Námorné bitky, ktoré zmenili 20. storočie

Publikované : 10.10.2018 | Komentárov: 0 | Zobrazení: 8050

Dvadsiate storočie prinieslo ľudstvu najväčší pokrok v dejinách, ale, žiaľ, aj tie najväčšie hrôzy. Jeho prvú polovicu poznačila dvojica úzko prepojených globálnych vojenských konfliktov a takmer celú druhú vyplnil tretí – studený. Ten však mohol v prípade horúceho prepuknutia priniesť aj koniec ľudskej civilizácie ako takej. Významnou mierou ovplyvnilo 20. storočie aj niekoľko udalostí na mori.

 

Zničujúca epopej

Cušima (27. – 28. máj 1905)

Po konečnej porážke Napoleona, ku ktorému prispela svojím podstatným dielom aj slávna námorná bitka pri Trafalgare, uzatvárajúca predchádzajúci výber rozhodujúcich námorných bitiek, Európa až do vypuknutia prvej svetovej vojny pretancovala v takte takzvaného koncertu veľmocí. Zaujímavé veci sa ale diali aj na Východe. Stáročia izolované Japonsko vstúpilo pod hrozbou diel americkej námornej flotily do svetovej politiky (1853 – 1854) a začalo prudko modernizovať a industrializovať. Rozsiahle vnútorné zmeny sa čoskoro pretavili aj do vonkajšej expanzie a ešte do konca storočia Japonsko vrhlo svoje sily do vojny s Čínou o Kórejský polostrov (1894 – 1895). Tá následne nepriamo priviedla Japonsko do konfrontácie s Ruskom, ktoré sa snažilo využiť oslabenie Číny po porážke od Japonska. Obe ázijské mocnosti sa tak zrazili v krátkej vojne (1904 – 1905), v ktorej nakoniec šokujúco zvíťazila tá mladšia.

Vojna, ktorá v mnohom predznamenala budúci veľký svetový konflikt (námorné míny, guľomety, ostnaté drôty), priniesla predovšetkým epickú cestu ruskej flotily pod velením viceadmirála Rožestvenského z Baltu do Žltého mora (vyše 30-tisíc kilometrov), len aby v Cušimskom prielive utrpela zdrvujúcu porážku od papierovo slabšieho, ale v skutočnosti lepšie pripraveného a odhodlanejšieho japonského protivníka vedeného admirálom Tógóm. Bitka pri Cušime je pravdepodobne najväčšou námornou porážkou (alebo víťazstvom na druhej strane) v dejinách a zároveň jedinou naozaj rozhodujúcou námornou bitkou vybojovanou modernými bitevnými loďami z ocele (okrem väčšieho počtu iných typov lodí tu stálo proti sebe 8 ruských a 4 japonské bitevné lode). V každom prípade definitívne rozhodla o výsledku celej rusko-japonskej vojny a nasmerovala obe impériá v ústrety ich osudu – ruské k zániku a japonské k (spolu)rozpútaniu najväčšieho vojnového konfliktu v histórii.

 

Gigantická bitka, ktorá (ne)rozhodla Veľkú vojnu

Jutsko (31. máj – 1. jún 1916)

To, čo sa s takým úspechom podarilo Japoncom pri Cušime, vôbec nevyšlo Britom ani Nemcom vo Veľkej vojne (1914 – 1918). Jedinečnú príležitosť k tomu mali na prelome mája a júna roku 1916, keď sa 151 britských a 99 nemeckých vojnových lodí s vyše 100-tisíc námorníkmi na palubách zrazilo v gigantickej námornej bitke v Severnom mori západne od Jutska.

Táto zrážka, ako do istej miery aj celá vojna, bola dôsledkom mohutného nemeckého námorného zbrojenia pod taktovkou admirála Alfreda von Tirpitza. Z malého pruského námorníctva po zjednotení Nemecka v roku 1871 vzniklo Cisárske námorníctvo (Kaiserliche Marine), ktoré do vypuknutia Veľkej vojny urobilo z Nemecka druhú najsilnejšiu námornú mocnosť na svete – hneď po Británii. Od bitky pri Trafalgare pred vyše sto rokmi bola britská námorná moc neohroziteľná. Teraz sa do nej zahryzli nemecké ponorky a dosiahli šokujúce úspechy – dokonca väčšie ako neskôr v druhej svetovej vojne, kde na jednu ponorku pripadlo za celú vojnu priemerne 18 000 BRT (brutto registrovaných ton) potopenej tonáže, zatiaľ čo v tomto konflikte to bolo až 62 000 BRT. Pre námorných stratégov na oboch stranách však bolo kľúčovým rozhodujúce stretnutie hlavných hladinových síl oboch loďstiev. A k tomu prišlo pri Jutsku. Až na to, že nakoniec až také rozhodujúce nebolo, keďže víťazstvo si po bitke nárokovali obe strany. Nemci získali jednoznačne to taktické (potopili viac britských lodí ako Briti potopili im), ale Briti si udržali strategickú kontrolu nad Severným morom. Ak by britský veliteľ admirál Jellicoe postupoval o čosi agresívnejšie, mohol dosiahnuť aj taktické víťazstvo, ale aj stratiť celú bitku. Tým by nepochybne naplnil slávny Churchillov výrok o sebe, že „bol jediným človekom na oboch stranách, ktorý mohol prehrať celú vojnu za jediné popoludnie“. Jeho hlavným cieľom však nebolo nemecké loďstvo zničiť, ale nestratiť prevahu, ktorú britské loďstvo od začiatku vojny malo. A to sa mu bezo zvyšku podarilo. K žiadnej ďalšej veľkej bitke na mori už do konca vojny neprišlo a osud veľkej časti lodí Cisárskeho námorníctva uzavreli na britskej námornej základni Scapa Flow vlastné posádky, keď ich krátko po vojne (21. júna 1919) v geste vzdoru potopili.

 

Osud a náhoda

Midway (4. – 7. jún 1942)

Výsledok rozhodujúcej námornej bitky na tichomorskom bojisku druhej svetovej vojny je dieťaťom neuveriteľne krátkeho okamihu a rovnako neuveriteľne šťastnej náhody. Napriek tomu, že Američania vďaka rozlúšteniu japonského kódu poznali zámery nepriateľa a na jeho rozsiahly a nesmierne komplikovaný ofenzívny plán s takmer celým vojnovým loďstvom sa s maximálnym úsilím pripravili, ich nekoordinované útoky leteckými silami na lietadlové lode protivníka v priebehu kľúčového dňa bitky (4. júna) končili od rána iba katastrofálnymi stratami. Až prišiel v čase krátko pred 10.30 náhodou skoordinovaný štvrtý útok, ktorý navyše zastihol japonskú stíhaciu ochranu nepripravenú a paluby ich lietadlových lodí preplnené palivom a muníciou (práve pripravovali svoje lietadlá na útok). Päťminútová akcia amerických strmhlavých bombardérov z lietadlových lodí Enterprise a Yorktown nechala za sebou tri smrteľne ranené japonské lietadlové lode (štvrtá prišla na rad ešte v ten večer), premenené na obrovské plápolajúce pochodne. V jednom krátkom okamihu tak Američania pripravili svojho nepriateľa o úderné jadro a najlepších mužov jeho námorných síl – bola to strata, z ktorej sa dovtedy hladko víťaziaci Japonci už v podstate nespamätali. Američania so spojencami, zaskočení na začiatku vojny v Pacifiku prekvapujúcimi a zdrvujúcimi japonskými víťazstvami, tak dokázali už po niekoľkých mesiacoch zastaviť ich mohutný postup a napriek niekoľkým porážkam, ktoré im na mori ešte Japonci uštedrili, prevzatú iniciatívu z vlastných rúk už nepustili. Admirál Raymond A. Spruance, ktorý velil americkým silám v bitke pri Midway, v predhovore ku knihe svojich bývalých protivníkov o nej (pozri použitú literatúru) napísal: „Keď som čítal, ako sú tu zobrazené udalosti zo 4. júna, uvedomil som si názornejšie než kedykoľvek predtým, do akej miery závisí výsledok taktických stretnutí na šťastí.“

 

Bitka o všetko

Atlantik (3. september 1939 – 8. máj 1945)

Najdlhšou a možno najvýznamnejšou bitkou celej druhej svetovej vojny bola bitka o Atlantik. Tá sa začala bezprostredne po vypuknutí vojny a skončila v podstate až jej posledným dňom. Bez životne dôležitých dodávok zbraní, surovín, materiálu a neskôr aj vojakov by sa odpor Británie, ktorá na západe ako posledná vzdorovala hitlerovskému Nemecku, zrútil a celá vojna mohla dopadnúť úplne inak. Je tiež nanajvýš otázne, ako by bez pomoci Británie a neskôr aj Spojených štátov obstál Sovietsky zväz, zvlášť ak by Hitler mohol proti nemu vrhnúť všetky svoje sily.

Bitka o Atlantik sa viedla hneď na niekoľkých úrovniach. Tou hlavnou bola odvaha a statočnosť posádok obchodných a vojnových lodí Spojencov na jednej strane a posádok nemeckých ponoriek na tej druhej. Akcie nemeckých hladinových lodí, z ktorých najznámejší je osudný výpad ich najsilnejšej lode Bismarck, nedokázali zásadným spôsobom ovplyvniť jej priebeh. Obe strany zároveň bojovali s krutosťou mora. Množstvo technických vylepšení na jednej i druhej strane podstatným spôsobom ovplyvnilo priebeh celej bitky (radar, sonar, hedgehog, ponorkový zameriavač HF/DF, šnorchel, atď.). Dôležitá bola, samozrejme, celková stratégia i jednotlivé taktické postupy (konvojový systém, vlčie svorky), ktoré obidve strany proti sebe s väčším či menším úspechom skúšali a nasadili. A v neposlednom rade, ako sa ukázalo až dlho po vojne, kľúčovú úlohu zohrala tajná vojna, v ktorej sa protivníci snažili nazrieť tej druhej do karát, ale spojencom to vďaka rozlúsknutiu nemeckej „nerozlúštiteľnej“ Enigmy išlo neporovnateľne lepšie. V bitke o Atlantik sa bojovalo o všetko a všetkými spôsobmi a nie nadarmo britský premiér Winston Churchill vyhlásil, že hrozba nemeckých ponoriek bola jedinou vecou, ktorá ho počas vojny skutočne desila.

 

Atómová rovnováha

Svetový oceán (1947 – 1991)

Koniec druhej svetovej vojny sa niesol v znamení atómových hríbov nad japonskými mestami Hirošima a Nagasaki. Ničivosť nového druhu zbrane pomohla ukončiť jednu vojnu a zároveň predznamenala úsvit nového, atómového veku ľudstva. Sovietsky zväz nasledoval v úspešnej skúške novej zbrane Spojené štáty do štyroch rokov. Jadrovými mocnosťami sa okrem týchto dvoch superveľmocí povojnového sveta stali (v chronologickom poradí) Británia, Francúzsko, Čína, India, Pakistan a nakoniec aj Severná Kórea. Jadrovým arzenálom pravdepodobne disponuje ešte aj Izrael.

Už počas druhej svetovej vojny však niektorí vedci premýšľali nielen nad ničivými účinkami jadrovej reakcie, ale aj nad jej kontrolovaným využitím pre pohon lodí. Ako prakticky dokonalá sa ukázala kombinácia nového druhu pohonu s ponorkou. Tieto smrtiace prízraky oboch svetových vojen na konci tej druhej už strácali dych a vyzerali byť ako efektívna zbraň na odpis. Ich hlavným obmedzením bol dieselovo-elektrický pohon, ktorý pre rýchle vybíjanie akumulátorov nútil ponorky drvivú väčšinu času zotrvávať na hladine, kde boli zraniteľné. Ďalšou veľkou nevýhodou bola pomerne malá rýchlosť oproti hladinovým plavidlám. Tieto problémy vyriešil atómový pohon, ktorý mohol fungovať pod hladinou neobmedzene aj niekoľko rokov bez toho, aby sa ponorka za celý čas vôbec musela vynoriť. Jediným obmedzením sa stali potraviny a výdrž posádky. Aj v rýchlosti pod hladinou dobehli atómové ponorky svoje hladinové náprotivky. To bola závratná zmena, ktorá z nich v kombinácii s atómovým arzenálom urobila najstrašnejšie vojnové stroje, aké kedy človek vyrobil. Hlboko vV svetových oceánoch sa počas studenej vojny pohybovali (a stále pohybujú) desiatky dlhých kovových tieňov, zázraky techniky vyzbrojené odstrašujúcim arzenálom, schopným zrovnať so zemou celé štáty, ovládané a limitované len niekoľkými psychicky a fyziologicky krehkými ľudskými bytosťami. Na rozpútanie nezastaviteľnej atómovej apokalypsy by stačilo pritom len pár z nich. V bipolárnom svete dvoch superveľmocí, ktorý vyplnil takmer celú druhú polovicu 20. storočia, zohrali atómové ponorky hlavnú úlohu pri takzvanom jadrovom odstrašovaní. Rozľahlosť, nehostinnosť, nízka úroveň poznania a neustále sa zvyšujúca ekonomická hodnota svetových oceánov pritom naznačujú, že skutočný zlatý vek ponoriek možno ešte len príde.

 

 

Roman Mocpajchel študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami.

 

 

 

Literatúra:

Bártl, S.: Stíny mořských hlubin. Praha 1989.

Fučida, M./Okumiya, M.: Midway. Rozhodující bitva v Pacifiku. Praha 1990.

Hrbek, J.: Velká válka na moři. 3. díl. Rok 1916. Praha 2001.

Kovařík, J: Cušima. Poslední bitva rusko – japonské války na moři. Třebíč 2012.

Williamson, G.: Německé ponorky vs eskortní torpédoborce. Bitva o Atlantik. Praha 2008.

Obrazová príloha: wikipedia.org, R. G. Smith, W. Stoewer

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Námorné bitky, ktoré zmenili dejiny

Námorné bitky, ktoré zmenili dejiny

Kto vládne moriam, vládne svetu. Zdá sa vám toto tvrdenie prehnané? Moria tvoria väčšinu povrchu našej planéty, takže z tohto hľadiska to zaiste až také prehnané nie je. Ale nielen preto je to tak. celý článok

Na krížniku Juneau zomrelo päť bratov

Na krížniku Juneau zomrelo päť bratov

Bolo presne 11 hodín piatok 13. novembra 1942. Veliteľ japonskej ponorky I-26, komandér Jokota Minoru, už nejaký čas sledoval periskopom päť amerických krížnikov a torpédoborcov. celý článok

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

Čo majú spoločné Doktor Živago, teroristi a CIA?

V máji 1956 vystúpil istý Sergio D´Angelo, taliansky komunista a hľadač talentov milánskeho vydavateľstva Giangiacomo Feltrinelli Editore, z vlaku v dedine Peredelkino, v oáze ruských spisovateľov necelých dvadsať kilometrov od Moskvy. celý článok

Diskusia (0)

pridať

Zatiaľ žiadne komentáre.

Pridať komentár

Pre pridanie komentáru musíte byť prihlásený. Prihláste sa alebo registrujte sa.