Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Neznáma britsko-americká vojna v roku 1812 - II.

Publikované : 13.05.2013 | Zobrazení: 6003 |
8 minút čítania

Predchádzajúca časť

 

Boj o jazerá

Pre ďalší vývoj operácií na severe sa stalo kľúčovým ovládnutie Veľkých jazier, ktoré tvorili prirodzenú hranicu medzi Kanadou a USA. Z tohto hľadiska boli zo začiatku vo výhode Briti, pretože disponovali niekoľkými vojnovými loďami na Erijskom i Ontárijskom jazere, zatiaľ čo Američania mali jedinú. S pozoruhodnou rýchlosťou však ich lodiari dokázali na oboch jazerách postaviť nové flotily, pričom posádky lodí obsadili námorníkmi z atlantického pobrežia. Briti odpovedali posilnením svojho loďstva a prevedením niekoľkých stoviek skúsených námorníkov Kráľovského námorníctva.

Američania sa rozhodli svoju novovybudovanú flotilu na jazere Ontário okamžite využiť a koncom apríla 1813 na nej preplavili svoje jednotky k Yorku (dnešné Toronto), hlavnému mestu hornej Kanady. Pri ich útoku na početne trikrát slabšiu posádku brániacu mesto prišlo k mohutnému výbuchu skladu strelného prachu, ktorý zabil a zranil množstvo vojakov na oboch stranách. Jeho obeťou sa stal aj americký veliteľ útoku, brigádny generál Zebulon Pike, ktorý sa preslávil svojím prieskumom juhozápadu Ameriky. Po týždni, v ktorom americkí vojaci rabovali mesto, vypaľovali verejné budovy a ničili úradné záznamy, sa ich výprava vydala na cestu späť.  Tento jednorazový úder na York, namiesto strategicky významnejšieho prístavu Kingston, ktorého prípadné dobytie by Američanom umožnilo ovládnuť jazero, mal nakoniec kontraproduktívny účinok a Spojené štáty zaň mali onedlho tvrdo pykať.

Podstatne zmysluplnejšie si Američania počínali na Erijskom jazere, kde sa 10. septembra stretla americká (9 lodí s 54 delami) a britská (6 lodí so 63 delami) flotila v rozhodujúcej bitke neďaleko Put-in-Bay v Ohiu. Napriek tomu, že sa Britom podarilo hneď na začiatku bitky premeniť americkú vlajkovú loď na vrak, pričom zahynuli dve tretiny jej posádky, Američania sa nezľakli. Ich veliteľ, kapitán Oliver H. Perry, sa nechal v člne prepraviť na druhú loď, s ktorou následne nelsonovským manévrom prerazil britský rad, strieľajúc pritom na obe strany. Zvyšok americkej eskadry ho nasledoval a v následnej skrumáži Britov na hlavu porazil. Po bitke tak mohol Perry poslať generálovi Harrisonovi legendárnu správu: „Stretli sme sa s nepriateľom a je náš.“

Ovládnutie Erijského jazera umožnilo Harrisonovi konečne prejsť do ofenzívy. Nalodil časť svojej armády (pechotu a delostrelectvo, jazda išla po svojich) na Perryho plavidlá a vydal sa k Detroitu, ktorý ale britské jednotky tvárou v tvár početnej prevahe nepriateľa opustili. Harrison sa ich okamžite vydal prenasledovať, ako dobrovoľník ho sprevádzal aj Perry. 5. októbra 1813 sa obe armády stretli pri rieke Thames v rozhodujúcej bitke (známej aj ako bitka pri Moraviantowne). Američania mali jednoznačnú početnú prevahu, vyše 3500 mužov proti zhruba dvom tisíckam protivníka – čísla u Britov sú nejednoznačné, lebo s nimi bojovalo množstvo indiánskych spojencov. Bitka bola rozhodnutá frontálnym útokom americkej jazdy (na jej čele cválal aj Perry), po ktorom sa britské rady rozpadli. Medzi mŕtvymi na britskej strane bol aj náčelník Tecumseh, ktorý spôsobil Američanom už toľko problémov na západnej hranici. Indiánska konfederácia bola s jeho smrťou definitívne rozbitá. Celá táto oblasť sa dostala pod americkú kontrolu a po zvyšok vojny tu už k žiadnym bojom neprišlo.

Na severnom (niagarskom) fronte, na rozdiel od západného, sa už Američanom natoľko nedarilo. Ich jesenné ťaženie na Montreal sa skončilo fiaskom, naopak, Britom sa podarilo na konci roku 1813 podniknúť tvrdý protiútok, keď dobyli Fort Niagara a vypálili mesto Buffalo a neďalekú námornú lodenicu Black Rock.

 

Vypálenie Washingtonu a boje na juhu

Tak ako sa táto vojna odohrávala na troch hlavných bojiskách (sever, juh a more), tak prešla aj troma hlavnými fázami. Od jej vypuknutia až do jari 1813, keď bola Británia pod silným tlakom udalostí v Európe a na dianie na americkom kontinente jej nezostávalo dosť energie, mužov a lodí, mali iniciatívu na svojej strane Spojené štáty. V priebehu roku 1813 už Briti dokázali posilniť svoju námornú blokádu, ale výrazné kvantitatívne a materiálne posilnenie prišlo na britskej strane až s rokom 1814. Američania, napriek tomu, že často zakopávali o svoje vlastné nohy, dokázali potom aj pri tomto stupňujúcom sa britskom tlaku dosiahnuť niekoľko oslnivých víťazstiev, ktoré ikonicky vošli do ich národnej histórie.

Zatiaľ čo na severe pozerali americkí „vojnoví jastrabi“ na Kanadu, na juhu sa ich zraky upierali na Floridu, ktorá bola v tom čase španielska (fakt, že Španielsko bolo spojencom Anglicka v boji proti Napoleonovi, Američanom len poskytovalo vhodnú zámienku). V marci 1813 vtrhli americké jednotky na sporné územie západnej Floridy, kde sa nestretli so žiadnym odporom a obsadili mesto Mobile.

V lete 1813, inšpirovaní Tecumsehovými úspechmi na severe, vyrazili na vojnový chodník Kríkovia, kmeň žijúci na území dnešného štátu Alabama (vtedy teritória Mississippi). Ich ťaženie vyvrcholilo masakrom viac ako 500 mužov, žien a detí v pevnosti Fort Mims (30. august 1813). Energický veliteľ tennesskej domobrany Andrew Jackson (ďalší budúci prezident USA) proti nim vytiahol, zlyhalo mu ale primitívne logistické zabezpečenie, a tak na indiánov udrel až koncom marca 1814, keď na nich zaútočil v ich opevnenom tábore pri Horseshoe Bend na rieke Tallapoosa. Jeho muži (okolo 2500) útočiaci na bodáky pobili, až na pár desiatok, skoro všetkých indiánskych bojovníkov (celkom ich bolo takmer tisíc). „Ľutujem, že nešťastnou náhodou zahynuli aj dve alebo tri ženy a deti,“ prehlásil neskôr Jackson. Toto ťaženie proti Kríkom nemalo síce pre priebeh vojny zásadný význam, ale to nemalo ani jedno stretnutie na severe.

V lete 1814 sa americko-britská vojna dostala do svojho kulminačného bodu. Na severnom, niagarskom fronte prebiehala už od jari 1814 americká ofenzíva so striedavými úspechmi na obidvoch stranách. Nerozhodné akcie pozemných síl paradoxne ukončilo až námorné víťazstvo americkej flotily nad britskou na Champlainovom jazere (11. septembra). Pre Američanov prišlo toto víťazstvo v najvyšší čas, lebo z Kanady už pochodovalo vyše 10 tisíc britských veteránov napoleonských vojen, ktorí práve dorazili z Európy. Bez dôležitého námorného krytia sa britský veliteľ rozhodol stiahnuť a invázia do USA sa tak definitívne nekonala.

Ešte predtým sa ale Britom podarilo zasiahnuť svojho protivníka na citlivom mieste a odplatiť sa mu za zničenie Yorku spred roka. V zálive Chesapeake vylodila koncom augusta ich vojnová eskadra štvortisícový oddiel britských veteránov, ktorí sa vydali na pochod k Washingtonu. Cestou zmietli početnejšiu, ale narýchlo pozbieranú a nepripravenú jednotku zloženú z nevycvičených príslušníkov domobrany a z námorného kontingentu strelcov (ktorí sa v porovnaní s panikáriacimi domobrancami zmohli aspoň na symbolický odpor) a 24. augusta vstúpili do amerického hlavného mesta. 63-ročný prezident Madison sa so svojím štábom museli spasiť útekom na koňoch. Ako odplatu za York Briti vypálili Kapitol, Biely dom a ďalšie verejné a súkromné budovy. Potom sa vrátili späť k svojim lodiam. Ako ďalší mal prísť na rad Baltimore, ale toto mesto sa stihlo na obranu pripraviť. Nočná kanonáda z britských vojnových lodí na priľahlú pevnosť Fort McHenry inšpirovala očitého svedka, právnika Francisa Scotta Keya, k napísaniu vlasteneckej básne „The Star-Spangled Banner“ (Hviezdami posiaty prápor), ktorá sa neskôr stala americkou národnou hymnou. Pretože sa Britom nepodarilo dotyčnú pevnosť dobyť a utrpeli značné straty (padol aj ich veliaci generál Ross, ktorý velil tiež útoku na Washington), rozhodli sa stiahnuť.

 

Uzavretie mieru a bitka o New Orleans

Neúspešné obliehanie Baltimoru a námorná porážka na Champlainovom jazere sa odohrali takmer súčasne a naraz o nich dorazili aj správy do Británie. Tieto správy ovplyvnili mierové rozhovory, ktoré už od začiatku augusta prebiehali medzi americkými a britskými zástupcami vo flámskom Gente. Po víťazstve nad Napoleonom na jar 1814 mala britská vláda eminentný záujem na znormalizovaní svojich (predovšetkým obchodných) vzťahov s USA, navyše vojenské akcie na severoamerickom kontinente neviedli k žiadnemu jednoznačnému výsledku. Všetky tieto aspekty nakoniec priviedli obe strany k podpísaniu mierovej zmluvy. Stalo sa tak na Štedrý deň roku 1814.

Zmluva v podstate reštaurovala stav spred vojny (status quo ante bellum), zaručovala vzájomné prepustenie všetkých vojnových zajatcov a navrátenie všetkých dobytých území a lodí. Britská vláda ratifikovala zmluvu do niekoľkých dní, kým však dorazila do USA (v polovici februára 1815), stihla sa odohrať posledná a najväčšia bitka vojny – bitka o New Orleans.

Operáciu, ktorá nakoniec viedla k útoku na New Orleans, ešte pred svojou smrťou naplánoval generál Ross. Zosnulého Rossa na poste vrchného veliteľa britských expedičných síl v severnej Amerike nahradil generálmajor Sir Edward Pakenham, švagor vojvodu Wellingtona (budúceho víťaza nad Napoleonom pri Waterloo). Osemtisícová britská armáda, zložená opäť z veteránov protinapoleonských vojen, sa vylodila neďaleko New Orleansu v polovici decembra 1814. Obrane mesta velil medzičasom na generálmajora povýšený Andrew Jackson, ktorý mohol rátať iba s niečo vyše 3000 mužmi veľmi rôznorodého zloženia (dva pluky pravidelnej armády, oddiel domobrany, prápor slobodných černochov, indiáni z kmeňa Čoktavov, piráti, a tiež prápor zložený z módne oblečených predstaviteľov miestnej aristokracie). Jackson nechal za Rodriguezovým kanálom, pretínajúcim prístupovú cestu k mestu, postaviť vysoký val, ktorý bolo možné zdolať iba s pomocou rebríkov. Túto cestu lemovala z jednej strany rieka Mississippi a z druhej nepriestupné močiare.

Po niekoľkých predchádzajúcich potýčkach sa sebavedomí Briti 8. januára 1815  pokúsili o frontálny útok. Ich kolóny sa vyhupli z hustej rannej hmly priamo do vražednej paľby diel, muškiet a pušiek Jacksonových obrancov. Briti, ktorí si ani nezobrali rebríky (čiže keby sa aj dostali k valu, neboli by schopní ho prekonať), boli decimovaní americkou paľbou a húfne sa začali obracať na ústup. Stratili okolo 2000 mužov, medzi mŕtvymi bol aj Pakenham a ešte jeden generál, ďalší bol vážne zranený. Otrasený zvyšok ich armády strávil niekoľko dní v tábore, potom sa vrátil na lode a odplával. Ďalšie akcie na pevnine ukončila správa o uzavretí mieru. (Posledné výstrely vojny padli 30. júna 1815 v Indickom oceáne. Americká vojnová šalupa Peacock, ktorej kapitán ešte nevedel o uzavretí mieru, napadla v Sundskom prielive brigu Východoindickej spoločnosti Nautilus. Po vysvetlení podporenom príslušnými dokumentmi bola britská loď prepustená.)

Obchodné dôvody, ktoré predovšetkým priviedli obidve strany k vojne, ich dostali aj za rokovací stôl, a nakoniec viedli aj k podpísaniu mierovej zmluvy. Hoci si Američania – vzhľadom na to, že správa o mieri prišla hneď po ich najväčšom víťazstve pri New Orleanse – nárokovali i celkové víťazstvo, pravda je, že vojna sa skončila prinajlepšom nerozhodne. Inými slovami by sa dalo povedať, že ani jedna strana neprehrala. Jedinými porazenými v tejto vojne tak boli opäť pôvodní obyvatelia, ktorých spojenectvo s Britmi  viedlo len k porážkam a k odstúpeniu pôdy. Ak v tejto vojne Američania predsa len niečo získali, tak to bolo definitívne potvrdenie teritoriálnej suverenity a integrity USA a pozdvihnutie národného sebavedomia vlasteneckými epizódami a vojenskými úspechmi ich armády a námorníctva v boji proti najväčšej námornej veľmoci svojich čias.

 

 

Roman Mocpajchel študoval odbory archeológia a história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskou históriou, zvlášť dejinami námorných vojen. Na túto tému publikoval už niekoľko článkov v časopise Historická revue.

 

 

 

Použitá literatúra

Benn, C.: The War of 1812. Oxford 2003.

Bruce, R. B./Dickie, I./Kiley, K./Pavkovic, M. F./Schneid, F. C.: Bojové techniky období napoleonských válek. Praha 2008.

Brož, I.: Encyklopedie amerických prezidentů. Praha 2012.

Dupuy, E. R./Dupuy, T. N.: Harperova encyklopedie Historie vojenství od roku 1700 do války v Perském zálivu (II. díl). Praha 1997.

Heideking, J./Mauch, Ch.: Dějiny USA. Praha 2012.

Matloff, M.: Dějiny americké armády. Praha 1999.

Novotný, F.: Plachty v ohni. Od Vikingů k Sinopu. 1000 let námořních bojů. Praha 2009.

 

 Internetové odkazy:

a) http://www.1812.gc.ca/eng/1305654894724/1305655293741

b) http://www.visit1812.com/

c) http://www.eighteentwelve.ca/?q=eng

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Neznáma britsko-americká vojna v roku 1812 - I.

Neznáma britsko-americká vojna v roku 1812 - I.

Začiatok 19. storočia je mimoriadne bohatý na vojnové udalosti. Tie boli plodom mimoriadnych revolučných časov z konca predchádzajúceho storočia. A tie boli zase podmienené mimoriadnymi civilizačnými skokmi ľudstva v 18. storočí – priemyselnou revolúciou a vekom osvietenstva. celý článok

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

Bez diplomu nezamestnali ani Mickiewicza

O kvalite vysokoškolského vzdelania i reálnej hodnote, ktorá sa skrýva za diplomom a titulom, sa dnes vedú rozsiahle spoločenské diskusie a stále častejšie sa ozývajú kritické hlasy dehonestujúce diplom na úroveň krajšieho kusu papiera. celý článok

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Čo vystrájali mladí štúrovci?

Generácia štúrovcov má v národnom príbehu výnimočné postavenie. Predovšetkým hlavného predstaviteľa Ľudovíta Štúra využíva každý politický režim podľa vlastných potrieb. celý článok

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša?

Aká veľká bola španielska námorná ríša? Naznačiť by to mohli stovky vrakov španielskych lodí, ktoré klesli na morské dno medzi rokmi 1492 a 1898. celý článok

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Ako sa cestovalo v 19. storočí?

Cestovanie patrí k ľudstvu od nepamäti a neustále sa stáva dostupnejším pre väčšinu z nás. Vo všeobecnosti možno povedať, že cestujeme viac ako naši rodičia, ale menej ako generácia, ktorá príde po nás. celý článok

Diskusia