská žena aj okoloidúce slovenské dievča. O desať rokov neskôr bola v tomto priestore umiestnená socha M. R. Štefánika, ktorá mala prevrstviť predchádzajúci symbolický význam tohto miesta.

Medzi najznámejšie „protipomníkové“ ťaženia na začiatku 20. rokov 20. storočia patrilo odstránenie sochy Márie Terézie v Bratislave. Keď sa koncom októbra 1921 v tlači objavili správy o pokuse Karola I. a jeho manželky Zity o znovuzískanie maďarského trónu, došlo k spontánnemu zničeniu jazdeckej sochy habsburskej panovníčky. Dav vedený československými legionármi rozbil koncom októbra 1921 sochu na niekoľko kusov. Z niektorých jej častí sa vyrobili nové sochy a iné z nich sa dostali do Budapešti, kde sa stali predmetom výstavy. Proti odstráneniu a zničeniu sochy protestovali viaceré maďarské inštitúcie a maďarská propaganda využívala incident so sochou Márie Terézie v konfrontácii s československými predstaviteľmi v priebehu celého medzivojnového obdobia.

V medzivojnovom Československu začali v mestskom verejnom priestore pribúdať sochy a pamätníky ako „huby po daždi“ najmä na prelome 20. a 30. rokov 20. storočia. Mnoho sôch sa v mestách objavilo v súvislosti s oslavami 10. výročia vzniku republiky. Čitateľa iste neprekvapí, že na hlavných námestiach a uliciach sa objavili sochy venované osobe prezidenta zakladateľa T. G. Masaryka. Napríklad v Prešove sa Masarykova socha stala dominantou centra od roku 1930. Masaryk sa však v Prešove dlho neohrial a po udalostiach v Mníchove a v Žiline, keď bola vyhlásená slovenská autonómia, v priebehu pár týždňov „odzvonilo“ aj pomníkom, ktoré reprezentovali československú ideu.  

 

Štúr, Štefánik aj Hlinka

Ako príťažlivé sa v medzivojnovom období núkali aj sochy vybraných slovenských dejateľov – predovšetkým M. R. Štefánika a Ľudovíta Štúra. Prvé pomníky venované Štefánikovi sa začali budovať už pár rokov po jeho smrti.  V roku 1921 odhalili prvý pomník venovaný tejto osobnosti v Myjave. Celá udalosť mala slávnostný charakter a okrem vysokých štátnych predstaviteľov sa na nej zúčastnila aj blízka Štefánikova rodina.

Štefánik sa stal síce obľúbeným objektom spomienkovej vizualizácie aj v autoritatívnom ľudáckom režime, ale nebol tak úplne bezproblémovou postavou. Režim sa musel vysporiadať s jeho československou orientáciou. Dôležitú rolu v celom príbehu zohralo aj odstúpenie južných oblastí Maďarsku. Sochy a pamätníky so Štefánikovou podobizňou sa stali súčasťou veľkého sťahovania z juhu na sever. Zaujímavý príbeh mala Štefánikova socha evakuovaná z obsadených Košíc. Pôvodne sa mala umiestniť na reprezentatívnom mieste Námestia legionárov v Prešove. Vzhľadom  na to, že ľudácky režim v jeho blízkosti začal s výstavbou, Štefánik sa sem napokon nehodil. Jeho socha bola napokon umiestnená v gardistickej záhrade, schovaná pred zrakmi verejnosti. Naopak, v Nitre, kam Štefánik doputoval z obsadených Levíc, sa jeho socha mala stať pevnou súčasťou kolektívnej identity obyvateľov mesta. Slávnostnej inštalácie v máji 1939 sa zúčastnili najvyšší štátni predstavitelia vrátane Jozefa Tisa.

V období slovenského štátu sa kultovou osobnosťou stal Andrej Hlinka. Sochy, busty, pamätné tabule s jeho podobizňou sa objavili vo všetkých regiónoch. Ulice s jeho menom ste mohli nájsť takmer v každom slovenskom meste. Priam až pútnickým miestom sa stal Ružomberok, kde bolo vybudované Hlinkovo mauzóleum. Jednotlivé mestá a obce sa pretekali, kto postaví Hlinkovi prvý pomník. Pomyselným víťazom tejto súťaže sa stali Vrútky. V niektorých mestách však na verejných priestranstvách prevládali osobnosti, ktoré boli späté s mestom. V Prešove sa napríklad vo verejnom priestore presadil kult martýrov.

 

Komunizmus vo verejnom priestore

Po druhej svetovej vojne sa celkom logicky objavili pomníky pripomínajúce vojnu. Vznikali tiež monumentálne pomníky venované padlým. Už v roku 1946 bol v Kremničke postavený pomník, ktorého autorom bol Dušan Jurkovič. Pomník vznikol na pamiatku 747 obetí, popraveným po potlačení Slovenského národného povstania. V rovnakom roku bola vypísaná prvá súťaž na výstavbu pamätníka Červenej armády. K jeho odhaleniu na bratislavskom Slavíne došlo až o štrnásť rokov neskôr – na výročie oslobodenia Bratislavy 4. apríla 1960.

Februárom 1948 získal na výstavbu pomníkov a pamätníkov monopol komunistický režim. S uvedeným medzníkom sa spájalo aj ďalšie veľké búranie. Z verejného priestoru sa odstraňovalo všetko, čo odporovalo komunistickej ideológii. Z ulíc a námestí postupne zmizli podobizne Štefánika. Neprijateľný bol tiež Hlinka. Pomníky, ktoré v uliciach miest zostali, dostali v mnohých prípadoch nový význam. V priebehu ďalších desaťročí došlo v slovenských mestách doslova k zahlteniu verejného priestoru pomníkmi. Prednosť dostávali pamätníky robotníckeho hnutia KSČ, pomníky pripomínajúce SNP a oslobodenie Červenou armádou. Na námestiach sa začali objavovať i postavy starších dejín. V „kurze“ bol opäť Ľudovít Štúr, ale napríklad aj Pavol Országh Hviezdoslav. Na istý čas sa vynoril z hlbín dejín opäť Štefánik, ale v období normalizácie sa opätovne (už po koľkýkrát!) stratil. V 70. rokoch 20. storočia sa námestia a ulice slovenských miest začali zaplňovať osobnosťami ako Lenin alebo Gottwald.

 

Nežná revolúcia aj vo vzťahu k pamätníkom

Po roku 1989 to boli práve tieto sochy, ktoré ako prvé z ulíc zmizli. Pravdepodobne vďaka charakteru revolúcie, ktorá mala prívlastok nežná, sa pomerne „nežne“ pristupovalo aj k pomníkom, ktoré vznikli za 40 rokov komunistického režimu. Objavili sa, samozrejme, aj výnimky, ale všeobecne sa k sochám nepristupovalo natoľko drasticky, ako to bolo pri iných dejinných medzníkoch. Ako veľmi výstižne poznamenal už spomínaný Ľubomír Lipták, pamätníky sa postupne vrátili zo zajatia diktátu do občianskej spoločnosti. Niektoré z pamätníkov sa vrátili z depozitárov múzeí späť na svoje pôvodné miesta. Vzniklo tiež množstvo pamätníkov, ktoré súviseli s lokálnou identitou obyvateľov mesta či obce. Pri výstavbe pomníkov sa odrazili nové hodnoty spojené so slovenskou, ale už aj s európskou identitou. Vzniklo množstvo pamätných tabúľ, ktoré pripomínajú obete nedemokratických režimov, vrátane obetí holokaustu.

Spory o sochy sa nevyhli Slovensku ani v posledných rokoch. Stačí si spomenúť na sochu Svätopluka na Bratislavskom hrade alebo na diskusiu okolo busty Jánosa Esterházyho v Košiciach. Kontroverzie vyvolávajú najmä nesprávne historické interpretácie dobových postáv, vyplývajúce z premrštených glorifikácií alebo aj z nekompromisného zatracovania konkrétnych činov historických osobností. Faktom však zostáva, že sochy a pamätníky predstavujú vo verejnom priestoru pamäťovú stopu určitej skupiny obyvateľstva. Zatiaľ čo napríklad maďarská komunita Esterházyho pomník v Košiciach privítala, Slováci vnímali jeho postavu prinajmenšom kontroverzne. Príkladov, kde prostredníctvom pomníkov a pamätníkov dochádza ku konfrontácii rôznych pamätí, je určite oveľa viac. Dôležitým momentom v celom procese pritom vždy ostáva slušná a vecná celospoločenská diskusia, v ktorej môžeme hodnotiť udalosti a skutky osobností tej ktorej doby.  

 

Mgr. Patrícia Fogelová, vyštudovala odbor História na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. V súčasnosti pôsobí na rovnakej katedre ako interná doktorandka. Vo svojom výskume sa orientuje na dejiny 1. polovice 20. storočia. Jej špecializáciou a zároveň predmetom dizertačnej práce je výskum vzťahu medzi politikou a verejným priestorom s dôrazom na obdobie Slovenskej republiky 1939-1945. Zameriava sa tiež na problematiku urbánnych a sociálnych dejín.


 

Pramene

Slovenský východ 1919, 1921

 

Použitá literatúra

Bírešová, T. Prezentácia štátnej ideológie vo verejnom priestore mesta Košice medzi rokmi 1918-1945. In: Historie - Otázky – Problémy. Praha : Univerzita Karlova v Praze. Vol. 8, č. 1 (2016). s. 51-64.

Dulla, M./Moravčíková, H.:  Architektúra Slovenska v 20. storočí. Bratislava 2002.

Lipták, Ľ.:  Rošády na piedestáloch. Pomníky a politické zmeny pomníkov. In: OS, č. 11, s. 29-34. Bratislava 1998.

Mannová, E. Pomníková kultúra v Bratislave. Spomínanie – vizualizácia moci – reprezentácia. In: Acta historica neosoliensia, 2015, roč. 18, č. 1-2, s. 236-257.

Pekár, M. K niektorým aspektom politiky a verejného priestoru na Slovensku v rokoch 1938-1945. In: Historica Carpatica. Košice : Východoslovenské múzeum v Košiciach, 2012. s. 7-20.

Pijoan, J.:  Dejiny umenia 2. Bratislava 1982.

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Ako sa na Kulturblogu klame a zavádza

Ako sa na Kulturblogu klame a zavádza

Na jednom z mediálnych projektov napojených na politickú stranu Kotlebovci – ĽSNS, Kulturblog, sa pred pár dňami objavil text, ktorý hrubým spôsobom dezinformuje a klame o jednej z najväčších tragédií ľudských dejín – holokauste. celý článok

Čo mala migrácia Slovanov spoločné s prvou morovou pandémiou?

Čo mala migrácia Slovanov spoločné s prvou morovou pandémiou?

Slovania sa začali sťahovať zo svojho pôvodného územia smerom na juh a na západ niekedy v priebehu druhej polovice 5. storočia. Do pozornosti rímskych a byzantských historikov sa však dostávajú až o storočie neskôr, v záverečnej fáze sťahovania národov. celý článok

Mohli Rímsku ríšu rozvrátiť epidémie?

Mohli Rímsku ríšu rozvrátiť epidémie?

Posledné storočia rímskeho impéria boli poznačené niekoľkými veľkými epidémiami. V 2. storočí to bol tzv. antonínovský mor nazvaný podľa svojej najslávnejšej obete cisára Marka Aurélia z dynastie Antonínovcov. celý článok

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Epidémie ešte stále patria medzi menej preskúmané historické udalosti. Medzi najväčšie pandémie patrí mor alebo čierna smrť, ktorý fatálne zasiahol stredovekú Európu v 14. storočí. Vedci zistili, že prvé ohnisko nákazy bolo na území Ruska. celý článok

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. celý článok

Diskusia