Denník N

Prihlásenie | Registrácia Zabudnuté heslo

Na hrdinov z pancierových vlakov sa často zabúda

Publikované : 26.08.2019 | Zobrazení: 6121 |
11 minút čítania

Rekordne rýchla stavba a nasadenie troch pancierových vlakov patria k tým úspešnejším príbehom napísaným počas SNP. Ich posádky – vojaci aj civilní železničiari – vykonali činy, za ktoré by si zaslúžili najvyššie vyznamenania. Dnes patria neprávom k hrdinom, na ktorých sa trochu pozabudlo.

 

Koncom septembra 1944 sa situácia povstaleckej armády začala prudko zhoršovať. Nemecké vojská sa tlačili na centrum SNP z viacerých smerov. Využívali pri tom podporu obrnenej techniky, v ktorej mali nad povstalcami výraznú prevahu. Začiatkom októbra nastala kritická situácia pri Sv. Kríži nad Hronom (dnešný Žiar nad Hronom). Hrozil prielom nemeckých jednotiek na Zvolen. V rovnakom čase sa Nemci tlačili aj cez Čremošné na Harmanec, čím by priamo ohrozili Banskú Bystricu. Na obidve bojiská preto velenie povstaleckej armády nasadilo novú zbraň – pancierové vlaky. Tie mali významný podiel na zastavení nemeckého postupu. Velenie preto vlaky aj naďalej nasadzovalo na miestach, kde bola situácia najkritickejšia.

 

Takmer bez obrnencov

Od samého začiatku trpela povstalecká armáda nedostatkom obrnenej techniky. Väčšina tankov bola súčasťou Východoslovenskej armády. Pluk útočnej vozby z Martina vyslal na východ 59 ľahkých tankov a 16 stíhačov tankov. Po začatí SNP väčšinu tejto techniky Nemci zajali alebo zničili. Na povstalecké územie sa dostala len rota nadporučíka Jána Achimského s 13 tankami LT-38. V Martine zostalo len množstvo nepojazdných starších tankov a niekoľko strojov na výcvik a ako záloha. Išlo o 18 pojazdných ľahkých tankov LT-38 a LT-35, štyri stredné tanky Panzer III N a dva stíhače tankov Marder. Spolu tak mala naša armáda na začiatku SNP k dispozícii 37 obrnencov. Tento počet sa však veľmi rýchlo znižoval v dôsledku veľkých strát v intenzívnych bojoch – najmä v Strečnianskej tiesňave a v Turci. Po troch týždňoch tak mali povstalci už len 13 bojaschopných tankov.

Využitia sa však dočkalo aj niekoľko desiatok nepojazdných ľahkých tankov. Väčšinou išlo o staršie typy LT-34 a LT-35, ale aj o niekoľko novších LT-40. Časť z nich sa podarilo uviesť do prevádzky priamo v Martine. Vyše 40 nepojazdných ľahkých tankov sa podarilo v noci z 12. na 13. septembra evakuovať z Martina vlakom. Časť neskôr tiež opravili, a tak mali povstalci na konci októbra k dispozícii až 17 tankov, z toho však už iba jeden stredný Panzer III N. Zvyšok tvorili ľahké typy.

Časť evakuovaných tankov sa nedala spojazdniť. Niektoré zakopali ako bunkre, ktorým nad zemou trčala iba veža. Zvyšok mal byť použitý na pancierových vlakoch, ktorých stavbu nariadili už 4. septembra.

 

Skúsenosti s vlakmi

So stavbou a nasadením improvizovaných pancierových vlakov mali slovenskí vojaci bohaté skúsenosti. Prakticky ihneď po vzniku Československa 28. októbra 1918 boli na západnom a južnom Slovensku nasadené viaceré súpravy. Boli buď ukoristené po rakúsko-uhorskej armáde, alebo urýchlene postavené v Brne a v Plzni. Jeden improvizovaný pancierový vlak vznikol aj na našom území. Na východnom Slovensku nariadil jeho stavbu francúzsky generál Edmond Hennocque. Vojaci postavili dva železobetónové guľometné vozne. Delostrelecký vagón dodali Škodove závody a lokomotívu opancierovali v dielňach vo Vrútkach. Pancierový vlak dostal číslo 7 a niesol jedno delo kalibru 75 mm a 14 guľometov. Posádku tvorilo 36 mužov. Jeho kariéra však nemala dlhé trvanie. Len čo pominulo najväčšie nebezpečenstvo, bol na jeseň 1919 zrušený. Lokomotívu pridelili inému vlaku a železobetónové vozne stáli vo Vrútkach až do augusta 1921, keď ich demontovali.

Ďalší improvizovaný vlak vznikol pri novom ohrození republiky o dve desaťročia neskôr. Počas mobilizácie v roku 1938 postavili železničné dielne vo Zvolene súpravu označenú číslom 40. Guľometný vozeň niesol päť ťažkých guľometov, delový vozeň niesol kanón kalibru 80 mm a dva guľomety. Oba vznikli prestavbou z nákladných vagónov. Tie dostali dodatočnú vnútornú skriňu z drevených dosiek. Vznikli tak dvojité steny, medzi ktorými bola medzera široká 15 cm. Tú vyplnili štrkom, ktorý tvoril hlavnú ochrannú vrstvu vozňov. Zvonku ich ešte pokryli kotlovým plechom. Československá armáda v tom období vypracovala ako inštruktážnu pomôcku pre stavbu improvizovaných pancierových vlakov vojenský predpis.

Posádku pancierového vlaku č. 40 tvoril veliteľ a 42 vojakov. Zostal vo Zvolene aj po vzniku slovenského štátu. Počas krátkeho konfliktu s Maďarskom v marci 1939 podnikol dve prieskumné jazdy k maďarským hraniciam. V septembri 1939 bol zas prevelený na sever Slovenska, ale do bojov ani tentoraz nezasiahol. V tom čase bolo 80 mm delo nahradené protitankovým kanónom kalibru 37 mm. Od októbra 1939 bol odstavený v stanici Spišská Nová Ves, kde ho v máji 1940 vyradili z výzbroje a na jeseň definitívne zrušili.

Jeden vlak postavili slovenskí vojaci aj na okupovanom území ZSSR. Postaral sa o to na jar 1942 peší pluk 102, ktorý bol súčasťou Zaisťovacej divízie v Bielorusku. Cieľom bola ochrana železnice medzi mestami Pinsk a Gomeľ pred partizánmi. Využitý bol materiál z vyradených sovietskych tankov, ktoré zostali v hojnom počte na bojiskách po prechode frontu v roku 1941. Na stavbu dvoch vozňov poslúžili najmä pancierové plechy a guľometné vežičky z tankov T-28 alebo T-35. Novinkou bolo využitie kompletného tanku ako bojového vozňa. Nepojazdný sovietsky tank BT-5 umiestnili na plošinový vagón a zaradili do súpravy. Vlak dostal meno Orol a slovenskí vojaci ho používali viac ako rok až do 27. mája 1943, keď bol vážne poškodený výbuchom míny.

 

Rekordne rýchla stavba

Všetky tieto skúsenosti sa uplatnili pri stavbe povstaleckých improvizovaných pancierových vlakov. Tie sa javili ako ideálny bojový prostriedok pre územie stredného Slovenska. Krajina tu bola popretkávaná hustou sieťou železničných tratí, hornatý terén na druhej strane poskytoval množstvo vhodných úkrytov v podobe tunelov či zárezov v úbočiach svahov. Pri nedostatku ťažkých zbraní ostatne velenie SNP inú možnosť ani nemalo.

Výstavbou vlakov poverili skúseného tankistu, plukovníka Štefana Čániho. Ten mal na starosti vojensko-organizačné riadenie projektu. Technickým vedúcim sa stal inžinier Hugo Weinberger (po vojne si zmenil priezvisko na Velan), ktorého ako poručíka v zálohe pridelili do železničných dielní vo Zvolene. Hneď 4. septembra sa pustil do práce. Montovňu rušňov mali na starosti majstri Ondrej Trnka a Jozef Dubaj, stavbu vozňov zas riadil majster Ondrej Mozola.

V súlade s predpisom z roku 1938 a s využitím spomienok na stavbu vlaku č. 40 použili rovnaký postup. Do nákladných vozňov vstavali vnútornú drevenú skriňu a medzeru medzi stenami vyplnili štrkom. Vozne zvonku pokryli kotlovým plechom, ktorý však mal trikrát nižšiu pevnosť ako pancierový plech. Delový vozeň niesol kanón kalibru 80 mm v čelnej stene a dva ťažké guľomety – po jednom v každej bočnej stene. Tento vagón zároveň slúžil ako veliteľský. Býval zaradený na začiatku súpravy tak, aby kanón mieril dopredu. Pred ním bol už len tzv. tykadlový vozeň. Bol to obyčajný plošinový vagón naložený koľajnicami a materiálom na opravy trate. Jeho úlohou bolo priviesť k výbuchu prípadné nastražené míny tak, aby neboli poškodené bojové vagóny. Podobnú konštrukciu ako delový vozeň mal aj guľometný, ktorý bol na konci vlaku. Mal päť ťažkých guľometov – po dva v bočných stenách a jeden v zadnej stene.

Novinkou boli tankové vozne. Vznikli umiestnením nepojazdných tankov LT-35 na plošinové vagóny. Okolo nich potom vytvorili plechovú karosériu tak, že celý trup tanku bol krytý. Hore trčala iba veža tanku, v ktorej ostala pôvodná výzbroj – kanón kalibru 37 mm a guľomet. Posádka vchádzala dnu cez poklopy na veži a hornej časti korby tanku. V súprave boli zaradené dva – jeden pred lokomotívou a druhý za ňou. Aj lokomotíva bola z väčšej časti pokrytá ochrannými plechmi. Najsilnejšie boli v priestore posádky rušňa.

Robotníci pracovali s obrovským nadšením a prakticky bez prestávky. Z dielní neodchádzali ani pri vyhlásení leteckého poplachu, mnohí na pracovisku aj jedli či spali. Prvý vlak bol hotový za dva týždne. Bol označený IPV-I (Improvizovaný pancierový vlak I) a neskôr dostal aj čestný názov Štefánik. Cvičné streľby absolvoval 20. septembra a potom ho prevzala armáda. V dielňach sa ihneď začalo pracovať na druhom vlaku, ktorý bol označený IPV-II Hurban. Ten bol hotový za 11 dní a za ďalších 10 dní bol dokončený aj posledný vlak IPV-III Masaryk. Postaviť tri pancierové vlaky za päť týždňov bol obdivuhodný výkon v podmienkach, keď sa prakticky všetky práce robili ručne, bez použitia strojov.

Vlaky sa v dielňach aj opravovali po poškodeniach v bojoch, a tiež priebežne modernizovali na základe skúseností z výroby i z frontu. Masaryka tak postavili nielen najrýchlejšie, ale bol tiež technicky najdokonalejší. Lokomotívu už mal kompletne opancierovanú. Kým predchádzajúce súpravy boli chránené len kotlovým plechom, na posledný vlak dodali železiarne v Podbrezovej skutočné pancierové plechy s hrúbkou 10, 15 a 20 mm. Na dvierka kabíny rušňa bol použitý najsilnejší pancier – 25 mm. V železiarňach plechy rovno nastrihali na potrebný tvar a rozmer, čo tiež urýchlilo stavbu. Rástla aj palebná sila – prvý Štefánik mal dva tankové vagóny, Hurban mal už tri a Masaryk štyri. Každý vlak mal vyše 70 členov posádky – nielen vojakov, ale aj civilných železničiarov, ktorých úlohou bola najmä obsluha lokomotívy.

 

Krst ohňom

IPV-I Štefánik zasiahol do bojov prvýkrát 5. októbra 1944 pri Starej Kremničke. Od úsvitu útočil na nemeckú pechotu guľometmi aj kanónmi. Pre Nemcov bolo nasadenie pancierového vlaku veľkým prekvapením. Keď sa však spamätali, začali na vlak zameriavať svoje delostrelectvo. Ten sa potom ukryl v blízkom tuneli. Prvý boj ukázal niekoľko nedostatkov. Vozne mali pancierové kryty kolies, ktoré ich chránili pred priamym zásahom. Tieto kryty bolo nutné predĺžiť tak, aby chránili celý spodok vagónov. Jeden granát totiž explodoval pod vozňom a črepina, ktorá prenikla cez podlahu, zranila jedného vojaka do sedacej časti tela. Predĺžené kryty podvozka tomu zabraňovali, navyše chránili posádku, keď v prípade núdze musela použiť spodný evakuačný poklop.

Štefánik tiež v bojoch pri Žiari nad Hronom čelil viacerým útokom nemeckých lietadiel. Bol kamuflovaný rovnako ako predvojnové československé tanky poľami zelenej, hnedej a okrovej farby. Ukázalo sa, že tento náter je dobre viditeľný zo vzduchu. Vlak preto pretreli tmavozelenou farbou. Ostatné súpravy takto kamuflovali rovno. Pre dodatočné maskovanie boli vozne husto pokryté i čečinou.

 

Hrdinstvo i šťastie

Pre nedostatočný výcvik robili posádky vlakov, najmä v začiatkoch, často taktické chyby, ktoré nepriateľ tvrdo trestal. Vďaka veľkému hrdinstvu a obetavosti posádok, ale aj s potrebnou dávkou šťastia však následky nepriateľských útokov neboli pre vlaky nikdy osudné a podarilo sa im vyviaznuť aj z veľmi nebezpečných situácií.

Kombinácia obidvoch faktorov, hrdinstva i šťastia, sa prejavila hneď pri prvom nasadení Štefánika. Pri železničnej stanici Dúbrava ho 7. októbra zaskočilo sedem nemeckých strmhlavých bombardérov Junkers Ju 87 v sprievode jednej stíhačky Messerschmitt Bf 109. Lietadlá zaútočili na vlak bombami i palubnými zbraňami. Jedna bomba zasiahla tykadlový vozeň, ten vyskočil z koľají a vzpriečil sa krížom cez trať. Zároveň však ostal pripojený ku zvyšku vlaku, čím mu zabránil pohnúť sa a uniknúť. Rušňovodič Dezider Jung a ďalší železničiari Ján Uhliar a Gustáv Hrčka však bez ohľadu na ostreľovanie uvoľnili spojovaciu tyč medzi zničeným tykadlovým vozňom a vlakom. Vďaka ich hrdinskému činu sa tak vlak mohol pohnúť z miesta. Šťastím bolo, že okolo sa práve vracali z bojového letu aj stíhačky Lavočkin La-5FN z 1. čs. stíhacieho pluku. Napriek nedostatku munície na Nemcov zaútočili, jeden bombardér zostrelili a ostatné zahnali na útek.

Už 8. októbra nasadili do protiútoku 2. čs. paradesantnú brigádu. Boje prebiehali až do 13. októbra a aj s pomocou pancierového vlaku sa podarilo Nemcov zastaviť, a dokonca čiastočne zatlačiť späť. Front ostal na tomto úseku stabilizovaný takmer dva týždne. Bol to veľký úspech, ktorý pozdvihol morálku povstaleckých vojsk aj na iných úsekoch.

 

Za chyby sa draho platilo

V rovnakom čase, keď Štefánik bojoval v údolí Hrona na prístupoch ku Zvolenu, nasadili aj vlak Hurban, a to do priestoru Čremošné – Dolná Štubňa, kde sa Nemci snažili preraziť z Turca na Banskú Bystricu. Nadšenie posádky bolo veľké. Každý chcel bojovať. Veliteľ vlaku sa nechal prehovoriť a pridelil zbrane aj tým, ktorí ich inak nemali mať (zdravotníci, posádka rušňa). Protiútok Hurbana mal podobný účinok ako prvé nasadenie Štefánika. Nemeckí vojaci boli prekvapení a streľba z vlaku rozprášila celé skupiny pechoty. Kanóny zas zapálili hájovňu, v ktorej sídlilo nemecké veliteľstvo. Povstaleckí vojaci ich zatlačili na ústup. Aj posádka rušňa sa chcela zapojiť do boja, otvorila si dvierka a ostreľovala utekajúcich nemeckých vojakov z ľahkého guľometu.

Vtedy však veliteľ Hurbana urobil chybu. Bez toho, aby sa uistil, že vlastná pechota postupuje s ním, vydal pokyn vyraziť ďalej vpred. Dostal sa tak až do oblasti, ktorú stále ovládali Nemci. Navyše tu bol terén pre vlak nevýhodný – bol v záreze a Nemci boli na zalesnenom svahu nad ním. Vlak teda mohli pohodlne ostreľovať a zasypávať granátmi, kým ten sa nemohol účinne brániť. Zásahy z pancierových pästí vyradili dva tankové vozne a výbuch granátu pri otvorených dverách rušňa zranil jeho posádku. Spojenie bolo prerušené, a tak v rušni nedostali rozkaz na ústup. Musel im ho ústne doručiť sprievodca Juraj Trnavský, ktorý pri neustálom ostreľovaní vlaku riskoval život. Podarilo sa mu to a vlak sa stiahol do nového postavenia, kde sa posádka skonsolidovala a pokračovala v paľbe. Aj v priesmyku Malý Šturec sa napokon podarilo Nemcov zastaviť a zatlačiť späť a front sa tu stabilizoval do konca októbra.

Hurban však bol v tomto boji vážne poškodený. Jeden tankový vozeň mal vežu prestrelenú skrz, druhý mal polovicu veže úplne odstrelenú. Dvaja vojaci z týchto vozňov boli zabití a štyria ranení. Po týchto skúsenostiach dostali veže všetkých vlakov prídavné pancierovanie z plechov hrubých 10 mm.

 

Obarený rušňovodič zachránil vlak

Štefánik neskôr pôsobil južne od Zvolena v okolí Dobrej Nivy. Hurban sa presunul na Horehronie. Tam nasadili aj tretí pancierový vlak Masaryk. Prvý boj podnikol 21. októbra pri Červenej Skale. Osudným sa mu stal boj v priestore Heľpa – Nová Maša 24. októbra. Vlak bol nasadený od skorého rána. Okolo 15.00 ho pri protiútoku na Pohorelskú Mašu zasiahlo nemecké delostrelectvo do rušňa. Vriaca voda a para unikajúca z kotla obarila všetkých troch členov posádky. Zranili ich aj črepiny. Rušňovodič Ján Garaj si uvedomil, že stojaci vlak bude vydaný nepriateľovi napospas a napriek ostrej bolesti uviedol rušeň obarenými rukami do spätného pohybu. V rozpálenej kabíne rušňa sa však nedalo vydržať a tak Garaj spustil von svojich zranených druhov a potom z pomaly cúvajúceho vlaku vyskočil aj on. Keď sa trochu spamätal, išiel pomôcť kamarátom. Kuriča Juraja Krkošku našiel ako prvého a preniesol ho do pivnice pri trati. Potom našiel vlakvedúceho Jána Pavlíka, ktorého na chrbte preniesol k povstaleckým vojakom, aby ho ošetrili. Aj Krkoška, aj Pavlík však svojim zraneniam podľahli. Ani Garajovi lekári veľké šance nedávali, ale nakoniec prežil.

Veliteľ vlaku si medzitým uvedomil, že tento sa pohybuje neriadene a dal ho zabrzdiť pred Heľpou. Nehybnej súprave hrozilo obkľúčenie a posádka dostala rozkaz šetriť muníciu a strieľať len na istotu. Po niekoľkých hodinách boja sa podarilo dostať k vlaku náhradnú lokomotívu a odtiahnuť ho.

 

Po porážke SNP

Všetky tri vlaky ustúpili na konci SNP smerom na Harmanec. Tam z nich vymontovali zbrane a posádky prešli na partizánsky spôsob boja. Nemci súpravy ukoristili a po oprave zaradili do výzbroje. Ich využitie Nemcami však nie je presne známe. Niektoré vozne slúžili na českom území na výcvik, dve lokomotívy sa po vojne našli na území Rakúska a Juhoslávie. Vozne opäť používala československá armáda, čoskoro ich však vyradila.

Dva tankové vozne boli v 50. rokoch vystavené pod Zvolenským hradom, jeden z nich sa zachoval dodnes. Podarilo sa nájsť a zrekonštruovať aj jeden guľometný vozeň. Oba sú dnes vystavené v areáli Múzea SNP v Banskej Bystrici.

Jeden pancierový vlak je aj v parku neďaleko Zvolenského hradu. Ide však o repliku, ktorú postavili pre nakrúcanie filmu Martina Ťapáka Deň, ktorý neumrie z roku 1974. Nápis na tabuli však nesprávne hlása, že ide o jeden z troch improvizovaných vlakov z čias SNP. Vlak má však na prvý pohľad výrazne väčšie veže, ktoré pochádzajú zo sovietskych tankov T-34.

 

 

Mgr. Miroslav Barič, absolvent žurnalistiky a pedagogiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako redaktor zahraničných oddelení v agentúre SITA a v denníkoch Národná Obroda, Plus Jeden Deň a Nový Čas. Zaujíma sa o vojenskú techniku a o históriu druhej svetovej vojny. Publikoval aj v časopisoch Obrana a Hobby Historie.

 

Použitá literatúra

Francev, V./Kliment, Ch.: Československá obrněná vozidla 1918-1948. Praha 2004.

Kmeť, L.: Povstalecké pancierové vlaky. Zvolen 2009.

Klubert, T.: Obrnené jednotky v Slovenskom národnom povstaní. Nové Mesto nad Váhom 2007.

Klubert, T.: Smrť sa volala Schill. Bratislava 2014.

Pejčoch, I./Pejs, O.: Obrnená technika 6. Praha 2005.

Uhrín, M.: Pluk útočnej vozby 1944. Banská Bystrica 2012.

 

Internetové zdroje:

https://rotanazdar.cz/?p=5796

https://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/vzdali-sa-vychodoslovenske-divizie-bez-boja

https://www.valka.cz/SVK-Improvisovany-pancerovy-vlak-Orol-t54460

https://www.rail.sk/arp/slovakia/rolstock/pvlak5.htm

 

Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Obrazová príloha: wikipedia.org, archív autora

Poslať e-mailom

 

Súvisiace články

Po potlačení Povstania ustúpila do hôr i tajná americká misia

Po potlačení Povstania ustúpila do hôr i tajná americká misia

Cieľom tajnej americkej misie na povstaleckom území bolo oficiálne zastupovať americkú vládu a zároveň zbierať spravodajské informácie. Za svoju činnosť zaplatila väčšina členov misie najvyššiu cenu, no ich obeť nebola márna, ich informácie Spojencom pomohli. celý článok

„Do zbrane proti pučistom!“ SNP potláčala aj Hlinkova garda

„Do zbrane proti pučistom!“ SNP potláčala aj Hlinkova garda

Je málo známym faktom, že do bojov na povstaleckom fronte zasiahli Slováci aj v pozícii potláčateľov odporu po boku nemeckých okupantov. celý článok

Misia Windproof skončila v Mauthausene

Misia Windproof skončila v Mauthausene

V septembri 1944 zoskočil do oblasti pod kontrolou povstalcov padákom štvorčlenný britský tím pod vedením majora Johna Sehmera. Misia Britov dostala krycí názvom Windproof. celý článok

Proti presile bránili Francúzi Strečno niekoľko dní

Proti presile bránili Francúzi Strečno niekoľko dní

Asi dvesto Francúzov pod vedením dôstojníka Georgesa Barazera de Lannuriena sa stalo súčasťou Prvej československej partizánskej brigády generála Milana Rastislava Štefánika. celý článok

Sovietsky zväz sa snažil Povstaniu pomôcť

Sovietsky zväz sa snažil Povstaniu pomôcť

Sovietsky zväz sa snažil SNP všemožne pomôcť. Leví podiel mal najmä na zásobovaní povstaleckého územia. Na druhej strane však jeho bojovníci významne prispeli aj k tomu, že sa SNP začalo predčasne a v nevhodných podmienkach. celý článok

Diskusia