Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Naozaj sa našiel Alexander Veľký v Amfipolise?

Publikované : 23.01.2015 | Zobrazení: 6679 |
10 minút čítania

Dodnes koluje medzi archeológmi legenda. Tragicky komická legenda. Bolo to vraj ešte za čias prvej republiky, keď sa amatérsky hľadač pokladov František Štěpán jedného dňa vyhlásil za Atilu Huna. Neurobil tak zo žiadnej samopašnosti ani z dôvodu politickej provokácie. Nie. Roky usilovného hľadania hrobu hunského kráľa pohltili všetky Štepánove prostriedky, a nepriniesli absolútne nič. A tak – s poslednými zvyškami duševného zdravia –  mohol Štěpán ospravedlniť vlastné zlyhanie len jediným možným argumentom...

 

Ako by to asi vyzeralo, keby by si Štěpán zaumienil nájsť hrob Alexandra Veľkého? Mal by viac štastia? Je len málo vedeckých výskumov, ktoré by laická verejnosť prijala s takou mierou záujmu, ako tie, ktoré sa snažia stoj čo stoj odhaliť spletité cesty histórie a popritom pospájať pretrhané nitky zabudnutých sprisahaní.

Archeologický projekt v Amfipolise túto ambíciu má, nevraviac o vlastnom profile na sociálnych sieťach, youtube kanáli a každodennom stĺpčeku v bulvárnych médiách. Nejde len o unikátny príklad využitia „public relations“, ale tiež o demonštráciu zvláštneho sentimentu, aký v Grécku nepanoval od konca 70. rokov, keď Manolis Andronikos odkryl kráľovské hrobky vo Vergine. Navyše sa diskusné fóra miesto laického špekulovania venujú skôr horlivému proklamovaniu národnej identity 2300-ročných nebožtíkov. A v takejto atmosfére, keď je verejná diskusia polarizovaná nevídaným rozmachom konšpirácií, sa na severe Grécka znova otvára prípad „stratenej“ hrobky od Amfipolisu.

 

Nájdenie „stratenej“ hrobky

Po dvoch rokoch prác, keď sa archeológom konečne podarilo preniknúť pod mohylu (tumulus) a objaviť doteraz najväčšiu pohrebnú stavbu na území Grécka, vydalo Ministerstvo kultúry a športu v Aténach oficiálne zhrnutie. Dôvodov ohromnej medializácie je veľa, ale určite najväčším z nich je snaha dokázať, čie kosti v hrobke spočinuli. Priznajme si, že stratená hrobka nebola nikdy tak celkom stratená. Takému tvrdeniu však chýba oná zaprášená romantickosť, ktorej spojenie s hrobkou znie síce morbídne, ale v archeológii celkom tolerantne. Mohýl, pod ktorými bolo objavených už dovedna 90 hrobiek, nie je v gréckej provincii Macedónii vôbec málo. Vynímajú sa v krajine už odpradávna (od 5. stor. pred Kr.) a už odpradávna o nich  medzi domácimi kolujú historky. Aj kopec Kasta neďaleko ruín starovekého mesta Amfipolis bol medzi domácimi známy ako „hrob kráľovnej“. Potom čo boli v roku 2012 znovuobjavené zvyšky mramorového múru obkolesujúceho kopec s dokonale okrúhlym pôdorysom, začal byť ľudový názov tohto kozieho pasienku viac než podozrivý.

A ešte tu bola jedna vec. Na brehu rieky Strymonas neďaleko starého osmanského mosta stojí dodnes socha leva, aká nemá svojimi rozmermi v Grécku obdobu. Za prvej svetovej vojny sa ju vojaci britského veličenstva pokúsili dostať na palubu lode mieriacej do Anglicka. Zabránila im v tom až náhla spŕška granátov z nepriateľského rakúsko-bulharského tábora. Odvtedy sa týči na tomto, pre ňu nie celkom typickom mieste. Lev z pohľadu starovekej sémantiky zosobňuje archetypálne vlastnosti, akými sú hrdinstvo, mužnosť a odvaha, a na hroboch starovekej Helady bol obľúbeným zvieraťom už od druhej polovice 7. stor. pred Kr. Vodidlo v podobe nadrozmerného kráľa zvierat tak ukazovalo na prítomnosť hrobu niekoho, kto si spomenutými vlastnosťami získal uznanie širokej verejnosti.

 

Kto je v hrobke pochovaný?

Archeologický výskum sa tu začal v roku 2012, a to nájdením vstupu do chodby vedúcej k samotnej hrobke. Keď archeológovia konečne objavili schodisko do podzemia, zastavil ich pohľad na zvyšky kamenných tiel dvoch sfíng. Hlavy, krídla a prsia týchto orientálnych strážkyň tajomstiev boli zámerne odbité. Kým? Nevedno. Pri pohľade na masívne mramorové dvere zvalené dovnútra klenutej miestnosti sa nádej na objavenie pokladu takmer vytratila. Niekto s menej šľachetnými cieľmi zavítal do hrobky omnoho skôr.

Novú vlnu vzrušenia však priniesol až nález steny, ktorú niekto iný postavil zámerne tak, aby hrobku uchránil pred ďalším drancovaním. Keď sa odstránili kamenné bloky a ďalšie kubíky hliny, ktorou bola miestnosť zahádzaná ešte v staroveku, narazili archeológovia na dvojicu štvormetrových sôch žien – karyatíd podopierajúcich vchod do ďalšej miestnosti.

Tak sa podarilo vstúpiť do druhej komory a na jej podlahe objaviť kamienkovú mozaiku zobrazujúcu námet únosu Persefóny jej manželom Hádom do jeho temnej ríše. S podobným výjavom sa už archeológovia v Macedónii stretli, a to v hrobke Eurydiky vo Vergine. Okrem toho sa na stenách tej istej miestnosti podarilo zachytiť nepatrné stopy fresky zobrazujúcej postavy ľudí a zvierat. Môžeme len predpokladať, že sa medzi nimi nachádza aj umelecká podoba zosnulého. Stopy po poklade, aký v roku 1977 objavil Andronikos vo verginskej hrobke prisúdenej kráľovi Filipovi II., tu zatiaľ reprezentuje len zopár mincí s rozličnou dobou platnosti – od 4. stor. pred Kr. po 2. stor. po Kr. Okrem toho, že tu za sebou neznámi votrelci zanechali rozbité dvere a výborný chronologický materiál, vyvstáva otázka, či bola túžba po ľahkom bohatstve jediným dôvodom ich návštevy.

V októbri 2014 sa na podlahe tretej komory našli odlomené hlavy oboch sfíng a pod ňou to, na čo všetci netrpezlivo čakali. Dovedna 550 ľudských kostených pozostatkov ležalo na dne vápencového sarkofágu zapusteného jeden a pol metra do zeme. Medzi rozhádzanými kosťami sa nachádzali len železné a bronzové klince spolu s kúskami slonoviny a skla. Podľa najnovšej makroskopickej štúdie Aristotelovej a Demokritovej univerzity v Solúne (Thessaloniki) boli výskumníci schopní rozlíšiť až 5 jedincov (60-ročná žena, dvaja muži vo veku 35 až 45 rokov, novorodenec a osoba neznámeho pohlavia). Mŕtvi bol uložení do „obyčajnej“ drevenej rakvy. Ide o pozostatky pokrvne či inak spriaznených ľudí, pre ktorých bola navŕšená mohyla veľkosti malej hory a vztýčená socha leva, pútajúca pohľady ľudí na míle ďaleko? Prvá fáza výskumu, ako tvrdí vedúca archeologička Katerina Peristeri, je síce na konci, ale výskum zďaleka neodhalil posledné tajomstvo. Ako sa zdá, tretia miestnosť nie je tak celkom posledná.

Čím viac sa archeológovia prekopávajú mohylou pri Amfipolise, tým je otázka o totožnosti jej majiteľa zamotanejšia. Pod vplyvom monumentálnosti, ktorou sa hrobka bezpochyby vyznačuje, bola Peristeri ochotná zvažovať možnosť, že nájdené kosti patria samotnému Alexandrovi Veľkému. Netešme sa však predčasne. Tendenčné vyhlásenia tohto typu majú svoj marketingový (a, žiaľ, aj politický) zámer a opakujú sa s pravidelnosťou približne každých desať rokov. Odhliadnuc od priam langdonovských „objavov“ v Benátkach či v západnej Austrálii to bol práve grécko-egyptský tím, ktorý v polovici 90. rokov s určitosťou, ale bez jediného dôkazu, objavil v komplexe Amónovej veštiarne v Siwe (Egypt) hrobku macedónskeho kráľa Alexandra. Podľa iných by sa mali myšlienky na to, kto môže byť pochovaný pod amfipoliskou mohylou, uberať skôr smerom k Alexandrovej rodine či k niektorému z jeho generálov.

 

Alexander, Egypt a divoké sny jedného cisára 

Je Alexander v Amfipolise? So štipkou tolerancie voči konšpiráciám, a tiež s vierou v rozmarnosť dejín poviem: „Prečo nie?“ Na druhej strane – držme sa histórie...

Posledný rok Alexandrovho života postrádal dobyvateľskú akciu predošlých desiatich a koruna na hlave kráľa začala byť priťažká. Ani po smrti svojho druha Hefaistióna neupustil Alexander od vyčerpávajúceho životného štýlu  a tak sa prvýkrát za veľmi dlhý čas stalo, že kráľ Macedóncov umrel v posteli. Čo alebo kto bol príčinou Alexandrovej náhlej smrti, je objektom špekulácií asi od onej osudnej noci v Babylone roku 323 pred Kr. Isté je však jedno, Alexander zanechal čerstvú ríšu bez právoplatného dediča, navyše s tým najhorším možným odkazom pre jej ministrov: „Tomu najlepšiemu z vás.“ (Arrianos)

Alexandrovo telo bolo napriek všetkým grécko-macedónskym zvyklostiam zabalzamované a podľa niektorých uložené do sarkofágu plného medu, aby tak v neporušenom stave dorazilo až do Európy. Tam malo byť, ako tradícia kázala, pochované vedľa svojich predkov v kráľovskom meste Aigai, identifikovanom s dnešnou dedinou Vergina. Ohromná karavána s pozláteným pohrebným vozom v jej strede sa vydala na cestu až po dvoch rokoch príprav. Pri Damasku jej ale náhle skrížila cestu kompánia jazdcov generála Ptolemaia a telo previezla až do egyptského Memfisu. Ptolemaios tak učinil vraj na výslovné Alexandrovo želanie, podľa ktorého chcel byť kráľ pochovaný práve v zemi, kde bol bohmi uznaný za jedného z nich.

Až po niekoľkých desaťročiach, už za vlády Ptolemaiovho syna, bolo telo Alexandra Veľkého prevezené do novej hrobky v Alexandrii. Odvtedy sa hrobka zvaná „Sema“ stala putovným miestom pre ľudí z celého Stredomoria, ktorí si odtiaľ odnášali sošky kráľa, podobne ako my kovové eifelovky z návštevy Paríža. Svojho času sa tam zastavil i Július Caesar, po ňom jeho synovec Oktavián, ktorý pri pokuse vziať si nejaký suvenír nešťastne odlomil kráľovskej múmii nos, a nakoniec cisár Septimus Severus, ktorý pravdepodobne pre tie isté príčiny nechal hrobku nadobro zapečatiť.

A tu sa vynára najnovšia špekulácia, ktorá by chcela prepojiť hrobku v Amfipolise s Alexandrom Veľkým a s divokými snami jedného cisára. Severov syn Lucius, ktorého všetci volali Caracalla (188 – 217 po Kr.), no len málokto sa mu odvážil pozrieť do očí, si zaumienil viesť vojnu proti Partskej ríši. Keďže v takomto civilizačnom strete nebolo vôbec ťažké nájsť analógiu k výprave Alexandra Macedónskeho proti Peržanom, mohol sa Caracalla vyhlásiť za nového Alexandra. A urobil to celkom rád.

V Macedónii, Trácii a v Malej Ázii, kadiaľ Caracalla tiahol, začali mestá opäť raziť mince s Alexandrovou podobizňou a organizovať hry na počesť cisára a macedónskeho kráľa. Odetý v Alexandrovom plášti, s macedónskou čiapkou na hlave a nesúc sa na čele staromódnej macedónskej falangy sa slávnostne dostal až do Alexandrie. Tam jeho zanieteniu veľmi nerozumeli a imitácii ich slávneho zakladateľa sa otvorene smiali. Mesto za svoje žarty zaplatilo krvavú daň, pretože na vybratých miestach bolo na povel povraždených až dvadsaťtisíc ľudí. A tu sa objavuje „konšpirácia“ pracujúca s Caracallovou pomstychtivosťou v spojení s jeho „alexandromániou“ – odňať Alexandrii raz a navždy jej najsvätejšiu relikviu a premiestniť ju do známej hrobky na severe Grécka. Akokoľvek vyznieva hypotéza špekulantsky, chýba jej historické svedectvo a navyše urážlivý a spupný Caracalla by len sotva chcel udržať takýto akt v tajnosti.

 

Posledná rozlúčka s dynastiou

Šesť rokov po Alexandrovej smrti sa na poli neďaleko mesta Euia na tesálsko-macedónskych hraniciach odohralo zvláštne rodinné stretnutie. Idylu toho dňa kazila len nevraživá atmosféra a prítomnosť niekoľkých tisícov po zuby ozbrojených veteránov. Olympia, vdova po Filipovi II. a Alexandrova matka, pritiahla na čele veľkého vojska až z Epiru, kam sa pred rokmi uchýlila do dobrovoľného exilu. Oproti nej stála armáda, ktorej velila mladá a prehnane ambiciózna princezná Ada Eurydika, jedna z dcér Filipa II. a manželka Alexandrovho nevlastného brata a bábkového kráľa Filipa III. Arrhidaa. K žiadnemu boju však nedošlo. Akokoľvek Eurydika burcovala svojich vojakov do boja, tí pri pohľade na štandardu kráľovnej-matky zložili zbrane a princeznú s kráľom sami zajali.

Po poprave Arhidaa a Eurydikinej samovražde, ktorej kráľovná vraj poslala jed, dýku a lano, začala Olympia s krutým prenasledovaním popredných Macedóncov. Nevyhla sa ani znesväteniu hrobu Iolaa, brata regenta Kassandra, ktorého obviňovali z Alexandrovej smrti. Iolaos bol totiž Alexandrovým osobným čašníkom a po kráľovej smrti ho Atény záhadne vyhlásili za hrdinu. Do Olympiinho poručníctva sa z Peloponézu dostala aj Alexandrova baktrijská manželka Roxana s neplnoletým synom Alexandrom. Tých však kráľovná poslala urýchlene na sever do Amfipolisu, pretože z juhu sa pohla ohromná Kassandrova armáda. Kassander zahnal Olympiu do mesta Pydna, kde sa po niekoľkých mesiacoch obliehania vzdala. Aby získal mesto Amfipolis, prinútil Olympiu presvedčiť tamojšieho veliteľa o bezpečnosti kapitulácie. Veliteľa pred bránami čakal ostrý meč a päťdesiatdeväťročnú Olympiu krutá smrť ukameňovaním – živá by bola príliš nebezpečná. Okrem moci nad takmer celým Gréckom sa Kassandrovi dostal do rúk aj Alexandrov syn, priamy dedič kráľovstva svojho otca, ktorého nikdy nepoznal. Keď sa v roku 310 pred Kr. blížilo mladému Alexandrovi k štrnástemu roku života, a teda k plnoletosti a k právu na kráľovskú korunu, vydal Kassander rozkaz, ktorým navždy vymazal dynastiu Filipa a Alexandra Veľkého.

Už v očiach klasických historikov je Kassandrov obraz poškvrnený činmi, ktorými prakticky zlikvidoval starý kráľovský rod Argeovcov. Anekdoty, ktoré o ňom kolovali, ho opisovali ako bezcitného muža, chvejúceho sa strachom pri pohľade na sochu kráľa Alexandra. Na druhej strane sa Kassander nikdy nesnažil o damnatio memoriae Alexandrovej pamiatky. Dalo by sa povedať, že práve naopak. Oženil sa Thessalonikou, ďalšou Filipovou dcérou, a na jej počesť pomenoval dnešný Solún. Jedna z tamojších štvrtí niesla dokonca meno Alexandrovho slávneho koňa Bukefala. Ľudia voľne referovali a zapisovali dobrodružstvá, aké zažili na slávnej výprave v Oriente, a predlohu známej pompejskej mozaiky predsa vytvoril maliar Filoxenos práve pre Kassandrov palác. Kassander vystrojil v Aigai (Vergina) pohreb Ade Eurydike, Filipovi Arrhidaovi, a pravdepodobne aj mladému Alexandrovi. Rímsky historik Diodoros spomína, že telo Olympie ostalo ležať znetvorené na mieste jej popravy. Aj napriek tomu, že si kráľovná v poslednom roku svojho života narobila veľa nepriateľov, bola predsa len Alexandrovou matkou a kráľovskou vdovou a odmietnutím jej pohrebu by sa Kassander vystavil značnému morálnemu a spoločenskému tlaku.

Mozaika v druhej miestnosti amfipoliskej hrobky zobrazuje Persefonu unášanú Hádom v sprievode boha Hermesa. Podobný námet sa našiel zatiaľ len v hrobke Filipovej matky, ďalšej Eurydiky. Taktiež sfingy asociované s Hérou boli prítomné len vo výzdobe ženskej hrobky. Lev, ktorý bol skôr symbolom bojovníckej udatnosti, mohol referovať na Alexandra Veľkého. Ak Kassander nechal pochovať Olympiu do hrobky v Amfipolise, bolo by to politické rozhodnutie. Po násilnej smrti mladého Alexandra IV. však už hrobka nemala žiadny význam a tak mohlo dôjsť k jej zámernému zničeniu a zamurovaniu, aby sa mohyla nestala miestom uctievania kostí Kassandrovho najnebezpečnejšieho nepriateľa.

Hrobka pod mohylou pri Amfipolise nemusí byť jediná, stačí len, ak si zrátame všetkých členov Alexandrovej rodiny. Nevraviac o generáloch, ktorých miesta posledného odpočinku, až na pár výnimiek, ostávajú naďalej neznáme. Nech už nám prezradia nasledujúce výskumy čokoľvek, nikdy nás neprestane baviť špekulovať nad záhadami dejín, hoc je ich pôvod skutočný alebo vyviera len z našich túžob po dobrodružstve.

 

Inzercia:

 

 

 

 

 

 

 

Mgr. František Hříbal, PhD., je absolventom Trnavskej univerzity v Trnave v odbore klasická archeológia. Miluje príležitostné písanie (vlastné), umenie a iné pochabosti. Zaujíma sa o percepciu Alexandra Veľkého v staroveku, ako aj v súčasných (pop)kultúrach.

 

Pramene:

Diodoros Siculus: The Library of History. Dostupné na internete:http://penelope.uchicago.edu/Thayer/E/Roman/Texts/Diodorus_Siculus/home.html

Plutarchos: Životopisy slavných Řeku a Římanů. Praha 2006.

 

Použitá literatúra

Boteva, D.: Following in Alexander´s Footsteps: The Case of Caracalla. Ancient Macedonia I. Thessaloniki 1999, 181 – 188.

Chugg, A.: The Lost Tomb of Alexander the Great. London 2004.

Hamilakis, Y.: The Nation and its Ruins: Antiquity, Archaeology, and National Imagination in Greece. Oxford 2009.

Neer, T. R.: Greek Art and Archaeology: A New History, c. 2500-c. 150 BCE. London 2011.

Romm, J.: Ghost on the Throne: The Death of Alexander the Great and the Bloody Fight for His Empire. Vintage 2012.

 

Internetové odkazy:

a) http://www.theamphipolistomb.com/

b) http://news.nationalgeographic.com/news/2014/11/141121-amphipolis-tomb-alexander-great-greece-archaeology/

c) http://www.bbc.com/news/world-europe-30019338

d) http://www.dailymail.co.uk/sciencetech/article-2818610/Secret-vault-discovered-underneath-Amphipolis-tomb-Discovery-reignites-hope-Alexander-Great-s-mother-lies-inside.html

 

Obrazová príloha: www.theamphipolistomb.com, greektoys.org, Warner Bros, Intermedia Films, Pacifica Film, www.wikipedia.org

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Našli hrob otca Alexandra Veľkého

Našli hrob otca Alexandra Veľkého

Macedónsky kráľ Alexander dal nové dimenzie prívlastku veľký. Príčinou jeho úspechu však boli zmeny, ktoré v kráľovstve na okraji sveta uskutočnil jeho otec – Filip II. Archeológom sa práve podarilo identifikovať miesto jeho posledného odpočinku. celý článok

Najkráľovskejší obraz na svete

Najkráľovskejší obraz na svete

Takmer teatrálna kulminácia stretu dvoch svetov s najvyšším emocionálnym vypätím na jednej strane a s chladnou surovosťou na strane druhej. Dráma, zobrazená na ploche osemnásť metrov štvorcových, ktorú slávny archeológ Ludwig Curtius označil za „najkráľovskejší obraz na svete“. celý článok

Alexander a My (1. časť)

Alexander a My (1. časť)

Kto bol Alexander Veľký? Otázka nabádajúca k priamočiarej odpovedi je zavádzajúca. Pri vyslovení jeho mena sa väčšine z nás automaticky vybaví základná formulácia z hodín dejepisu, inšpiratívny príbeh zo stránok kníh či predstava nevkusnej blond parochne na hlave írskeho herca. celý článok

Ženy, čo nenávidia ženy

Ženy, čo nenávidia ženy

Súzy rok 324 pred Kristom. Alexander má pred sebou už len rok života. Svojimi činmi i celou svojou osobnosťou zmenil tvár súdobého sveta. Jeho ďalší politický krok to len potvrdzuje a završuje dovtedajšie úsilie. celý článok

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Konzervatívny Sulla sa stal hrobárom republiky

Lucius Cornelius Sulla sa stal hrobárom Rímskej republiky. Po úspešnej vojenskej kariére a víťazstvách nad Jugurthom a Mithridatom si vydobyl postavenie diktátora v najväčšej vojne jeho života – v občianskej vojne. Aj tu bol úspešný a opäť si svojimi úspechmi zaslúžil prídomok Felix – „Šťastný“. celý článok

Diskusia