Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Nápoj kráľov i roľníkov – pivo v staroveku

Publikované : 06.06.2016 | Zobrazení: 8914 |
7 minút čítania

Pivo je nápojom, ktorý sprevádza ľudské kroky už po tisícročia. Kde sa však vzalo? Aké postavenie, aký význam malo pivo pre našich predkov v staroveku?


Pivo ako obetina u SumerovNuž, pivo sa objavilo krátko potom, ako človek začal systematicky pestovať obilie. Už sú to celé tisícročia – no z tohto obdobia sa zachovali archeologické pamiatky, ktoré pomáhajú objasniť pôvod piva, konkrétne nádoby a špecializované cedidlá z prostredia Mezopotámie. Pivo je pravdepodobne staršie ako víno, niektorí bádatelia sa dokonca domnievajú, že proces výroby piva ľudia objavili ešte skôr, než prišli na to, ako vyrobiť chlieb.
Objavu piva pritom pravdepodobne dopomohla náhoda. Ľudia si odkladali obilie vo forme zásob „na horšie časy“. Zrná sa sušili, pražili na kameňoch, uschovávali v jamách v zemi. Predtým, ako bolo ale vynájdené mletie zrna, museli ľudia vyriešiť situáciu, ako kŕmiť deti a starších ľudí, ktorí mali problémy so zubami, alebo ich ešte vôbec nemali. Zrno sa muselo namočiť a následne vopred rozhrýzť, čím vznikla akási obilná kaša. No a keďže ľudské sliny obsahujú enzýmy a kvasinky, stačilo nádobu s kašou zabudnúť niekde v teple a tá začala kvasiť. Stačilo už len pridať vodu, chvíľu počkať a prvé pivo bolo na svete.

 

Najstaršia zmienka v Mezopotámii

Z prostredia Mezopotámie pochádza aj najstaršia zmienka o výrobe piva. Je od Sumerov a vznikla približne v 4. tisícročí pred Kr. Ide o zobrazenie prípravy obetného piva, ktoré je dochované na tzv. Monument bleu, v súčasnosti umiestnenom v parížskom Louvri.
V Mezopotámii poznali podľa všetkého desiatky druhov pív, ktoré mali rôzne názvy. Hlavne Sumeri, Asýrčania a Babylončania si obľúbili kvasený jačmenný nápoj zvaný kvaš alebo šikaru. Pivu holdovali v Mezopotámii aj ženy – tým pravdepodobne najviac chutilo veľmi sladké pivo nazývané ulušin. V Mezopotámii sa malo variť aj pšeničné pivo kurun (svetlé aj tmavé), čierne pivo kaš gigdug ga, silné pivo kaš-kal či jemné pivo kaš-tin. Pivo predstavovalo v Mezopotámii aj veľkú časť obiet bohom (popri obilí, chlebe a medovine). I vďaka tomu sa o ňom dochovali písomné záznamy.
Babylónska bohyňa piva SiduriV Mezopotámii ľudia verili dokonca aj v niekoľko „pivných“ bohýň, pričom po mene sú nám známe aspoň dve – Ninkasi, v ktorú verili Sumeri, a Siduri, v ktorú zasa verili v Babylone. Boli to bohyne a patrónky piva a pivovarníctva, fermentácie, jačmeňa, pijanstva a pôžitkárstva.
Pivo sa zachovalo aj v Chammurapiho zákonníku, a to hneď v niekoľkých paragrafoch. Napríklad paragraf 108 postihoval krčmárku v prípade, že pri platení za pivo neprijala obilie, ale peniaze – alebo znížila množstvo piva vo vzťahu k množstvu obilia. Skrátka, keď podvádzala. V prípade usvedčenia ju hodili do vody. Pivo teda slúžilo aj pri výmennom obchode s tým, že sa zaň platilo stanoveným množstvom obilia.
Smrť krčmárku čakala aj v prípade, že sa v jej dome – krčme – schádzali rôzni nespokojenci, podvratníci, hľadané osoby a pod. Jej povinnosťou bolo tieto osoby zadržať a odovzdať súdu. Ak tak neurobila, bola potrestaná.
Chammurapi bol prísny, aj čo sa kňažiek týka – v prípade, že kňažka zašla do krčmy a dala si čo len hlt piva, mohla byť popravená.

V Mezopotámii malo teda pivo ako nápoj nielen svoju kolísku, ale získalo tu aj veľkú popularitu v rôznych vrstvách spoločnosti. Pili ho otroci, dvorné dámy aj králi. Obetovalo sa bohom, platilo sa ním, liečilo a dostalo sa aj do eposu o Gilgamešovi.

 

Egypťania

Model pekárstva a pivovaru nájdený v egyptskej hrobkeU Egypťanov existujú dôkazy o existencii piva približne z obdobia okolo roku 3000 pred n.l. – na nádobách z tohto obdobia sa našli jeho stopy. Najstaršie vyobrazenie piva je zo Sakkáry – našlo sa v hrobke z obdobia 5. dynastie (asi 2500 pred n.l.). Dnes je ťažké určiť, od koho sa Egypťania naučili variť pivo. Možno sa do Egypta dostalo od „susedov“, možno prišlo z Mezopotámie, s ktorou Egypt čulo obchodoval. Prostredie na výmenu skúseností, receptov a technológií tu určite bolo. Oni sami ho považovali za dar boha Re – s tým, že neskôr prišiel nový mýtus a „vynálezcom“ sa stal boh Osiris. Osirisovu úlohu neskôr prebrali dve nové bohyne – Menket a Tenemit.
Egypťania varili rôzne pivo: z jačmenného chleba zaliateho datľovou šťavou, z maku, z chlebov s rôznymi príchuťami –a napokon aj z jačmeňa. Egypťania už pivá dokonca aj falšovali. V nádobách sa pivo pečatilo a každý výrobca mal svoju pečať. Podľa všetkého sa falšovali práve tieto „ochranné známky“. Pivo malo rôznu hodnotu – bežné pivo sa aj bežne pilo, ale existovali aj druhy, ktoré sa doslova vyvažovali zlatom. Boli to obzvlášť silné a vzácne pivá. Píše o nich historik Plutarchos.
V Egypte bolo pivo najobľúbenejším nápojom. Víno sa začalo piť až neskôr. Pivo bolo jednou z hlavných zložiek stravy Egypťanov, a tiež sa ním naturálne platilo. Fungovali aj pivovary – najlepšie pivo sa vraj varilo v meste Pelisiu. Za vlády Ptolemaiovcov sa dokonca pivovarníctvo ustálilo ako samotný priemysel a platila sa aj „spotrebná daň“. Napríklad v Memfise sa platilo ako daň 45,5 talentu (staroveká peňažná jednotka) mesačne.  S pivom sa aj obchodovalo. Obchodné pivo však muselo byť dosť alkoholické, korenené a sladké. Muselo totiž prežiť dlhú cestu loďou v horúcom prostredí– a to bez modernej konzervácie. Ako staroveké konzervanty pôsobili práve cukry, korenie a alkohol. V každom meste Egypta zároveň fungovalo množstvo krčiem a krčmičiek (pre predstavuVýjav na stene hrobky pivovarníka – jedna je opísaná aj v diele Mika Waltariho Egypťan Sinuhet). Koniec piva v Egypte nastal v dôsledku vplyvov zo zahraničia. Za Ptolemaiovcov začala vrchná vrstva vo veľkom piť víno a pivo zostalo k dispozícii predovšetkým menej majetným. Za Rimanov a Byzantíncov sa pivo ešte držalo, ale vpád arabských vojsk v 7. storočí predznamenal blížiaci sa koniec. Prorok Mohamed zakázal pitie alkoholu, čo v Egypte znamenalo koniec pitia nielen piva, ale i alkoholu ako takého.

 

Gréci a Rimania

Gréci a Rimania pivo poznali tiež, ale nebolo tu tak obľúbené ako inde. Gréci ho považovali za niečo barbarské a Rimanom aspoň spočiatku veľmi nechutilo. Doklady sa našli už v paláci Knossos. Gréci pivo pili, ale nevážili si ho. Jeho pitie považovali za znak zmäkčilosti. Nepovažovali ho za nápoj pravého muža. Napokon, tá zmäkčilosť bola jednou z vecí, ktorá im prekážala na Egypťanoch. Gréci radšej pili málo alkoholické víno. Na výrobu piva nakoniec nemali ani vhodné podmienky. Skalnatá grécka pôda nie je vhodná na pestovanie jačmeňa či obilia.
Písomné doklady o pive pochádzajú zo 7. storočia pred n.l. Vtedy sa písalo o pive z jačmeňa a korenín. Piva bolo niekoľko druhov, zmieňovali sa o nich Archilochos, Sofokles, Aristoteles, Hekataios a aj iní autori. Strabón napríklad pozná dve jačmenné pivá, slabšie nazývané sitos, a silnejšie, disitos. Existovalo vraj aj pivo také silné, že „v ňom aj slonovina zmäkla“. Zaujímavé ale je, že Gréci nepoznali krčmy. Hostiny, stretnutia, rozhovory, posedenia – to všetko sa odohrávalo v  obydliach. Pivo však spravidla pili hlavne otroci.
Ornament s výjavom z rímskej krčmyZaujímavosťou je, že pivo sa stalo aj predmetom experimentov. Napríklad Aristoteles mladší sám na sebe pozoroval účinky piva a vína. Zistil, že po požití nadmerného množstva piva má človek tendenciu padať dozadu, ale po víne padá na všetky strany. Nuž, grécka veda sa rozvíjala všelijako.
Rimania prevzali od Grékov mnoho vecí. Okrem iných i názory na pivo. K pivu však boli Rimania predsa len tolerantnejší. V Ríme sa pivo používalo napríklad aj na kozmetické účely. Plínius starší uvádza, že nápoj z obilia vareného vo vode (cerevisia – pivo, podľa bohyne úrody Ceres) má penu, ktorá Rimanky omladzuje. Zrejme to bola zásluha vitamínov triedy B, ktoré pivo obsahuje.
Rím bolo veľmi kozmopolitné mesto, žili tu príslušníci mnohých národov z rôznych oblastí sveta. Preto sa sem odvšadiaľ zvážal rôzny tovar –vrátane piva. Za Rímskej republiky pili pivo hlavne cudzinci, barbari a otroci. Ako sa však vracali rímski vojaci z výbojov v Galii či Germánii, jeho popularita narastala (Kelti a Germáni mali pivo vo veľkej obľube). Rimania pili pivo predovšetkým v krčmách. Na hostinách sa veľmi neobjavovalo. Krčmy stáli ako v mestách, tak aj vedľa ciest či za mestskými hradbami. Existovali aj hostince s vjazdom uprostred a stajňou pre kone či mulice. Dalo sa tu ubytovať a samozrejme – najesť a napiť. Krčmy boli pri vstupe vybavené tiež reklamnými štítmi, ktoré lákali návštevníkov na rôzne služby a výhody vrátane tých sexuálneho charakteru. Rímske právo totiž nepovažovalo pohlavný styk v hostinci za cudzoložstvo.
Zvyšky starorímskej krčmyPivo sa považovalo za nápoj nižších vrstiev. Napríklad za Diokleciána bolo pivo o polovicu lacnejšie než víno, v Egypte bolo dokonca štyrikrát lacnejšie. Ceny sa ale pohybovali. Zachovali sa napríklad zmienky o cene vína: 8 denárov za 1 sextarius (cca 0,5 l). Za rovnaké množstvo piva mal záujemca zaplatiť len 2 denáre. Za Marca Aurelia v 2. polovici 2. storočia stálo 0,5 l vína podľa kvality 0,3 až 3 sestercie a 0,5 l piva asi 0,1 sestercia. Našli sa ale aj obhajcovia piva pochádzajúci z vyšších vrstiev. Gaius Iulius Caesar svoje légie bohato zásoboval galským pivom a mal dokonca predniesť slová: „Pivo, to je vážený a mocný nápoj!“ Pivo neskôr bránil aj cisár Flavius Valens (najradšej mal pivo sabaios). Naopak, cisár Julián po ochutnaní galského piva napísal o pive rovno posmešnú báseň.
Aj z tohto prostredia máme doklady o organizovanom pivovarníctve.  Archeológovia dokonca niektoré pivovary aj objavili. Jeden sa našiel pri rímskom vojenskom tábore pri meste Regensburg, druhý sa pri meste Alzey v Porýní.

Ako vidno, pivo malo význam pre mnohé civilizácie staroveku. Pre niektoré menší, pre iné väčší. V každom prípade bol starovek obdobím pre pivovarníctvo významným. Pivo bolo populárnym nápojom minimálne v nižších vrstvách spoločnosti. Vznikali pivovary a pivovarníctvo sa vyčlenilo ako zvláštny druh „priemyslu“. O popularite piva svedčí fakt, že ho poznáme a pijeme dodnes. Aj keď už v pozmenenej podobe.

 

Mgr. Ondrej Godál

 

Mgr. Ondrej Godál, absolvent magisterského štúdia odboru história na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Aktuálne pracuje v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch. Zameriava sa na dejiny vojenstva, výskum vývoja zbraní, zbroje a obrnenej techniky. Taktiež sa venuje dejinám pivovarníctva a obdobiu prvej a druhej svetovej vojny so špecializáciou na Slovenské národné povstanie.

 

 

 

Použitá literatúra:

Cabadaj, P.: Slovenské pivovarníctvo v toku času. Žilina 2000.

Večerníček, J.: Dějiny piva. Od zrození po konecstředověku. Brno 2009.

Staněk, J.: Blahoslavený sládek. Praha 1984.

Petráš, M. (ed.): Z dejín pivovarníctva, sladovníctva a chmeliarstva na Slovensku. Trnava 1993.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Tekutý chlieb stredovekého človeka

Tekutý chlieb stredovekého človeka

Obdobie stredoveku bolo nepochybne obdobím, v ktorom malo pivo svoje nezastupiteľné miesto. Nezáleží pritom, či hovoríme o stredoveku ranom, vrcholnom alebo neskorom, o území dnešného Slovenska alebo celej Európy. Pivo malo vždy svoju úlohu. Ako sa naň ale pozerali rôzne etniká raného stredoveku? celý článok

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí archeológovia objavili starovekú stavebnú cestu

Slovenskí egyptológovia z poľsko-slovenskej archeologickej misie na egyptskom Tell el-Retábí urobili v tieto dni pozoruhodný objav. celý článok

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rimania dokázali poraziť presilu barbarov

Rímska ríša mala v 3. a vo 4. storočí viacero problémov, ktoré viedli k jej rozdeleniu a neskoršiemu zániku jej západnej časti. Neznamenalo to však, že ríša nedokázala porážať nepriateľov na svojich hraniciach. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Rímska disciplína stála za masakrom Keltov pri Telamone

Bitka pri Telamone patrí medzi menej známe staroveké konflikty, a to napriek tomu, že sa dá zaradiť medzi udalosti, ktoré rozhodli o osude Ríma. Rovnako ako v boji s Pyrrhom a s Hannibalom, i v nej sa rozhodovalo o osude Ríma. celý článok

Diskusia