Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Naozaj si ľudia mysleli, že Zem je plochá?

Publikované : 14.10.2014 | Zobrazení: 16885 |
10 minút čítania

Skepticizmus a demytologizácia je ako odvoz smetí. Je to čosi, čo musíme robiť pre bezpečný a zdravý život, ale je to zároveň niečo nepríjemné a nehodné oslavy. Takto videl túto činnosť dnes už zosnulý hrdina a apologéta vedy Stephen Jay Gould (Shermer 2002).

 

Oblasť dialógu vedy s náboženstvom je zlatou baňou rôznych mýtov, ak nie priamo smetiakmi, z ktorých treba odpad neustále odvážať. Napriek desaťročiam práce výskumu historikov v oblasti vedy a náboženstva je stále potrebné opakovane naprávať mylné poznatky, ktoré sa rozšírili medzi verejnosťou. Tieto mýty sú rôzne. Niektoré z nich napríklad tvrdia, že za úpadok starovekej vedy môže kresťanstvo, že stredoveká cirkev potlačovala rozvoj vedeckého bádania, že Galilea uväznili a mučili pre presadzovanie svojej kozmológie, že katolícka cirkev zakazovala pitvy a mnohé iné. Stručne povedané, ak sekulárny človek dnes niečo vie o tejto interakcii, hneď si myslí, že náboženstvo vždy bránilo napredovaniu a hatilo rozvoj vedy.

V tomto texte by som sa chcel sústrediť na ústrednú myšlienku spájajúcu všetky tieto mýty – čo alebo kto vôbec môže za existenciu a rozšírenie mnohých z nich? Tento článok chce doložiť tvrdenie, že odpoveďou je vznik tzv. „konfliktnej tézy“ na konci devätnásteho storočia. Tá sa dá zhrnúť do tvrdenia, že ak sa v priebehu dejín stretnú záujmy vedy a náboženstva, je to vždy veda, ktorá triumfálne zvíťazí a jej súperovi ostáva len zaveliť v ponížení na ústup. Popri skúmaní tejto hlavnej témy sa pozriem aj na niekoľko súvisiacich a dôležitých podotázok: Ako „konfliktnú tézu“ obhajovali? Prečo jej šírenie bolo veľmi úspešné? A aké sú dôvody pre jej pravdivosť?

V prvej časti práce sa pozrieme na dvoch ľudí, ktorí nesú zodpovednosť za vznik „konfliktnej tézy“, a v druhej časti ukážeme konkrétny príklad – údajné učenie katolíckej cirkvi o plochosti zeme v stredoveku. V poslednej časti poskytnem kritické zhodnotenie celej tejto problematiky.

 

Vznik konfliktnej tézy

Po mnoho storočí ľudia konflikt medzi náboženstvom a vedeckým bádaním nevnímali. Pred devätnástym storočím dokonca ani nestavali náboženstvo a vedu do vážneho vzájomného protikladu. Myšlienka vytvárať zásadný rozdiel medzi nimi by im navyše bola cudzia, keďže pre prírodných filozofov tvorili integrálny celok. Vznik „konfliktnej tézy“, čiže nazeranie na náboženstvo a vedu nie ako na symbiotický systém, ale ako na boj dvoch antagonistov, je relatívne nedávny produkt. Tvorenie definitívnych záverov v histórii je zvyčajné problematické, ale v tomto prípade je pôvod jasný: za rozšírenie takéhoto pohľadu na vzťah vedy a náboženstva môžu predovšetkým dvaja ľudia – John William Draper a Andrew Dickson White.

John William Draper (1811 – 1882), rodený Angličan a syn metodistického pastora, sa presťahoval do Spojených štátov v roku 1832. Tu na univerzite v Pennsylvánii absolvoval a v roku 1836 ukončil štúdium medicíny. Následne začal učiť chémiu a fyziológiu na univerzite v New Yorku. Popritom zanechal otcovu teistickú vieru. V roku 1876 sa stal prvým predsedom Americkej chemickej spoločnosti (American Chemical Society). V šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia sa začal venovať historickým témam. Vďaka tomu si ho všimol spisovateľ, popularizátor vedy a zakladateľ časopisu Popular Science (1872) Edward L. Youmans (1821 – 1887). Youmans požiadal Drapera o príspevok do svojej práce International Scientific Series. Draperov príspevok do tejto série vyšiel pod názvom História konfliktu medzi náboženstvom a vedou (History of the Conflict between Religion and Science, 1874).

Išlo o veľmi úspešnú prácu. Od čias vydania prešla viac než päťdesiatimi edíciami a preložili ju do vyše desiatich jazykov. Jej obsah by sa dal zhrnúť jej úvodným vyjadrením: História vedy je príbehom konfliktu dvoch súťažiacich síl: narastajúcej schopnosti ľudského intelektu a utláčania zo strany tradičnej viery“ (Draper 1897). Napriek tomu, že v názve práce sa vyskytlo  slovo „náboženstvo“, Draper bol zaujatý hlavne voči katolicizmu. Veľkou mierou ho k tomu podnietilo vyhlásenie pápežovej neomylnosti na prvom vatikánskom koncile (1870) a stanovisko koncilu k racionalizmu, podľa ktorého sú zjavené pravdy neprístupné ľudskému rozumu a bádaniu.

Andrew Dickson White (1832 – 1918) bol na rozdiel od Drapera študovaným historikom. Najskôr pôsobil na univerzite v Michigane, potom sa stal prvým rektorom Cornellovej univerzity a predsedom Amerického historického zväzu (American Historical Association). O téme začal  White prvýkrát písať v roku 1869 vydaním diela Vojna vedy (The Warfare of Science). Následne chodil po Spojených štátoch na túto tému prednášať. Nakoniec v roku 1896 vydal svoje dvojzväzkové veľdielo História vojny vedy s teológiou v kresťanstve (A History of the Warfare of Science with Theology in Christendom). Podobne však ako Draper, ani on nezavrhoval všetko náboženstvo. Útočil na to, čo nazval „tradičný systém biblickej interpretácie“. Veda a „pravé náboženstvo“ však neboli nepriatelia. Jeho práca sa v porovnaní s Whiteovou nepredávala až tak dobre. Pôsobí však oveľa sofistikovanejšie, pretože je priam preplnená poznámkami pod čiarou, ktoré hovoria o zjavnej kvalite autorovho vedeckého výskumu. Nič však nemôže byť ďalej od pravdy.

 

Mýtus o plochej doske

To, že mnohé z argumentov v dielach týchto dvoch autorov sú prinajlepšom len veľmi prekrútenou históriou, si ukážeme na konkrétnom príklade. Jeden z najtrvácejších mýtov, za ktorého rozšírenie môže Draperova a Whiteova práca, je mýtus o tom, že katolícka cirkev učila o plochosti Zeme. Ľudí tak nechávala v intelektuálnej temnote a bol to až odvážny, antiklerikálne založený Krištof Kolumbus, ktorý dokázal svetu opak, a tak až vďaka nemu bola cirkev nútená priznať si chybu. Aspoň tak znie štandardná verzia tohto príbehu. Sú však dôvody domnievať sa, že je podložený historickými faktmi? Absolútne nie.

Hlavný problém je, že Kolumbus nemohol dokázať guľatosť Zeme, lebo to bol známy fakt. Už v starovekom Grécku mali Aristoteles (384 – 322 pred n. l .), Eratosthenes (3. stor. pred n. l.) či Ptolemaios (2. stor. n. l.) svoju astronómiu a geografiu založenú na sféricite Zeme.

Podobne aj rímski komentátori ako Plínius Starší (23 – 79 n. l.), Pomponius Mela (1. stor. n. l.) alebo Makróbius (4. stor. n. l.) súhlasili, že Zem je guľatá. Takisto to bolo u cirkevných otcov, ako napríklad u Augustína (354 – 430), Hieronyma († 420) a Ambróza († 397). Jediný z nich, o ktorom vieme, že zavrhol toto učenie, bol Lactantius (rané 4. stor. n. l.). Lactantius je špecifický v tom, že kategoricky odmietol všetko pohanské učenie, keďže údajne bránilo ľuďom dosiahnuť spásu. Mimo neho sa o guľatosti Zeme dozvedáme aj od Bédu Ctihodného (673 – 735), od salzburgského biskupa Virgilia (720 – 784) a od Hildegardy z Bingenu (1098 – 1179).

Z neskorších stredovekých učencov nachádzame učenie o sféricite Zeme u mnohých iných významných osobností. Tomáš Akvinský (1214 – 1274) nasledoval Aristotelov dôkaz sféricity Zeme, založený na zmene hviezdnych konštelácií pri pohybe po zemskom povrchu. Roger Bacon (1214 – 1294) vo svojom Opus Maius (1270) tvrdí, že Zem je guľatá, že južná pologuľa je obývaná a že prechod slnka po myslenej čiare ekliptiky ovplyvňuje klímu rôznych svetových častí. Albertus Magnus († 1280) súhlasil s Baconovými nálezmi a učenec Michael Scot († 1234) „prirovnal Zem obkolesenú vodou k žĺtku vajíčka a sféry vesmíru k vrstvám cibule“.

Možno najvplyvnejší boli Jean de Sacrobosco (1195 – 1256), ktorého De Sphera (okolo 1230) poskytla dôkaz o guľatosti Zeme, a Pierre d’Ailly (1350 – 1410), arcibiskup z Cambridge, ktorého Imago Mundi (1410) rozoberalo zemskú sféricitu. Obidve knihy boli veľmi populárne – Sacroboscova kniha sa v stredoveku používala ako učebnica a d’Aillyho kniha bola čítaná zámorskými objaviteľmi vrátane Kolumba.

O tom, že tieto poznatky sa nešírili len medzi intelektuálnou elitou, nás presviedčajú aj nevedeckí spisovatelia. Cesty Johna Mandevilla (The Travels of Sir John Mandeville, 1370) takisto predpokladajú guľatú Zem. Podobne Dante (1265 – 1321) vo svojej Božskej komédii viackrát opísal svet ako guľu a spomínal, že južnú pologuľu pokrýva veľké more. Geoffrey Chaucer (1340 – 1400) v Canterburských poviedkach taktiež uvádza jej guľatosť.

Jeden zo stredovekých autorov, na ktorého sa zvykne poukazovať ako na niekoho, kto považoval Zem za plochú dosku, je encyklopedista a prírodný filozof Izidor Sevillský (570 –636). Historici sa však líšia v interpretácii jeho zobrazenia Zeme. Tvrdil tu, že každý vníma slnečnú veľkosť a teplo rovnakým spôsobom, čo môže znamenať, že všetci ľudia na Zemi uvidia slnko vychádzať rovnako, čo by implikovalo plochú dosku. Tento výrok však môže znamenať aj to, že slnko počas svojho zdanlivého pohybu nad Zemou nemenilo svoj tvar. Navyše väčšina jeho fyziky, astronómie a interpretácia zatmení mesiaca si vyžadujú chápanie sférickej Zeme. V jeho diele nenájdeme zrejme úplnú konzistenciu, ale zdá sa, že jeho kozmológia je konzistentná len s guľatou Zemou.

Jediným človekom, ktorý explicitne poprel sféricitu Zeme, je nejasná postava byzantského mnícha zo šiesteho storočia. Je ním Kosmas Indikopleustes. Kosmas svoj názor zakladal na biblickej interpretácii, ktorú upravil tak, aby mu dala ním želaný výsledok. Tú opisuje vo svojom diele Kresťanská topografia (Topografia Christiana). Podľa neho „tí, čo sú mimo múdrosti tohto sveta …, prisudzujú nebesiam sférický tvar a kruhové obežné dráhy“. Zem si predstavoval ako plochú vyvýšeninu v spodnej časti vesmíru. Dnes máme zachované len dve kópie jeho diela a je ťažké odhadovať, ako vplyvná mohla jeho práca byť. V každom prípade však vieme len o jednom človeku, ktorý si jeho dielo prečítal. Bol ním Fótius Konštantinopolský († 891), ktorého považovali za najsčítanejšieho človeka svojej doby. Pre nedostatok dôkazov však nemôžeme vytvoriť mýtus, že katolícka cirkev potláčala poznatky o plochosti Zeme. Kosmasova práca skôr poukazuje na to, že akademická klíma v ranom stredoveku umožňovala diskusiu na rôzne témy vrátane tejto. S výnimkou Lactancia a Kosmasa nevieme o žiadnom inom – a už vôbec nie dôležitom – učencovi, ktorý by hlásal plochosť Zeme. Katolícka cirkev pritom k tejto téze nikdy nevydala oficiálne stanovisko.

Vráťme sa teraz ku Kolumbovi. S vedomím vyššie spomenutého dôvodenia môže byť podivuhodné, aké argumenty mohli Draper a White použiť, aby presvedčili čitateľské publikum o svojej verzii príbehu tohto pôvodom talianskeho moreplavca. Čo je prekvapivé, je zdroj, z ktorého White čerpal. Je ním známy americký autor fiktívnych prác Washington Irving. Autor cituje z jednej z jeho kníh s úplne vymysleným príbehom – Život a cesty Krištofa Kolumba (The Life and Voyages of Christopher Columbus). White ho pritom považuje v plnej serióznosti za historický zdroj, na ktorom stavia svoj argument.

Tvrdenie, že Kolumbus chcel dokázať guľatosť Zeme, môžeme na základe našich zistení považovať za historický nezmysel. Neexistujú pre to žiadne dobré dôvody a táto téza je historicky neudržateľná. Prečo sa však mnohým z týchto mýtov podarilo udržať status historickosti? A ako hodnotia súčasní historici vedy celú konfliktnú tézu?

 

Hodnotenie konfliktnej tézy

Uvedený príklad bol len jedným z mnohých, kde sa White a Draper mýlili. Podobne by sa dali analyzovať ich iné odvážne tvrdenia, ako aj „zdravší“ vzťah vedy a kresťanstva, čomu sa venovali mnohé publikácie. Pred takmer 25 rokmi David Lindberg, jeden z najuznávanejších historikov vedy dvadsiateho storočia, napísal: „Napriek vznikajúcemu konsenzu medzi odborníkmi o tom, že veda a kresťanstvo neviedli proti sebe vojnu, pojem tohto konfliktu sa odmietol vytratiť.“ Platí to i dodnes a historici vedy musia proti takémuto náhľadu argumentovať i v rámci vedeckej komunity. Jeho pretrvávaniu dnes pomáhajú rôzne publikácie od skupiny tzv. nových ateistov, spomedzi ktorých najväčší úspech v nedávnej dobe dosiahol medzinárodný bestseller Boží blud (The God Delusion) Richarda Dawkinsa. Čo môže byť dôvodom na znepokojenie, je, že spomínaný mýtus o plochej Zemi (resp. geocentrizme) je rozšírený i v slovenských publikáciách – či už v populárno-vedeckých alebo v školských učebniciach.

Historici vedy dnes považujú túto Draper-White tézu – ako sa zvykne nazývať  – za „historicky zbankrotovanú“. Namiesto nej hovoria nie o konfliktnej, ale o „komplexnej téze“, ktorá opisuje vzťah vedy a náboženstva ako vzťah plný rôznorodosti, podobný iným oblastiam ľudského života – „konflikt, kompromis, pochopenie, nepochopenie, prispôsobenie, dialóg, odlúčenie, smerovanie za spoločným cieľom ako aj samostatnými cestami“ (Ferngren 2002).

Verím, že článok pomohol vyvrátiť dojem, že kresťanstvo a veda nie sú ničím iným, len odvekými rivalmi. Ako napísal historik vedy Ronald Numbers: „Najväčší mýtus v histórii vedy a náboženstva tvrdí, že oba tieto tábory boli v neustálom konflikte.“ Chcel by som taktiež vyzvať čitateľov ku  kritickejšiemu prístupu pri sledovaní diskusií na túto tému,  pretože ide o oblasť, kde je znalosť histórie s takýmto prístupom absolútne nevyhnutná.

 

Článok môžete podporiť na: http://vybrali.sme.sk/c/Naozaj-si-ludia-mysleli-ze-Zem-je-plocha/

 

Andrej Zeman, MA vyštudoval religionistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Získal magisterský titul z biblistiky (Biblical Studies) na University of London. Zameriava sa na obdobie druhého chrámu, historického Ježiša, rané kresťanstvo, históriu biblickej interpretácie, ako aj dialógom a konfliktami vedy a náboženstva. Je spoluzakladateľom blogu ReLit venujúcemu sa religionistickej gramotnosti.

 

Pramene:

Kosmas Indikopleustes: Topografia Christiana. Dostupné na internete: http://www.ccel.org/ccel/pearse/morefathers/files/cosmas_01_book1.htm

 

Použitá literatúra

Brooke, J. H.: Science and Religion: Some Historical Perspectives. Cambridge 1991.

Cormack, L. B.: „Myth 3: That Medieval Christians Taught That the Earth Was Flat.“ In: R. L. Numbers (ed.): Galileo Goes to Jail and Other Myths about Science and Religion. Cambridge/Massachusetts 2009, 28 – 34.

Damankoš, M.: Svetové dejiny II: Novovek 1492-1914. Bratislava 2005.

Dawkins, R.: Boží blud. Praha 2009.

Dawkins, R.: The God Delusion. London 2006.

Draper, W. J.: History of the Conflict between Religion and Science. New York 1897. Dostupné na internete: http://etext.virginia.edu/etcbin/toccer-new2?id=DraHist.sgm&images=images/modeng&data=/texts/english/modeng/parsed&tag=public&part=front.

Ferngren, G. B. (ed.): Science & Religion: A Historical Introduction. Baltimore 2002.

Garwood, Ch.: Flat Earth: The History of an Infamous Idea. New York 2008.

Irving, W.: The Life and Voyages of Christopher Columbus. Dostupné na internete: http://www.gutenberg.org/cache/epub/8519/pg8519.html.

Jaksicsová, V. (ed.): Dejepis 2: Európa v období stredoveku. Bratislava 2000.

Lindberg, D. C.: The Beginnings of Western Science: The European Scientific Tradition in Philosophical, Religious, and Institutional Context, Prehistory to A.D. 1450. Chicago 1992.

Lindberg, D. C/Numbers, R.  L. (eds.): When Science and Christianity Meet. Chicago 2003.

Mandeville, J.: Mandeville’s Travels 2. London 1953.

Moore, J. R.: The Post-Darwinian Controversies: A Study of the Protestant Struggle to Come to Terms with Darwin in Great Britain and America, 1870-1900. Cambridge 1979.

Numbers, R. L.: Introduction. In: R. L. Numbers (ed.): Galileo Goes to Jail and Other Myths about Science and Religion. Cambridge 2009, 1 – 7.

Numbers, R. L.: Myths and Truths in Science and Religion: A Historical Perspective. Prepis prednášky. Howard Building, Downing College, Cambridge, 9. 10. 2014. Dostupné na internete: https://www.faraday.st-edmunds.cam.ac.uk/CIS/Numbers/Numbers_Lecture.pdf

Numbers, R. L.: Science and Religion. In: S. G. Kohlstedt/M. W. Rossiter (eds.): “Historical Writing on American Science“ Osiris, 2nd series, vol. 1. Philadelphia 19851985, 58 – 80.

Numbers, R. L./Lindberg, D. C.: Introduction. In: R. L. Numbers/D. C. Lindberg (eds.): God and Nature: Historical Essays on the Encounter between Christianity and Science. Berkeley 1986, 1 – 18.

Pravdová, Z.: Nová maturita: Dejepis. Bratislava 2005.

Rehák, A.: Medicína & náboženstvo: Vylieči vás modlitba? Bratislava 2006.

Russell, J. B.: Inventing the Flat Earth: Columbus and Modern Historians. New York 1991.

Shermer, M.: Why People Believe Weird Things: Pseudoscience, Superstition, and Other Confusions of Our Time. New York 2002.

Sochrová, M./Virdzeková, A.: Dejepis I. Bratislava 2008.

Stark, R.: For the Glory of God: How Monotheism Led to Reformations, Science, Witch-Hunts, and the End of Slavery. Princeton/New Jersey 2003.

Williamson, A. H.: Apocalypse Then: Prophecy and the Making of the Modern World. Westport 2008.

White, A. D.: A History of the Warfare of Science with Theology in Christendom. 1895. Dostupné na internete: http://www.infidels.org/library/historical/andrew_white/Andrew_White.html.

Wilson, D. B.: The Historiography of Science and Religion. In: G. B. Ferngren (ed.): Science and Religion: A Historical Introduction. Baltimore 2002, 13 – 29.

 

Obrazová príloha: www.wikipedia.org, Martinus.sk

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Najstarší doklad o stredovekom more pochádza z Ruska

Epidémie ešte stále patria medzi menej preskúmané historické udalosti. Medzi najväčšie pandémie patrí mor alebo čierna smrť, ktorý fatálne zasiahol stredovekú Európu v 14. storočí. Vedci zistili, že prvé ohnisko nákazy bolo na území Ruska. celý článok

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Kolaps prvých ríš v Mezopotámii má paralely s dnešnými udalosťami

Mezopotámia patrí k miestam vzniku najstarších ľudských civilizácií. Na tomto veľmi úrodnom území sa vystriedalo viacero starovekých kultúr. Oblasť zažila mnoho vzostupov, ale aj pádov civilizácií, spoločností alebo etník. celý článok

Čierna smrť zničila Afriku

Čierna smrť zničila Afriku

Mor udrel na Európu a Stredomorie v 14. storočí a skoro spôsobil pád západnej civilizácie. Doteraz sa myslelo, že smrteľná epidémia sa vyhla oblastiam na juh od Sahary. Najnovšie zistenia však naznačujú opak. celý článok

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Mongolská ríša bola najväčšia v dejinách

Britské impérium sa dlhý čas považovalo za najväčšiu ríšu v dejinách, ktorá na vrchole svojho územného rozmachu pokrývala 35,5 milióna km2. Nasleduje Mongolská ríša, ktorej základy položil Džingischán. celý článok

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Geografia ovplyvnila veľkosť historických impérií

Pre rozvoj ľudských spoločností má obrovský význam ich umiestnenie v priestore. Geografia priamo vplývala aj na rozvoj starovekých a stredovekých civilizácií. Zároveň ovplyvnila expanziu veľkých impérií, ako boli Mongolská a Rímska ríša. celý článok

Diskusia